Mimochodom

(Patricia Sarrafian Ward)

 

Na margo literárnej kritiky

 

 

Mimochodom, literárny kritik sa v našich končinách často vníma ako pejoratívum, v zmysle: kritik je ten, ktorý tvrdí, ako by sa malo písať, keby to sám dokázal. Neplatí to už len preto, že medzi kritikmi sú často renomovaní autori, ktorí sa vyjadrujú o iných textoch – veď o knihách sa má písať, zhrnul imperatív literáta Rudo Sloboda. Z tohto imperatívu vzniká živá sieť literatúry, systém citátov, odkazov a skutočný život kníh, lebo knihy, o ktorých sa nepíše, nie sú celkom živé. (Slová ožívajú v okamihu, keď opúšťajú priestor knihy: v mysli čitateľa, alebo ešte lepšie v jeho texte). Tu sa vynára výzva kritikom, aby svoj status dobrých kritikov obhájili komplexným pohľadom na komplexné dielo. Aby neboli len glosátormi polovičnej literatúry, ale ukázali komplexnosť svojho pohľadu na literatúru, ktorú by zastupovalo viacúrovňové dielo so širokou škálou významových odtieňov, teda so škálou všetkých odtieňov čitateľskej radosti pozorného a vnímavého čitateľa. Každý kritik by si mal dopriať rozbor diela, ktoré pokladá za plnohodnotné; svetová literatúra je ich plná. Je v tom obsiahnutý aj čisto ľudský rozmer, potrebný aj pre kritika samotného: ak niekto v kantíne pravidelne ofrfle každý obed, mal by niekedy spustiť chválospev na nejaký svoj skutočný gurmánsky zážitok, aby sme ho brali vážne.

Literárna kritika čelí inému imperatívu, imperatívu autorstva, ktorý znie: každý píše, ako musí. Snažme sa brať tento imperatív vážne a do dôsledkov. Ak si vezmeme ako príklad Michaelu Rosovú, prozaičku a poetku, ktorá sa začala venovať kritike súčasnej slovenskej prózy, jej kritika z tohto imperatívu vychádza, alebo ho prinajmenšom akceptuje a aplikuje. Jej kritický imperatív je, že autor, keď už píše a navyše publikuje, musí sine qua non rešpektovať zákony svojho jazyka ako svojho nástroja a média. Píš, ako musíš, teda podľa slovenskej gramatiky. V druhom slede obracia tento imperatív na otázku: naozaj musíš? Mal by si písať, len keď musíš, pripomína autorom ich vlastné krédo. Toto “mal by si” je už subjektívnym územím medzi osobnosťou autora a kritika, je to skôr apel než zákon, ale Rosová ho poctivo aplikuje aj na seba ako kritičku a viackrát skúma a pýta sa – a aj si odpovedá – prečo svoje kritiky píše a prečo práve týmto spôsobom. Povedal by som, že toto je poctivosť kritika, podobná tej vyššie uvedenej výzve na obhájenie svojho čitateľského pohľadu. Autorský imperatív však nehovorí, že každý píše, lebo musí – kto z nás naozaj musí? – ale že každý píše, ako musí. Zostaňme pri tomto znení. Je to imperatív zámeru a kritik tak, ako viackrát pripomína Rosová, supluje literárneho redaktora, lebo nie každý autor dokáže napĺňať imperatív svojho textu.

Niekedy sa stáva, že kritik svojou osobnosťou, svojim postojom a nastavením a priori ironizuje a odmieta prinajmenšom neutrálne skutočnosti diela (alebo skôr: autora). Napríklad negatívne, ironizujúce konštatovanie o autorovi, ktorý sa usiluje o umenie, o čosi hlboké, atď. Nemalo by to však byť samozrejmou ambíciou každého pisateľa? Podobne možno autorovi vytknúť opakujúce sa motívy – nie je však návratnosť motívov samozrejmou súčasťou množstva klasických diel jednoducho preto, že obdobne funguje naše myslenie? Podobne je veľmi sporné, aj keď rozumiem, že často sa ponúkajúce tvrdenie, že dielo je nudné. Viem si predstaviť, že o Proustovi či Kantovi by to dnes prehlásila väčšina čitateľov, tak ako o vážnej hudbe alebo šachovej partii. Aj v tomto však možno vidieť prínos kritiky: nie je to neutrálny a objektívny počítačový softvér, ale jeden z hlasov doby, spôsob artikulácie kultúry, teda čosi subjektívne zo svojej podstaty. To isté dielo hodnotí každá epocha a každá kultúra inak. Kritik, domnievam sa, sa snaží byť tou najlepšou (a najuvedomelejšou) časťou svojej kultúry. Možno až tou ideálnou, absolútnou a tak trocha mýtickou. Uznanlivo nás potľapkajú po pleci naši fanúšikovia: stretnutie s absolútnom nás vždy rozdrví. Kritik pre nás stelesňuje posledný súd, inštanciu, ktorá nemá v popise práce pochvalu, a v závislosti od aktuálneho literárneho náboženstva tak zastupuje absolútny rozum, vkus, tradíciu, módu alebo demokratickú väčšinu v čo najčistejšej podobe. (A je to svojim spôsobom kruté božstvo, keďže absolútne neberie do úvahy náš úmysel, ale len výsledok.) Možnože text, ktorý si nárokuje na absolútnosť, modeluje, vytvára a vyhľadáva takéhoto absolútneho čitateľa, absolútny pohľad, ktorý jediný môže potvrdiť jeho najvyššie ambície. Omnoho bežnejší prípad je, že autor túto autoritu nerešpektuje, nepíše, aby sa jej zapáčil, ale práve naopak – búri sa proti nej. Vďaka obom týmto postojom vedú autor a kritika svoj dlhý, neúnavný a často vášnivý rozhovor, na pozadí ktorého sa mihá idea dokonalého textu.

 

Ilustrácie: Patricia Sarrafian Ward

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: