Kruhový denník: November 2016

1

 

 

Piatok 4. november 2016

 

Vygumované a preškrtnuté slová vytvárajú paralelné dejiny sveta.

 

Zaneprázdnenosť, pre ktorú nepíšem, pre ktorú sa nevraciam domov, pretože zápisník ako je tento, text, ktorý predstavuje určitý rituál a určitú kontinuitu, možno oprávnene považovať za priestor domova. Domov je tam, kde je tvoj harddisk, hovorí sa a ak niekto prebdie, presníva, prežije toľko hodín v určitom texte, ktorý navyše nehodlá opustiť (to je rozdiel medzi denníkom a románom: denník je domov, román nájomný byt), potom možno takýto text považovať za intímny priestor domova (preto takéto zápisníky nosíme so sebou na cesty). Predstava, že takýto zápisník stratíš, pripomína pocit, keď tvoj dom vyhorí alebo ho obsadia cudzí ľudia.

 

Čo pripomína príbeh Petra Hrušku a jeho strateného rukopisu: každý deň zapísal jednu vetu a po roku stratil jedinú verziu svojho rukopisu. Vďaka tomu získala jeho nasledujúca knižka, založená na rovnakom princípe (jeden deň, jedna veta) zvláštnu auru, osobitý príbeh, ktorý ju odlíšil od ostatných kníh toho istého projektu.

 

Román je dieťa. Denník je sex. Vedecká publikácia je dieťa zo skúmavky.

 

V medzerách písania prebieha život. Predstav si to: všetok ten život bublajúci, pretekajúci mimo novinových titulkov a správ, všetci tí noční opilci a pútnici barmi, všetko to privátne a hektické a úspešne utajené, prípadne zverené len orálnej tradícii – celý ten pohyblivý svet obtekajúci nehybné písmená novín.

 

tav2

 

Nedeľa 6. november 2016

 

Vermeerovo Umenie maľby: keď sa k nemu človek dostane cez ostatné maľby v galérii, ako prvé ho nadchne jasné svetlo, jasnejšie než na ostatných obrazoch, žiariace z bielej steny za ženskou postavou; druhá zaujímavá vec je spôsob, akým Vermeer maľuje predovšetkým látku visiacu zo stola, masku položenú na stole, ale aj spodnú časť šiat. Nie je to jemná, ostrá kresba, ale rozostrený obraz, pripomínajúci rozostrenú fotografiu alebo nezaostrený pohľad. Na rozdiel od precíznych, detailných miniatúr Memlinga či Holbeina a viacerých Holanďanov, Vermeer maľuje inak a vytvára vďaka tomu snovú atmosféru. Je možné, že je to vplyv camery obscury: to, čo zvýrazňuje na takýchto rozostrených plochách, je svetlo a odlesky, na tomto plátne lesk výnimočne využil na jednom mieste: na perách modelky, ktorá je inak namaľovaná s tou zvláštnou zdržanlivou krásou, akú využívali napríklad Botticelli alebo Raffaello. Vermeerov výjav pôsobí, akoby bola jeho ohnisková vzdialenosť na chrbáte maliara – ostatné veci sú rozostrené. Neviem o nijakom inom maliarovi, ktorý by používal túto techniku; a ak sa človek prejde galériou, kým príde k Umeniu maľby, potvrdí si jeho výnimočnosť.

 

Expedícia domov, v niekoľkých ohľadoch: návrat na určité miesta, medzi ľudí, nočná expedícia do sveta barov a ich obyvateľov, z rôznych strán tá istá atmosféra exotiky domova; opustený a už trochu zabudnutý svet: zabudnutý, pretože niektoré veci možno len zažiť a inak sú mimo nášho dosahu.

 

7

 

 

Streda 16. november 2016

 

V knižnici, bez jasného zámeru, s obvyklou snahou niečo nájsť a zužitkovať. Vybral som si Václava Pankovčína, autora – nostalgickú spomienku, je v tom riziko, čo z tohto čítania bude teraz, po takmer dvadsiatich rokoch. Pankovčín, to je pre mňa veľmi rozostrené, priveľmi subjektívne slovníkové heslo, pri ktorom viac verím na subjektívnu, než objektívnu stranu spomienky; 90-te roky, čitateľský vek, v ktorom každá prečítaná knižka predstavovala jeden schodík na strmom schodisku, alebo dvere, vedúce do celkom nového priestoru. Je v tom trochu obava z toho, že spomienka sa naruší (rozplynie sa nostalgická hmla, ktorá môže odhaliť všeličo), aj to, že autor sa ukáže byť mimo môjho záujmu, alebo ešte horšie: že sa ukáže byť všedným. Ani vtedy pre mňa Pankovčín nebol autorským hrdinom, mal som voči nemu opatrný odstup, no predstavoval výrazný hlas, inú krajinu, písal veľa a vždy p čosi inak, akoby aj pre neho bola každá knižka schodom na ceste. Spomínam si na Tri ženy pod orechom (1996), civilnejšiu, disciplinovanejšiu prózu než predchádzajúce. Dnes som si vybral Asi som neprišiel len tak (1992) a Bude to pekný pohreb (1997), aj teraz som sa vyhol Polárnemu motýľovi. V tej dobe sa knižky diali ako dobrodružstvá (aj naše životy boli vtedy také), objavil sa dobrodruh K. K. Bagala, objavovali sa časopisy, z rozmrazenej zeme stúpali rôzne vône a rástli všemožné kvety. Pestrý bodliak Pišťanek so svojim Rivers of Babylon bol vo svojej pichľavej robustnosti neprehliadnuteľný, bol tu samorast Mitana a my všetci sme ochutnávali všetko, čo sa dalo, osobná mladosť konjugovala s mladosťou spoločnosti, starí záhradníci boli zúfalí, zjavila sa Záhrada Martina Šulíka, vyrástlo a uvädlo všetko možné, tak ako to býva na jar, nielen stromami sme živí.

 

Mimochodom, zaniká vydavateľstvo Kalligram. Dobré vydavateľstvo sa pozná tak, že bez neho by tu určité knihy skrátka neboli. A tak premýšľam nad tým, kto bude vydávať knihy, ktoré vydával len Kalligram: ucelenú filozofickú edíciu napríklad. Skvelé zbierky esejí, z ktorých len niektoré, nie všetky, dobiehali české vydania až po rokoch. Preto je zásadná otázka: všimneme si vôbec, že tu Kalligram chýba? Z nostalgie som si nakúpil a ešte objednal zásoby z Kalligramu. Otázka je, či nám chýba Kalligram, alebo či nám chýba národ, ktorému by Kalligram chýbal.

 

haeckel_siphoneae

 

Koncert The Blessed Beat som absolvoval ako fanúšik, viem o tom, strážim si to, pretože v momente, keď o hudbe píšem (a nielen ju počúvam), nechcem byť fanúšik, ale kritik. Lenže otázka je, prečo som ich fanúšik: aj preto, že je tu gitarista, ktorý je slobodný, zaujímavý a koncentrovaný; koncentrovaný v zmysle: je vo svojej hudbe, nereprodukuje nálady poslucháčstva, nereprodukuje noty, ale sústredene, vedome rozpráva. Nerecituje, každú chvíľu môže povedať niečo nové, niečo iné, teda je v tom, čo hovorí. Toto chýba už aj slovenskému jazzu. The Blessed Beat sú, zdá sa, už viac v rocku, ale stále slobodne, uvoľnene, s pôžitkom. Hrajú, lebo chcú, a to je dnes veľmi vzácne (kto iný ešte hrá, lebo chce, a nie preto, aby zarobil, posilnil svoju značku, svoje ego, získal uznanie, peniaze, popularitu?). Možno aj preto som ich fanúšik; fandil by som aj iným, ale nevidím ich. A tak si nekriticky hovorím, že táto malá a v podstate bezvýznamná skupina je teraz to najlepšie, čo sa tu dá vidieť a počuť.

 

Počasie. Užívam si zamrznuté rána, hmly, sneh; všetky farebné odtiene novembrových rán cestou do práce, to všetko je pohyb a zmena, nešomrem a obdivujem. Viem, že vždy po čase sa počasie prejaví aj hlbšie, na podvedomých úrovniach, dlhé temné týždne začnú pôsobiť depresívne nie zvon, ale zvnútra, ako hniloba duše, no teraz je to stále niečo na úrovni vedomia, stále je to von, prijímam to ako pozdrav prichádzajúceho, o ktorom si nesmieme myslieť nič zlé a máme mu opätovať pozdrav.

 

Úspech a úspech. Vždy je problém, keď dva obsahy ukrývame do jedného slova. Úspech je podozrivý; uchádzať sa o úspech, keď – pars pro toto – Kalligram a The Blessed Beat sú neúspešní: aký úspech to je, ak má byť opakom týchto ľudí?

Má to byť ten druhý, úplne iný úspech. Postaviť sa pred ľudí a usilovať sa o to dobré v nich, úplne inak, úplne po novom. Ak takto získaš ich uznanie, vždy konkrétne uznanie konkrétnych ľudí, je to dobrý úspech.

No usilovať sa o anonymný úspech anonymnej masy… Preto rádio, napríklad, alebo reklama nemôžu byť zdrojom dobrého úspechu.

 

Preto sa často to dobré začína zdola, nie zhora. Získať si najprv 5 – 50 – 500 ľudí a rásť. Usilovať sa rovno o 5 miliónov ľudí a nemať ani tých 50 je celkom iná forma úspechu.

 

8acf3e1bc0b5c84f29b99ff3dccc3c21

 

Štvrtok 17. november 2016

 

Deň pred Martinom padal ľahký letmý sneh (to bolo vo štvrtok), v nedeľu som kráčal po snehu a krajina už bola zimne naskicovaná: večerný chladný vietor, rýchle zimné oblaky zo severu (ako barbarskí kočovníci prichádzajúci z diaľok pravlasti), svetlo a chlad a napokon mesiac, ktorý sa vygúľal spoza horizontu ako dokonalá minca: okrúhly, veľký a medený (na druhý deň nazvaný ako supermesiac). Ešte nie zimné plátno, zatiaľ len skica; letmý pozdrav a spomienka na Brueghela.

 

Godárova hudba veľmi dobre vystihuje Šulíkove filmy – aj v tom zmysle, že čo mi vadilo na Krajinke, vadí mi aj v hudbe k nej a to isté platí aj v prípade Orbis Pictus; Godár dokázal vystihnúť poetiku každého filmu a počúvať jeho filmovú hudbu znamená možnosť vracať sa späť do filmov: nielen prostou cestou konkrétnej spomienky, ale aj náhľadom na celok poetiky filmu.

 

il_fullxfull-191378988

 

Mapy a poetika. Otázka, prečo v stredoveku nepotrebovali romány a prečo ich tak potrebujeme dnes, vrátane vedecko-fantastických, rýdzo utopických fikcií – táto otázka sa odzrkadľuje napríklad v mapách a v umení kartografie.

Stredoveké mapy sú plné ilustrácií: miest, kopcov, lesov a bytostí, ergo príbehov. Svet, to bola rozľahlosť priestoru, ktorá obsahovala fantastické; jednorožec, amfisbaina či bezhlaví ľudia jestvovali v ďalekých krajinách, diaľka znamenala realizáciu fantastického. Stredoveké beštiáriá boli encyklopédiami fantastických bytostí, ktorých existencia sa predpokladala.

V novoveku sa mapy pretvorili z komixových obrázkových artefaktov na matematický záznam súradníc. Mapy sa stali dehumanizovaným dokumentom, svojim spôsobom takisto symbolickým záznamom reality, no tento symbolický priestor abstrahoval od existencie človeka (a človeka ako tvora s fantáziou zvlášť). Z máp zmizli bytosti, postavy, naratívne prvky: fantastické motívy, príbehy, iné svety a bytosti zmizli z povrchu zemského a museli sa presťahovať inam, do umenia fikcie. Ich potreba zostala, pridelil sa im však nový domov.

Inými slovami, stredovek nepotreboval žáner sci-fi, žáner fikcie – ten bol integrovaný do obrazu sveta.

 

11

 

Sobota 19. november 2016

 

Tá neustála zvláštnosť toho, že veci sa dejú mimochodom (môj stály údiv a vytrvalé presvedčenie, že to tak je). Keď Sokrates diskutoval so svojimi priateľmi, nemohol tušiť, koľko ľudí bude o dvetisícpäťsto rokov čítať jeho slová všade vo svete. Pravdaže, toto je tá naivnejšia žánrová polovica obrazu – tou druhou je Platón a jeho sústredená spisovateľská činnosť; no ani Platón nemohol tušiť, ako sa bude Sokrates dvetisícpäťsto rokov prechádzať s priateľmi na stránkach kníh vo všetkých svetových jazykoch.

Podobne si možno predstaviť Krista a jeho učeníkov, ako sa trinásti rozprávajú niekde v tieni stromu; aj tu možno (a v ešte väčšej miere) namietať žáner Knihy a to, že tento Zámer predbieha aj túto intímnu pastorálnu idylu, zmnohotisícnásobenú knihami, kázňami, obrazmi, hudbou v priebehu ďalších stáročí ako mnohonásobným megafónom, ktorý znásobuje i skresľuje pôvodné posolstvo.

No predsa zostáva ten údiv, zvlášť ak si uvedomíme, že išlo o neliterárnu a nemediálnu dobu a prostredie (v Kristovej blízkosti nebol nik s ceruzkou a papierom a o internete ešte netušili). Tento údiv podčiarkuje to základné vedomie, že podstatné sa povie a udeje mimochodom – a stane sa podstatným. Takmer všetko veľké v umení sa udialo takto, mimochodom, v tieni, v tichu. A to je možno riziko dnešnej doby, kde je všetko ihneď k dispozícii, kde má každý doma zavedený mikrofón a drží v ruke pero, ktorým sa píše na Centrálnu tabuľu. Tieň ticha, územie bez signálu je už vzácne. To veľké v tomto priestore vyrástlo v nenápadnosti, v disente, v opozícii, vlastnou tvrdohlavosťou a presvedčením. Možnože dnes je až rizikom tá bezbrehá ľahkosť doby.

 

e64a3ba9b406d356e6cf55e09a1488f8

 

 

Dva príklady tejto paradoxnosti. Myslím na hudbu, na to, ako sa k nej kedysi ťažko dostávalo a o čo pozornejšie sa potom počúvala, znova a znova. Dnes majú mnohí opačný problém: nestíhajú si ani vypočuť všetko to, čo v gigových dávkach sťahujú z internetu.

A myslím aj na Tichú vodu, časopis, ktorý vznikal tiež len mimochodom. Doma vlastním len jedno číslo, ide o kópiu, ktorú mi precízne vyrobil priateľ z originálu. Som hrdým vlastníkom tejto kópie, lebo ten časopis bol naozaj zásadný a objavný, lebo zohnať ho je takmer nemožné, lebo ak by som mal niekomu niečo požičať, tak potom napríklad Tichú vodu, lebo ostatné si ľahko kúpi; a aj preto, že texty v ňom vznikli alebo boli zoskupené tu u nás a sú pre mňa dôležitejšie ako množstvo svetových autorov.

 

6bd2eeb5fc8ef21b1873357ce507b41f

 

Čítanie Pankovčína je zaujímavou prácou s vlastnou pamäťou. Niekde spoznám vety, inde obrazy, niekedy spoznám dojem vyvolaný niektorou pasážoou, ale nie pasáž, takže čítam akoby zo zrkadla (“videmus nunc per speculum et in aenigmate”). V opakovanom čítaní čítame i seba, čas a vrstvy pamäte, nielen text samotný.

Pankovčínova téma je podľa mňa táto: príchod z dediny do mesta, z vidieka na univerzitu, archetypálna situácia predinternetového Slovenska, s ktorou sa stretneme u mnohých iných autorov (Klimáček, Mitana, atď.), dokonca by sa dali hľadať skôr výnimky (Piussi, Beňová). Pankovčínov subjekt je dvojdomý, zrkadliaci jeden svet v druhom v provizóriu internátu, tohto zaujímavého medzipriestoru, zóny transformácie (osobnej, spoločenskej, statusovej, časovej, vývojovej). V tomto ústrednom bode, v ohnisku, sa stretáva chlapec a muž, obyčajný dedinčan a intelektuál, konzervatívec a liberál, človek s minulosťou a človek s budúcnosťou. A z tohto ohniska sa oba svety, svet dediny (minulosti, tradície, pevne daného) a svet mesta preskupujú, vnímajú sa zdvojenou optikou, takže to statické sa rozanimuje v premenlivosti a fantazijnosti takzvaného magického realizmu.

A je v tom znásobený pocit nostalgie, lebo Pankovčínova predčasná smrť je filtrom, ktorým už nazeráme všetky jeho poviedky, zmrazené v hustnúcom svetle spomienky.

 

10

 

Popritom Život je krátky Lucie Piussi, prózy, ktoré som už čítal a až teraz ich čítam “oficiálne”, knižne. Priveľké sústo na letmé poznámky: áno, dobre napísané (nielen dobre v zmysle štýlu, ale aj presahu, ktorý tieto prózy – nie zápisky, ale naozaj diela – majú), a áno, len z jednej polovice sveta, z jednej, subjektívnej perspektívy (o čom sa zásadne hovorí v poviedke Ako vyzerá oko, keď spí). Vlastne je zaujímavé, že Piussi, autorka suverénne vychrlenej knihy Láska je sliepka a ľahko plynúcich próz Život je krátky toho napísala (vychrlila) tak málo a relatívne neskoro.

 

A popritom skvelá kniha Nostalgia od rumunského spisovateľa Mirceu Cărtăresca a Filozofia ako problém? od – najmä slovenských – filozofov.

 

“Smrť autora” súvisí s dielom, autor “umiera” s uzavretým dielom, s románom (nie s filozofickým dielom; na to prišiel aj Wittgenstein, ktorý sa chcel pochovať s Tractatom), no s denníkom, so zápisníkom, s margináliami sa neumiera, alebo: nechce sa umrieť.

 

O našej minulosti veľa vypovedá to, ako sme si predstavovali budúcnosť; o našej budúcnosti veľa vypovedá to, ako vnímame našu minulosť.

 

6

 

Nedeľa 20. november 2016

 

Akt písania je vždy činom. Dokonca aj keď len spočítame na papieri niekoľko čísel, potvrdzujeme pravdu alebo ju falšujeme. Písať o svojej minulosti, o svojom svete, znamená vydať sa na výpravu: v tom zmysle, v akom si výskumníci v sci-fi filmoch obliekajú špeciálny skafander, či už vstupujú do vesmíru, oceánu, alebo do stroja času. Obliekame si špeciálny výstroj a vstupujeme do sveta ako výskumníci, ako kňazi, ako vedci, ako bojovníci; je v našich silách tento svet preskúmať, ale aj zničiť, adorovať, presláviť, prestavať, sprístupniť. Máme demiurgickú moc: môžeme tento svet odsúdiť, prekliať, zavrhnúť, velebiť a možno aj nechtiac nakaziť vírusom preneseným z tohto nášho sveta prítomnosti a tým pádom ho odsúdiť na zánik.

 

Keď som sa pred niekoľkými týždňami stretol so svojimi starými známymi, pripadal som si – a pripadám si tak stále viac – ako výskumník v skafandri, v prieskumnom plavidle, v ktorom som sa spustil do pozoruhodného oceánu a postupom noci som klesal stále hlbšie, do čoraz exotickejšieho sveta, v ktorom som nebol obyvateľom, ale prieskumníkom. Bol to niekoľkonásobný, vrstviaci sa pocit. Bol som tu cudzinec, návštevník, v zmysle priestoru, ale i času: bola to nutne spomienková akcia, tak trochu stroj času, vrátil som sa na tieto miesta, k týmto ľuďom, k ich príbehom. Ako postupovala noc, čoraz viac sme sa ponárali ešte do jedného prostredia: nešlo len o to, že sme v tomto meste, išlo o to, že sme v určitom prostredí, v prostredí nočných barov a krčiem, v prostredí určitého životného štýlu, určitého spoločenstva, obklopení čoraz exotickejšími obyvateľmi čoraz hlbších priestorov noci. Toto boli skutoční obyvatelia tohto exotického pekla, privyknutí na tmu i extrémny tlak hlbín, kým ja som zostával prieskumníkom v špeciálnom skafandri. Bol tu ešte jeden zásadný prvok, vďaka ktorému som si stále zreteľnejšie uvedomoval svoj skafander: nepil som, tvrdošijne som zotrval na pozícii šoféra a čoraz viac sa zo mňa stával triezvy prieskumník vo svete narastajúceho šialenstva. Domorodci, tieto hlbokomorské tvory prispôsobené svojmu prostrediu často už aj stavbou tela, vytvárali zvláštne spoločenstvo ako v každom ekosystéme; boli tu samotárski exoti, páry i veselé skupiny; stal som sa svedkom toho, ako si jeden z nich dojato kľakol pred iným a pokorne rozprával takto zdola s dramatickými gestami; niektorí ľudia sa tu letmo poznali z iných krčiem, iní mali svoje pevné miesto v hierarchickom spoločenstve nočného života; bolo tu zvádzanie, súboje, nadväzovanie kontaktov, prelínanie historiek a legiend, príbehov a udalostí a ja som sa cítil ako na Boschovom výjave fascinujúceho, exotického, no stále temného pekla, ktorého obyvatelia nosili svoje čudesné príbehy vpísané priamo do toho, ako vyzerali, presne ako na Boschových maľbách; boli to poslovia symbolov, cností a nerestí, ľudia-znaky, ľudia-príbehy, ľudia-ikony. Aj opitosť mojich spoločníkov rástla, vďaka čomu som sa, bez toho, aby som sa pohol, ocital v čoraz väčších hlbinách: tie hĺbky, to bola narastajúca mútnosť ich pohľadov, ich slov, ich rozhovorov, v ktorých sa obracali k určitým vnútorným svetom, hlbokým v čase, v intimite, v ich emočnom základe. Nehýbal som sa, ale more okolo mňa hustlo, meniace sa bary a ich osadenstvo si to šinulo stále rýchlejšie nadol, stále strmšie do temných hlbín.

 

3

 

Pondelok 21. november 2016

 

Keď som sa včera popoludní, už tesne pred súmrakom, vracal temnejúcim lesom v tom najdeprimujúcejšom období: v nedeľu popoludní, v novembrovom lese, zdvihol som hlavu a pozoroval som prekvapujúco belasé nebo medzi holými korunami stromov a tie veselé, ľahučké odtiene modrej s niekoľkými svetloružovými oblakmi pôsobili ako čiesi prekvapujúco belasé oči v strhanej, temnej, zarastenej tvári ošľahaného cudzinca.

 

44475040f599fc9a4b5a32cce8284bbf

 

Piatok 25. november 2016

 

“Boh nechce, aby som písal, ja však, ja musím,” napísal, ako inak s plnou vážnosťou dvadsaťročný Franz Kafka. Od tejto vety sa možno vydať rôznymi smermi. Napríklad, kto si dnes vážne kladie otázku, čo si o jeho písaní myslí Boh? Ešte tak čo si o napísanom myslí čitateľská verejnosť, kritici, vydavatelia, známi, ktorých sa text môže dotknúť, redaktori, alebo pomyselný ideálny čitateľ.

A potom: keby aj nesúhlasili alebo nechceli, kto z nás píše napriek tomu; a nie preto, že chce, ale že musí? Väčšinou to totiž býva presne naopak: “musím takto písať, lebo oni to chcú.”

Alebo späť ku Kafkovi, pretože táto veta je uholným kameňom jeho písania. Koľkí autori píšu s presvedčením, že tak to Boh chce; písanie je posvätné napĺňanie poslania, veľká úloha, text má autoritu správnosti. Kafka sa písaním postavil Bohu (a Otcovi). Prečo? Povýšil tým nárok písania, písanie samotné, na čosi autonómne. Ale aké písanie? Mohol by predsa písať tak, ako chce Boh. Stať sa otcom, ktorý plní poslanie a na ktorom už predsa nezáleží: aha, tu je dieťa, moje dielo, autor sa rozpúšťa v poslaní, v napĺňaní služby. Kafka však sedí vo vlaku oproti matke s dieťaťom v košíku ako starý mládenec, na ktorom neprestáva záležať. Kafka vie o Bohu a píše proti nemu: so svedomím tak úzkostlivo vyvinutým, ako mal málokto. Vychádzal zo židovskej tradície, jeho texty sú neustálymi variáciami zákona, podobenstiev, ponaučení. Nevedieť o Bohu a písať; alebo vedieť o Ňom a písať s Jeho vôľou v plachtách; no on si vybral tretiu možnosť, nemožnosť, písať, hoci Boh nechce. Bolo by ľahké stať sa márnotratným synom a nechať sa spasiť Otcom, žiť ľahkovážne a nechať si odpustiť, privinúť sa na jeho hruď, veď podobenstvo už poznáme, je tu; no Kafkova variácia, próza Ortieľ, končí úplne inak. Alebo stať sa poslom Cisára; no v Kafkovej variácii posol neúspešne plní vopred nezmyselnú úlohu. Alebo byť hoci aj odsúdeným, keď si vinný; no u Kafku si odsúdený vo svojej nevinnosti a navyše sa vzpieraš a odmietaš prijať trest. Kafka vytvára antihrdinov v pravom zmysle slova, obracia talmud naruby, nie sú tu ani víťazi, ani martýrski porazení. Ak bojuješ proti svetu, nesmieš svet podviesť o jeho víťazstvo nad tebou; a nezabudni v tomto súboji sekundovať svetu.

Avšak píš; Boh nechce, aby si písal, ty však musíš.

 

3c539a1e7d0215466cb087461f54b444

 

Cărtărescu: rumunský Sabato.

 

To zvláštne zviera, zvané únava; spúšťa sa na teba nečakane, keď sa z práce a sychravého dňa vrátiš domov, pred očami sa ti začnú mihať jeho krídla, neskôr sa aj bavíš súbojom s ním, keď kráčaš po byte s knihou v ruke, lebo inak by si zaspal, keď ho odháňaš rukami, lebo ti zastiera hlavu, keď píšeš, až sa to napokon v hĺbke noci zlomí, vyhral si, odohnal si ho, nikde ho už nevidíš; no len preto, lebo ti sadol na plecia a tu mal dosť času po celú noc sa pevne uchopiť, takže ráno vstávaš dolámaný a prihrbený pod jeho váhou, teraz sa ho už nestrasieš, musíš si naň privyknúť a nevšímať si ani to bolestivé ďobanie zobákom do hlavy z jeho výhodnej pozície.

 

 

 

429px-haeckel_muscinae

 

Sobota 26. november 2016

 

Tí druhí nikdy nepoznajú to najlepšie a to najhoršie z teba; čo vidia, je tá prostredná, priemerná vrstva spoločenského človeka. Ty sám si však výhradným strážcom toho najhoršieho i toho najlepšieho v tebe.

 

Rozumieť niečomu. Mať naozaj jasno vo veci, poznať detaily i súvislosti, vedieť zaujať postoj a vedieť konať. V skutočnosti len veľmi málo ľudí – veľmi málo vplyvných ľudí – skutočne rozumie; to, čo sa vyžaduje, je presvedčivosť, konanie, odvaha, presvedčenie: vôľa. Dokonca aj na to, aby človek písal knihy, nemusí rozumieť – ani svetu, ani estetike, ani iným knihám; dokonca do istej miery platí, že prílišné porozumenie človeka brzdí a zväzuje mu ruky. Kto dokonale rozumie, môže byť nanajvýš kritikom alebo precíznym redaktorom. A potom trebárs dokazovať autorom, ako nerozumejú.

 

Rozumenie (dokonalé porozumenie) je niečo ako cnosť, s obdobným nárokom na dokonalosť. Podobne ako sa ťažko žije cnostným ľuďom (Myškin), dokonale rozumejúci človek takisto trpí nedokonalosťou ľudského sveta a napokon aj vlastnou paralýzou, neschopnosťou fungovať v reálnom svete. Napríklad súčasný politický systém vôbec neráta s cnosťou porozumenia, múdrosti; takto vybavený človek nemá šancu uspieť vo volebnom systéme. Ale aj to má svoje opodstatnenie: ak by sme si totiž zvolili dokonale múdreho či cnostného človeka, s najväčšou pravdepodobnosťou by nemohol vykonávať svoj úrad a takisto by nemohol fungovať na nadnárodnej úrovni. takýto človek by mohol byť starostom, prezidentom alebo kráľom: reprezentatívnym, symbolickým vládcom; v liberálnej demokracii dnešného typu je však zrejme nepoužiteľný.

Z času na čas sa niekto podobný objaví a z času na čas sa objaví aj potreba takéhoto človeka: Havel, očakávania vkladané do Kisku, a dve archetypálne postavy brázdiace svet: pápež a dalajláma.

 

sowerby-cards

 

Reklamy

Jedna odpoveď to “Kruhový denník: November 2016”

  1. Damniel Says:

    Dovolím si podpichnúť na margo Kalligramu. Nepáči sa mi, že vydali dve knihy od Borisa Zalu. Nečítal som ich, nebudem ich čítať, nekúpim si ich – odrádza ma ich názov a aj autor samotný. To mu 16 rokov trvalo, kým pochopil v akej strane je členom? Boris Zala – proste nie.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: