Kruhový denník: máj 2017

 

 

Streda 3. máj 2017

 

Napríklad spôsob, akým Bruegel používa červenú (obrazce); spôsob, akým maliari používajú červenú (mapy); spôsob, akým každý z nás používa (nosí) červenú. Filtre reality, ankety, systémy prikladané k svetu.

 

Vlastné ankety: spovedať / testovať sám seba. Viac a menej odvážne verzie.

Vieš sa o sebe ešte niečo dozvedieť? Chceš sa o sebe niečo dozvedieť?

Jedna z ciest: skúmať cudzie, aby si sa dozvedel niečo o sebe (cestovanie, knihy, ľudia).

 

Trent Reznor, človek, ktorý vytvoril vlastný svet, vlastný labyrint; počúvať posledné roky jeho tvorby znamená stopovať štýl, opakujúce sa fragmenty, jazyk: no niečo vlastné, vlastný jazyk, vlastné citácie. Systém. Uvedomuje si, že bolo povedané všetko, že bolo vykričané všetko: a tak buď šepká, alebo to povie: bolo povedané všetko a ja som len kópia kópie, boh je mŕtvy – a každému je to jedno. Trent Reznor a Atticus Ross, labyrintický systém.

 

 

Piatok 5. máj 2017

 

Bartókove sonáty pre husle a klavír: príklad hudby, ktorá nás zaujíma, ktorú si obľúbime, no nemá v sebe vlastne žiaden emočný náboj; nepracuje s obvyklou hudobnou citovosťou, nemá lyriku, stráni sa melodickosti – nie je to však mechanická, abstraktná hudba. Skôr extrakt hudobnosti bez mimohudobných citov. Pasuje do svojej doby, ktorá ešte nebola epochou “post”, epochou dehumanizácie, strojovosti, irónie, abstraktnosti; je to éra, v ktorej sa modernita vyjadrila prechodom, ktorý bol udalosťou; maliarstvo bolo ešte predmetné, hudba vychádzala z tradície, hoci ju posúvala do nových končín, komunikácia umenia viedla na obe strany (do minulosti i budúcnosti) a rešpektovala pravidlá jazyka: hovorila ním však nové veci. Tieto sonáty nie sú paralelou lyrickej poézie, ani románu: sú skôr paralelou k esejistike, k denníku, k textom, ktoré prehlbujú poznanie nášho ja, alebo: je to skúmanie samotného skúmania, reflexie o reflektovaní, poznámky k skúmaniu seba samého.

 

Písanie ako cesta: spôsob skúmania, potreba dospieť cez text niekam, kam inak nedospejeme – prepísanie sa k podstate, k pointe, ktorú sme predtým nepoznali. To je temporalita písania, ktorá odlišuje denník od diela. V románe sú všetky cesty zahladené, tvrdenia sú zbavené dokazovania, improvizácie skončili v rukopisných poznámkach.

 

Písaním sa vzďaľovať od seba – aby sme objavili sami seba, v niečom vzdialenom, v niečom, čo je mimo nás. Toto objavovanie seba vo vzdialenom sa deje aj v maliarstve, v hudbe, v náboženstve, v cestovaní: prvky našej osobnosti sú niekde ďaleko, naše ja je priestranné, také priestranné, že vyžaduje cestovanie, púť, dobrodružné výpravy. Niekedy zisťujeme, že naše ja je niekým úplne iným, než sme my sami, ktorí sme sa vydali hľadať ho.

 

V tomto zmysle je pozoruhodné objaviť vo svete labyrint alebo cestu: teda niečo, čo sa bytostne týka môjho ja.

 

Náboženstvo je spôsob, akým možno povedať: tento svet je neobyčajný. Prečo to nepripustiť? Prečo by svet mal byť ordinárny?

Aj materializmus uznáva určité “sily” alebo “štruktúry” za prostou matériou sveta; akurát že jednotlivé koncepcie, postavené vedľa seba, odrážajú vždy aj schopnosti a osobnosť toho, kto ich zastáva a jednotlivé formy materializmov odhaľujú trochu bizarné formy osobností, ktorým čosi chýba. Obraz sveta je vždy aj zrkadlom vnímajúceho.

 

Väčšina z nás má zlý pocit, keď sa vidí na fotkách alebo keď z nahrávky počuje svoj hlas; ale možno len preto, lebo o sebe máme lepšiu predstavu, než je realita.

 

Súčasná politická realita odhaľuje, akí sme – nie zlí, ale večne hlúpi. S hlupákmi tohto sveta možno aj bojovať, ale to im len dodá na vážnosti – je oveľa účinnejšie vysmiať sa im, robiť ich neprípustnými nie zákazom, ale pocitom hanby a trápnosti.

 

 

Utorok 9. máj 2017

 

Dva dni v Pieninách, v dedine Jezersko, o ktorej viem povedať len čosi takéto: šum potoka (zvuk, s ktorým som celé detstvo zaspával), strmé svahy, ešte aj teraz svieži vzduch a cesta v čase mesiac dozadu – ešte tam len kvitnú prvosienky a podbele. Nepochybne ťažký život v minulosti, život pripútaný k týmto strmým svahom, dnes je dedina súborom drevených domov, ktoré – a to je sympatické – odrážajú niečo z tradičnej architektúry; všetko staršie a autentickejšie chátra, verný obraz generácií a ich striedania v slovenskej realite. Vlhkosť, chlad a čosi prosté, bazálne. Pre mňa aj preto, že je to pánubohu za chrbtom a celkom mimo môjho obzoru. Presnejšie: netušil som o tejto dedine a ani o tom, že sa v nej ocitnem, ale napríklad v neďalekej Osturni som strávil letný týždeň pred rokmi a pamätám si ho dosť presne, aj pešiu cestu z Osturne cez Ždiar až na Jahňací štít a späť. Po rokoch teda opäť aj v Červenom Kláštore, aj v červenom kláštore, ktorý vydychoval ticho a pokoj. V Poľsku, v hrade Niedzica. V Kežmarku, ktorý mám rád osobitou náklonnosťou. V Strážkach, odkiaľ pochádzala Medňanského mama (študoval maľbu v Kežmarku), a kam som sa opäť nedostal – ak som už spomínal socialistické zvyky v Budapešti, tak v Strážkach majú Medňanského zbierky uzamknuté pre verejnosť v pondelok aj v utorok.

 

 

Sobota 13. máj 2017

 

Outsiderstvo je náš prirodzený stav, ako deti sa prirodzene cítime byť outsidermi (ak to tak nie je, tak je to neprirodzené a domnievam sa, že deti, ktoré sa necítia byť outsidermi, sú odsúdené na neúspech). Stratiť to znamená stratiť akési základné povedomie, stratiť kompas – je to zabudnutie pýchy alebo nevedomosti. Všetci sme outsidermi, sme nimi stále: voči iným, voči svetu, voči Bohu, voči verziám svojho lepšieho a úspešnejšieho “ja”.

 

Stavy zvláštneho uvoľnenia sú spojené s chvíľami, keď sa vzdávame utilitárnosti svojho konania, keď sa ideme prejsť a nemierime nikam, nechceme nič získať, keď svoju pozornosť od konkrétnych vecí presmerujeme do abstraktnosti neba, krajiny, stromu (alebo opačne: od abstraktnosti našich každodenných cieľov a významov ku konkrétnosti sveta a bytia). Akonáhle sa upnem na nejakú vec, zabúdam na svet, na oblohu… hľadím do zeme. A keď neskôr popoludní nehľadíme na nič konkrétne, uvoľníme sa a hľadíme na krajinu okolo proste len tak, navštívia nás tie zvláštne stavy porozumenia a precitnutia, tie najlepšie nápady, ktoré hýbu našimi mysľami a dotýkajú sa nás celkom zreteľne, takže až vtedy cítime, že žijeme. Táto strata utilitárnosti je spojená s maliarmi a básnikmi, ktorí začali zobrazovať krásu sveta, zbavenú účelu. Strom; zátišie; topánky; veci, ktoré nemajú nijakú cenu, nijaký presný účel, nijaký náboženský význam; a nielen to: umelci sa sami stali ľuďmi bez účelu, “povaľačmi”, tými, ktorí sa prechádzajú, posedávajú, zaháľajú: no zároveň tým nutne trpia. Umelci pred nimi boli ešte remeselníkmi, vedeli presne, ako tesať kameň, ako presne naplniť objednávku, ako dosiahnuť rešpektované ciele zadávateľa, najčastejšie cirkvi. Nová doba, noví ľudia a noví umelci sú obyvateľmi neúčelnosti a kratochvíle.

 

Obľúbiť si zápisník, ktorý používaš, teda neznechutiť si ho tým, že tvoje počiatočné zámery sa rozbili a rozpustili neúspechom, ale naopak, zápisník, ktorý rastie a nevyčerpáva sa.

 

V takomto ohmatanom a používanom zápisníku, ktorý slúži na poznačenie nápadov, zámerov a inšpirácií, môžeš po čase nájsť aj istý počet záznamov, ktorým nerozumieš a ktoré tak získavajú novú, vlastnú kvalitu a poetiku a robia z teba už nie pisateľa, ale čitateľa.

 

“Kumulujú” – slovo, ktoré je príbytkom písmena “u”.

 

Svojský pôvab spočívajúci v tom, keď nevážne veci robíme vážne, napríklad ten mladícky zápal a juvenilná serióznosť viditeľná v tvárach raných Pink Floyd pri nahrávaní projektu Live at Pompeii.

 

Bachelard píše, že nemáme nijaké slovo použiť pejoratívne: nijaké slovo totiž nie je pejoratívne osebe a má pravdu, občas to sami cítime a občas nám to pripomínajú deti, totiž: používanie pejoratívnych prirovnávaní je strnulosť zvyku, akceptovanie niečoho, čo prevezmeme, automatizmom a frázou. Protizbraň je uvidieť v pejoratíve pozitívum, čím sa potvrdzuje, že moralizovanie je len skostnatenosťou jazyka a mozgu, možno aj srdca, teda niečoho, čo má byť naopak živé a tvárne. Bachelard uvádza príklad, kedy Bergson odsudzuje určité pojmy pamäte ako “šuplíky” – ale čo je zlé na šuplíkoch, nie sú to vlastne úžasné a užitočné veci? Zostaňme teda pri šuplíkoch, pretože ja napríklad nemám rád frázu, ktorá sa stala epidémiou (teda niečím, čo preberáme bez príspevku mozgu), dokonca módnou epidémiou a znakom uvedomelosti: odsudzovanie “šuplíkovania”, také bežné najmä pri hudbe. Naša hudba a tvorba, hovoria títo ľudia, je už mimo šuplíkov a nálepiek – zbožné prianie, pričom si nielen neuvedomujú užitočnosť a krásu šuplíkov a realitu nálepiek, ale ani to, že sa práve onálepkovali, u mňa dosť nešťastne.

 

 

Streda 17. máj 2017

 

Žena na chodníku hovorí do telefónu: “všetko sa to zomlelo večer,” nič viac nezachytím, ale táto veta mi pripomenie Johanidesa, jeho schopnosť vtiahnuť do príbehu najrozmanitejšie úlomky reality, čokoľvek započuté, nájdené, prečítané, zažité. Schopnosť získať zo skutočnosti čo najviac, napojiť sa na jej neurónovú sieť, hoci sa možno zachytíme len niekoľkých nenápadných trčiacich vlákien.

 

Jazyk sveta sa nikdy nemení úplne a radikálne, ale vždy sa postupne premieňa, plynule sa transformuje, takže v rôznych dobách nájdeme vzájomné analógie, pojmy a hodnoty sa preskupujú, energia nemizne, ale mení formu: náboženstvo, filozofia, hodnoty, zvyky, intelektuálne operácie: to všetko sa stáva niečím iným, prelieva sa do rôznych nádob, mení sa, no uchováva si časti podstaty a identity.

 

Predstava, že jednotlivé časti sveta – živočíšne druhy, biotopy, krajiny, vrchy a lesy – sú vytvorené ľuďmi, napríklad tak, že po smrti “duša” môže kreovať tento svet a potom sa doň vrátiť, ľudia ako stvoritelia a obyvatelia sveta.

 

Dielo: časť ja, ktorá sa osamostatnila.

Snažíš sa, aby to bola tá lepšia časť. Môže v tom byť exorcizmus, narcizmus, služba, pracovitosť. S akými rôznymi motiváciami sa hádže fľaša do mora? Najmä ak chceš aj naďalej zostať na svojom pustom ostrove. Autor je Robinson, ktorý sa nechce vrátiť, nikoho nepozýva, len informuje. Už z toho vidieť umelosť moderného pojmu tvorby. Lenže umelosť je špecifický pojem – vylúčme podľa vzoru Bachelarda vždy pejoratívny význam slova – umelosť znamená toľko ako človek, kultúra, vedomie.

 

Vojdeš teda do kníhkupectva: je to ako prechádzka po pláži, na vlnách sa kolíše množstvo fliaš s odkazmi. Podľa odporúčaní marketingových mágov sú tu pestrofarebné fľaše, pestrými etiketami olepené fľaše. Vo fľašiach rôzne kvalitný papier. Tento rozmer “knižnej kultúry” ti bol vždy ukradnutý. Ide o stroskotanca, ide o ostrov, ide o diaľky, ide o posolstvo.

 

Ľudia (autori) a ich vzťah k svetu. Tí, ktorí považujú svet za protivníka; ktorí ho považujú za labyrint s pokladom; ktorí ho považujú za labyrint s Minotaurom; ktorí ho považujú za domov; priateľa; atď.

Ľudia, ktorí si vyberajú partnera ako spoločníka v boji so svetom.

Zdá sa, že plodnejší a vplyvnejší sú autori, ktorí svet považujú za súpera, než autori, ktorí svet považujú za partnera.

 

 

Utorok 23. máj 2017

 

Banská Štiavnica, stále fascinujúca mozaika detailov, pripravených ožiť, veľká koláž nepredvídateľného. Kollár a Gwerk, dvaja maliari, ktorí sa nemali v láske a musia sa zniesť na dvoch poschodiach (Kollárovej) galérie; zjednodušene povedané: Kollár, keď je najlepší, môže sa porovnávať s Gwerkom. Gwerk má to niečo, čo z obrazu robí významný obraz, nemaľuje, čo vidí, ale uchopí hmotu a vytvorí krajinu, je to hmatateľné, je to Gwerkove, vlastný svet, pevne uchopený v rukách. Gwerk do neho nezabúda vložiť vlastné svetlo, vlastnú podstatu, každá jeho krajina má hmatateľné gravitačné pôsobenie, je to svet osebe, vyžaruje svoje vlastné zákony, svoju vlastnú energiu, nič iné nejestvuje. Toto je svet. Gwerk dokáže vytvoriť svet, v ktorý veríme, ktorý berieme na vedomie. Jeho figurálne motívy sú otázne, ale vo svojich krajinách dokázal stvoriť vlastný, jedinečný svet, vyžarujúci mystickú žiaru bytia. Bytie nepotrebuje špecifickú interpretáciu, stačí mu intenzita vlastnej existencie a to Gwerk dokázal. Hrávam sa hru, vybrať si obraz, ktorý by som si zavesil doma, od Gwerka takmer čokoľvek, ale zostávam verný emblematickým Oráčinám. Od Kollára si vyberám letný pohľad na Štiavnicu, mesto je za Novým Zámkom zahalené v modrastom opare. Fascinuje ma rozdiel medzi pohľadom zblízka a pohľadom z odstupu: výsledný efekt do veľkej miery spočíva v tom, ako “banálne” sa dá namaľovať komplexný výjav. Čo zblízka vyzerá ako jeden farebný tón, nahrubo nanesený, vytvára z odstupu jemnú štruktúru reality zobrazenia. Detaily: Gwerk sa v dvadsiatych rokoch podpisoval maďarsky, ako Ődőn, Kollár signoval aj presné dátumy. Prekvapenia: Kollárove interiéry, Gwerkove akvarely a perokresby. Myslím, že Kollár bol najlepší vo svojej ľahkosti, keď bol presvedčivým impresionistom; Gwerk pracuje s ťažkou, robustnou hmotou, jeho krajiny majú váhu.

 

 

Streda 24. máj 2017

 

Čuch, považovaný za najzbytočnejší zo zmyslov. Ak by sme sa mali zriecť jedného zo zmyslov, obetovali by sme čuch. Deti, ovoniavajúce veci, čistá zvedavosť, nutkanie, ktorému rozumiem – poznať vec, dotknúť sa sveta, pre vec samotnú, pre samotné poznanie, radosť dotyku, bez užitočnosti.

 

Jedna z kníh, ktoré som si kúpil pre radosť: Začiatky hľadania z roku 1984, kniha, ktorú som mal v detstve niekoľkokrát požičanú z knižnice. Keď som si ju prelistoval teraz, ihneď som si dokázal sformulovať fakt, ktorý bol pre mňa doposiaľ nevyslovený: to, čo ma v detstve zaujímalo najmenej, boli fotografie ako záznamy reality, fotky bledli v mojej pozornosti v porovnaní s výjavmi zo starých kníh, ktoré som opakovane študoval, a s farebnými mapami, ku ktorým som mal blízko celé detstvo. Fascinoval ma druhý, vnútorný svet kníh, rozprávaní, záznamov, ktoré vytvárali svoj vlastný svet. Možno je svet len taký: prerozprávaný, prekreslený, reinterpretovaný.

 

 

Štvrtok 25. máj 2017

 

Myslím na knihy, preto, lebo čítam málo a tak myslím aj na to, ako sa naučiť žiť v neprítomnom. To, čo nemáme, čo je neprítomné, možno prežívať – napríklad knihy, ktoré nečítame, v nás rozvíjajú hlad, chuť čítať, žijú v nás svojou neprítomnosťou, menia nás. Láska dvoch ľudí býva často plnšia a intenzívnejšia v neprítomnosti a v absencii, väčšina vzťahov a väčšina vzťahu má svoje ťažisko v neprítomnosti, v moste túžby. Jestvuje teda umenie prežívania neprítomného. Čo iné je viera, ale aj myslenie vo všeobecnosti? Mních si celý svoj život zariadil v neviditeľnom, neprítomnom, absentujúcom. Nie je také aj bytie Boha?

 

Denníkové písanie ako manuskripty, s občasne zdobeným písmenom, ku ktorému je prikreslený výjav, drobná iluminácia, sem-tam komická figúrka.

Denníkové písanie ako koláž, s obrázkami v rôznej mierke – občas detail, inokedy momentka, alebo záber na veľký celok; povystrihované fragmenty z iných, väčších celkov, svojvoľná koláž podľa vlastnej chuti a nálady.

 

 

Piatok 26. máj 2017

 

Písanie je realizáciou seba, no možno zo všetkého najviac si pri písaní volíme hlas: niektorí autori, kritici a publicisti cítia potrebu kričať, niektorí spievajú, iní hlásajú, niektorým vyhovuje vzrušený prednes, dramatická reč prekladaná smiechom, výkrikmi, šepotom. Niekto si zvolí vyrovnaný, pokojný, nad ničím sa nevzrušujúci hlas.

 

Piatok, jasný deň, popoludnie, mierim do lesa. V batohu päť kníh a sáčky na bylinky. V takéto dni je všetko ľahké. Zbieram jahodové listy, materinu dúšku, mladé výhonky černíc a premýšľam nad vhodným menom pre dievčinu z práce, dali sme si za úlohu vymyslieť si navzájom priliehavé indiánske mená, premýšľam nad všeličím, svet je otvorený, nad ním ľahké oblaky. Piatok popoludní. Ako prvého čítam Gary Snydera. “Žijeme ve vesmíru, kde v jediném okamžiku, jak často cítíme, je vše jedním a zároveň mnohým,” začína rozprávať. O niečo neskôr, na inom mieste lesa, vyberám Maeterlincka, Před velkým mlčením z roku 1938 (a nemôžem neovoňať 90-ročnú knihu). Na svahu oproti sa presúva zver, v bezpečnej vzdialenosti. Vedľa mňa sa s kameňom hrá pes. Na lúke stovky motýľov. Fotím si rastliny do tohtoročného fotografického herbára.

 

Autori, na ktorých občas natrafíme a začneme spoznávať ich svet, všetky knihy jednu po druhej, celý ten pavučinový svet ich písania, rozprávania, motívov, myšlienok, pôsobenia, veľká štruktúra samostatného sveta. Takto čítaval Šestov, vždy kompletne celého spisovateľa, celý jeho svet. Patrik Ouředník, Michal Ajvaz, pre niekoho Proust alebo Hesse. Gravitácia autorského ja, ktorá to celé drží pokope a možno ju cítiť v každom kúsku matérie textu.

 

V knižnici niekoľko objavov, napriek nedostatku času, ktorý stiesňuje moje čítanie do klaustrofobických rozmerov. A jedna kniha, ktorá silno láka k opätovnému čítaniu: Bartleby a spol. od Vila-Matasa. Predstava, že mám dostatok času na všetky knihy, ktoré na mňa čakajú. Predstava, že mám dostatok času na prečítanie všetkého, čo chcem čítať znova.

 

Začíname tým, že hľadíme na svet a rozlišujeme subjekt a objekt, pričom predpokladáme, že svet je tu pre mňa, pre moje “Ja”. No možno ja som tu pre svet, svet si ma privolal, aby sa cezo mňa videl, svet vidí mňa a vidí seba. Keď sa pozerám ja, pozerá sa svet. A medzi nami a celkom Bytia nie je nijaký priepastný rozdiel, ako sa obvykle domnievame. Sme len zrkadlami a zrkadlami zrkadiel.

 

 

Sobota 27. máj 2017

 

Myseľ uchopuje veci vždy nepriamo, nepozná inú ako nepriamu, lomenú, ornamentálnu trajektóriu. Pri zmysloch možno hovoriť o priamke a bezprostrednosti, no myseľ sa vzďaľuje a odbieha, náš spôsob myslenia je labyrintickým pohybom komplexným priestorom. Zablúdiť myšlienkami niekam alebo k niečomu, zvykneme hovoriť a vystihujeme tým trasy našej mysle.

 

 

Ilustrácie: Emil Makovický

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: