Kunsthistorisches Museum Viedeň

 

K mestám patria aj obrazy a opačne. Každé mesto je vo svojej podstate labyrintom, nielen vo svojej materiálnej podobe kľukatiacich sa ulíc, ale najmä vo forme mentálneho obrazu, symbolu, ktorým sa pre nás stáva. K mestu patria dojmy a spomienky, príbehy a mýty, farby a chute, ľudia i umenie; z každého mesta sa kľukatia a odvíjajú spletité chodby príbehov, legiend, dejín a snov; vzniká tak pestrofarebný labyrint, ktorý nikdy celkom nepreskúmame a v ktorého kľukatých chodbách sa možno túlať ľubovoľne dlho.

 

 

Viedeň je pre mňa v skutočnosti dosť fádne mesto… Mesto chladnej, elegantnej secesie, avšak naplnené zaujímavým kultúrnym obsahom. Zvon ma zaujíma azda len Hundertwasser, zvnútra je však Viedeň plná zaujímavej hudby a obrazov. Kunsthistoriches Museum je samostatným labyrintom a jednou z najvýznamnejších križovatiek európskej kultúry.

 

To najlepšie je – a vedia to všetky letáky, prospekty a plagáty – významná kolekcia Brueghelových obrazov a jedno Vermeerovo plátno. Sú obrazy, ktoré nás pri osobnom stretnutí sklamú a také, ktoré nás utvrdia o svojej výnimočnosti. Sklamanie nie je presný výraz – presnejšie je napísať, že pri osobnom stretnutí s originálom sa nedostaví ten efekt navyše, aký ponúka hudba zahratá naživo alebo osobné stretnutie s človekom, o ktorom sme doposiaľ len počuli; obraz zostane obrazom a neobohatí sa o ten moment zážitku a uchvátenia, ktorý stretnutie vždy sľubuje.

Cestovanie galériami je tak o tom, preveriť obrazy, ktoré človek pozná, objaviť čosi celkom nové na tom, čo zdanlivo poznal a spraviť niekoľko úplne nových objavov.

Všetko je to veľmi subjektívne: je to písanie osobných dejín umenia.

 

 

A tak teda Brueghel a Vermeer potvrdili, že sú tým najlepším, čo Viedeň má; tak trochu to pripomína športovcov, ktorí sa zišli na pretekoch a favoriti potvrdili svoju výnimočnosť v priamom súboji.

Brueghel nielenže potvrdil svoju výnimočnosť, ale navyše aj Poľovníci v snehu a Babylonská veža potvrdili, že stoja najvyššie. Jeho Zimnú krajinu s pascou na vtáky zavesili Viedenčania hneď vedľa zimnej scény špecialistu Avercampa, aby bolo zrejmé, kto je majster. Áno, Brueghel je veľmi jednoduchý génius, ktorý azda nenamaľoval ani jednu pôvabnú, krásnu ľudskú postavu a ktorý z postáv a tvárí prostých sedliakov vyskladal jedny z najdôležitejších obrazov dejín umenia. Nikdy krásu priamo nezobrazil: vyskladal ju ako dojem z celku, z komplexnosti sveta. Vezmime si jeho veľký Sprievod na Kalváriu: zachmúrené nebo, veľmi sporé farby zeleno-hnedej krajiny s vydupanými cestičkami na obyčajnej lúke, tupé tváre ľudí, ktorí s utrpením Krista nemajú spoločné vlastne nič okrem perverznej zvedavosti a tváre skupiny v popredí, pokrčené utrpením. A predsa nás tento celok uchvacuje a vystupuje z neho krása: krása sveta, príbehu, ktoré neobsahujú nijaké krásne jednotlivosti, ale vyžarujú harmóniu celku. To isté možno povedať aj o jeho pochmúrnych jesenných výjavoch alebo sedliackych svadbách. Brueghel namaľoval azda len jeden výjav, ktorý zobrazuje krásu sveta: Poľovníkov v snehu, no aj na tomto obraze vlastne evidujeme buď všednú realitu, alebo postavy ľudí a psov  poznačených únavou, ktorí sa netešia ani nekochajú zimným popoludním, ale robia jediné: napĺňajú svoju povinnosť a zimnou krajinou sa unavení vracajú domov. Napriek tomu možno tento výjav rozdeliť na ľubovoľné fragmenty, ktoré obstoja samé osebe ako fascinujúce zobrazenia krásy sveta; stromy v údolí, krajina v pozadí, postavy v snehu, zasnežené domy, spletité koruny stromov. Len poznamenajme, že Brueghel si túto krajinu vymyslel a že v rodnom Holandsku nemohol vidieť ani takúto dramatickú, hornatú krajinu, ani podobné krajinomaľby.

Na jedného človeka je vo Viedni priveľa Brueghela: sú tu predsa aj Detské hry, Súboj Karnevalu a Pôstu a Dedinské svadby.

 

Zrejme najkrajší obraz viedenského Kunsthistorisches Museum: Vermeerovo Umenie maľby. Keď ho človek uvidí práve takto, uprostred galérie po tom, čo si prezrel desiatky iných obrazov, dotkne sa ho nielen jeho harmónia, ale aj jas vystupujúci z bielej steny, jas intenzívnejší než na akomkoľvek inom plátne. Na každom obraze, ak ho uvidíme práve takto, v galérii medzi inými obrazmi, možno niečo nové objaviť alebo pochopiť. Pri tomto Vermeerovom obraze som si uvedomil, že na rozdiel od iných maliarov, ktorí vytvorili precízne maľby jemnou technikou (obvykle holandskí majstri, zvaní “fijnschilders”, tu v Kunsthistorisches napríklad aj Jan van Eyck, Hans Memling alebo aj Dürerov portrét Wilhelma Hallera), Vermeer postupoval inak. Jeho detaily látok visiacich zo stola, masky položenej na stole alebo šiat modelky sú rozostrené, ako to býva pri rozostrených fotografiách alebo nezaostrenom pohľade ľudského oka. To dáva jeho výjavu snovú atmosféru, auru nezvyčajného, poetického dňa, magickej chvíle ako pri filme The Piano Tuner of Earthquake bratov Quayovcov, keď nás okúzľuje pohľad na každodenné veci v zvláštnom svetle tichej meditácie, do ktorej sme vťahovaní prostým pohľadom. Je možné, že je to efekt camery obscury, ktorú Vermeer zrejme používal; a nielen používal, ale aj využíval pre hru svetla a odleskov. Ohniskovú vzdialenosť nájdeme na chrbte maliara (čierno-biele pruhy jeho košele), to, čo je vpredu a vzadu, je zvláštne rozostrené, mierne vychýlené z ostrosti prirodzeného pohľadu.

Vermeer dosiahol efekt tichej kontemplácie nad vecami, ktoré vystupujú v slávnostnej chvíli svojho zjavenia; do jeho malieb vstupujeme s pokorou pred krásou tohto sveta, jeho miestnosti sú slávnostné pomníky tých najintenzívnejších momentov, v ktorých nie sme svedkami pamätihodných dejov, ale vlastného precitania. Sú verejné a súkromné dejiny, dejiny spoločenstva a dejiny samoty. Dva klince, na ktorých je zavesená mapa a výstupky na bielej omietke sú niečím, čo je tu povýšené na svedectvo o kráse pominuteľnosti: sú to detaily, ktoré z tejto vznešenej nadčasovosti robia konkrétnu miestnosť, chvíľu a našu prítomnosť v nej, akoby sme práve vďaka nim uverili, že autor tejto maľby jestvoval medzi nami, v konkrétnej miestnosti, do ktorej sme mohli vstúpiť pohľadom a ukotvili sme tento snový výjav v realite tohto sveta a nášho prežívania chvíle.

Vermeer sa aj vo Viedni nachádza vo vyberanej spoločnosti, na vedľajších stenách visí Ter Borch, Pieter de Hooch a zátišia Willema Claesz Hedu a Oosterwijcka, maliarov, ktorí svoje výjavy situovali do podobne slávnostného ticha a jemnej harmónie. A predsa, tak ako Brueghelova Zimná krajina s pascou na vtáky prekonáva Avercampa, aj Vermeer dosahuje vyšší stupeň neuchopiteľnej a nemerateľnej krehkosti, než ostatní majstri. Nevieme prečo a ako, nevieme o koľko, ale cítime, že Vermeer je iný, omnoho iný.

 

 

Nie veľké, ale príjemné objavy, ktoré nás čakajú v galériách, stretnutia so starými známymi, napríklad: Viedeň má zbierku Parmigianina vrátane pôsobivého portrétu v konvexnom zrkadle (až tu som uvidel, že aj samotný portrét je vypuklý a nie plochý), ale aj Lorenza Lotta (portrétistu dokonalého vo svojej skromnej nenápadnosti), Dürera či excentrického Arcimbolda.

 

 

Čarovná krajina na Páde človeka Huga van der Goesa. Objav, že Memling z Adama a Evy pravdepodobne spravil Jána Krstiteľa a Máriu na Oltári Sv. Jána. Až tu som si uvedomil, ako zaujímavo maľoval oblaky už v roku 1445 Rogier van der Weyden, ktorého som medzi význačnými maliarmi oblakov nemal zaradeného.

 

A naopak: nenadchol ma Velázquez a podľa očakávania ani Rubens, s jednou zvláštnou výnimkou: pôsobivou Hlavou medúzy, ktorú sa práve oplatí vidieť v origináli.

 

 

Objavy: napríklad Giovanni Gerolamo Savoldo (Filozof a Pieta), Reymerswaele (Dvaja zmenárnici), Merian (Autoportrét) a Jan van Hemessen. Snové krajiny Adriaena Isenbrandta a pekelné motívy Fransa a Hieronyma Franckenovcov.

 

 

A samozrejme: Caravaggio, Holbein, temný a pritom žiariaci Ruisdaelov les, Mantegna, Jan Steen, van Eyck.

 

A potvrdenie mojej tézy, že nemeckí maliari vo svojej neohrabanej doslovnosti vytvárali kostrbatú karikatúru renesancie.

 

Galéria svojim spôsobom zastupuje svet: sú v nej zobrazené príroda, mestá, ľudia, zvieratá i predmety, ľudské dejiny, biblické príbehy, dejiny neba i pekla, všetky ročné obdobia i imaginárne krajiny a fantastické bytosti: galéria je veľkým mozaikovým autoportrétom človeka, zloženým z príbehov a snov, obrazov a symbolov.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: