Čitateľský zápisník

  

 

Vilikovský – Šimšík – Pelevin

 

 

Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Slovart 2017

 

Najnovšia Vilikovského knižka je – taká, aké bývajú Vilikovského knižky. Nie je ľahké konštatovať niečo, čo by sme si nevšimli a nevyslovili už pri jeho predchádzajúcej tvorbe. Aj tu Vilikovský dokonale a s prehľadom vládne textu, má pod kontrolou vety, slovné spojenia, myšlienky, štýl. Nič mu neušlo a nevymklo sa spod kontroly. A stále je to striedmy a skromný spisovateľ, ktorého svet zostáva ten náš, skutočný, hmatateľný, provinčný. Vilikovský je sebaironický autor, ktorý si neberie priveľké sústa, nemá nadrozmerné ambície, nechce ohúriť, nič nesľubuje. Len si píše. Táto triezvosť a autorská skromnosť môže imponovať, vďaka nej dokáže Vilikovský svoje ciele s prehľadom naplniť a napísať presne takú knihu, akú zamýšľal; ale môže aj iritovať, ak od literatúry očakávame gesto presahu, pokus o čosi viac, než je triezva oblasť každodenného.

Presne také sú prvé dve postavy z prvého “príbehu”, alebo, aby sme rešpektovali autora, z prvej série obrazov. Ivan a Judita sú typickými postavami dneška a ak niekomu chýba v súčasnej literatúre vystihnutie typického, môže siahnuť po Vilikovskom. Ivanove myšlienky, city, vzťahy, hodnoty sú typické, uveriteľné, príznačné. Druhá línia rozprávania sa zaoberá tým, ako by na túto svoju typickosť reagoval typický človek, najlepšie presne ten, o ktorom sa v texte píše. Vilikovský teda z Ivana spraví čitateľa a stelesní aj spisovateľa, aby sa mohli stretnúť. Spisovateľa nazve Obyčanom a odlíši ho od autora – autor je ten, kto patrí dielu, spisovateľ-Obyčan je platca daní, manžel, otec, skrátka obyvateľ každodennosti. Žije so slávnym priezviskom autora, ale jeho problémy a starosti sú celkom obyčajné a každodenné. Obyčan napokon vytvorí ešte jeden “príbeh”: o krásnej strojvodkyni, čiže krutej vojvodkyni a Janíčkovi. Tento tretí príbeh je najhutnejší a najosobitejší, pričom je vyrozprávaný na najmenšej ploche.

Tým najosobitejším posolstvom knihy je pre mňa Vilikovského úvaha o tom, ako “myslíme” iných i seba. Spôsob, akým myslíme seba, sa líši od spôsobu, akým nás myslia iní – a aj od spôsobu, ako si myslíme, že nás myslia iní. Spisovateľ nám ukazuje spôsob, akým sa myslíme a tým nám zároveň ukazuje úhybnosť a autoilúziu tohto myslenia seba. Práve v tomto sa líši Ivan v prvom a druhom príbehu: v tom druhom je konfrontovaný s tým, ako jeho spôsob myslenia vidí a demaskuje pohľad autora a textu. Typické teda čelí pohľadu na seba ako na typické. Tieto konfrontácie pohľadov, alebo spôsobov “myslenia”, sú motívom všetkých troch príbehov a charakterizujú aj Vilikovského spisovateľstvo: teda spôsob, akým originálne a nanovo myslieť našu každodennosť, ako tvorivo uchopiť všednosť, ako odtypizovať typické.

 

 

Erik Šimšík: Hegemónia

drewo a srd 2014

 

Hegemónia, tri texty. Pre mňa najlepšia Malasaña, cestopis v 150 krátkych textoch, zápisky skomprimované do rozmeru poézie. Zápisky o tom, ako sa dvaja stopári vybrali do Španielska. Snaha o stručnosť, výstižnosť, pointu. O podstatu prežitého. Ktorou môže byť aj humor, alebo poznanie, zážitok. Autobiografia jednej cesty. Je to svieži text a navyše má svoj cieľ, objekt, povedzme zmysel. Je ním opis seba samého, sebapoznávania.

Otázka zmyslu alebo cieľa je problémom dvoch zvyšných textov. Titulná Hegemónia je, povedzme, popisom jednej rodiny a cynickej súčasnosti. Popis skutočnosti – ale prečo presne? Čo si s ním má čitateľ počať? Lebo nejakého poznania, napríklad vo forme izolovaných viet, alebo originálneho pohľadu na skutočnosť, tu niet. Na čo je čitateľovi napríklad Martinov šéf? Z hľadiska poznania doby tu nie je nič, čo by si čitateľ bez tohto textu nevšimol. Z hľadiska príbehu: minimalizmus. Povedzme, že text navodzuje určité situácie, mikropríbehy, scény. A má aj svoj štýl, taký bábkový, na hranici absurdity, s odstupom odosobnenosti a stručnosti. V súčte: zaujímavý text, trochu nevyrovnaný a nedotiahnutý za hranicu pointy, ale cítiť v ňom nádejného autora, ktorý vie písať čítavo.

Najväčším problémom bol pre mňa text Dávaj pozor na obličky. Pokus o surreálnu poviedku, absurdné radenie obrazov. Nedočítal som.

Šimšíkov prozaický debut ponúka tri rôznorodé, rôznobežné texty. Je v poriadku, že autor nemá (na rozdiel od Vilikovského) svoje texty celkom pod kontrolou, že nevládne suverénne svojmu štýlu, smerovaniu textu, koncentrácii výpovede. Možno aj preto sa najviac vydarila Malasaña, textové pásmo, ktoré je schopné ustrážiť si svoju koncentráciu, nemá priveľké ambície, a najmä má svoju pevnú zážitkovú os a svoj zmysel. Horšie je, že textovú úroveň si nepostrážil vydavateľ, vrátane redaktorov. V Hegemónii je naozaj veľa štylistických i gramatických prešľapov, takže aj keby sme uznali, že na úrovni textového celku je rozhodujúca sloboda a zodpovednosť autora, už na úrovni jednotlivých viet toho redakcii ušlo veľa. Podobne sa nedozvieme, kto je autorom obálky – v tiráži je uvedená autorka grafickej úpravy, možno pod toto označenie spadá aj ilustrácia na obálke. Texty na obálke: v prvom dve chyby v názve básnickej zbierky, druhý chaotický a nezmyselný asi tak, ako prostredný text knihy. Možno práve toto charakterizuje úroveň prozaického debutantstva u nás ešte viac, než výpovede samotných debutantov.

 

 

Viktor Pelevin: T

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2016,

preložil Miloš Ferko

 

Život fiktívnych postáv, ktoré ktosi stvoril a umiestnil ich do fiktívneho sveta – aký asi je tento život? Ľudstvo sa touto otázkou, nie náhodou, čoraz viac zaoberá. U mňa sa táto otázka stretla súčasne vo Westworld, v Pelevinovom T, ale aj vo Vilikovského aktuálnom románe. V Pelevinovom podaní ide o najprecíznejšie formulované otázky, s jeho typickým postmoderným prístupom, kombinujúcim iróniu, buddhistickú filozofiu, ruskú kultúru a literárnu tvorbu. To všetko nájdeme prítomné už v hlavnom hrdinovi románu, grófovi T., ktorý je novodobou verziou grófa Tolstého. T. má charakter svojho predchodcu, no je to akýsi “upgrade” novodobého tímu ruských kreatívcov, ktorí sledujú rýdzo komerčné ciele a snažia sa umiestniť svoj produkt na súčasný ruský (ale i západný) trh – snažia sa teda uspokojiť “ruský sentiment”, postmoderné hľadanie duchovnosti, sledujú však i erotickú linku, detektívnu zápletku a rýchly dejový spád thrilleru. Práve Tolstého povaha sa zdá byť najvhodnejšou voľbou – mýtický veľký autor ruskej literatúry, ktorý zápasil so svojou zmyselnosťou, bohohľadač vyobcovaný z cirkvi, človek plný ideí a protirečení, blízky elitám i prostému ľudu a teda: skvelá značka. Treba ho už len vhodne pretvoriť, aby sa spolu s knihou predávali aj nejaké počítačové hry a aby ho prijal čo najširší trhový segment. Čo na Západe zvládne Dan Brown a u nás Jozef Banáš, zvláda v Pelevinovom Rusku vhodne namiešaný projektový tím. Mitenka, zodpovedný za erotickú líniu; Gríša, génius akčných scén; Goša, “kreátor psychedelického kontinua”; atď., cez metafyziku až po náboženské témy. T. cestuje pretvoreným Ruskom, zažíva napínavé dobrodružstvá, zúčastňuje sa filozofických debát a zároveň putuje niekoľkými úrovňami reality – alebo fikcie. Vo “svojej” realite putuje do Optinskej pustovne, zároveň sa snaží pochopiť svoj vzťah k realite svojich tvorcov, teda cynických demiurgov, ktorí tvoria zápletky na jeho ceste, a okrem toho “zostupuje” do pozoruhodných tripov, napríklad do sveta počítačovej hry obdobne pretvoreného Dostojevského. Tieto úrovne “reality” majú svoj odraz v náboženstve: mieša sa tu demiurgický polyteizmus, kabala, egyptské mystériá, kresťanský Boh a v neposlednom rade veľmi príhodný buddhizmus, ktorý učí, ako prehliadnuť svet ilúzií a precitnúť z neho k svojej pravej podstate a k ontologickej podstate všetkých úrovní reality (čiže fikcie). Pelevin tak vytvára viacúrovňový príbeh, v ktorom prepája úrovne postavy, čitateľa a autora, úrovne, ktoré pasujú nielen na situáciu grófa T., ale univerzálne na nás všetkých.

Román T poteší priaznivcov Pelevina, priaznivcov viacúrovňových textov a filozofujúcich dialógov, z ktorých možno odbočiť do podstaty buddhizmu, ale i bezbrehej satiry. Chodby románu sú v tomto prípade spletité a vedú viacerými poschodiami. Kam vyústia, záleží na čitateľovi. T pripomenie Pelevinove romány Čapajev a Prázdnota alebo Svätú knihu vlkodlaka, akurát som mal dojem, že tentokrát sú tempo a úroveň trochu rozkolísané a lepšie pasáže sa striedajú s monotónnejšími. Trpezlivý a tvorivý čitateľ však má príležitosť na zaujímavý a originálny trip ontologickým textovým labyrintom.

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: