Kruhový denník: apríl 2017

Ladislav Medňanský

 

Sobota 1. apríl 2017

 

Fraktál je špecifická forma labyrintu: zmnožuje labyrinty, vytvára labyrint labyrintov. Akýkoľvek predmet, videný pod mikroskopom, prezrádza svoju labyrintickú formu. Ale nielen to: ukazuje nám zároveň úrovne, na ktorých je každý labyrint rozložiteľný do iných labyrintov. Les a v ňom strom; strom a na ňom list; list a jeho štruktúra; bunka a jej prvky; z týchto nekončiacich labyrintov vyrastá fraktál a z neho, zdá sa, fraktál fraktálov.

 

Fraktálom je aj Borgesova Babylonská knižnica. Nielenže je nekonečnom kníh, ale navyše tým pádom obsahuje aj všetky možné opisy seba samej; v Babylonskej knižnici sa píše o nej samej, o všetkých jej verziách, sú tam aj knihy popierajúce Babylonskú knižnicu. A v tejto knižnici je, pochopiteľne, aj Borgesova poviedka o Babylonskej knižnici. Tak ako je v nej aj tento text, píšuci o Borgesovi píšucom o knižnici.

 

Fraktál súvisí so zrkadlom, ale s akosi aktívnym, nielen pasívne zrkadliacim zrkadlom. Dve zrkadlá postavené oproti sebe nie sú fraktálom. Sú vlastne akousi deklarovanou neschopnosťou stať sa fraktálom.

 

Dnešný deň strávený celý von, dnešná noc trávená dnu. Aj v takejto jednoduchej vete sa zmnožujú podnety; čo je to napríklad byť dnu a dá sa byť v rôznej miere dnu, ešte viac dnu? Slovenčina pozná len stupňovanie slova “von”, no aj pre stav byť vo vnútri, v niečom, dnu, existuje stupňovanie. Byť dnu v dome. Byť v knihe. Byť v texte. Pričom: nemyslíme tým, že byť v texte je niečím iným ako byť v dome – myslíme tým práve prehĺbenie, byť v sebe, byť viac v sebe, byť ešte v niečom, čo je v nás. Napríklad prvé písmeno Knihy, Bet, značí “dom” a teda text, kniha, svet, Boh spolu súvisia, sú to skutočne matriošky, a zostupovaním dnu zároveň vystupujeme von a opačne. V tejto vete je zároveň obsiahnutá skutočnosť svetla, vnútorného a vonkajšieho, ľudského a prirodzeného. Svetlo knihy sa bije so svetlom slnka, všimla si Virginia Woolfová.

 

Dnes, okrem iného, v lese a potom pri samotách; a stále znova ma fenomén chát, samôt, víkendových obydlí fascinuje a núti premýšľať a predstavovať si. Súvisí to so spôsobom života, s mojim vlastným biorytmom: žil som bez práce, na druhej strane bežného dospelého života, človek bez tradičnej schémy, celé dni som sa túlal, žil som podobne ako obyvateľ rekreačnej chaty, napríklad ten z Mitanovej poviedky: celý týždeň žil na chate, len na víkend odchádzal, lebo vtedy sa do chatárskej oblasti dovalili ľudia z mesta. A je v tom zároveň veľa z 80-tych rokov: teda zo sveta iného režimu, iného času, inej mytológie. Stál som vedľa domu, postaveného na vyvýšenej lúke uprostred lesov a hodnotil som výhľad – všetky okolité kopce, celé údolie, lesy; takto môcť žiť, napríklad týždeň, alebo mesiac, alebo rok – to by boli tri odlišné koncepcie života, rôzne nádychy bytia v nás, nadýchnutia k reflexii, ku knihe, k životu. Tieto chaty a lesné príbytky ma stále nútia premýšľať, spúšťajú vo mne samovoľný a príjemný proces snívania.

 

Toto je aj biblický význam nedele (soboty): po celom týždni vo svete je to deň, kedy máme vstupovať dnu, zostať doma, v sebe, v knihe. Mních: človek, ktorý je odlúčený od sveta, zotrváva v texte, v sebe, v tom druhom, vnútornom svete.

 

Takto postupuje aj Pelevin vo svojom románe T. Vstupujeme do sveta postavy, ktorá pátra po tom, kým je, v akom svete, vlastnom svete, sa nachádza; kopírujem stratégiu knihy a nechávam si ju na víkend, na nedeľu, deň nevychádzania, deň uzavretého sveta.

 

 

Sobota 8. apríl 2017

 

Skutočne vidieť sám seba, takého, aký naozaj som: základné poznanie.

Literatúra k tomu azda vedie, učí nás pozornosti, je precíznym portrétom. Navyše písať znamená konfrontovať sa so sebou, premeriavať všetko, čo napíšeme, očami iných, naučiť sa hľadieť na seba a na to, čo tvrdíme.

 

Hovoriť menej, čo najmenej; zo slov sa rodia konflikty, z premiery slov takmer zákonite.

 

To, čo nazývame “naše pravé ja”, pre niekoho prítomné vo vzťahu k inému, pre iného obsiahnuté v našich skutkoch. Rôzne typy ľudí a rôzne kultúry videli “naše pravé ja” inde: pre niekoho spočíva v Bohu, pre niekoho v podvedomí, pre iného v tvorbe, pre iného v sociálno-ekonomických vzťahoch. Nemyslím si, že skutky nás pristihnú a vystihnú úplne: to je len kamerový záznam, nemý záznam toho, čím sme navonok. Preto uprednostňujeme romány (a predtým filozofické traktáty): skutok má svoj komentár, vnútorný komentár toho “predtým” a “potom”, skutky reflektujeme v opise, analýze, postoji, v umení románu, ktorý možno charakterizovať ako postoj k tomu, čo sa uskutočňuje, postoj pretvorený do pavučiny vzťahov nášho vedomia: a tomuto teraz najviac zo všetkého hovoríme “naše pravé ja.”

 

Každý deň pripomína cestu bludiskom. Nikdy si nenašiel cieľ, možno občas uspokojenie, ale cieľ nikdy.

 

Chceš tým povedať: problémom je systém hľadania cieľa. To čosi zvané túžba, nájdenie hľadania, nie nájdenie cieľa. Všetci žasnú nad softvérom vloženým do človeka, ale tento softvér má svoje limity: možno je vytvorený ako slepá škvrna, ako prevencia pred videním istých vecí.

 

Sobota 15. apríl 2017

 

Včera na Veľký Piatok mi hlavou prebehol nápad zájsť ku kostolu v Lančári a prejsť sa so psom v lesoch za kostolom. Niekoľkokrát som tam už bol, je to pôsobivé miesto, kostol na kopci nad dedinou vidieť zďaleka – a práve včera bol otvorený. Najprv som sa túlal lesmi a potom, pri návrate, som po prvýkrát vošiel dnu. Bol to, povedzme, zážitok z priestoru. Malý kostol s pôdorysom kríža, nástenné maľby, dva drevené oltáre; atmosféra, akú mi spravidla poskytujú len staré alebo drevené kostoly a akú som už dávno, dávno nemal zo súčasnej (ani sakrálnej) architektúry. Zážitok súvisiaci s tým, že do tohto kostola sa mi nikdy predtým nepodarilo dostať a mal som ho rád, aj s tým, že najprv som sa túlal okolitými lesmi. Nemám pritom tento typ baroka rád, nič na ňom ma nepovznáša, neprehlbuje, nepresviedča; včera sa mi však zdal byť proste štýlom, ktorý vyhovuje, neprehovára k prirodzenosti, ale ako exotický náter má svoje čaro. Výjavy svätých, sochy, anjeli s nezakryto barokovými nástrojmi, a exotické kytice, tvorba priestoru, drevo, výzdoba, útulnosť a z nej vystupujúca blízkosť. Zážitok z priestoru, niečo, čo som dlho nezažil.

 

Dnes Plavecký hrad s pôvabnou kruhovou vežou. Kruh v architektúre je stále pôsobivý, kostoly s kruhovými hradbovými múrmi nás prirodzene oslovujú (bývajú aj iné ako kruhové?), je v tom určitý archetyp. Potom v Pezinku s jeho sympatickým duchom prosperujúceho malomestského protestantizmu. To pravé peklo súčasnej architektúry dýchlo v Senci, v meste, o ktorom si povrchne myslím, že nemá korene a realitu a dnes som sa v tom povrchne utvrdil – logistické centrá a potom desivý výjav takzvaného D1 outletu, ktorý ma vedie k otázke, čo môže byť najhoršou súčasnou architektúrou. Myslím, že niečo podobné tomuto; nie ultramoderné, nie chladné, ale proste bezduché, umelé, imitujúce imitácie. “Nie sú to filmové kulisy?”, hlesla žena zo sedadla spolujazdca, ale toto by bolo pre film priveľmi umelé, toto môže byť určené len pre realitu. Neviem ešte, čo presne je peklo dnešného stavebníctva a urbanizmu, ale v Senci to dýcha jeho sírou.

 

Čo ma vedie k tomu, čím je dnešná architektúra a čím ma irituje. Nemyslím tým katalógové domy, ale architektúru, ktorá na Slovensku získava ceny. Desí ma, ako je neautentická a neoriginálna, ako v nej bujnejú okopírované trendy, ako sa podobá na svoje vzory, ktoré, mimochodom, ani nepochádzajú z dnešnej doby, takže nielenže kopírujeme západné trendy, ale ešte aj recyklujeme štýly predchádzajúcich desaťročí. Ak by toto robili spisovatelia alebo hudobníci, boli by obyčajní plagiátori – takto hlúpo sa kopíruje len v móde, ale tam sa to priznáva. Tie stavby sa navzájom už niekoľko rokov tak podobajú, že citeľne už len čakajú na závan nového trendu, ktorý sa bude dať kopírovať; navyše teraz kopírujú niečo, čo nie je vkusné a je proste len módou bez opodstatnenia a zmyslu. Je obdivuhodné, ako celé jedno odvetvie môže fungovať bez štipky autenticity a originality.

 

 

Nedeľa 16. apríl 2017

 

Literatúra má svoje gestá, tak ako jedlo. Spôsob, akým čitateľ vkladá knihy do svojho života, do police a potom na stôl; spôsob, akým kniha vstupuje do jeho života. Jedlo: slávnostné, sýte, posvätné, rýchle, sprevádzajúce iné rituály. Inak konzumujeme štedrovečernú večeru, chipsy, obed, oplátku prijímania. Zapisujeme: rýchle nápady na okraji noci, určené na neskoršie spracovanie, texty, ktoré ukladáme na papier vo chvíli sústredenej práce, texty, vznikajúce ako bádanie, ako rutina, ako experiment, ako cesta. Texty určené čítaniu vo chvíli triumfu, texty, určené prázdnym nedeľným dopoludniam so smrekmi pohybujúcimi sa v chladnom vetre za oknom vo chvíľach tichého, nemého zúfalstva. Neskôr si už tieto rozčítané knihy samé hovoria, kedy ich máme čítať: ale spôsob, akým vstupujú do nášho života, sú zvláštnym a vzrušujúcim dobrodružstvom, mystériom čítania.

Zapisovanie: na to sú rôzne zápisníky a rôzne zásuvky, ktoré sa prestupujú, rozprávajú, hádajú, súhlasia. Čítanie: na to sú rôzne knihy, do ktorých sa zapisujeme, ktoré do seba vpisujeme. Písanie je čítaním seba a sveta. Čítanie je vpisovaním knihy a sveta do seba.

Neverím na neutrálne čítanie (a písanie), na objektívny okamih, keď človek kladie knihu pred seba, aby plný (objektívnej) pozornosti čítal. Pro captu lectoris habent sua fata libelli.

 

“Jean-Claude Pelletier poprvé četl Benna von Archimboldiho v devatenácti letech o Vánocích roku 1980 v Paříži, kde studoval na univerzitě německou literaturu.”

 

“3. července 1883, vlídný letní den, jasno, vzduch v úzkých uličkách pražského Starého Města se jen chvílemi slabě pohne, už kolem poledne jsou rozžhavené, je třicet stupňů.”

 

Šťastie spisovateľa: dúfať, že zadná strana jeho vlepených koláží prehovorí.

 

Jeden človek, ktorý v projekte popisovania ľudí svieti: človek, ktorý v 60-tych rokoch, v ktorých sa svet menil a lámal, kedy človek vkročil na Mesiac a prišli Rusi a prišli Beatles, odišiel z vtedy trojročného gymnázia v druhom ročníku, aby pásol kravy: človek, dieťa notára a učiteľky-spisovateľky, odišiel zo školy v sedemnástich, aby pásol kravy v obrazoch starého a nového sveta a tento človek sa stal jedného dňa živou kronikou obce, stal sa zapisovateľom všetkých ľudí a ich vzťahov; podľa legendy (ktorú v sebe živím) jednej noci nemohol spať a ako premýšľal o ostatných, vstal a začal zapisovať mená, dátumy a fakty – a neprestal s tým, stal sa zapisovateľom živých a mŕtvych, počúval a písal, svoju myseľ uvoľnenú od školy venoval ľuďom v dedine a stal sa živou kronikou rodín a rodov, boli v dedine (opäť legenda) traja, ktorí vedia všetko o všetkých; chodil som k nemu na mlieko a on sa ma občas niečo spýtal a až neskôr som pochopil, že zbiera dáta, že si sumarizuje údaje o mne a o mojom rodostrome, zostal pri kravách, pristavil k domu maštale, starý mládenec, ktorý so svojim tenkým hlasom patril k babkám, s ktorými sa rozprával a ktorý je zvláštnym človekom zasväteným ľuďom, kronikár, teraz nevedomky objekt mojej kroniky.

 

Piatok 21. apríl 2017

 

Streda: husté sneženie, stretnutie s P., deň strávený v kníhkupectve a antikvariáte v Bratislave, v prízračnej Bratislave snehu a vetra a pravej zimnej metelice. Nákup kníh, ktorý ma priviedol k otázke, ako si knihy vyberám a kupujem. Medzi nakúpenými knihami je v skutočnosti len jeden objav-riziko (neznáma kniha a neznámi autori, objavné v kníhkupectve), jeden polo-neznámy autor (meno, ktoré poznám a registrujem, ale ešte som nečítal). Všetko ostatné sú autorské značky, ktoré poznám, knihy, ktoré som čítal, nečítané knihy už čítaných autorov, knihy, ktoré dlho obchádzam a teraz som si ich kúpil (alebo: ktoré dlho obchádzali okolo mňa a teraz mi dovolili siahnuť po nich) a do toho spadá jedna podmnožina: knihy, ktoré považujem za “pracovnú literatúru”, knihy, ktoré súvisia s projektmi, na ktorých práve pracujem a ktoré sa pritom nemajú stať zdrojom práce, ale jej paralelou – pozrieť sa, ako to robili iní, ale tak, aby ma neovplyvnili. A ešte som skúpil celý minulý ročník Romboidu.

Knihy treba vedieť vlastniť, sú to priestory, ktoré treba vedieť obývať. Načo cestovať do končín, ktoré neoceníme, neprecítime a nepochopíme? Čitateľ je v pohybe, je na svojej ceste a knihami si dopĺňa ďalšie a ďalšie scenérie, ktorými kráča: ak mu dôjdu knihy, zastane.

 

Štvrtok: koncert Adrian Belew Power Trio. Išiel som, lebo sa patrí ísť, nečakal som nijako povznášajúci ani objavný zážitok, ale vidieť a počuť naživo je vždy o zážitku, ktorý sa nedá sprostredkovať inak. Belew má v sebe zappovský, zabávačský rozmer, bol v tom humor ako spôsob, ako neustrnúť, jeho hudobné myslenie odráža syntézu vlastného štýlu, snahy o určitú výpoveď a cestu hudby, presnejšie – rockovej gitary; bolo cítiť, ako premýšľa, ako sa snaží používať to, čo má rád a čo sa naučil s myslením hudobníka, ktorý pretvára štýl. V tomto má Belew niečo, čo definuje skladateľov, ľudí s nadhľadom štýlotvorného vkusu: hľadá spôsob, ako znieť dobre a zároveň inak ako iní, ako použiť žáner a vyhnúť sa epigónstvu, klišé, opakovaniu. Belew nechce byť “rocker” a nič viac, snaží sa posunúť to inam a pritom musí zápasiť aj s vlastnou minulosťou – nechce byť len niekto z king Crimson, kto hrá hity King Crimson. Nechce hrať naplno a bezozvyšku niečo (určitý štýl), chce to niekam posunúť, byť nad tým, hrať sa s tým, mať na to názor, vplyv. Otázne je, či toto je tá cesta – v malom triu hrať desiatky koncertov, ako potulný muzikant. Ale cítiť z neho, že nie je “hviezda”, čo je možno o to ťažšie, lebo “to celé” je potom na ňom, na chlapíkovi s gitarou, a nie na aure hviezdy.

K jeho štýlu treba povedať, že má v sebe niečo zo všetkých kapiel, v ktorých hrával – ten tanečný, poskakujúci rozmer z Talking Heads a veľa z King Crimson, kde z neho duch kapely alebo proste osobnosť ostatných vytiahli to jeho najlepšie a najsústredenejšie “ja”. Lebo Belew dal veľa King Crimson, ale v istom zmysle len to, čo táto skupina od neho chcela – fungujúci synergický efekt. Do veľkej miery Belew práve v KC pochopil, kým je. Tak sa to aspoň javilo od malého stolíka v Blue Note na koncerte.

Julie Slick bola trochu zvukovo potlačená na úkor hlavnej hviezdy, ale vidieť, že sú hudobne aj osobnostne na jednej vlne – čo som si uvedomil, to je jej legínový štýl a spomenul som si na vety Davida Kollara z jeho knižky, ako sa stretli (23.2.2016) a ako ona “bola aj dosť v nálade” a on koncentrovaný hudobník, a predsa dlho váhal, než ju na tretíkrát oslovil – a bol rád, že s ňou nebol Belew, lebo jeho dojem z vlastného hrania v ten večer nebol nadšený.

 

Piatok: cítim nakúpené knihy, aj pripravené filmy, to všetko pôsobí ako veľké more, do ktorého sa bojím vstúpiť, nie bojím, ale – čakám, je toho priveľa, občas sa mi to stáva, disciplinovane čítam len rozčítané knihy z doby “predtým” a vyhýbam sa pohľadom na nové, plné, prehovárajúce knihy, no cítim, že sa nevyhýbam ich pohľadom, lebo kúpená kniha hľadí na čitateľa, o tom niet pochýb, a pohľady viacerých kníh sa krížia a zosilňujú ako svetlá mnohých reflektorov, sústredených na teba.

Piatkový zážitok: paintbal, prvýkrát a teda zážitok, s kolegami a keď teraz o tom premýšľam, dopĺňa to ich aj môj pracovný charakter, štýl, spôsob, akým pristupujeme k šachovnici a ako na nej pohybujeme figúrkami, ktorými sme my sami. Poučný zážitok (každý zážitok je poučný, samozrejme).

A toto mám rád: každý deň niečo nové, ako cestovanie, ako nový druh ovocia v bájnej Číne, ako nepretržitá cesta, ktorú si budujeme každý deň z nových zážitkov, nad ktorými môžeme premýšľať, ale až keď sa z nich vynoríme: predtým treba zadržať dych mysle a hlboko sa ponoriť.

 

Písanie je únikom pred knihami. Písaním vytvárame labyrint okolo seba, do jeho stredu schovávame to, čo…

Cesta nepozná hranice, labyrint je stvorený z hraníc.

Od labyrintov chceme, aby nám nič neuľahčovali, aby sa nestali cestou, ale aby boli hranicami, ktoré prekonávame. Za každou hranicou čaká iná.

 

 

Sobota 22. apríl 2017

 

V človeku sú vrstvy, ktoré sa možno nikdy nedostanú k slovu, ktoré tvoria našu osobnosť a ak ich neodomkneme, nevieme presne, kým sme – no v detstve sme otvorení a odomknutí, život sa nám stáva, ešte sme nad ním nezískali domnelú kontrolu (ktorú nemáme nikdy nad životom, ale len nad určitými aspektmi seba samého) a tak vždy aspoň čiastočne, aspoň časťou vedomia vieme, kým sme. Vždy sme všetkým, každý deň žije všetko v nás, ale len desatina ľadovca je nad hladinou vedomia. Cez svet objavujeme seba, zážitky a pocity – či už pochádzajú z ľudí, kníh, sveta, prírody – nás učia poznávať a odomykať to, čím sme. V každom človeku je všetko, aj dieťa, ktorým bol a stále je.

 

 

Pondelok 24. apríl 2017

 

Zmeniť sa, stať sa iným, to väčšinou znamená: zostúpiť do podzemia, zmĺknuť v tmavej, vlhkej pivnici a po dlhom čase samoty vystúpiť, vynoriť sa ako ktosi o čosi iný; môže nás takto zraziť nešťastie, prehra, hanba alebo svedomie, môžeme sa takto odmlčať a ukryť sami. Ale to býva vzácna vec: prečo by mal človek meniť sám seba, prečo by sa mal považovať za čosi nedokonalé a chcel by byť iným? Prežíva v nás inštinkt nevedomého sveta: chcieť zotrvať vo vlastnom bytí. Len málokto bude dobrovoľne mlčať v pivnici, keď môže rozprávať na svetle.

 

Nezabúdať na to podstatné, ktoré sa nám občas pripomína, možno len ako pohľad na jasné oblaky vysoko nad všetkým, v čom prežívame. To podstatné je v obyčajnosti, vo všednom dni, v tom, že zostúpiš úplne blízko sebe – presnejšie, je vo výnimočnosti, ktorá čaká vo všednosti dňa, stačí, aby si poodstúpil, aby všetko stíchlo.

 

Cez víkend som spoznal Maeterlincka. Zoznámili sme sa (vedel som o ňom z počutia), neviem o ňom všetko, ale už mám obraz a názor na to, kým bol a ako videl svet, uvidel som prítmie jeho myslenia.

 

Niektoré popoludnia sú stále platné. Tiene v kalichoch kvetov, nerozlúštené vône, doposiaľ nevyslovené otázky k otáznikom určitých častí dňa, v ktorých sa dnes ocitáš už len výnimočne a skôr (vzácnou) náhodou. Už neobývaš určité časti dňa, tak ako nevetrané miestnosti starorodičovských domov, v ktorých sa nostalgicky usadili pachy, ktoré si v detstve nemal rád a preto k nemu prischli viac než čokoľvek iné. Husté tiene. Jemné prekážky, ktoré ti pod nohy zdanlivo ľahostajne kládol svet.

 

To podstatné: nezabudnutie na to, ako je všetko na svete neobyčajné a vzácne.

 

Kniha, ktorá by sa mohla volať “Chvála nezrozumiteľnosti.”

 

 

Sobota 29. apríl 2017

 

Budapešť. Čo je ten hlad, ktorý sprevádza cestovanie; najprv túžbu a vôľu cestovať, tie impulzy, ktoré sa v nás zjavili v detstve, ale práve preto sme sa ich naučili ovládať, spolu s množstvom iných prirodzených impulzov, v mene zodpovednosti, trpezlivosti a pokory; ale potom aj celkom konkrétna túžba a očakávanie, keď už sme na ceste, keď s nástojčivou túžbou nasávame prvé dojmy, keď čítame miesto v sebe, seba v meste. Včerajšie putovanie po Budíne, domy, ulice, tváre, snaha odčítať niečo o tom, kto sú títo ľudia a čím sú ako obyvatelia tohto mesta – a preto aj snaha odčítať minulosť, lebo kontinuita toho, kým sme, vychádza z minulosti. Samozrejme, títo ľudia žijú v tej istej realite ako my, pôsobia na nich tie isté značky, tie isté hity, tie isté módy – ale možno je stále o čosi iná ich irealita, toto mesto, ich maďarskosť, ich hrdosť, to čosi, čo sa prejaví ako inak dekorované výklady, ako o čosi iná architektúra, iné pečivo v obchodoch, iná atmosféra kaviarní: nepatrné detaily vytvárajúce esenciu života. Aj toto je dôvod našej dychtivosti cestovať: spoznať a pokiaľ možno zažiť rôzne variácie života.

 

Niečo, čo si zažíval v detstve, keď si navštívil byty svojich známych: z obdobných kociek stavebnice vystavané iné svety bytov, detských izieb, knižníc a hračiek. Zvlášť pozorne si vnímal vône a pachy. Rôzne verzie reality, z ktorých ľudia pochádzajú, bytové verzie sveta.

Čosi obdobné a rovnako zaujímavé je putovať po krajinách ostbloku, vidieť, ako z tých istých kociek sivého lega vystavali svoju realitu, vidieť iné verzie reality, iné domovy, s čímsi spoločným a s niečím odlišným. Navštíviť byty svojich spolužiakov, ktorých poznáš tak trochu z diaľky a teraz uvidíš, odkiaľ sú a kde žijú, čo formuje ich detský základ. Rumunsko, Poľsko, Bulharsko, Albánsko, Maďarsko, Ukrajina, atď., atď.

 

Po Budapešti sa možno vydať s rôznymi sprievodcami. Alebo aj bez nich. Sándor Márai, Imre Kertész, pre mňa je to teraz najmä Krysztof Varga, jeho kulinársky sprievodca gulášovým komunizmom a melanchóliou poobednej sýtosti, kniha, ktorá sleduje Maďarov zblízka a nazerá im pod podkrievku, antituristický sprievodca domácnosťami a okrajovými štvrťami, analytik všednosti a banality.

 

To, čo je potrebné, je stíšenie a spomalenie, schopnosť spomaliť k medzerám medzi slovami, uchopiť každé slovo, prežiť všetko prežité, prejsť spomienkami: vytvoriť ticho okolo svojho života, uchopiť všetko prežité pevne do rúk. To je život ako predmet meditácie, proustovské podujatie uchopenia života kúsok po kúsku, pochopenie každej nite, každého kolieska, každého kúska mozaiky. Chvíle pred spaním, dlhé prechádzky, písanie: portrétovanie svojho života, tej veľkej sochy, mechanizmu, ktorý nielen používame, ale aj analyzujeme, rozoberáme, zakresľujeme, vylepšujeme.

 

 

Nedeľa 30. apríl 2017

 

Áno, na to verím: na pomalú, precíznu prácu v samote, na systematické nasledovanie toho, v čo človek verí a v čom cíti svoju túžbu. V tomto základnom nemôže klamať sám seba a potom je jedno, či sa modlí, píše, maľuje alebo skúma a potom je aj jedno, čo na to hovorí “svet”. Neverím na slávu, na hlasné povzbudzovanie, na reklamu, ktorá predbieha dielo, na marketing, ktorý je na úkor poctivej práce a ktorý vždy zavádza alebo priamo klame a ktorý napokon núti klamať seba samého aj autora. “Svet” nestojí za veľa, akokoľvek mocný, lákavý a zvodný sa zdá byť.

 

Na obranu turistov treba povedať, že z mesta snímajú ťarchu pondelkov a melanchóliu nedieľ: turisti so sebou nesú voľný deň, nepoznajú pondelky ani nedele, sviatky ani nutnosť ísť spať, je to bratstvo cudzincov, ktoré prináša bezstarostnosť, voľný čas, túžbu chodiť, žiť, obdivovať a jedine toto bratstvo sníma melancholickú kliatbu nedieľ a tvrdý zákon pondelkov. Môžu sa líšiť, sú medzi nimi rôzne triedy, napríklad tí uhladení, navoňaní, v nepokrčenom oblečení, na ktorých ešte nestihol sadnúť prach ciest a vystúpiť pot dlhej chôdze. Turista by ale mal odložiť svoju národnosť, mal by byť členom univerzálneho bratstva: prestať byť Nemcom, skupinou Poliakov, Japoncom, Čechom.

 

Písať neznamená nutne obracať sa na ľudstvo, ale niekedy je človek v pokušení robiť to, písať listy ľudstvu, apelovať. Jedna z nesympatických vecí je mánia ľudstva fotografovať (sa): kamkoľvek prísť a stláčať spúšť, fotiť sa pri čomkoľvek, robiť zo sveta pozadie pre svoju dôležitosť – a nevnímať to ako barbarstvo, nevkus, narcizmus.

 

Dve galérie Budapešti: Božích výtvorov v Tropicariu, ľudských v hradnej galérii.

 

Vojsť do rytmu mesta, aspoň čiastočne, vcítiť sa do jeho štruktúry, vnímať jeho štýl: pochopiť Budapešť ako dva brehy Dunaja, ako pokojný Budín a rušnú Pešť, vnímať mosty, váhu a ruch štvrtí, skladať v sebe živú mapu.

 

Najtypickejší obyvateľ Budína: majiteľ psa.

 

 

Pondelok 1. máj 2017

 

Niekoľko poznámok k budapeštianskej galérii. Ako káže socialistická tradícia, galéria je v pondelok zavretá, preto som mal na jej návštevu len necelé dve hodiny v nedeľu. Niečo som tušil už z návštevy webových stránok, na ktorých Múzeum lakonicky oznamuje, že je na tri roky zavreté kvôli renovácii. Niekoľko najlepších obrazov sa však v národnej galérii na budínskom hrade nachádza – aké presne, to sa dozvedieť nedalo. (Európske maliarstvo sa vystavuje v Múzeu na Námestí hrdinov, keďže Múzeum sa renovuje, časť zbierok je v budínskej Galérii, kde sú inak prítomné len zbierky maďarského maliarstva.)

Do galérie sa mi podarilo prísť okolo 16:15, otvorená má byť do 18:00. Začal som preto rovno zbierkou toho najlepšieho z Múzea, akurát na schodisku som sa pristavil pri dvoch obrazoch grófa Mednyánszkého; okrem tohto európskeho výberu je totiž galéria venovaná maďarskému umeniu.

Hans Memling

Hans Memling

Majú tu pekný Memlingov triptych Ukrižovania, ľavá časť Nesenie kríža je zaujímavým panoptikom postáv, na pravej časti Zmŕtvychvstania je pôsobivá kompozícia vojakov, najmä ten najbdelší vpravo je ukážkou pôsobivej dynamiky – a Memling všetkým postavám namaľoval tiene – tieň nevrhá len zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý je zdrojom svetla.

Lucas Cranach

V Budapešti majú aj dva obrazy Lucasa Cranacha staršieho, s tou jeho typickou neohrabanou asymetriou, inou ako u holandských sedliakov, ktorej som sa musel aj tu pousmiať, ako sa usmejeme, keď nečakane stretneme starého známeho a ten spraví rovnako komické veci, aké si s ním spájame. Majú tu Mystickú svadbu Sv. Kataríny a Zvestovanie Joachimovi; Nemci to v renesancii nevedeli s tvárami, ale kompenzovali to svojimi lesmi, budapeštianska galéria zase svoje nedostatky kompenzuje dobrými popiskami (v angličtine a maďarčine) a pri Sv. Joachimovi konštatuje, že Cranach ako presvedčený protestant prijímal aj čisto katolícke zákazky, ako pri tejto (apokryfnej) téme. Keď človek stojí pred obrazom v galérii, proporcie sú iné, než pri reprodukciách, ťažisko je posunuté, niečo vystupuje do popredia, čo reprodukcia potláča. Na Mystickej svadbe sv. Kataríny ma zaujali drapérie na Kataríniných šatách – vytvárajú prostý, v istom zmysle akoby primitívny ornament, ktorý v niečom vystihuje moju skúsenosť s Cranachom. Je to svojský podpis – maliarov by sme mohli porovnávať podľa toho, ako maľujú stromy, ako používajú farby, alebo aj podľa toho, ako pracujú s drapériami. Napríklad neďaleko visiaci Petrus Christus maľoval štylisticky dokonalé drapérie, Bruegel drapérie úplne vynechával, Cranach vytváral také svojské, asymetrické, a predsa – svoje, cranachovské. Maliari so svojským videním sveta sú zaujímaví, niekedy iritujúco zaujímaví. Cranachova Salome z Lisabonu má napríklad tak neproporčne namaľované ruky, že jej musia siahať prinajmenšom po kolená; svojskú manieru má aj vedľa visiaci Gerard David a jeho Klaňanie pastierov – groteskné a kuriózne postavy ústrednej témy sú zasadené do pôsobivej krajiny.

Jacopo Bassano

Ani Rafael a Coreggio podľa mňa nedokázali to, čo sa v koncentrovanej forme podarilo Jacopovi Bassanovi: zachytiť osobnosť. Jeho Portrét kardinála jednoducho a účinne dosiahol to, čo sa dvom predchádzajúcim a slávnejším kolegom nepodarilo; ich obrazy sú popri Bassanovi len žánrovým výjavom, bez uchopiteľnej, hmatateľnej, ostro narysovanej podstaty, bez toho, aby bol portrétovaný skutočne prítomný na obraze.

Sebastioano del Piombo

V tejto časti sály visí ešte jeden zaujímavý obraz s príbehom: Portrét muža od Sebastiana del Piomba. Del Piombo rád maľoval portréty s výrezom krajiny, ktorú možno označiť za znepokojivú v benátskej tradícii (to, čo stelesnil Giorgione); jeho najznámejším obrazom bude zrejme portrét muža, v ktorom dnes vidíme Kryštofa Kolumba. Budapeštiansky portrét bol pôvodne pripisovaný del Piombovmu súčasníkovi Rafaelovi a to je ten príbeh: aj tento príbeh prispel k smrti prvého riaditeľa Národnej galérie, ktorým bol Károly Pulszky. Ten pre galériu nakupoval najmä majstrov talianskej renesancie vo Florencii, no bol za svoje nákupy (vrátane Rafaela, ktorý sa ukázal byť del Piombom) vyšetrovaný parlamentom emigroval do Austrálie a tam v duchu maďarskej tradície spáchal samovraždu. Jeho manželkou bola slávna herečka Emelia Markus a jedna z jeho dcér, Romola, si neskôr vzala Nižinského za zaujímavých okolností v Buenos Aires, čo je tiež zaujímavý príbeh, ktorý tu spomínam preto, že o Nižinskom, jeho svadbe a životnom príbehu rozpráva Stravinskij v rozhovoroch s Craftom, ktoré som spomínal nedávno.

Pieter Bruegel starší

 

Najviac času som venoval Bruegelovej Kázni Sv. Jána Krstiteľa; tento obraz síce nepatrí medzi moje najobľúbenejšie od Bruegela, no oplatí sa venovať sa mu. Mimochodom, aj tento obraz neskôr znova namaľoval Bruegel mladší a ako píše maďarská popiska, kázanie umiestnil Bruegel do svojej doby a možno v ňom vidieť potulného kazateľa, zrejme jedného z anabaptistov, ktorých Španieli prenasledovali. Niečo podobné urobil Bruegel aj vo Vraždení neviniatok, kde Herodesových vojakov stotožnil so španielskymi okupantmi.

Giovani Santi bol Rafaelov otec a v Budapešti majú jeho Krista s muchou sediacou na hrudi.

Francisco Zurbarán

V Budapešti majú vystavených troch El Grecov a o El Grecovi možno povedať, že to bol prvý moderný maliar (a nadlho posledný). Na rozdiel od Cranacha pretváral postavy úmyselne a stačí sa pozrieť na jeho farby, aby bolo zrejmé, že to bol maliar s výrazom, navyše provokatívnym. Jeho netradičný Sv. Ondrej visí vedľa tradične krásneho Sv. Ondreja Francisca Zurbarána. Dlhé oranžové rúcho púta pozornosť inak, no rovnako intenzívne ako El Grecova zeleno-modrá kombinácia; Zurbarán pripomenie Bassana v tom, že zobrazil muža, ktorý číta. Zurbarána mám zaradeného v priečinku španielskych maliarov, ktorí maľovali pekné španielske tváre; jedna z nich patrí Sv. Jozefovi, v ktorom môžeme vidieť Jozefa i Španiela a ktorý, na rozdiel od väčšiny malieb, nie je zobrazený ako starší muž.

Fernand Khnopff

 

Spomeňme ešte dva malé veľké obrazy: Dom pod snehom, raný Gaugin pod vplyvom Pissarra (ako múdro poznamenáva maďarský popisovač) a podobne netradičný Potok neďaleko Fossetu od Fernanda Khnopffa. Som rád, že medzi najlepšie obrazy zaradili Maďari aj Khnopffov výjav – Khnopff bol svojho času veľmi uznávaný a rešpektovaný maliar, čo je pre symbolistu jeho razenia trochu prekvapujúce, o tejto jeho zelenej krajinke som netušil. Je to enigmatická maľba, ktorá zaujímavo završuje prehliadku toho najlepšieho z maďarských zbierok: ukazuje, ako veľmi sa menila ľudská schopnosť vnímať v priebehu storočí. To, čo vidíme u Khnopffa ako svojbytný výjav, by pár storočí dozadu bolo len malým detailom maľby, ktorá by hovorila niečo iné; každá doba má svoje videnie, svoju filozofiu oka, svoj spôsob, ako vidieť. Gerard David, Bruegel a Khnopff sú príklady osobitého videnia, originality, ktorá sa vzdáva objektívnosti a ktorá bude iným nutne pripadať zvláštna (pri Bruegelovi som nespomenul čudesné, vypúlené oči niektorých divákov kázania). Ľudia rôznych epoch uvidia čosi iné, aj keď sa budú dívať na obyčajný strom.

Aj vystavovať sa dá rôzne, v závislosti od príslušnosti k určitej kultúre. V Budapešti deklamujú, že galéria je otvorená do 18:00, ale 17:30 ma slušne a rázne vykázali preč, 17:40 sa do polovice galerijného obchodu postavila zamestnankyňa a bez slova nám dala najavo, že táto časť obchodu je už uzavretá. Na WC v kaviarni ma ešte dobehla iná zamestnankyňa a vypýtala si vstupenku, inak si budem musieť použitie toalety uhradiť. Preto zvyšok galérie len stručne. Keď človek vyjde zo sály s výberom európskeho maliarstva a pozrie si výber maďarského umenia, pocíti ten veľký rozdiel a pocíti ho zreteľne, takže jasne vie, čo je to slabšia maľba a čo jej chýba k veľkosti. Snažil som sa hľadať niečo významné, zaujímavé je, do čoho to vtelia jednotlivé národy. Duch marketingu velí vsadiť všetko na jedno meno a vytvoriť mýtus; v Škótsku je to Mackintosh a v Maďarsku, zdá sa mi, by to mal byť Mihály Munkács. Munkács je možno v niečom typicky maďarský: jeho priezvisko znamená Mukačevo a je to pochopiteľne pseudonym, keďže tento realistický maliar sa narodil ako Michael Leo Lieb; neskôr opustil Maďarsko a žil v Paríži, čo je, ako pripomína Krzystof Varga, nevyhnutnou podmienkou, aby sa maďarský fotograf či spisovateľ (umelec všeobecne) presadil vo svete (Varga cituje vtip: čo musí vedieť nositeľ Nobelovej ceny? V správny čas odísť z Maďarska).

Zaujímavé a podstatné maďarské obrazy sa mi však v Budapešti nepodarilo objaviť, z galérie ma vypoklonkovali pol hodinu pred záverečnou, v pondelok neprijímajú (prečo vlastne?) a tak som sa predsa len o stredoeurópskej kultúre niečo dozvedel. Ako správny Stredoeurópan som neprotestoval.

Obrazy: Ladislav Medňanský

Reklamy

2 komentáre to “Kruhový denník: apríl 2017”

  1. lamik Says:

    Vďaka za vyslyšanie mojej supliky. Dokonca aj Medňanský, akoby bonus pre mňa..?
    Ale teda chcel by som mať také šuplíky! 🙂
    Dúfam, že je v nich aj Chvála nezrozumiteľnosti. “Sprievodcu” som práve s pasiou dočítal.

    • dalfar Says:

      Medňanský sa ukázal byť organickým premostením: po Gwerkovi a Kollárovi sa vynoril na ceste medzi Budapešťou a Strážkami, jednoducho vystúpil z textu (viac v májovom denníku). Čo sa šuplíkov týka, po istom čase v nich možno nájsť (a možno z nich skombinovať) čokoľvek, napríklad aj Chválu nezrozumiteľnosti, pričom šuplíky máme v stole, v mysli, v pamäti, treba ich vedieť používať, vkladať aj vyberať. Tento rok z nich vyjde knižka s názvom Architektúra času – ale je dosť možné, že je to práve Chvála nezrozumiteľnosti, alebo jej časť.
      A ďakujem, že túto stránku stále považujete za zaujímavý šuplík 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: