Kruhový denník: December 2016

neurony

 

 

Štvrtok 1. december 2016

 

Snažiť sa obývať najvyššie poschodia seba, vybudovať schodiská a veže až pod samotnú kupolu vlastnej lebky, alebo sa vznášať, dosiahnuť na tie najvyššie plody svojho stromu – alebo vzniesť sa nad seba, uniknúť oknom, spoľahnúť sa na otvorený priestor nad nami.

 

cousin_p05

Piatok 2. december 2016

 

V každom človeku sú možnosti všetkých ostatných ľudí; v každom z nás je čosi z duševných porúch, zo zvláštností a výnimiek, z víťazov i porazených; sú v nás všetky križovatky, na ktorých sa ľudia delia podľa toho, ktorý smer si zvolia; všetky životy, pocity i myšlienky, všetky slová sú v každom z nás a v tomto fakte spočíva príťažlivosť literatúry, ktorá prepája ľudí, mysle, životy a mapuje telo Adama Kadmona, ktorý je každým a všetkým.

 

Vášeň zberateľstva: to čisté detské zaujatie, logicky nevysvetliteľná vášeň zbierať čosi, venovať tomu seba, zhromaždiť niečo, čo vlastne nemá inú hodnotu, iba hodnotu vlastnej vášne, ktorá za zbierkou stojí. Táto vášeň potvrdzuje úslovie, že tie najdôležitejšie veci sú zadarmo. S trochou nostalgie myslím na detskú totálnu vášeň zberateľstva, ktorá sa nedá vytvoriť a vypestovať, dá sa len mať ju – a zároveň myslím na to, že v dospelosti sa zberateľstvo stáva v niečom karikatúrou tejto detskej vášne – v dospelosti je to už niečo zvláštne, pokrivujúce rysy človeka, niečo bez tej detskej čistoty, niečo nepatričné. Zbierať knihy – veď knihy nie sú na zbieranie; zbierať pohľadnice – veď na svete sú podstatnejšie veci; zbierať albumy jedného speváka – veď na svete jestvuje množstvo hodnotnejšej hudby. Zberateľstvo je jednou z tých infantilností, ktoré na dospelom nepôsobia kúzlom detskej nevinnosti, ale skôr detskej tyranie, zaslepenosti, tvrdohlavosti.

 

Národné mýty, jeden ako druhý. Vezmime si mýtus, že Slovensko je mostom, dôležitým spojivom medzi Východom a Západom. Ktorý národ nie je? Rusko si môže povedať, že je mostom medzi Európou a Áziou; Turecko či Izrael ešte viac; Rakúsko predsa susedí s Českom, Slovenskom, Maďarskom i Slovinskom; Poľsko leží – a nielen pasívne leží – medzi Ruskom a Nemeckom; atď., atď. Ak by sme národ personifikovali, potom človek vyznávajúci vlastnú výnimočnosť založenú na takýchto mýtoch by bol explicitnou ukážkou neznesiteľného človeka.

 

Pretože tento bonmot vo svojej obmedzenej pravdivosti skutočne platí: existujú len individuálne cnosti a sociálne neresti.

 

cousin_p08

 

Streda 7. december 2016

 

Rôzne druhy hladu, ktoré sa v nás ozvú a ktoré o nás niečo hovoria. Napríklad prejsť sa po krajine, vnímať jej pastelové tóny, otvorený horizont a svetlo; dýchať čerstvý vzduch; čítať, slobodne a s chuťou čítať niečo, čo nás pohltí; hlad po písaní; po cestovaní; hlad po samote.

 

Čo to znamená mať hlad a sýtiť ho; kdesi na dne takéhoto hladu je túžba, možno niekoľko základných túžob a tie rôzne artikulujeme (ako rôzne druhy hladu, túžob) a rôzne sýtime. Na dne všetkého je čosi správne: potreby duše. Tieto potreby nesprávne transformujeme a nesprávne napĺňame. Metabolizmus duše, produkujúci toxíny.

 

Prázdno, ktoré každý z nás rôzne vypĺňa, maskuje.

Prázdno možno využiť správne; vo svojej podstate môže byť správne.

Weilová (kresťanstvo ako také) chápala všetko, čo vedie k pokore a čo odvádza od omylnosti ega, ako správne. V rozpore k tomu, čo nazývame “svetom” (verejná mienka).

V tomto zmysle interpretuje kresťanstvo aj ľudskú smrteľnosť: jedno z najsilnejších prázdien.

 

Každý človek sa snaží byť individualitou; alebo: každý umelec sa snaží byť individualitou. Preto sa každého tvorcu dotkne, keď na jeho tvorbu aplikujú všeobecné pojmy, rušiace jeho jedinečnosť. Dokonca aj zúrivá kritika, adresovaná ostro tvarovanému subjektu, ho môže naplniť temnou pýchou. No zaradiť ho do nejakej skupiny, do všeobecnosti triedy, to raní tvorcovo presvedčenie o vlastnej výnimočnosti a nenapodobiteľnosti.

 

“Myslím, teda som,” teda nie plurál: “myslíme, teda sme.”

 

S prvou osobou množného čísla vždy opatrne.

 

15

 

Nedeľa 11. december 2016

 

Ak sa pozrieme na texty Bruna Schulza, v prvom pláne ide o naivné príbehy z detstva; a predsa: tieto texty si uplatňujú nároky absolútna. Nie tým, že by toto absolútno priamo pomenovali alebo že by ho s vážnou tvárou a filozofickým záujmom skúmali. Schulz robí čosi iné: graduje intenzitu svojich viet, dosahuje až extatickú intenzitu vo svojich popisoch času, miesta a atmosféry. Je to autor prísloviek. Lebo tak ako sú autori podstatných mien, prídavných mien či slovies, sú aj autori prísloviek a Schulz je práve týmto typom autora: bytie v jeho absolútnosti zachytáva intenzitou, až bolestivou intenzitou opisu, v bode, kde sa trýzeň a vytrženie, bolesť a rozkoš zlievajú. Porozprávať jeho texty cez slovesá alebo podstatné mená znamená vziať im ten najpodstatnejší rozmer, vziať im hĺbku, ktorá siaha vysoko do nebies.

Dnes ráno som dočítal Nostalgiu Mirceu Cărtăresca, jednu z najsilnejších kníh tohto roka a je zaujímavé, ako tento vskutku barokový postmodernista dokázal obsiahnuť vo svojich textoch podstatné mená (reálie), slovesá (dej) i príslovky (extatické opisy). Extravagantné pestrofarebné gobelíny, ktoré ponúkajú i vône a hmatové zážitky a ktorých vlákna vedú do ďalších textov, ďalších rovín reality, ďalších umeleckých žánrov, do hĺbky sna, filozofie, archetypu, telesnosti. Jedna z tých kníh, ktoré obsahujú výpoveď jednej generácie a ktoré sú zároveň univerzálnou výpoveďou o človeku a o mýtickej krajine detstva.

 

braune03 braune04

 

Štvrtok 15. december 2016

 

Zaujímavá vlastnosť ľudí: potreba zdokumentovať svoj život a vidieť ho takto zdokumentovaný. Z. príde domov a na facebooku si prezerá fotky z akcie, na ktorej bola dnes popoludní – na tých fotkách nie je nič navyše oproti tomu, čo zažila, no fotky sú akosi dôležitejšie, skutočnejšie než pôvodná skutočnosť. Pritom v drvivej väčšine prípadov nejde o umelecké, autorské fotografie, ktoré by o danej skutočnosti povedali čosi nové, osobité, ale o prostú dokumentačnú fotku.

Zaujímavé by mohli byť práve osobné pohľady, svedectvá, opisy: popis tej istej akcie, ktorú zažili viacerí, z osobného pohľadu jedného z účastníkov. V tomto je odlišnosť písania od dokumentácie. Písanie nereprodukuje skutočnosť, vytvára ju; v tomto je omnoho hodnotnejšie, zaujímavejšie, hlbšie než prostá facebookovská fotka (ktorá skutočnosť len priblblo cituje, čiže imituje); no zároveň v tom spočíva komplex, ktoré písanie môže mať a má: je ním vedomie straty vzťahu so skutočnosťou, paralelnosť, ktorá vylučuje dotyk, vedomie, že písanie a skutočnosť sa odohrávajú v dvoch oddelených miestnostiach, prehradených zvukotesnou stenou a chladnou umelosťou plexiskla.

Dnešná udalosť, stretnutie známych. Fotografia a opis. O desať rokov bude naša pamäť vďaka svojej nedokonalosti považovať tieto dva druhy záznamu za dva úplne odlišné nástroje: tak veľmi sa mimobežne vedúce koľajnice vzdialia za desať rokov. Budú to dva úplne odlišné kľúče, dva úplne iné jazyky, dve rôzne médiá našej pamäte.

 

Jasné vedomie, že román nemôže byť iný ako nedokonalý, subjektívny, ľudský: nemôže byť dokonalý, geometrický; a ak by aj bol: bol by nudný alebo neľudský.

 

468178a-f1-2

 

Sobota 17. december 2016

 

Deň naplnený prácou, slnečný, mrazivý deň s priestorom na čokoľvek; ráno zelený čaj a práca na textoch, rýchly mail s textami do nového čísla časopisu, korektúry a mimovoľné nápady, potom práca na nábytku, tretí a najchladnejší pracovný deň strávený na veľkej polici cez celú stenu spálne, skôr spomienka na obdobie, keď som robil nábytok do tohto domu, vôňa borovicového dreva (až mi bolo ľúto zakonzervovať  túto vôňu ako dych stromu lakom) a postupne vkĺznutie do práce, v ktorej človek napokon nájde svoj rytmus a potreby dreva, takže práca trvá presne do chvíle, keď je všetko na svojom mieste a všetko sa vybrúsi a zarovná do hladkosti povrchu bez stopy brúsenia: spomenul som si na prácu na dlážke, keď som vybrusoval dosky a vyrovnával nerovnosti na spojoch medzi jednotlivými doskami, hoci dlážky prekrýva z väčšej časti koberec; drevo si vždy vyžiada svoju dokonalosť; napokon som policu dokončil a začal som s nátermi a do dokonalosti sa vplietla jedna psia stopa, ktorú som – odtlačok hnedastej laby z nepohľadovej strany – zatrel lakom ako podpis dnešného dňa, ako vtelenie práce, rodný list každej veci; potom ešte prechádzka so psom na súmraku, v zimnom zošerení, keď chlad oparom rozmazáva horizont v mrazivých tónoch decembra; čítanie Egloffovho Omráčenia, drobné práce v dome, večer sikkim a práca na texte (recenzia knižky), hudba, natieranie police, ktorú teraz, po polnoci, natriem druhýkrát, deň vyplnený prácou, dátum, ktorý veští dobré obdobie, predvianočné dni a ten zvláštny medzičas, keď sa po svojich vlastných stopách presťahujem do noci, do dní bez povinností, keď si opäť raz s nenútenou nevyhnutnosťou mením režim dňa, s prechádzkami v nezvyklý čas dopoludní, ktoré mi opäť budú patriť, a ešte jedna spomienka: vôňa laku a obdobie, keď sme sa (mal som osemnásť rokov) presťahovali do novopostaveného domu a v podkrovnej izbe, tvorenej z väčšej časti z dreva, som čítaval na matraci položenom na dlážke a všetko ešte voňalo lakom, a táto vôňa prenikla do pórov spomienok, do pórov papiera, takže aj dnes presne viem, že som vtedy čítal napríklad Skeptikov a tešiteľov Umberta Eca, knihu, ktorá absorbovala tú pre mňa zvláštnu vôňu laku na drevo, vôňu určitého dôležitého obdobia, decembra presne ako je teraz, keď som sa snehom brodil so psom každé popoludnie vo vlastnom rituáli (každý rituál musí mať svoju dávku nezmyselnosti a svoju dávku zvyku, ktorý vyplýva len z neho samého a z ničoho iného: takto sa aj tie súmračné biele prechádzky v nezvyklo hlbokom snehu stali základom čohosi podstatného, zásadného, vďaka čomu som sa stal sebou samým a nie niekým iným, lebo zmyslom každého rituálu je aj potvrdiť sa a odlíšiť sa od ostatných), toľko telegraficky o dnešnom dni, o dni vyplnenom prácou v jednej vete.

 

braune19

 

Nedeľa 18. december 2016

 

Zápisky Davida Kollara, skromná knižka, ktorej hodnota je práve v jej pokore, pozornosti, otvorenosti voči tomu, čo sa deje okolo – zápisky toho, kto je na ceste a učí sa, čo je, mimochodom, nevyhnutná podstata múdrosti. Zaujímavá na tejto knižke je aj “druhá strana” príbehov, ktorá ukazuje Kollara ako neistého, pochybujúceho a aj plachého človeka. Spôsob, akým popisuje prvý koncert KoMaRa, je vlastne zaujímavým doplnkom toho, čo som na tom koncerte zažil ja a čo som nevidel zo svojej “prvej” strany.

Nie je to literatúra, sú to zápisky, zápisky o pohybe, čo je najdôležitejším aspektom Kollarovej tvorby: hľadanie jazyka, autentickosť výpovede, život ako hudba – niečo, čo poézia formulovala pred polstoročím a čo v našej hudbe vlastne úplne neprebehlo; už sa nehľadá spôsob, ako opakovane hrávať úspešné melódie (“recitovať”), ale ako tu a teraz vysloviť jazyk samotný a v tejto jeho aktualite vysloviť aj okamih a seba v ňom.

Kniha zápiskov obsahuje aj CD remixov, ktorých nosnou témou je album The Son, vcelku vhodná voľba vzhľadom na denníkový a “zápisníkový” charakter tohto albumu.

Hodnota tejto knižky je veľmi podobná hodnote Kollarovej hudby: je to príklad, záznam osobitej cesty, ktorú nemá zmysel nasledovať či opakovať – existuje v čísle jeden a to je jej odkaz.

 

braune24

 

Omráčenie Joëla Egloffa. Kniha, ktorá si vytvorila vlastný svet a potom v nej už stačí posúvať postavy ako šachové figúrky, ktoré fungujú v presne vymedzenom svete vzťahov a súvislostí. Sú knihy postáv, príbehu, jazyka, atmosféry, posolstva – toto je knižka originálneho sveta. Je to svet–karikatúra – bezútešný, temný, šedý svet beckettovského industrializmu, spomenul som si pri ňom aj na Bodora; pri troche zovšeobecnenia sa dá povedať, že táto knižka svojim spôsobom predstavenia sveta i svojim skromným rozsahom evokuje knižky Amélie Nothomb.

Spočiatku sa nečítala najlepšie, ale autorov vytrvalý redukcionizmus a v ňom spočívajúci temný humor majú svoje čaro. Ako funguje tento humor? Tak, že čitateľ číta správu o temnom svete z tohto sveta a porovnáva; preto sa môže smiať a nebyť cynický, alebo naopak nesmiať sa a byť zdesený. Až keď Egloffov svet pozorujeme “ponad plot”, umožňuje nám to brať ho s humornou rezervou. Nie je to humor, ktorý by pochádzal z románového sveta, ani od rozprávača románu: v nich nie je ani trocha priestoru, ani trocha medzery na humorný odstup; ten sa rodí až z odstupu čitateľa.

 

3

 

Streda 21. december 2016

 

Špecifická radosť, keď sa text venuje len obyčajnosti, vyslovenej obyčajnosti, akú človek vidí okolo seba, akú pozná aj so zatvorenými očami; nikam sa nevzďaľovať, nevytvárať chiméry, nebudovať fantázie, neodkláňať sa do vznešeného – začať s obyčajnosťou, s tou najobyčajnejšou obyčajnosťou a pri čítaní sa môcť tešiť, kam to dospeje.

 

2

 

Štvrtok 22. december 2016

 

Ešte raz k otázke tela – telo autora, telo postavy, telo textu; nie fyzické telo, ale duchovné, nadosobné. Napríklad otázka metabolizmu: dôležitosť kníh, ktoré čítame, mať poruke výživné texty a to, čo z nich spravíme, ako z nich rastieme, ako nás trvalo ovplyvnia a nezmenia sa na rýchlo požutú, strávenú a vylúčenú potravu. Otázka prostredia, ktoré si každý z nás sám definuje; čo je našim životným prostredím (národ, kultúra, bezprostredné dianie, médiá, móda, sociálne siete). Toto všetko vedie k definovaniu toho, čo sme ako autor: nárys jeho tela. Jeho predkov.

 

Z hľadiska tohto autorského tela možno rozlíšiť aj otázku svetla: prirodzeného a umelého svetla. Až príliš rezignujeme na prirodzené, denné svetlo, na jeho výzvy a nástojčivosť; umelé svetlo je veľavravný názov, ktorý v sebe uchováva dôležitý obsah. Je to umelé, civilizačné, ľudské, až príliš ľudské svetlo a ja osobne (moje autorské telo) som bol vždy podozrievavý voči ľuďom, ktorí nevnímajú deň, jeho výzvy, jeho nástojčivosť, jeho fakticitu, a žijú v umelom svetle kaviarne, bytu, ľahostajnosti voči prírode, voči fakticite sveta.

 

Druhou otázkou je starnutie a prirodzený vývoj tohto druhého tela. Napríklad senilita; sú ľudia (autori), ktorí sú v skvelej kondícii, dokážu vnímať, hodnotiť a komentovať, no nedokážu to podstatné pre autora: skutočne hodnotne tvoriť; a potom sú autori, zdanlivo pozadu, zdanlivo senilnú, no stále schopní tvoriť hodnotne a tým pádom byť autorsky mladí, invenční, produktívni. Nerozhodujú interview (ktoré sú z väčšej časti vedené len s fyzickými telami), ale tvorba: produkt autorského tela.

 

tumblr_m7rnczchiq1r2sk9go1_500

 

Piatok 23. december 2016

 

Momentálne čítam Kertészovu Likvidáciu a Ursinyho listy Eve Rosenbaumovej (v denníku sa môže písať aj o rozčítaných knihách). Likvidácia je strohá, presná, zaujímavá kniha o – existencii. Nemiestnou iróniou dejín nazývame existencializmom texty Sartra a Camusa: umelé, plytké, do prázdna zavesené vymyslené cvičenia, minimálne v jednom prípade od autora, ktorý vedome a úmyselne klame. Existencializmom by som nazval Kertészove texty, s ktorými sa samozrejme dá polemizovať, ale ich ústrednou témou – na ktorej sa aj lámu do ticha – je bytie človeka a náš postoj voči nemu, v síce konkrétnej dejinnej situácii, ale za kulisami rozpoznáme obrysy toho istého, odvekého problému. Problému, s ktorým aj polemizovať musíme, nech už ho stanovuje text, postava, alebo autor osobne. Realita tohto problému robí túto literatúru skutočnou. Kertészov text je v téme, v jednotlivých vetách, v myšlienkach a otázkach skutočnou, teda dotýkajúcou sa knihou. Skutočný text je ten, ktorý ožíva v čitateľovi.

K Ursinymu aspoň jednou vetou: je zaujímavé všimnúť si, že štýl zrelého a uvážlivého Ursinyho z listov Zdenke Krejčovej je narysovaný a jasne rozpoznateľný už o tridsať rokov skôr v raných listoch: formulácia vzťahov, citov, (seba)hľadania je tá istá.

 

retina-ramon-y-cajal

 

Sobota 24. december 2016

 

Narodil som sa v zime, v nehybnej, tichej, spiacej krajine, tak ako sa rodia medvede. Môj otec bol na poľovačke (pokojne si možno predstaviť Bruegelových Poľovníkov v snehu), čo je zvyk, ktorý som po ňom prevzal – nepoľujem, ale v deň svojich narodenín sa túlam lesom. Celý život sa potulujem lesmi, o čom by sa dala spísať samostatná história, aj s charakterizáciou krajín, ktoré pre mňa niečo znamenajú, pomyselná hierarchia miest, ktoré považujem za najzásadnejšie v živote. Na začiatku takéhoto prehľadu by bola skôr kultúrna krajina, teda skôr polia, cesty, výhľad na lesy a dedinu, krajina so stĺpmi s elektrickým vedením, pretože cez ne ako cez antény bzučia roky, minulosť, čas; cez ľudské prvky v krajine prúdili spomienky a cit pre čas, cit pre krajiny v minulosti, celkom iné ríše, umiestnené v čase detstva alebo dokonca v čase pred mojim narodením. Čisto prírodná krajina je nadčasová, bez ľudského času a cez ňu sa človek spája priamo so svetom, s tým veľkým svetom večnosti, osamelo, bez ostatných, bez minulosti vo večnom teraz. Aj tento rok som sa prechádzal veľkou temnou krajinou bez snehu a premýšľal som v nezvyčajne pokojnom, vyrovnanom duchu (akoby aj myšlienky mali rôzny stupeň ticha). Myslel som aj na to, kým som bol a kým som; som niekým iným, nechávam si spomienky tých osôb, ktorými som bol, viem, čo robili, videli a mysleli, ale ja som niekým iným. Okolo mňa vládla tichá, vyrovnaná temnota, taká, ktorá neťaží naše svedomie, ktorá sa nelepí na naše zlé skutky a slová, temnota bez bezútešnosti. Myslel som na históriu svojej chôdze. Na to, keď som napriek všetkým rozdielom tým istým, ako keď naše ja vchádza do tej istej vnútornej miestnosti. Nepohnuto som spomínal na pohnuté doby, myslel som na dve rôzne polovice života: na život vo výnimočnosti a na život vo všednosti.

 

Je zaujímavé (takto by sa mohla začínať samostatná rubrika), že mnohí ľudia zažívajú jeden svoj vek ako ten vrcholný a keď sa na ich život pozrieme z odstupu, vidíme jasne, že osobnosť tohto človeka sa vložila do určitého obdobia a to ostatné bol bezvýznamný a často až trápny úpadok. Niekto zažiari v mladosti a potom sa stane už len vlastným tieňom, iný si musí počkať na starobu a dovtedy postupne pretrpieť svoju nezrelosť a nedospelosť chýb. A možno sú ľudia, ktorí svoje hviezdne okamihy zažili do troch rokov.

 

555000006267305

 

Petr Vopěnka: Hádání v hospodě, knižka, ktorú som dlho obchádzal a listoval si v nej, kým som si ju napokon – z príležitosti Vianoc – nekúpil (včera, keď som si ešte myslel, že knižka by sa mohla volať aj Hledání v hospodě, lebo na názve a autorovi mi vôbec nezáležalo). Svojho času som si povedal, že každý človek by mal byť schopný odučiť nejakú oblasť ľudského poznania aspoň na stredoškolskej úrovni a keďže jednou z týchto oblastí by pre mňa mohla byť aj filozofia, dopĺňal som si svoje vzdelanie čítaním klasikov – Kanta, Descarta, Leibniza, atď. Čiže dejiny vedy 16., 17. a 18. storočia som zhruba absolvoval, čo je téma, ktorá sa z určitého uhla nasvecuje práve vo Vopěnkovej knižke. A práve jeden moment v tejto sympatickej knižke chcem spomenúť. Rámec knihy je prostý a geniálny zároveň: v 70-tych rokoch sa v krčme stretnú vedec (materialista) S. a kurič – mysliteľ M. Pustia sa do dialógu nad pivom a postupne sa do ich rozpravy zapájajú ďalší ľudia (od kňaza po agentov Štb). Žáner má hlavne jednu výhodu: téma “ako to so svetom je” je tu podaná vo forme krčmového dialógu, teda vo forme, ktorú môže absorbovať ktokoľvek. No a kurič M. (teda mýtická postava nezávislého mysliteľa, aká sa mohla vyskytnúť práve v druhej polovici 20. storočia v socialistickom bloku a nikdy a nikde inde!) v rozprave o Brunovi tvrdí (vzhľadom na rozsah knihy dosť jednostranne), že Kopernik, Galileo a Bruno v tej najlepšej teologickej tradícii uvažovali o kozme a tým, že ich Cirkev zastavila, odsúdila a ponížila, stali sa ich dedičmi osvietenskí vedci a nie teológovia. Kurič M. v spoločnosti marxistu S. a kňaza K. tvrdí, že rozhodujúci prielom v našom náhľade na vesmír sa neudial na poli vedy, ale teológie, teda aj s teologickou a nie vedeckou motiváciou a dôkazovým materiálom.

A toto je dnešná poznámka k tejto knižke: je ňou navodenie obrazu človeka, ktorý sa bez ohľadu na to, ako to “so svetom je”, zariadi na tomto svete. Zdanlivo teda nejde o “vedecké fakty”, ale o sféru etiky a praktického života. A predsa: z tohto obrazu je zrejmé, že človek, ktorý nehľadí nad seba, ale pod seba a okolo seba, je tvorom animálnym, zatiaľ čo človek náboženský hľadí nad seba, do sveta hviezdneho neba. A toto akoby sa v 16. storočí stratilo, takže aj dnešní kresťania, prízvukujúci etickú sféru, čosi podstatné strácajú – strácajú rozmer kozmu, rozmer večnosti, rozmer ontologický, rozmer bytia-pred-svetom. Hviezdne nebo nado mnou je rovnako, ak nie viac dôležité, než morálny rozmer vo mne. Kresťanstvo akoby nechalo ten prvý Kantov svet vedcom a uchýlilo sa do druhého sveta.

 

tumblr_o5qjetnsc51u2roero1_500

 

Pondelok 26. december 2016

 

Tri postavy: Mitana, Ursiny, Varga. Začať by sa dalo už tým, prečo traja a prečo práve títo; či už to berieme ako výhodu alebo nevýhodu, napríklad v Čechách by sme tri takéto postavy, tak odlišné od ostatných, nenašli. Všetci traja vytvorili okolo seba mýtus, všetci traja sa stali synonymami toho, čo robili, všetci traja mali úspech. Začínali v 60-tych rokoch, keď sa najostrejšie vymedzila nová generácia, a spoluurčovali tunajší svet, s rôznou intenzitou, ďalšie polstoročie. Treba povedať, že všetci traja sú lenivými géniami, na ktorých diela si bolo treba počkať vždy niekoľko rokov, čo bolo dané aj ich bohémskymi sklonmi; nevytvorili veľa, boli to činorodí samotári, ktorí nevedeli a nemohli fungovať v efektívnych spoločenstvách, no čo spravili, malo zväčša autentický rukopis geniality. O všetkých troch bolo počuť aj v týchto dňoch. Ursinymu práve vyšli knižne listy zo začiatku 70-tych rokov, čo je postupné splácanie dlhu jeho písomnej pozostalosti; boli to roky, v ktorých spravil album Provisorium, posledný v angličtine a prvý na svojej dlhej sólovej ceste. V listoch E.R. do Talianska sa často objavujú správy o intenzívnom pití so spolužiakom Mitanom. Práve s Mitanom sme si mohli prečítať predvianočný rozhovor (Denník N), keďže sa nenápadne dožíva sedemdesiatych narodenín. Mitana dokumentuje to, čo platí o celej tejto trojici – schopnosť nájsť a aktualizovať svoj jazyk v procese starnutia “autorského tela”, teda nestať sa len svojim vlastným tieňom, epigónom seba samého a svojej uplynulej doby. Mitana si zaujímavo vyskúšal rôzne žánre, dokázal zareagovať na divoké 90-te roky a reedície jeho knižiek sú stále úspešné. Ursiny bol úspešný v The Beatmen, našiel si nový jazyk v Soulmenoch a od Pevniny detstva vytvoril s Ivanom Štrpkom úplne nový žáner v slovenskej hudbe, ktorý inovoval v Tom istom tanci vlastnou textárskou spoveďou a zavŕšil pred smrťou v jesenne zrelom Príbehu. Po jeho smrti sa podarilo oživiť jeho filmy, ale aj bohaté textové archívy, takže aj tento rok mohla vyjsť a rezonovať jeho “novinka” v podobe korešpondencie spred 40 rokov, prekvapujúco živá a aktuálna. Niečo podobné sa darilo aj Vargovi, ktorý síce evidentne kráčal v stopách The Nice a ELP, ale Emersonov spôsob hammondovej fúzie klasiky s progresívnym rockom dokázal napĺňať vlastnou autorskou a hráčskou invenciou. Všetko, čo spravil, je veľmi živým a zázračným jazykom detskej invencie, zároveň však platí, že toho spravil pomerne málo: o kapele Collegium musicum sa dá povedať, že často vlastne nemala čo hrať, vrátane ich comebacku v 90-tych rokoch. Vargova aktuálnosť? Popri čítaní Ursinyho a listovaniu v Mitanovi si teraz púšťam Vargovu hudbu z neveselého dôvodu: ako na diaľku vysielané gesto podpory v jeho ťažkom zdravotnom stave.

 

cheselden_t11

 

Utorok 27. december 2016

 

Temné a monotónne dni, ako čierne skrinky, ku ktorým treba nájsť zlatý kľúčik.

 

4

 

Štvrtok 29. december 2016

 

Niečo, čo by sme mohli nazvať detskou citlivosťou, detskou predstavou o svete bez latentného násilia, donucovania, nudy. Robiť všetko s chuťou a podľa seba, bez povinností vonkajšieho sveta. Dieťa je, samozrejme, konfrontované povinnosťou škôlky a neskôr školy, musí robiť čoraz viac vecí, ktoré nechce a postupne v ňom tá pôvodná inštinktívna citlivosť zaniká.

Človek sa mení na nástroj násilia, vždy keď vzbudzuje strach, keď prenáša tlak systému. Nástroj: predstavujem si kovovú čepeľ noža. Keď sa stávame takýmto nástrojom, strácame citlivosť a strácame svoju ľudskú, osobnostnú podstatu. V pravom zmysle slova sa z nás stáva nástroj. Tento nástroj potláča ľudskosť v nás, ale aj v tých, na ktorých pôsobí. Premieňa ľudí na súčiastky veľkého mechanizmu.

Tento dehumanizovaný mechanizmus vonkajšieho sveta môžeme rozpoznať v textoch Franza Kafku, kde na seba berie fatálne podoby. V Procese či v Údere na vráta tento systém vonkajšieho sveta ukazuje, že má na jednotlivca nevypovedateľný nárok. O Premene by sme mohli povedať, že ploché hmyzie telo Gregora Samsu vytvaroval práve nešetrný tlak tohto mechanického lisu.

A z druhej strany Proust, autor, ktorý sa vyhýbal zamestnaniu a povinnostiam sveta a ktorý vzkriesil svet nevinnej pozornosti, nezaťaženej praktickými úlohami a zodpovednosťami. Proust sa vedel pozerať na nebo a na stromy, vedel zostať stáť a sústrediť sa, vedel vo svojom živote vygenerovať všetky svoje povinnosti sám zo seba, tak ako to chceme v detstve, kým nás svet nenaučí niečo iné.

Povedať “žiť, ako chceme” znie väčšine dospelých ľudí ako nemiestny žart, ako úslovie, ktorému chýba nielen možnosť, ale už aj obsah.

 

cajal-astrocytes

 

Tieto posledné decembrové dni medzi Vianocami a Silvestrom pripomínajú najväčšmi dodatočné dni mayského kalendára, ktoré sa pridávali k prestupnému roku a keďže sa nerátali, nesmelo sa v nich nič zásadné udiať. Sú to dni v závetrí a v tieni, do ktorých sa ľudia uchyľujú presne tak, ako sa uchyľujeme do tieňa – oddýchnuť si od práce, presmerovať myseľ niekam úplne inam. Pre každého to znamená čosi iné, ale možno práve tieto dni, tak ako dni letných prázdnin, nás charakterizujú najväčšmi.

 

cheselden_t36

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: