Mimochodom

Na margo pocitov

 

 

Vedomie smrti ako konečného bodu odpovedá na mnohé problémy: akákoľvek bolesť sa končí. Utrpenie, nešťastie, pocit prázdnoty – to všetko mizne resetom smrti. Avšak čo ak smrťou všetko nekončí? Ak by sme smrť nepoznali, alebo ak by nebola konečnou hranicou, potom sa odpovede tým, ktorí skúmajú povahu bolesti a utrpenia, značne komplikujú.

Aká je vlastne škála našich pocitov? Človek má vo zvyku absolutizovať si svoje práve prežívané pocity, svoju mierku prežívania prispôsobuje práve aktuálnej nepríjemnosti a predstave úľavy. Avšak (ako ho budú utešovať optimisti), vždy by to mohlo byť horšie. Čo je vlastne to najhoršie, čo môžeme prežívať? Aká je stupnica našich pocitov – šťastia a nešťastia, blaženosti a utrpenia, radosti a bolesti? Poznáme rozsah tejto stupnice a obsiahneme ju našou existenciou? Zdá sa, že stupnica fyzickej bolesti je nesmierne rozsiahla; prah ľudskej bolesti sa ukázal byť nastavený nie práve najšťastnejšie. Čo sa týka utrpenia, je ťažké kvantifikovať niečo natoľko neprenosné, napríklad v prípadoch klinickej depresie, straty blízkych, straty zmyslu života. Niekedy nám sny pripomenú, že intenzita niektorých pocitov – strachu, blaženosti alebo zdesenia – je v nás väčšia, než sme si zvykli v bdelom stave.

Je zaujímavé, ako sa kultúra snaží niektoré pocity vygradovať; napríklad pocity strachu v žánri hororu, pocity dojatia, šťastia, humoru alebo utrpenia vo filmoch alebo v literatúre. A potom je tu tá staršia a hlbšia rovina kultúry, ktorá sa vo všetkých pocitoch neobmedzila na rozsah našej existencie, ale situovala tie najodľahlejšie stupne blaženosti a utrpenia za hranicu pozemského života, do sfér takzvaného pekla a neba. Absolutizovala ich v dvoch aspektoch: v intenzite a v trvaní, keďže odstránila časovú hranicu smrti a vystavila človeka v jeho prežívaní večnosti a absolútnu.

Zdá sa, že blaženosť a utrpenie spolu súvisia a často sa v našom živote viažu na ten istý objekt či princíp; trpíme, ak prídeme o to, čo sme mali najradšej; sme šťastní, ak odvrátime to, čoho sme sa najväčšmi obávali. Je pre veriacich najhoršia predstava, že Boh nejestvuje? Je pre ľudí najbolestnejšia strata detí? Je najbolestivejšie vedomie vlastného zlyhania a pocit viny? Bol tým najhorším a fatálnym bodom našich dejín holokaust? Skrýva náš mozog priepasti extázy a bolesti, ktoré raz preskúmame synteticky? Zmestí sa do človeka škála pocitov, ktorá na oboch póloch obsiahne absolútno?

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: