Patrik Ouředník: Ad acta

Torst 2006, Volvox Globator 2012

 

 

Každá kniha Patrika Ouředníka je nevyspytateľne iná. Ad acta je zaujímavou variáciou na román, presnejšie na detektívny román. Text sa od začiatku číta veľmi dobre, povedal by som, že mi bol sympatický spôsob rozprávania, spôsob, akým autor približuje a odďaľuje optiku k svojmu mikrosvetu, spôsob, akým prechádza medzi jednotlivými postavami a dejovými líniami, ako mení štýl a tempo rozprávania, ako ľahko a s nadhľadom pracuje s jazykom. Cítil som sa v texte príjemne a bol by som s ním spokojný aj bez zaujímavého a nezvyčajného vyústenia, ktoré Ouředník pripravil. Úmyselne hovorím o vyústení a nie o konci, lebo ten sa v pravom zmysle slova nekoná, podobne ako sa nedá hovoriť o prvej vete. Ad acta je hravý román, o čom svedčí už úvodná kapitola, ktorá je zápisom šachovej partie. A tá začína kráľovským gambitom. Táto úvodná kapitola je popri svojej hravosti zásadná, pretože dôsledne vymedzuje celý román: ten totiž možno čítať ako šachovú partiu. Aj šach je hra, ktorú berieme vážne, alebo, ako sa dočítame v knihe (s. 116), možno ho považovať za vojnu, alebo ešte presnejšie: za vraždu kráľa, o ktorú v konečnom dôsledku ide, lemovanú nepodstatnými vraždami ostatných figúr. A ako si povzdychne detektív (s. 126), ak by bol lepším šachistom, vyriešil by záhadu omnoho skôr. Jedným – nie jediným – spôsobom čítania Ouředníkovho románu je teda šachová partia, pre ktorú platí: a) všetko, každý ťah, je podstatný (platí o autorovi i postavách). Čitateľ si na to určite spomenie v závere knihy, keď každý, geografický či ledabolo utrúsený fakt, získa svoj zásadný zmysel vzhľadom na mozaiku príbehu. b) Jednotlivé postavy možno považovať za figúry, priestor románu za dejisko súboja, v príbehu sa, tak ako v hre, objavia pasce, falošné obete, premyslené plány, paralelné línie, pričom niektoré môžu slúžiť len na odlákanie pozornosti, resp. nesúvisia s “vraždou kráľa” (resp. súvisia, keďže odlákať pozornosť majú práve preto, aby sa vydarila).

A keďže každá šachová partia je vlastne napínavou detektívkou, ide aj tu o zamotaný príbeh, ktorý autor vystaval naozaj originálne. Po vzore filmov Carrutha, Lyncha alebo Nolana (Memento) je aj tu celkový príbeh rozložený do fragmentov, ktoré si má čitateľ-detektív poskladať. Hoci sa recenzenti románu tejto možnosti nevenujú, prikláňam sa k názoru, že v románe sú uvedené všetky fakty, potrebné na vyskladanie koherentného príbehu. Niekoľko možných konfigurácií poskytuje doslov Jeana Montenota v druhom vydaní románu z roku 2012. Viem si predstaviť spoločnú platformu čitateľov, ktorí by, tak ako pri Lynchových filmoch, spoločnými silami poskladali pravdepodobné scenáre. Ouředník časti “riešenia” rozosial do niekoľkých žánrových rovín: šachovej úlohy, snov, dialógov, fragmentov básní, citátov. Vyzval teda čitateľa na hru, v ktorej je potrebné logické myslenie, pozorné čítanie, trocha erudície i poetické myslenie a fantázia. Kľúčové sú pritom najmä dve kapitoly (v knihe ich je dokopy 40): kapitola 33, v ktorej diskutujú dôchodca Viktor Dyk s vyšetrovateľom Vilémom Lebedom, a kapitola 36, v ktorej Vilém Lebeda prípad vyrieši, no autor sprostredkuje čitateľovi jeho úvahy rafinovaným spôsobom – vo forme alkoholického monológu opíjajúceho sa detektíva, ktorý v samote svojho staromládeneckého bytu postupne vypije fľašu whisky, odrieka si Mendelejevovu tabuľku, prekladá to citátmi Wolkrových básní a rusko-maďarsko-česky komentuje výsledky svojho pátrania. Riešenie je teda tu, no s Vilémom Lebedom sa už do konca románu nestretneme a čitateľ je odkázaný na jeho joyceovsko-alkoholický vnútorný monológ. (Ouředník ponúka ešte jednu verziu detektíva: je ním senilný pán Pražák, ktorý však všetky súvislosti zúfalo stráca v prehlbujúcej sa studni svojej senility.) Ak však použijeme paralelu so šachovou partiou, text nemusí odkazovať na koncept logickej, racionálnej pravdy, tak ako ju nemusí nasledovať šachová hra – rekonštrukcia šachovej partie môže znamenať, že nasledujeme ťahy a myslenie hráča, ktorý sa môže správať iracionálne. Šach i literatúra nie sú nutne redukciou reality na zmysel, ale naopak, môžu byť jej zmnožením do alternatív princípom hry. Kniha i šachová partia sa odohrávajú na vlastnej šachovnici a je v nich dovolené všetko v rámci vlastných pravidiel.

Čitateľ tak dostáva do rúk skladačku, ktorá je variáciou na pavićovský koncept nelineárneho románu. Lúštiť prípad znamená čítať nanajvýš pozorne: detektívnosť zápletky tak vedie k umeniu románu a k umeniu čítania všeobecne, alebo k umeniu pozornosti a života vôbec. Ad acta sa v neposlednom rade zaoberá rôznymi úrovňami jazyka a (ne)možnosťou komunikácie a je príznačné, že to, čo čitateľ považuje za ukážky bezobsažného tárania (rozhovor dôchodcu Pražáka s Lebedom v kapitole 15), poslúži Lebedovi ako základná stopa (s. 126). V románe, tak ako v šachovej partii, nie je nič bez významu.

Kým šachová rovina čítania a lexikálna hra s rôznymi prehovormi odkazujú na Queneaua (alebo skupinu Oulipo všeobecne) a Michala Ajvaza (prípadne si dosaďte vlastných favoritov), tretia románová vrstva pripomenie Milana Kunderu. Ouředník sa, nie priamo, ale prostredníctvom prehovorov svojich postáv, sarkasticky venuje otázke “češstva” a českých dejín. Ad acta je zároveň príbehom kolaborácie, malomeštiactva, obyčajnej ľudskej blbosti i zákernej krutosti. Bez sentimentu a s humorom sa v románe prejednávajú ľudské osudy antihrdinov a nedramatické  kulisy panelákovej Prahy. Aj do tejto vrstvy je votkaný detektívny princíp, takže čitateľ musí pátrať po dôvodoch emigrácie niektorých postáv, alebo po dôvode ich krutej zatrpknutosti.

Ad acta je príjemným čítaním, ktoré vyzýva na hru a je zároveň ambicióznym románom, ktorý je azda najdôslednejším prevedením šachovej partie do literárnej formy. Osviežujúce čítanie, z ktorého čitateľ získa toľko, koľko doň vloží – presne ako v prípade šachovej partie, rozrastajúcej sa v hráčovej mysli do najrôznejších alternatívnych verzií.

 

Patrik Ouředník: Europeana

Patrik Ouředník: Utopus

Stránka Patrika Ouředníka

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: