Mimochodom

(Na margo nočného písania)

 

V doslovnom i prenesenom zmysle slova píšeme v noci. Prečo, keď ostatní v noci spia spánkom spravodlivých? Pretože nie sme spravodliví. V noci máme čas my, vinníci, skúmať svoje viny. My, čo píšeme, by sme nemali byť kazateľmi, nemali by sme písať, pretože sme lepší; naopak, bdieme aj v noci, pretože sme horší a pretože poznáme jedinú zbraň proti úzkosti: písanie.

Cez deň je všetko dané. Deň nám dal Boh so samozrejmosťou svetla. V noci je to naopak, noc vraciame my Bohu, na úkor nášho spánku.

Ten, kto píše v noci, nie je obrátený k ľuďom, ani k svetu. Je obrátený k temnote, či už si ju predstavíme ako tmu za oknom, ako prázdnotu papiera alebo ako temnotu vlastného vnútra. Na rozdiel od kazateľov, spisovateľ sa neobracia k ľuďom. Snaží sa vydolovať z temnoty slovo, vetu, kúsok pravdy a premeriava sa len touto úlohou – stáť voči temnote, v samote noci. Možno občas spoza svojho chrbta začuje potlesk, alebo pocíti uznanlivé potľapkanie. No to ho nemá mýliť ani vyrušovať. Hodnota toho, čo napísal, sa nijako nevzťahuje na potlesk ani mienku ostatných.

Sú spisovatelia, ktorí sa obracajú priamo k ľuďom svojej doby a píšu bezprostredne o aktuálnych problémoch a o svojom názore na tieto problémy: nie je na tom nič nesprávne, ale to je profesia kazateľa, toho, čo sa cez deň obracia k ľuďom.

Sú spisovatelia, ktorí sa obracajú k národnej kultúre, k jazyku a dedičstvu, k hodnotám, ktoré zdedili a ktoré odovzdávajú ďalej. A sú autori, ktorým ich knihy upravujú redaktori a literárni agenti. Avšak to všetko sú len zbytoční a nadbytoční prostredníci, stojaci medzi spisovateľom a večnou temnotou, s ktorou sa premeriava a ku ktorej sa obracia. Nik nemôže sňať z človeka osobnú zodpovednosť jeho nočnej samoty. Radiť možno len kazateľom, ktorí chcú na ľudí zapôsobiť alebo ktorí sa im chcú zapáčiť.

Temnota, voči ktorej stojí človek, môže mať rôzne podoby. Môže to byť čierna tabuľa, pred ktorou stojíme s bielou kriedou v samote večných študentov. Môže to byť štôlňa, ako v Proustovom prirovnaní, ktorá je umiestnená hlboko v našom vnútri: my sme ložiskom i baníkom, ktorý ho má vyťažiť, každú noc sa ocitáme v temnej samote úzkej šachty, ktorá vedie k tušenej pravde kdesi hlboko v nás samých. Môže to byť temnota za nočným oknom, do ktorej možno vložiť celý svet i mlčanie nekonečného vesmíru.

Pred touto temnotou stojíme vždy sami za seba, zbavení svojich denných rolí susedov, profesorov, občanov a bankových úradníkov. Ak by sme sa postavili pred ľudí, ktorí už o nás počuli a ktorí už možno poznajú niečo z toho, čo sme napísali, zrejme by rozpoznávali aj naše tituly. No aké tituly môže rozpoznať temnota?

Toto je jediná angažovanosť spisovateľa. Jedine zoči-voči temnote hodnotí to, čo sa mu podarilo a vždy v ňom zostanú pochybnosti: ak sa premeriavame absolútnom, vždy zostávajú pochybnosti. To, čo získal, mu však zostane. V skutočnosti nezáleží na tom, ako to ocenia ostatní. Aj z tých najväčších autorov zostáva len slovo, veta, niekoľko myšlienok, ktoré si osvoja iní; a aj to býva skôr záležitosťou náhod, okolností a šťastia. Nevypovedá to však nič o hodnote ich zápasu a o hodnote toho, čo vyniesli na svetlo. Ostatní ľudia tomu môžu prisúdiť určitú váhu a cenu, no nijako nerozhodujú o hodnote toho, čo tento spisovateľ vyniesol z temnoty.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: