Kruhový denník: September 2016

cotan2

 

 

Utorok 6. september 2016

 

Vytrhnuté stránky, zamlčané, stratené slová: ľudia po nich napokon začnú pátrať, preto je dôležité, aby práve to boli tie zásadné, kľúčové riadky, aby to neboli preškrtnuté banality, uschnuté listy, ale naopak kvety, ktoré vykvitnú len raz za sto rokov.

 

Predstaviť si postavu – vlastnú sochu ako portrét – zloženú z kníh. Z čoho urobiť nohy, na ktorých pevne stojíš a vďaka ktorým sa budeš ľahko a svižne pohybovať; aké zväzky tvoria tvoje srdce a ktoré knihy tvoju hlavu. A ruky: v rukách mať, nie ďalšie knihy, ale vlastné texty, ktoré ako bytosť z textu napíšeš.

 

Predstaviť si postavu, vlastný portrét, pozostávajúcu z krajín a miest: domov; zásadné mestá, snové ulice a len vysnené, túžobne vyhliadané krajiny.

 

Ak sme z dvoch tretín z vody, potom stavitelia Benátok vhodne odhadli projekt svojho mesta. Ak sme navyše z času a vynárame sa z neurčitosti chaosu, ktorému dávame dočasnú formu takzvanej civilizácie, potom si svoj projekt premysleli zvlášť priliehavo.

 

Ak to všetko robíme len preto, aby sme pocítili blízkosť: blízkosť pri dotyku s domovom, alebo pri dotyku s exotickou matériou sveta, potom sa ale možno pýtať: má to byť blízkosť sveta, toho veľkého tela našej malej duše, alebo blízkosť seba samého, poznávajúceho sa v dotyku? Bod dotyku je vždy dvojím: pokožky prsta a predmetu.

 

V pondelok 5. septembra sme sa opäť, v chladnom daždi, spojili s matériou všednej každodennosti.

 

tumblr_nz8u7k59io1uawoxpo1_500

 

 

Streda 7. september 2016

 

Dôležitá schopnosť prežívať čas, dnes vlastne synonymická k schopnosti spomaliť ho: mať činnosť, v ktorej spomalíme plynutie (čiže vnímanie) času, lebo spomalenie je vždy autentickým, skutočným časom – len rýchly čas zastiera vnímanie seba samého. Nejestvuje príliš pomalý čas (najmä pre nás, ktorí môžu kedykoľvek siahnuť po knihe). Každý človek má spôsob, ako spomaliť čas, priblížiť sa k mierke 1:1. (Ak nie, evokuje to vo mne zúfalstvo.) Prechádzky. Písanie. Čítanie. Práca. Záhrada. Alebo: hľadieť na obraz. A maľovať ho.

 

Médiá, čím dnes myslíme v prvom rade televíziu a v druhom rade denníky, dnes už nie v papierovej, ale najmä internetovej podobe – priestor hlavného diskurzu. Každá doba mala svoj priestor diskurzu a ak sa dnes pýtame, čo robia a hovoria intelektuáli, potom tým vlastne myslíme: čo dnes hovoria (píšu) intelektuáli v médiách. A práve táto otázka je zásadná a zavádzajúca súčasne, pretože otázka možno stojí práve takto: prehovárajú intelektuáli prostredníctvom médií, alebo médiá prostredníctvom intelektuálov? Táto otázka je totožná s inou, ktorá zaznieva rovnako často: kde sú dnes veľké idey, ktoré očakávame od politikov? Je to otázka diskurzu; a ak je diskurz ovládaný médiami, potom je možnou odpoveďou práve to, že takýto diskurz neumožňuje viesť určitý typ diskusie, v ktorej očakávame od intelektuálov či od elity, aby predniesli ucelené koncepty.

Inými slovami, máme staré očakávania voči novému systému; no tento nový systém je možno popretím týchto očakávaní. Skúsme si predstaviť Galileiho, Bruna, Akvinského, Benjamina, Manna, Miłosza, Churchilla, Kafku alebo kohokoľvek z podstatných nositeľov “starého diskurzu” v dnešnej dobe – ako by vystupovali v dnešných médiách a ako by vyzneli ich posolstvá? Starý diskurz by sa neopakoval; bol by to nutne iný diskurz, iné posolstvá, iné obrazy. Obrazy: fragmentarizácia diskurzu dnešnej doby. Kafka ako hosť talk-show, prerušovaný reklamami a potleskom obecenstva, Kafka v spravodajstve “minúta po minúte”, Kafka ako fragment reklamného spotu, bilbordu, upútavky, porotcu superstar, prívesku na kľúče, magnetky.

Dnes sa témy nastoľujú a diskutujú médiami; to, čo prehovára, sú médiá, ich formát a v nich usadení ľudia, ktorí deň po dni, minútu po minúte diskutujú o témach. Nie je to ich hlas, hlas intelektuálov, osobností, koncepcií, svetonázorov: je to hlas médií. Nediskutuje sa cez knihy, texty, činy, prejavy, obrazy, symfónie. Giordana Bruna neumlčala hranica inkvizície – dodnes jeho myšlienky a knihy znejú, no umlčali by ho dnešné médiá. Giordano Bruno v Novom čase by bol Novým časom, nie Giordanom Brunom. Kde v dnešných médiách sa dá byť filozofom, skladateľom, básnikom alebo spisovateľom? Dá sa byť len respondentom, superstar, tvárou z titulných stránok, hosťom talk show: menom a tvárou, alebo v skutočnosti: mediálnym obrazom, módou, šumom. Spôsob vyjadrenia k “názorom”, “koncepciám”, “ideám” dostal na sociálnych sieťach dokonale miniaturizovanú formu: like alebo dislike, dve najprostejšie, najbanálnejšie miniaturizácie diskurzu, prostú kvantifikáciu, meniacu sa na zrnko piesku v nezvratne prúdiacich presýpacích hodinách. Warholových 15 minút slávy – už nie 15 minút a už nie slávy.

Krása paradoxu je v tom, že práve médiá nastoľujú otázku, kde sú teda intelektuáli, názory, koncepcie, idey, osobnosti, diskurz. Je pôvabné sledovať miznutie tohto diskurzu do stratena; beznádejnosť človeka na televíznej obrazovke, snažiaceho dotknúť sa cez ňu reálneho sveta.

 

il_fullxfull-356691197_snsb

 

Piatok 9. september 2016

 

Médiá sú (tak ako každý nástroj diskurzu) filtrom diskurzu a tak si stačí položiť jednoduchú otázku, čo (a v akej podobe) cez tento filter prejde.

Nie všetko. Nie všetko podstatné. (“Podstatnosť” nie je vôbec medzi vlastnosťami súčasného mediálneho filtra.)

Otázka znie aj tak, čo do tohto mlynčeka vkladať, ak nechceme vidieť svoj obľúbený predmet (nedajbože osobnosť) vyliezať z mlynčeka.

 

Kniha esejí Menno ter Braaka, ktorú som dlhšie úmyselne obchádzal, ale napokon som si ju predsa len kúpil. Pôžitok z čítania tohto druhu literatúry, literatúry o literatúre, pôžitok tých, ktorí si za svoj koníček (pôžitok, zmysel života) zvolili – nie knihy, to je príliš vulgarizujúce zjednodušenie – literatúru, umenie. Každý človek, oddaný nejakej svojej tichej, tolerovanej vášni, neodolá pokušeniu zalistovať si v katalógu (nota bene prestížnom) predmetu svojho záujmu; tak ako fanúšik hltá články o svojom idole, bez ohľadu na ich informačnú hodnotu (ide o vášeň, nie o vzdelávanie), tak znalec whisky so samozrejmosťou vojde v cudzom meste do obchodu vydychujúceho noblesu, aby prezrel aktuálny stav svojej vášne v týchto končinách, tak si človek, ktorý prirástol k literatúre, rád zalistuje v Borgesovi, alebo v knihách podobných ter Braakovej zbierke esejí. (Bolo by zaujímavé zmapovať počiatky vášní v detstve, napríklad počiatok vášne k literatúre, ktorá má v detskej, čistej a nesnobskej podobe zákonite rôznorodé korene, ktoré nemusia siahať nutne do sveta fyzických kníh.) Tento typ esejí je katalógom vášne. Čitateľ prebehne pohľadom po obsahu mien (hodnotí výskyt tých, ktorých dôverne pozná, aj výskyt tých, ktorých môže spoznať práve vďaka tejto knihe; ktorý zberateľ whisky by odolal možnosti spoznať novú whisky z malého škótskeho ostrova, ak je vyložená vedľa jeho obľúbených, osvedčených fliaš?).

No život je vždy skutočnejší než literatúra, práve preto máme literatúru radi. A aj z knihy esejí ter Braaka, z tejto literatúry o literatúre, vystúpi oblúk, presahujúci do skutočnosti života, ako je tomu pri každej skutočnej literatúre (nepíšem “dobrej”, ale “skutočnej”, pretože skutočná literatúra je tá dobrá). Čitateľ zistí, že tento holandský autor nenapísal len skvelé eseje o Kafkovi či Gassetovi, ale že v jeho písaní jestvuje rozmer diela, kontinuity, osobnosti; ter Braak píše o svojej dobe, o svojom údele, o tridsiatych rokoch v Európe, o komunizme a fašizme. Esej o Kafkovi začína a pretkáva úvahami o židovstve; rovnako tak pri Nietzschem a Zweigovi; bol to senzitívny čitateľ, ktorý v knihách cítil svoju dobu a situáciu, a vo svojej dobe a situácii cítil knihy. To je skutočná literatúra (a od tejto “skutočnosti” sa odvíja to, či je dobrá). A napokon čitateľ zistí, že tento človek ostrého pera a ostrých čŕt tváre, ktorý tak zavčasu (kritik má plniť funkciu budíka!) pranieruje fašizmus a rasizmus v Európe (skutočný Holanďan je skutočným Európanom), napokon pácha samovraždu po vstupe fašistov do Holandska. Menno ter Braak zomrel pre svoje knihy. V skutočnej literatúre život vždy dobehne a prekoná literatúru.

 

pears

 

 

Štvrtok 15. september 2016

 

Esej je pokus, alebo prechádzka: voľné uvažovanie, ktoré sa týka skôr toho, kto kráča, než toho, kadiaľ práve ideme, preto sa aj takáto cesta – pokus neopakuje, pretože nabudúce nás už môže zaujať niečo iné, reťaz asociácií nás zavedie inam. Na takejto prechádzke záleží len na nás, o čom bude reč: môžeme rozprávať o budovách, ktoré míňame, alebo o ich obyvateľoch; o histórii mesta alebo o škvrnách na stene; o architektúre, alebo o kúsku neba nad nami v jednej z úzkych uličiek. O tomto všetkom môže byť reč v eseji, v ľahkom, a predsa zásadnom rozprávaní, ktoré vyjadruje náš vzťah k životu.

 

Prekážky, ktoré sa nám kladú do cesty, ktoré nás obmedzujú a predsa vlastne: definujú. Každá vec je vlastne formou násilia – tento les, toto mesto, títo ľudia, táto krajina: tu všetko tu oproti mne stojí bez môjho súhlasu, tu som sa narodil; moje telo, moja tvár, rodina a prostredie – to všetko mi ktosi vložil do cesty a nepýtal sa ma, to všetko sú obmedzenia, ktoré nazývame osudom. No predsa, niečo hlboko v nás zostáva nemenné, nikomu nepatriace, to nazývame dušou. Vždy môžeme zavrieť oči a toto čosi, to identické po celý život, vďaka čomu si hovorím “ja”, tu je. Osud je len rôznorodosť ornamentálnej cesty k tomuto základu.

 

il_fullxfull-627508380_thbq

 

Sobota 17. september 2016

 

Tá choroba ľudskej duše, mýliť sa v zásadných otázkach a o to väčšmi sa sústrediť na pitvanie detailov (Pascal). Je v tom dokonca čosi symptomatické: napríklad byť presvedčeným komunistom (maoistom, trockistom) a písať filozofické a politické spisy. Je v niečom komické pozorovať Žižeka, ako povie úplne hlúpu, nesprávnu vetu a od nej sa odrazí k inteligentnej a vtipnej úvahe, ktorou ale stále rámcuje základnú hlúposť (Žižekov komunizmus stále považujem spolovice za pózu, spolovice za vtip; politické presvedčenie ako forma wildeovského paradoxu). Sartre a celá francúzska škola mysliteľov.

A jeden prípad, ktorý chcem ešte raz spomenúť: Kundera. Kundera rád uvádza nejakú historku alebo postoj a následne ich komentuje – ak by nebol taký zdržanlivý voči vlastnej osobe, mohol by zrejme sám okomentovať aj vlastné postoje a rozhodnutia, lebo aj život tohto komentátora si už zaslúži komentár (je to život intelektuála prepletený s dejinami Európy posledných 60 rokov). Osobne si myslím, že aj Kundera je človek, ktorý sa zásadne mýli a preto sa upriamuje na detaily. A v detailoch vie byť veľmi presvedčivý. Myslím si, že Kundera je veľmi presvedčivý na Západe, zatiaľ čo v Poľsku či v Československu naráža na početných kritikov (zopakujme, že nie zo závisti, ale z jednoduchého dôvodu, že títo kritici zažili to isté čo Kundera, no vnímajú a hodnotia to inak). Jeho veta, že komunistov tu podporovala elita národa, tí najlepší z nás, samozrejme dobre padne Francúzom, ale tu u nás je vecou elementárnej slušnosti ohradiť sa. A Kundera to vie – nepodozrievam ho ani z toho, že len dodatočne zdôvodňuje svoje vlastné postoje, musí totiž vedieť, že okrem budovateľov komunizmu tu boli aj jeho obete. Myslím si však, že napríklad Kunderov prehratý spor s Havlom v ňom zanechal určitú potrebu upnúť sa práve na detaily. Kundera nie nepodobný Žižekovi premýšľa o Gottwaldovej baranici, ale v základných intenciách sa mýli; v Neznesiteľnej ľahkosti bytia spochybňuje motívy odporcov režimu a robí to možno prekvapivo a inteligentne, no v celkovej intencii nesprávne.

A my sa môžeme pýtať, či sú dejiny dejinami krajšie, alebo správnejšie napísaného? Neopísal Kundera svoju verziu sporu “krajšie”, “pútavejšie” než Havel a nemá v istom zmysle väčší vplyv? Moc bezmocných je zrejme menej čítaná než Kunderova Neznesiteľná ľahkosť bytia; koľko ľudí je však ešte menej známych a vplyvných než Havel a ich pravda sa nikdy nepresadí popri lákavo popísaných polopravdách.

 

Kľúčová vec v úvahách o médiách a o ich monopole na diskurz je: kde dnes zaznieva pravda?

 

Zaznieva dnes pravda v štrbinách? V okrajových častiach diskurzu?

V tomto som knižným človekom: verím viac pomalým a nemým knihám, než rýchlym a hlasným médiám. Verím tomu, že pravda potrebuje stav pokoja, určitú pomalosť, hĺbavosť, dokonca ticho. V istom zmysle som: vyznávačom kláštorného princípu. Princípu, proti ktorému sa dlhodobo bojuje. (Áno, dokonca neobľubujem ľudí, ktorí sú opakom kláštorného princípu – povrchných, urozprávaných, prirýchlych ľudí, ktorí neznesú ani okamih samoty a ticha.) Skutočné knihy sú produktom kláštorného princípu.

Pravda je (ako sa ukazuje na príklade Kunderu a Havla, alebo akýchkoľvek dvoch mysliteľov, analyzujúcich tú istú dobu a situáciu rôzne) vecou štýlu – pohľad na vec, interpretácia, spôsob vnímania.

 

Špecifická vlastnosť poézie, ktorá vystúpila do popredia až v poslednom storočí a je popretím princípu knihy: spôsob prednesu, reč tela; mám tým na mysli hudbu, prednes, spôsob, akým rockové kapely odovzdávajú svoje posolstvo: nie je dôležité to, čo hovoria, nemožno si to prečítať, všetko je obsiahnuté v energii, prejave, nasadení, v akcente. Napadne nám jedna paralela: zaklínanie. Je to gesto uveriteľnosti: význam slova v tom, ako je prednesené a kým.

 

Túžba po úplne jednoduchom zamestnaní na okraji spoločnosti, byť slobodný, byť nikým. Som si vďačný za to, že som takéto zamestnania absolvoval, lebo cítim, že dnes už nemám energiu potrebnú na zmenu. Spomínam na roky, v ktoré som stretával realitu: v prostých ľuďoch, v chôdzi mestom, v cestovaní vlakom, v čakaní na stanici. Dnes mám inú skutočnosť a z tejto prvotnej, najprostejšej reality už čerpám len veľmi málo.

 

Výnimočnosť gesta, ktoré pretrvalo dve tisícročia: “toto robte na moju pamiatku.” Jednoduchosť tohto gesta, ktoré sa týka tých najbežnejších vecí – chleba a vína, a práve preto jeho výnimočnosť, keď mu Kristus vtlačil svoj odtlačok, trvajúci a prehlbujúci sa už dvetisíc rokov. Platí to o všetkom, čo hovoril a robil: jednoduché a najvšednejšie slová a témy, a predsa cez ne dokázal odtlačiť originálnosť svojho prístupu.

 

scientific-drawings-royal-horticultural-society-gardenista

 

Pondelok 19. september 2016

 

Aj ja, ako každý píšuci človek, delím ľudí na my a oni, alebo ešte presnejšie, na ja a ostatní. Hranica tohto rozdelenia môže ležať ďaleko, ale začína už v pocite, že títo ostatní sa nevenujú literatúre a textu, že nečítajú to čo ja, že nepíšu: nakoniec sa táto hranica ustaví tesne pred nami samými, pretože tí ostatní proste každý deň, každou dôležitou myšlienkou, kedykoľvek je na to kúsok priestoru, nevchádzajú (neponárajú sa) do toho istého, tajného, skrytého a dôležitého sveta, ako ja. Do sveta, ktorý z nás často robí svojho obyvateľa na úkor toho vonkajšieho sveta ostatných, ako to býva v prípade každej vášne, ktorá z ľudí robí obyvateľov podzemia, spiklencov alebo robinsonov (ako tomu býva v prípade písania).

 

Rozdiel medzi pojmami kultúra a civilizácia, o ktorom sa už toľko popísalo, preto namiesto originálnych pohľadov len jedna úvaha. Vo všeobecnosti sa za civilizáciu a civilizovanosť považuje určitá úroveň sofistikovaného spoločenstva, ktorou sa líši od barbarov – je to teda dosiahnutá úroveň, viac-menej statická konštanta; kultúrou sa myslí oblasť umenia a vedy (a náboženstva), teda čosi dynamickejšie, čo má svoje hĺbky a výšky. Čo je zaujímavé, to je dynamický vzťah medzi nimi v určitom spoločenstve. Civilizácia je meravá, odosobnená, vtelená do “techniky” a býva preto odsudzovaná ako neľudská, mŕtva, skamenelá – na rozdiel od kultúry, ktorá dýcha a je zosobnená v individualitách. Avšak kultúra – moderná kultúra napríklad – môže byť dekadentná; môže sa vychýliť do smeru odporu, nihilizmu, môže byť “antikultúrou”. Spengler napríklad vnímal fázu civilizácie ako umŕtvenie, ako prostý skelet, na rozdiel od živej duchovnosti a spontánnosti kultúry. Avšak je ťažké rozhodnúť, čo sa napríklad stalo v Nemecku. Nie je to tak, že napriek vysokej úrovni civilizácie sa Nemecko naplnilo smrtonosnou kultúrou, ktorá bola výplodom určitej doby, a táto kultúra smrti a nihilizmu doviedla nemecký národ, jeden z najcivilizovanejších na svete, k zúfalstvu druhej svetovej vojny? Alebo je to naopak a bola to práve mechanická, strojová, odľudštená civilizácia, ktorá sa v Nemecku dala do chodu a strojovo presne zožula milióny Židov? Lebo, budú namietať revolucionári, avantgardisti a dekadenti, dekadentná kultúra je v konečnom dôsledku humánna, ona totiž len pácha atentát na strojovosť civilizácie, takže jej teroristické metódy sú len krajnou možnosťou nahého človeka brániť sa strojovej civilizácii.

Osobne si myslím, že v prípade Nemecka to bola špecifická kultúra, ktorá využila civilizačné nástroje na svoje ciele (ako inak vysvetliť, že Amerika či Británia svoje stroje nevyužili na genocídu?). Stupeň civilizácie je len nemým strojom, ulitou, v ktorej môže prebývať dobromyseľný alebo jedovatý slimák; strojom, ktorého páky sa môže chopiť šialenec alebo inžinier. Ale práve preto nie je civilizácia nijakým liekom, nijakou brzdou; kultúru môže premôcť len iná kultúra; odveké ničiteľské pudy človeka dokážu využiť kamennú sekeru i plynovú komoru a vynález médií je len potenciálnou zbraňou propagandy novodobých demagógov.

???????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????

 

Štvrtok 22. september 2016

 

Hudobný princíp býva niekedy popisovaný ako riešenie problémov. Nemyslím si, že je to tak. Áno, v hudbe je aj tento princíp, no hudba má aj svoj epický rozmer (narácia) a obrazový moment (atmosféra). Epický princíp spočíva v rozprávaní príbehu: “Kde bolo tam bolo, v jednom hustom lese…” – to nie je riešenie problému, ale fascinácia situáciou, príbehom, dianím. Symfonické skladby, Stravinského balety – to je plynulosť príbehu, odvíjanie melódie, a v nich nevystupuje problém, nie je v nich miesto pre problém a riešenie. A obraznosť: atmosféra, napätie, určitý zvuk (obraz: temný les), táto momentka nie je riešením problému, skôr objavom timbrov, nových zvukových obrazov.

Riešenie problémov: myslím na Bartóka, na klavírne skladby, na modernu a nesamozrejmosť plynutia, kde sa všetko deje akoby skrz otázku a odpoveď: skrz riešenie problémov. Alebo aj Stravinskij a jeho kubistický motív (Agon, atď.), ale to už je riešenie problémov v celkovej kompozícii a v neskorších fázach narácie – zodpovedá to epickej kombinatorike, ktorá v pôdoryse príbehu zostavuje konfigurácie prvkov (dobro – zlo, obeť – vykúpenie, vina – trest, atď.).

No hudba je aj jednoduchšia, bezprostrednejšia, než riešenie problémov – teda pozná aj stav spontánnych a intuitívnych riešení, v ktorom navrhuje riešenia bez toho, aby si uvedomovala problém.

 

1

 

Piatok 23. september 2016

 

Zanechávať vo svete za sebou dobrý obraz – načo má ešte taký človek tvoriť, čo viac než tento dobrý obraz má vytvoriť? Pôsobí vo svete a večer si nanajvýš zopakuje zvlášť vydarené okamihy dňa.

Človek nespokojný sám so sebou a s tým, aký obraz zanecháva vo svete, človek znechutený, vinný, ubitý a každý deň porážaný je človekom, ktorý má skutočnú motiváciu tvoriť, pretvoriť čosi zo svojho bytia, skúsiť to všetko odznova ešte raz a inak, z iného pohľadu než je pohľad sveta. Ľudia píšuci sú ľudia prehier, lúzri a outsideri, neúspešní, vinní, usilujúci sa zvrátiť víťazstvo sveta, usilujúci sa vo sne posunúť realitu sveta.

 

Problematickosť života bez svedomia, problematickosť života so svedomím…

 

vm1

 

 

Sobota 24. september 2016

 

Ten zvláštny zmyslový orgán, ktorý sa v nás postupne vyvíjal a odlíšil nás od zvierat a ktorý nazývame túžba: orgán, ktorým hmatáme nekonečno a ktorý dal napokon vyrásť fiktívnemu amputovanému orgánu, ktorý neexistuje, ale bolí, ako keď vojnových veteránov svrbí stratená končatina. Túžba, ktorá nikdy nenájde uspokojenie a ktorá preto vytvára fascinujúce obrazy svojho objektu, ktorý by ju potenciálne naplnil: to sú dejiny spásy a obrazy raja, dejiny imaginárneho predmetu túžby: to neviditeľné, čo vnímame týmto zvláštnym, rozvíjajúcim sa orgánom. Tak ako jestvujú dejiny maliarstva a hudby ako dejiny zraku a sluchu, jestvujú aj dejiny túžby, čiže dejiny obsahujúce tú tenkú a pohyblivú hranicu medzi zúfalstvom a nádejou, medzi všetkým a ničím.

 

il_fullxfull-354418790_q0zg

 

 

Nedeľa 25. september 2016

 

To, čo človek hľadá a potrebuje, je pocit “votkanosti” do sveta, pocit, že máme podiel na bytí sveta, ktoré sa okolo nás odohráva. Buď tým, že konáme a meníme svet, alebo tým, že ho intelektuálne poznávame, máme pocit, že “svet sa deje”, že “my sa dejeme” spolu s ním. Opakom tohto pocitu je stav meravosti. Nestačí, že človek sa nepremení na sochu, ani svet sa nesmie stať sochou. Vtedy sa pre nás všetko uzatvára, zostávame v absurdnom panoptiku, v mŕtvom skladisku sôch. Zmeniť sa na sochu: to môže znamenať aj vnímať minulosť ako danú a nemennú, stratiť moc zmeniť sa, hýbať so svojim životom. V detstve a v mladosti máme imunitu voči tomuto stavu zmeravenia: meníme sa tak rýchlo, že svet okolo nás sa neustále premieňa a má podobu budúcnosti; neskôr však všetko ustrnie ako v spomaľujúcom vlaku, ktorý napokon zostáva stáť uprostred pustatiny. Človek dospieva k hranici poznateľnosti vecí: zdá sa mu, že svet je nemenný a známy. Samozrejme, za touto hranicou sa otvára ďalšie poznanie a milióny otázok, no prekročenie tejto hranice už stojí určitú námahu a vynaloženú energiu. Poznáme stromy, ľudí, fungovanie sveta na určitej úrovni; ísť hlbšie a zaoberať sa dejinami stredoveku, ponoriť sa do filozofických kníh, cestovať do exotických krajín alebo skúmať hmyz – alebo seba, to si vyžaduje určitú energiu. Avšak načo vynakladať energiu, keď prekročenie tejto hranice základného poznania sveta znamená zároveň množstvo otázok, atak neistoty, vystavenie sa neznámemu, chladnému nepoznaniu? Len málokto sa odváži do tohto sveta neurčitosti, pochybností a otázok: avšak to znamená petrifikáciu sveta do statického obrazu, do parku so sochami zbaveného prekvapení, dobrodružstva a života. Znamená to stav nudy, ochabovania a postupného zúfalstva.

To, čo potrebujeme, je živý svet, v ktorom sa meníme my sami; vosk, do ktorého vtláčame svoj odtlačok, nie definitíva kameňa.

 

1-william-presteles-michaux-grape

 

Štvrtok 29. september 2016

 

Sú ľudia, ktorí hrajú sami seba presvedčivo a ľudia, ktorí sú v roli seba samého  nepresvedčiví.

 

Dielo: kniha zostavená z viet, ktoré obsahujú slovo “ornament”. Tieto vety nespája nič iné a pochádzajú z najrôznejších diel a žánrov.

 

(Alebo: texty v periodiku, v literárnom mesačníku napríklad, ktoré sú venované vetám obsahujúcim určité slovo – “ornament”, v ďalšom čísle “labyrint”, potom “túžba” atď. Vety by mali uvedený pôvod a pochádzali by z románov, filozofických diel, z letákov a brožúr, z červenej knižnice, zo zbierky zákonov.)

 

 

 

 

d7f44c538fda99966379dc2b17a1848b

 

Piatok 30. september 2016

 

Možno naozaj existuje náboženstvo a nábomužstvo, dva odlišné obsahy, ktoré možno vliať do jednej pojmovej nádoby; dve verzie viery, dva spôsoby vzťahu k Bohu. A ak sa bežne používa ženský tvar, možno práve preto sú kostoly plné žien – inštitucializovaná viera, cirkev sú ženského rodu a spôsobu, hoci farármi sú výlučne muži; a mužská viera žije pomimo, ako viera samotárov, bez Katolíckych novín a ruženca. Náboženstvo hovorí “Bože”, nábomužstvo “Boh”.

 

“Spomienky nesú túžby, slová významy.” (Juraj Kuniak: Lamium Album)

 

Obraz sveta si skladáme ako mozaiku z toho, čo je poruke a medzery vypĺňame tušením a tajomstvom. Od detstva žijeme vo svete, akurát ide o čoraz pestrejšiu mozaiku: pribúdajú do nej kamienky, napríklad tváre ľudí – v detstve sa obraz sveta skladá takmer len z tvárí rodičov a súrodencov, postupne pribúdajú ďalšie a ďalšie, tváre rodičov sa zmenšujú; a podobne je to s krajinou, predmetmi, poznatkami a číslami. Svet vždy vypĺňa celé naše zorné pole, jeho obraz si skladáme z obmedzeného počtu prvkov, vždy ide o raster, mozaiku, sieť. Pre niekoho je dôležitá mozaika kníh, pre iného sú to ľudia, krajiny, mestá alebo piesne. V starobe sa tento obraz opäť zjednodušuje, opäť vystupuje do popredia niekoľko prvkov na úkor ostatných: len niekoľko tvárí, len niekoľko miest. Je v tom múdrosť i obmedzenosť.

 

Kafka a vnútorný spor liberalizmu a konzervativizmu (puritanizmu). Kafku ako prví objavovali liberáli; jeho tragédiou bol však vnútorný spor medzi tradíciou a liberalizmom. Puritánstvo: viera, tradícia, rodina, židovstvo. “Boh nechce, aby som písal, ja však musím.” Poznal dôverne rodinu, vieru, Prahu: boli však pre neho v prvom rade vnútorným bremenom. Uchoval si v sebe inštinkt puritána, avšak najľahšie si ho osvojila a interpretovala avantgarda; písali o ňom Benjamin, Márai, francúzski myslitelia. Stal sa “svätcom” avantgardy. Pessoa bol skrz-naskrz liberálom, ktorý sa však z vnútornej nutnosti vracal k tým najkonzervatívnejším hodnotám (a to bola jeho tragédia). Kafka obdivoval Bubera, sionizmus, chasidizmus, no jeho tvorivosť ho viedla k skúmaniu tejto hranice zvon a to je liberalizmus, aj keď paradoxný liberalizmus, pretože túto hranicu nazeral vždy zvon, nie zvnútra. V tom je jeho paralela s Weilovou i s Buberom, ktorý písal o chasidizme a nebol chasidom, podobným prípadom bol Jiří Langer. Písať o chasidizme a písať ako chasid, v tom je rozdiel, rozdiel, z ktorej strany hranice o nej píšeme.

Sú dva typy konzervativizmu, podľa toho, z ktorej strany hranice k nej konvergujeme; intelektuáli (liberáli), ktorí konvergujú k tejto hranici zvon, pretože tak sa rozhodli liberálnym rozumom; a konzervatívci, ktorí k tejto hranici pristupujú vždy zvnútra, pretože takto žijú a je to vôľa v nich, nie rozum, čo ich udržuje vovnútri tradície.

 

Ten typ mužov, ktorí sú skvelí, verní a prostí, nekomplikovaní – a predsa, istý typ žien si ich práve preto nikdy nezvolí. Typ Tolstého Levina. Ženy túžia po Vronských. Po mužoch, ktorí žijú na druhej strane hranice, v komplikovanom, otvorenom, šírom svete. Nikdy nepovedia svoje plné, skutočné áno Levinom, aj keď vedia, že sa sklamú.

 

cotan5

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: