Kruhový denník: jún 2017

Max Schurmann

 

 

Sobota 3. jún 2017

 

Zvyk začínať nové knihy niekde na kopci, priradiť im výnimočnosť miesta, zvláštny okamih.

 

Jasné, rýchlo plynúce dni, práca, knihy, hudba, v rýchloidúcom stroji s hladko sa otáčajúcimi kolieskami, bezhlučným ozubením hodín, v nenarušiteľnom tempe veľkej hudby sveta. Kdesi je vždy rozliata večnosť ako tieň týchto plavných strojov, ako veľké ticho, v ktorom počuť tie najtichšie myšlienky, ale ja práve žijem bez tohto ticha, v plynúcom texte sveta.

 

Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá strojvodkyňa, tri texty ako látky s inými motívmi, ale prechádzajúce jedna do druhej, rôzne ornamenty, rôzne husto osádzané, ktorých prvky sa opakujú, v trochu iných kombináciách, v trochu iných kontextoch. Hustota ornamentov ako množstvo textu a pozornosti: v niektorých textoch je viac slov, v iných viac ticha, prvý (Ivanov) plynule prechádza do druhého, mení sa vzor, ale motív sa vplietol do jeho ornamentov, až druhý a tretí bal látky sa končí, ostrým strihom nožníc, hoci vzor, tapiséria, plynie ďalej. Sú to príbehy a úvahy pevne vpletené do Vilikovského obvyklého sveta: presné a premyslené vety a úvahy nášho malého, provinčného, neambiciózneho sveta.

 

Twin Peaks, prvé štyri epizódy novej série: Lynch kráča vyrovnane svojou cestou, takže je o 25 rokov ďalej, než sme ho videli, na cestách, ktoré sme videli v Erasehead a Rabbits.

 

Bartókove sláčikové kvartetá. Spolu s jeho symfonickými dielami som ich držal bokom, z času na čas som sa pokúšal počúvať ich, ale rozprávali jazykom, ktorému som nerozumel, ľahostajne ma obtekali bez dotyku, bez tých záchytných bodov, akými sa do nás zadrapí krása ako zreteľná emócia, pohlcujúca celú našu pozornosť. Až teraz, počas šoférovania, som začal rozumieť, najprv to bolo štvrté, expresívne kvarteto, začínam rozumieť tomuto jazyku s úsečnými folklórnymi vetami, občasnými citoslovcami a modernistickým, strohým štýlom.

 

Horatiu Radulescu a jeho klavírne sonáty.

Noví Heliocentrics.

 

Každý deň po práci práca s drevom, vpletený do iného času, iného rytmu. Netúlam sa, nečítam, nepíšem, drevo a sekera, ale nevieme, čím by sme boli bez toho, čím sme, či by Kafka napísal svoje veci bez trápenia s úradom, s otcom, s Prahou, so svetom.

Osobnosť: ornament, ktorý upletieme zo svojich životov so všetkým, čo v ňom je.

 

Béla Hamvas: autor, ktorý čaká na svoje objavenie (alebo odkliatie?), akého sa dočkal Márai. Hamvas nepatrí k tým, ktorí sa obracajú na iných, aby ich obrátili, nekáže, nekritizuje, neapeluje. Robí čosi iné a presvedčivejšie: buduje seba. Najlepší spôsob výchovy je príklad; nepoukazovať na chyby iných a nezvyšovať hlas je prejavom vyššej etiky, než je tá ukričaná, žurnalistická. Hamvas píše o sebe tak, že píše o tom najvšednejšom, a ukazuje to ako to zásadné. Po celý čas smeruje k podstate. Nepíše o detailoch pre detaily, ale preto, aby čo najpresnejšie vymedzil obrysy pravdy.

 

Vôňa bazy v dome.

 

Nie je to banálna vôňa. Ako každá vôňa, nesie v sebe vrstvy odkazov, zodpovedajúce poschodiam nášho vedomia. Vôňa, najzbytočnejšia z vnemov, prebúdza v nás vrstvy vedomia, z ktorých zbytočnosti sme utkaní. Lebo sme tým, čo nie je nevyhnutné.

Koľko je vnemov, pre ktoré nemáme zmysel, čo všetko sa deje vo vesmíre a my to nevnímame, pretože máme svojich päť zmyslov a tým pádom päťzmyslový vesmír. Zmyselný a nezmyselný.

 

Maeterlinck. Typ intelektuála, ktorý vie ísť na nervy, poučujúci, kárajúci, uvažujúci, vkladajúci do svojich úvah celého seba, seba obmedzeného, naivného, nepresahujúceho sa. Vo všetkom je tým, čím je. Nenecháva sa presiahnuť, on limituje myšlienku, nenecháva myšlienku, aby ho presiahla, otvorila. Ale tento Maeterlinck je stále hodný čítania, lebo sa usiluje, zameriava, sústreďuje na podstatu, to, čo sa snaží vidieť, je dôležitosť, tým sa líši, definuje, a nie je to, aj medzi ľuďmi píšucimi, málo.

 

 

 

Nedeľa 4. jún 2017

 

Všetok život si možno predstaviť ako spánok. Bdelosťou by bolo jasné a úplné poznanie Bytia, pôvodu, vesmírne vedomie seba samého; namiesto toho však plynieme vo svojich existenciách cez filtre našich zmyslov, nášho tela, vedomia času, sme teda postavami sna, synchronizovaní jeho logikou, logikou toho, kto nás sníva. Platí to o rastlinách a živočíchoch, rovnako ako o mysliacich ľuďoch, ktorí snívajú v jazyku, teda v predvytvorenom labyrinte, ktorý nevieme presiahnuť. Ale tento sen neznamená nutne niečo negatívne – možno je vyšším stavom vedomia, možno jeho osviežujúcim, dočasným spánkom, možno posmrtným plynutím demiurgovho ducha, možno len jeho raným štádiom. Kdesi za týmto snom tušíme Božskú inteligenciu, zbavenú determinovanosti času a priestoru, filtrov tela a vedomia, inteligenciu, ktorá môže povedať definitívne, ničím neobmedzené a nezatienené “viem, že viem.” Dovtedy si užívame sen nášho bytia.

 

Svet ako vôňa a predstava.

 

 

Pondelok 5. jún 2017

 

Knihy, v ktorých môžeš každým odstavcom, každou kapitolou dospieť do nepredvídateľného, nového kúta sveta, knihy otvorené svetu, prevŕtavajúce ho krivolakými chodbičkami.

Oproti nim možno postaviť knihy, ktoré majú svoj pevný obsah, svoju jasne stanovenú tému.

 

To isté platí o písaní, striedaš pevnú tému, ktorú rozpracovávaš a prehlbuješ, ku ktorej sa vraciaš, a potom máš zápisník na všeličo, otvorený do všetkých strán: nazrieť, spraviť momentku, hoci aj vesmíru.

 

To isté platí o živote. V momente, keď už nevieš a nemôžeš prežiť nič nové, nič, čo by ťa prekvapilo, keď žiješ už len vo svojej konštantnej, nemennej podobe (hoci by si cestoval akokoľvek ďaleko), si vlastne mŕtvy.

Musíš teda hraničiť s neznámom. Pripúšťať ho po svojom boku, dotýkať sa ho. Nazerať.

 

 

Piatok 9. jún 2017

 

Sú ľudia, na ktorých keď sa pozrieme, povieme si: toto nie je všetko, o tomto veľmi dobre vieme, že to nestačí a možno to cítia aj oni, keď trávia svoj čas uspokojením, ktoré my za uspokojujúce nepovažujeme, keď vedú rozhovor, ktorý nám nestačí, keď si vyberajú pôžitky, ktoré nás dráždia. Vyskúšali sme už čosi iné, čosi vyššie, čosi hlbšie; a zároveň si uvedomujeme, že sú ľudia, ktorí rovnako vzhliadajú na nás, lebo sa odvážili ďalej, vystúpili vyššie, dospeli za naše hranice. Čo je tým, čo nás uspokojuje, čo nás má uspokojiť? Mnoho ľudí si myslí, že poznanie, poznanie všetkého. Mnoho ľudí si myslí, že Boh. A mnoho ľudí si myslí, že nie poznanie všetkého – lebo tým by sme prestali byť tou bytosťou, ktorou sme – ale skôr pravý opak poznania, mysle, abstrakcie: za najvyššie a najvzácnejšie okamihy považujú tie, keď sa dotýkali neznáma, keď prežívali tú klamlivú krásu života, skôr animálne, zmyslovo, keď sa ponárali do neznámeho, keď prežívali krehkú poéziu života, ako bytosti, ktoré nevedia, ktoré hľadia na tajomstvo neznámeho, nezmerného. A to je niečo, čo vševedúca bytosť nezažije. A iní by povedali, že je to dobrodružstvo, v ktorom sa nie náhodou skrýva slovo “dobro”. Z prístavu vyráža loď na dobrodružnú výpravu, na palube stojíš ty a vychutnávaš si túto chvíľu na rozhraní minulosti plnej túžob a príprav, a neznámej budúcnosti, do ktorej vzrušujúceho tajomstva práve vstupuješ. Kto by chcel meniť so zástupmi na móle, ktoré mávajú odchádzajúcej lodi? Stojíš na vysokom vrchu a hľadíš z výšky na údolie ľudí; kto by chcel v tej chvíli meniť s ľuďmi, pripútanými k svojim domácim záujmom?

A ešte iní by povedali, že tým spoločným menovateľom tohto všetkého je to, čo nazývame láska, v tom najuniverzálnejšom zmysle slova; láska ku konkrétnemu človeku, v Bohu, k svetu, k životu, k poznaniu; vzťah, ktorý v sebe nesie záujem, túžbu, vďačnosť, živú zmenu, obdiv.

 

Myslím na posledný polrok, na rýchlo bežiaci čas, ktorý som, podľa všetkého, nespomaľoval dostatočne. Je to aj obdobie prázdna a ticha, v ktorom som si povedal, že nebudem toľko verejne písať, že trochu stíchnem. Z tohto ticha vznikli iné texty, iné myšlienky, ale z časti toho ticha nevzniklo nič, ťaživo sa prepadlo, nepremenilo sa a nevzkriesilo. Sú rôzne druhy ticha a mlčania, plodné aj neplodné, také, z ktorých niečo vyrastie, ale aj také, z ktorých nevznikne nič.

Vtedy, pred zhruba pol rokom, som napísal niekoľko obvyklých textov a potom som ich neposunul ďalej, zostali mlčať v zápisníku, a ticho z nich postupovalo ďalej. Také to ticho, čo zostáva v múroch a kostiach, pri ktorom si človek náhle uvedomí – možno preto, že už dosiahol vek nízkej premenlivosti a ťažkopádnej skostnatenosti – že toto ticho by mohlo aj prevládnuť a všetko zasypať.

 

Ticho kameňov a ticho oblakov.

 

Myslím na možnosť cesty, na spôsob putovania, zbaliť sa a ísť, putovať, a myslím aj na to, putovať a písať. A v tom je možno ten problém, otázka: kedy písať. Áno, dá sa aj ísť a popri tom si zapisovať. Ale cesta môže byť zároveň tak zásadná, tak silná, že človeka premieňa; a kedy sa človek bude vnímať ako dostatočne premenený na to, aby už vzal do ruky pero a písal o tejto premene, z druhého brehu, z vrcholu kopca? Keď v sebe začne sledovať tú zmenu, kedy bude tá zmena dostatočná a rozhodujúca?

Preto píšu skôr tí prví, tí rýchli, netrpezliví zapisovatelia, tí reportéri ciest, nepremenení, polozrodení, nanajvýš pozlátení spisovatelia pozorujúci sa pred zrkadlom.

 

Sú knihy, ktoré sme našli v presný čas, ktoré s nami zrástli v ten pravý čas, s tou podobou, ktorú máme v určitý okamih. Vynoril sa vo mne Brautigan a jeho texty, moje čítanie vtedy. Pstruholov v Amerike a potom Pomsta trávnika, texty, ktoré ma vtedy ovplyvnili, získali si ma. Neskôr som sa mu venoval a neskôr stále menej, nie je to autor, ktorý ma oslovuje tak výrazne aj teraz, nie je to autor, od ktorého som prečítal všetko, od ktorého túžim prečítať si všetko, už ani tie vtedajšie texty nie. Zostáva zásadný vo svojom (v mojom) vtedy. Brautigan je beatnický autor v tom pravom zmysle slova; v každom z nás je niečo beatnické – dobrodružné, fantastické, samotárske, individualistické, a najviac v tom premenlivom, sebaurčujúcom veku, keď podnikáme zásadné cesty svetom a k sebe. Je to melancholický autor, v ktorom je dobrodružstvo výstrednosťou svojej samoty, dovádzanej k radikálnosti činu. Uskutočniť svoje túžby, skúmať ich trajektórie, uskutočniť sa cez ne. Smerovať do krajných polôh svojej samoty. Dobrodružstvo samoty.

 

Toto zapasovanie: každé jedlo potrebuje svoj hlad. Niekedy radím ľuďom, ktorí nemajú čosi radi – mysli na to jedlo, keď si naozaj hladný, sprav si na to chuť, potom si to daj, v správny čas hladu. Sú také jedlá, ktoré niekedy zapasujú a inokedy sú len mŕtvolnou matériou v ústach, v žalúdku, pieskom. Sú také jedlá k pivu, ktoré so sebou nosí svoj hlad, svoju chuť na iné (pre niekoho sú to cigarety k pivu). Spomínal som to pri Bartókových kvartetách – boli pre mňa len takou matériou, o nič vo mne nezavadili, nenašli vo mne svoj špecifický hlad, ako oriešky bez piva. Aj modlitba potrebuje svoj hlad. Aj iní ľudia: v istých situáciách, v určitom čase, uspokojujú určitý jemný, rafinovaný, precízny hlad v nás. Inokedy nie. Dokonca môžu prekážať.

 

Dnes v lese, v jasnom dni, v jasnom a ešte čerstvom lete, na bicykli, so psom.

 

 

Piatok 16. jún 2017

 

Malý priestor záhrady a ešte menší priestor stoličky, ktorý získava svoju hodnotu cestovaním. Môcť sa vrátiť domov, ešte pred cestou sa tešiť na to, ako domov získa svoje vône a farby.

 

V detstve som mal vyvinutý čuch, alebo presnejšie, používal som ho a uvedomoval som si ho; poznal som veci a ľudí podľa vône, akurát vôňu domova som cítil až vtedy, keď sme sa vracali z dovolenky, alebo z bytu susedovcov, ak sme sa v ňom dostatočne dlho hrali: bola to vôňa, ktorá mi najväčšmi pripomínala banány (ešte nie celkom zrelé, také, aké som mal najradšej).

 

Rôzne vône, napríklad vôňa jelenieho samca. Vôňa lopúchov v lete. Vôňa zohriateho asfaltu v prvých dažďových kvapkách. Vôňa potu srbských žien.

 

Bolo by možné vytvoriť mapy vôní. celkom určite existujú rôzne druhy pachov ľudského potu. Vôňa každého človeka, precízne zanalyzovaná, je možno rovnako individuálna ako odtlačok prsta. (Psy to potvrdzujú.)

Psy (zvieratá) žijú v trochu inom svete, pretože tak ako my vidíme, oni cítia. Cítiť každého tvora inak znamená žiť v pachovej mape, ktorú my nepoznáme.

 

Cestovanie: dlhé reťazce úvah. Každá cesta, odbočenie z obvyklého miestopisu nášho výskytu, má svoju myšlienkovú reťaz, stopu v našom myslení. Sú ľudia, nadaní na cestovanie: je to schopnosť pretvoriť svoju cestu na esej. Vytvoriť myšlienkový oblúk. Čiže esej.

 

Cestovanie nie je len to miesto, ale vzťah: domov a “to” miesto. To je ten oblúk. Pricestovať napríklad na Slovensko z Ruska, z USA a z Etiópie je niečo iné.

Tri dni v Belgicku.

Skontrolovať bruselskú galériu, napríklad. V špeciálnej disciplíne: mal som jednu hodinu. Ešte nie šprint, ale nazvime to beh na stredné trate. Prelistovanie knihy. Špeciálna disciplína, v ktorej sa niečo ukáže: čo zanedbáš, čomu venuješ pohľad, čomu dlhší pohľad. Musíš si vyberať, prijímaš výzvu. Nasleduješ vzorec. Vzorec vkusu.

Alebo detstva? Fixácie? Vkus: vysoké percento zvyku, určité percento improvizácie. Zvyk je sedimentácia, alebo iný pojem: používanie feromónov u mravcov. Mravce si značia svoje trasy k zdrojom feromónom, teda čím lepší zdroj, tým viac feromónu: niečo ako prírodný evolučný like. Predstaviť si seba ako kolóniu mravcov. Zblúdilé, minoritné myšlienky, vytváranie vzorcov, návratné motívy, vyšliapané cestičky, diaľnice pochodujúcich mravcov. Si organizované stádo myšlienok. Vkus je feromónová mapa.

Nik nepopiera, že jedného dňa uveríš jednému-jedinému prieskumníkovi a dáš mu prednosť pred osvedčenou väčšinou.

Interaktívna mapa. Prekresľujúca seba samu. na skutočnosť hľadíš cez mapu.

 

 

Nedeľa 18. jún 2017

 

Tak teda Bruselská Kráľovská Galéria a časový limit jedna hodina. Poďme na to.

Majú tu niekoľko expozícií, Magritta samozrejme, na ktorého som nemohol nemyslieť pri bruselskom Atómiu – nemyslel som si, že Magritte je v niečom “belgický”, dokonca že nejaká “belgickosť” existuje, ale v slnečnom júni pod Atómiom, uprostred zelene, tá magrittovská belgickosť kondenzovala všade naokolo a nedalo sa to nevidieť. V Galérii som si však vybral Starých Majstrov, nevedel som presne, čo tu majú a tak som s tikajúcimi stopkami vyšiel na prvé poschodie.

Návšteva galérií je zaujímavá disciplína. Celý život si napríklad prezeráte obrazy, reprodukcie, a potom sa jedného dňa ocitnete pred originálom. Iskra môže a nemusí preskočiť. Strávite v galérii dve-tri hodinky, ale tie nadväzujú na čas, ktorý ste už maliarstvu venovali a aj na čas, ktorý mu venujete, pretože návšteva galérie vás podnieti k ďalšiemu štúdiu, doma si to ešte odsedíte, rozviniete objavy a nápady, a čas v galérii sa tak stáva žiarivým, iskrivým časom, zhusteným a skondenzovaným do intenzívneho zážitku. Je to dôležitá časť príbehu. A postupne, ako obchádzate galérie, príbeh sa kompletizuje, získavate prehľad, stretávate starých známych, porovnávate, prehlbujete. Galérie sú cestovaním v cestovaní.

Pôjdeme chronologicky, tak ako sú inštalované obrazy. Bruselská galéria má v sebe aj svoj geografický rozmer, čo je plus – sú tu flámski majstri. A tí sú osobitou kapitolou v dejinách maliarstva. Začnime Zvestovaním flámskeho majstra (Robert Campin s otáznikom): áno, toto je flámske maliarstvo a jeho interiérová útulnosť, ktorá vzbudzuje špecifický pocit, špecifický úsmev. Biblia vložená do útulnosti, anjel si koná svoju povinnosť pri páre papučiek, uložených pri dekorovanej lavici, Mária si číta knižku, ľalia je vo vázičke, je to uzavreté, sympatické, úhľadné, geometricky presný pocit z priestoru, svetla, kompozície, z krásy každodennosti, z tejto špecificky flámskej radosti zo života. Cez tento obraz sa dobre vstupuje do flámskeho maliarstva, do jeho špecifického, útulného ticha a priestoru.

 

Je tu aj veľa autentickej, pokornej, koncentrovanej viery, napríklad Jean Hey a jeho Ecce Homo. Flámske maliarstvo uchopilo a ozvláštnilo tradičné témy svojim špecifickým spôsobom, taká je napríklad Pieta Rogiera van der Weydena s osobitými farbami neba. Van der Weyden, tento skvelý majster oblakov, tu má aj dva krásne portréty: Antoina de Bourgogne poznám od detstva a naživo je naozaj pôsobivý; na portréte Jeana de Froimont upúta to najdecentnejšie: jemnučký, sotva presvitajúci prúžok bielej košele pod zapnutým tmavým plášťom, detail, ktorý potvrdzuje, že bezvýznamný detail v umení nejestvuje.

Pietrus Christus a jeho Pieta, lebka vedľa hlavy Márie Magdalény.

A potom Hieronymus Bosch a jeho triptych Pokušenie Sv. Antona, keď k nemu prichádzam, mám chuť sa prežehnať, alebo pokľaknúť. A mám opäť pocit, ako vždy, keď ho stretnem, že je to zrejme najdôležitejší maliar v dejinách. Fotím si zadné strany dosiek, vychutnávam si, ako som blízko, drevo, štruktúra, položená kniha a sviečka v pohodenom lampáši, všetko tu má význam a všetko je pripravené na čítanie, na čitateľa. Bosch je možno maliarom s najvšestranejšou genialitou, akoby toho obsiahol najviac, nie je úzko špecifický, ale našťastie, človek nemusí uvažovať, či on alebo napríklad Bruegel, keď ich má oboch vedľa seba aj v Bruseli. Brusel má pritom zbierku Pietra Bruegela mladšieho, teda kópie-variácie Bruegela staršieho; Sčítanie v Betleheme je tu v oboch verziách, umiestnené sú tak, že návštevník má otca i syna na oboch stenách v pravom uhle, takže stojac pred otcovým obrazom, stačí obrátiť hlavu o 90° doľava a vidí synovu verziu. O rozdieloch už písal Toby Ferris. Keď stojíte pred originálom, vystupujú do popredia veci, ktoré vám nijaká reprodukcia nepriblíži. Na Sčítaní je to motív každodenného chodu sveta, podčiarknutý kolesami v strede scény, vozmi, činorodosťou ľudí, to všetko v kontraste s ústrednou témou obrazu, ktorá je tu cudne skrytá, aby vystúpila do popredia. Od Bruegela je tu aj Zimná krajina s pascou na vtáky, Ikarus, na ktorom sa všetci venujú svojim pozemským zamestnaniam (aj námorníci na lodi, čo je tiež najviditeľnejšie takto v galérii), takže Ikara nik nevidí, Klaňanie kráľov na vyblednutom a krehučkom plátne, no a jedna Bruegelova zvláštnosť, Vzbura anjelov, na ktorej akoby chcel ukázať, že vie aj to, čo Bosch a tým považuje celú vec za vybavenú, a vtip je v tom, že to naozaj dokáže, je to naozaj vydarená boschovská adaptácia, čo najlepšie vidieť naživo v Bruseli.

Bosch a Bruegel starší sú teda tí dvaja, ktorým tu venujem najviac času a pozornosti, ale je tu toho viac, čo treba objaviť, odhaliť a prebrať. Je tu flámske maliarstvo osobne, nie celkom kompletné, nie so všetkým, čo k nemu patrí, ale dá sa toho odpozorovať dosť. Napríklad to, že flámske krajiny sú pokojné; nie nutne idylické, ale vyrovnané, s vlastnou, nedramatickou krásou. Krajina si tu našla svoj vlastný, osobitý výraz. Niekoľko príkladov, v ktorých sa krajina mení na meditáciu. Joachim Patenier a jeho modré a zelené krajiny: to nie je krajinárstvo, realizmus, ale premyslená kompozícia snových krajín, ktoré vydychujú harmónie na spôsob hudobných skladieb. Ak by sme chceli ilustrovať Spenglerove tézy o farbách v maliarstve, zvlášť o modrastých a zelených diaľkach faustovskej kultúry, Patenier by bol viac než vhodný. Potom je tu skvostný Sv. Hieronym Jana Provoosta, za ktorým sa rozkladá pôsobivá krajina v odtieňoch hnedej, o ktorej možno povedať to, čo o obdobných krajinách Jana Mostaerta: že dosahujú efekt obdobný čínskej krajinomaľbe, s tým rozdielom, že tieto pôsobivé, do diaľok blednúce krajiny sú celé nasýtené kresťanstvom. Provoostove skaly sú pôsobivé svojou ťažobou, nie ľahkosťou; sú hrozivé, nie poetické. A Mostaert sa mi zdá byť reprezentatívnym zástupcom toho, čo nazývame flámskym maliarstvom: jedným z tých početných, solídnych majstrov, so všetkými znakmi poctivého flámskeho remesla.

 

 

 

Ďalším typickým znakom je interiér a útulnosť detailu, aspoň jeden obraz: Quinten Metsys a jeho Zlatník s manželkou, na ktorom vidíme niekoľko príbehov: v zrkadle, v pootvorených dverách v pozadí, v roztvorenej knihe, v detailoch – prsty, oči, predmety, to všetko púta našu pozornosť a rozpráva bez slov príbehy pre naše oči. (Zvieratá umiestnené zdanlivo len mimochodom na Mostaertovi!) A propos, zvieratá. Niekedy je zaujímavé všímať si, kto na nás z obrazu pozerá. Niekedy je to ústredná postava, inokedy oči zvieraťa (Boschov Sv. Anton, Bruegelov kôň Sv. Martina).

Tu už musíme pridať do kroku. Áno, Flámi vedeli maľovať aj kuriozity, čosi, čo zastavilo ich zrak, nie zrak Talianov a pri čom sa na pár sekúnd pristavíme aj my: melancholické dievčatko s mŕtvym vtáčikom, Hemessen a napríklad jeho Snímanie, na ktorom fyzicky vystupujú do popredia trojrozmerné kvapky, akoby na spôsob manierizmu de La Toura: slzy na tvárach svätcov a krv na tele Krista akoby stekali po plátne, čisté a posvätné. Jacques Jordaens a jeho rozmerné satirické plátna na spôsob Steena; dva skvelé portréty van Dycka: oči, ich výraz, osobnosť v pohľade.

A flámske tváre, ktoré tu možno stále stretnúť na uliciach, sústredené na obraze Adriaena Isenbranta, muži a ženy vedľa seba, tak podobné, a predsa s rôznym výrazom, akoby odtieňované tváre z flámskej palety výrazov. Babylonská veža, Momper a Francken podľa Bruegela, so stiesňujúcou perspektívou klaustrofobickej monumentálnosti.

Čo sme vynechali? Rubensa napríklad, úmyselne. Gerarda Doua, neúmyselne, mali by tu mať jeden jeho obraz. Veľa baroka, zátišia, portrétov. Niekedy nabudúce.

 

 

 

Piatok 23. jún 2017

 

Žiarivomodré večerné letné nebo ako kulisa, vyzývajúca na určité predstavenie; keď sa naň večer zadívame – možno v horskom tichu, možno z balkóna bytu – cítime otázku, možno tú istú od detstva, cítime v tej otázke svet, cítime v tom svete bytie, modré letné nebo je jeden zo spôsobov, ako ľudia ešte vnímajú a vidia svet, aj cez kulisy ľudí a mesta. Toto dlho živé letné večerné nebo pomaly predlžuje deň do predstavenia, ktorému môžeme dať postupný vývoj. Letné stmievanie, spojené so zvláštnym pokojom a tichou vôňou, je sprievodnou hudbou k čomusi, čo máme vymyslieť. Dlhé detské prázdninové večery, vôňa sena, zvuk svrčkov, dlhé prechádzky teplým vzduchom nábreží, tlmené zvuky nespiaceho mesta, v ktorom deň prepuká do čohosi utajeného, rozhovory s pivom v ruke na terasách, futbal, pri ktorom už poriadne nevidieť od jednej bránky k druhej, vôňa obilia. Cestovatelia sa prechádzajú lákavo neznámym teritóriom nového mesta. Počas života sa prestriedajú predstavenia, ktoré aranžujeme pod temnomodrým letným nebom skoronoci, ale otázka zostáva stále rovnaká a stále bez odpovede.

 

Teraz v aute Pharoah Sanders, muž, na ktorého myslievam, jeden z posledných Veľkých. Ten, čo hrával s Coltraneom. A to poriadne divoké kúsky, aby sa po jeho smrti pustil do celkom inej hudby, stále hľadačskej, avantgardnej a duchovnej, ale na celkom iný spôsob. Po abstraktnom freejazze začal hrávať skladby na veľkých plochách s africkou melodikou, spevné, rytmické, farebné, jeho hra sa upokojila a stratila ostré kontúry, no bola to tá istá cesta, s tým istým presvedčením, s tou istou službou. Keď som videl Pharoaha pred niekoľkými rokmi, koncert začal nekompromisne Coltraneom a hral vo veľkej forme, odvážne, energicky, plne prítomný v tom, čo hral, čo je pre mňa definíciou jazzu.

 

Ešte v stredu som si postavil z únavy stan a zvyšok týždňa som strávil v ňom.

 

 

Sobota 24. jún 2017

 

Situácia: práve teraz ti niekto blízky oznámi, že niečomu zásadnému, primárnemu nerozumieš a nikdy si nerozumel. Po celý ten čas si si toto neporozumenie niesol so sebou. To ti aspoň práve povedali, po celý ten čas to na tebe vidia, celý ten čas si si to v ich očiach niesol. Čo ťa privádza k myšlienke (okrem myšlienky na Kafku), že my všetci sme skalopevne presvedčení, že tomu zásadnému rozumieme. Nik si so sebou nenesie trhlinu, čiernu dieru nepoznania zásadnej veci (tu by sa dalo odbočiť: čo sú tie zásadné veci, ktoré si so sebou nesieme pre celý život?), všetci sme presvedčení, že rozumieme, že sa vyznáme. Nekompetentnosť v živote. To je výzva, ktorá nás vedie k tomu, že túto dieru vyplníme poznaním, alebo prekryjeme nejakou sublimáciou; čo je tou motiváciou: ego (superego), zodpovednosť, láska, sociálny inštinkt, narcizmus?

Otázku ukončujeme otáznikom, ktorý je miestom spochybnenia; ako to, pýta sa každá otázka, že si si ma neuvedomil doteraz? Otázka vždy vrhá svetlo i tieň.

 

 

Streda 28. jún 2017

 

Pri rieke, v silnom vetre, ktorý hladinu menil na kovovotemnú plochu, som čítal Štrpkov Fragment (rytierskeho) lesa. A myslel som na to, že Štrpka bol pre mňa hrdina, veľký autor veľkých básní, ten, čo stále spieva s Dežom, autor esejí a kníh s veľkým prehľadom, ktorý vedel písať v iných plánoch než ostatní, ktorý vedel v niekoľkých slovách, obrazoch alebo vetách vysloviť zarážajúco hlbokú a presnú pravdu. Spôsob, akým opakoval svoje obrazy. Spôsob, akým som sústredene čítaval jeho knihy. Vietor neprestajne fúkal z juhu, v smere búrky, a ja som myslel na Štrpkove prirovnanie našej mysle k tráve: ktorá sa hýbe v neviditeľnom, neuchopiteľnom vetre, tak ako naša myseľ – počujeme slová myšlienky, ale to, čo myslí a čerí slová na hladine, nevidíme, to nemysliteľné v myslení, to ne-ja v našom ja. Táto Štrpkova zbierka (alebo dve) sa mi spočiatku javila byť návratom k jednoduchosti, akýmsi vyčírením, zaujímavým protipohybom; v dnešnom čítaní sa mi zdalo: závažné fragmenty, to dôležité len vo verši, momentky jasného videnia. A komunikatívnosť. Spomenul som si aj na jednu z mála svojich negatívnych recenzií, na Štrpkov Psychopolis. Vnímal som tie básne ako tenkú škrupinu ľadu, pod ktorým je nič. Nemám nič proti takému písaniu, ale nie je pre mňa. Teraz je zrejmé, že Štrpka je stále a navyše znova mojim hrdinom. Myslel som na to, ako dohladka vykosená lúka preľstila vietor.

 

Znova pozerám Švankmajerove filmy. Spôsob, akým vie rozprávať mimochodom, cez detaily, vedľajšie línie, tak ako to robia výtvarníci – napríklad animované sekvencie v Šílených, alebo Třískov smiech, drobné odkazy a predmety v Spiklencoch slasti, stretnutie dáždnika so šijacím strojom; tie drobné gagy, alebo poetizmy, sú rovnako dôležité a pôvabné ako “hlavná” línia diela, alebo to, čo tak zvyčajne označujeme vo filmoch, a čo u Švankmajera prestáva platiť.

 

Ursinyho a Štrpkov album Do tla, dá sa pri ňom povedať: je to stále Ursiny, ale pri porovnaní s tým, čo chcel a robil o 20 rokov skôr sa zdá, že čosi sa nedarilo, že to ide mimo koľají. Lenže keď človek počúva a vníma texty, keď vníma hudbu ako ilustrácie textov, môže dospieť aj k tomu, že tak ako moderné výtvarné umenie alebo moderná poézia nechcú byť “pekné”, prečo by to isté nemohla chcieť aj hudba; hudba ako apel, atak, gesto, čo sa vzdáva konvenčnej krásy? S výnimkou šansónu – ktorý nemám rád – sa vlastne celá pesničková tvorba snaží byť pekná, poetická, pôsobivá, melodická. Do tla, napríklad, úmyselne vrhá špinavé akordy, zvuky nepatetickej škaredosti, čosi, čo má byť nepríjemné, ak vnímame zmysel slov. Ale pre mňa je to v prvom rade súčasť rituálu leta, nechať ho znieť v aute cestou letnou krajinou.

 

Stroj: fascinujúce neživé bytie. Človek ako stvoriteľ neživého bytia. Pokúšajúc sa dokonca o skonštruovanie večnosti: perpetuum mobile.

 

 

Štvrtok 29. jún 2017

 

Človek stojí na neúplnom poznaní. O čom môžeme povedať, že to poznáme dokonale, detailne, do hĺbky? Poetika vyrastá z neznalosti, z neúplného poznania, z prázdnych miest, z domýšľavosti.

O tých najbližších ľuďoch môžem povedať, že ich nepoznám. Poznám ich tak dobre a tak zblízka, že som si tejto nevedomosti vedomý. Presvedčenie, že do ľudí vidíme, máme len pri tých, ktorých poznáme povrchne a zdiaľky.

 

Tá krehká hranica slabosti a sily. Poznám ľudí, ktorí vystupujú sebavedomo a dávajú najavo silu, pretože musia, pretože to je spôsob, ako premáhajú svoju slabosť. A naopak, koľko vnútornej sily majú v sebe všetci tí zakríknutí outsideri, tichí, vytrvalí, každý deň prekonávajúci protivietor.

 

Vo všetkom, čo robíme, by mal byť kúsok ľahkosti, mágie, nevyspytateľnosti, kúsok miesta pre nadprirodzené – tento priestor môže vyplniť humor, náhoda, šťastie, alebo čokoľvek.

 

 

Piatok 30. jún 2017

 

Aká je najlepšia cesta k myšlienkam? Chôdzou, zážitkom, utrpením, dlhým cestovaním, duchovnou premenou, obrátením? Ako chceš dôjsť k tým najlepším myšlienkam, aká je tvoja predstava cesty k nim?

(Celkom možná je aj nuda uprostred dlhého leta vo vlastnom ospalo prehriatom dome.)

 

Ja som sa dnes vybral do lesa, cez rýchlu návštevu knižnice, vzal som bicykel a psa do auta a zamieril som na miesta, kde som bol pred rokmi, vyvolať fotografie uložené v bezčasí pamäte (špecifický pôžitok, spomenúť si na nejaké miesto, na ktoré človek nikdy nespomínal: čerstvosť a vzácnosť, neošúchanosť spomienky). Koľko miest človek vidí v lese, premietnu sa do nás, niekde v mysli jestvujú ich matné, rozčerené priemety na ľahkých sklách. A ako človek pozoruje: tisíckrát bol v lese, v tom jednom pojme, ktorý preň ponúka najrozmanitejšie kombinácie scenérií; všímame si teda atmosféru miest, odtiene, sú to vždy len variácie reliéfu a stromy – no práve ich konfigurácie si prezeráme ako zberatelia. Mierim na skaly, týčiace sa osamelo v suchom lete nad veľkou krajinou. Tu som bol pred rokmi. V skalách je jaskyňa. V jednej jaskyni som bol pred niekoľkými dňami a bol to silný zážitok, úplne nový zážitok z priestoru, z podzemia, z jaskyne. Na skale sa začítam. Tu prvýkrát otvorím texty Rjúnosuke Akutagawu: Telo ženy a iné poviedky a niekoľko kratších poviedok z počiatku 20. storočia si prečítam. Potom si čítam Štrpkove nové básne, poéziu, pri ktorej cítim ostýchavý odstup, vyjadriteľný slovami: pri tomto nezáleží, čo o tom ja poviem. Pocit, aký máme pri klasikoch (čo už zaváži tvoj názor na Huga?), alebo keď stojíme pri mohutnom brale. Teším sa, že som v lete. Dôverujem mu, ochotne sa mu vkladám do rúk. Oceňujem akúsi štedrosť letnej krajiny – vegetácia, teplotná bezstarostnosť, rád bývam vďačný. Myslím aj na to, že Štrpka, na rozdiel od Laučíka, listy takmer nepísal. Je zaujímavý pohľad na to, aký korpus tvorí publikované dielo v celku napísaného. Sú autori, ktorí v podstate píšu len to, čo publikujú. Sú ľudia, ktorí píšu len básne? A zase autori, ktorí písali stále, listy, denníky, poznámky, zápisky, a publikovali segmenty. Sedimenty. Možno to pripodobniť aj k jaskyni, ktorá je našim obvyklým priestorom, obráteným naruby. (Alebo chvíľou, ako je táto, uprostred času všednosti). Sú situácie, keď píšeme, keď chceme písať, len v noci: ako v jaskyni.

 

Nie sme len zberatelia pôžitkov: sme zberateľmi špecifickosti pôžitkov. To je rozdiel medzi človekom a osobnosťou. Tu do hry vstupuje vkus. Napríklad uvedomenie si a pomenovanie situácií: okamih poľavujúcej beznádeje. Niekedy špecifická situácia, v kruhu ľudí, keď z teba po dlhej dobe, v presne nakonfigurovanom a uvedomenom okamihu, povaľuje napätie. Alebo keď v inom jazyku nájdeš výraz, ktorý presne pomenuje skutočnosť, vymedzí ju oproti iným pojmom, ešte priliehavejšie, než v tvojom rodnom jazyku. Alebo keď si vychutnáš nielen pôžitok, ale aj jeho čistotu, keď si uvedomíš, že sú pôžitky s tieňom viny a čisté, bezúhonné pôžitky a ty práve prežívaš ten druhý. Alebo špecifický pôžitok z čítania vlastného textu, pri ktorom cítiš uspokojenie a súčasne prekvapenie z vyslovenia.

 

Včerajší ôsmy, svojim spôsobom zásadný diel Twin Peaks, meditácia; vedel som, že raz vznikne priliehavý klip na Pendereckého Threnody, ale nevedel som, že bude práve od Lyncha. Tento diel mi zároveň priradil Twin Peaks k tým dielam, o ktorých možno povedať, že nás môžu zaviesť kamkoľvek, že za ďalším rohom čaká čokoľvek.

 

Herci v Švankmajerových filmoch: špecifická úloha, privádzanie seba samého (svojej postavy) na javisko; herec akoby sám sebe poťahoval nitky ako marionete na nasvietenom javisku, ktoré znamená seba.

 

 

Ilustrácie: Max Schurmann

Reklamy

Jedna odpoveď to “Kruhový denník: jún 2017”

  1. schizyfos Says:

    http://internationalfixedcalendar.com/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: