Zem, ktorá hľadá svoje nebo

zem3

 

Zem, ktorá hľadá svoje nebo, Slovensko 2016,

scenár a réžia: Erik Praus

 

Nedávno som písal o horehronských dvoroch a záhradách, ktoré sa opäť pripomenuli v tomto filme. Horehronské záhrady sa nemenia už desaťročia, majú svoje typické vône, vysokú trávu kosenú kosou, kríky ríbezlí, zopár starých stromov a zvyčajne kopy čohosi: stavebného materiálu, dosák, dreva, čohosi dávno zabudnutého. Takto kedysi vyzerali záhrady v slovenských dedinách; sú to, dajme tomu, starootcovské záhrady. Slovensko dnes patrí synom a vnukom: vzorne vykosené katalógové záhrady to potvrdzujú. V Pohorelej to zostalo podľa starých otcov, tieto naoko zanedbané, predovšetkým však: oku moderného človeka nevystavované záhrady sú naďalej sídlom džinov. Ak by sme o anglickej záhrade povedali, že nesie pečať starých otcov, znamenalo by to, že ide o kvalitný, generácie pestovaný trávnik. Ak to povieme na Slovensku, znamená to spustnutosť, zanedbanosť, autentickú schránku času. Z jednoduchého dôvodu: kým Anglicko je krajinou kontinuity, kde vnukovia pokračujú v diele starých rodičov, na Slovensku ide o diskontinuitu, o niekoľkonásobné skokové a systémové zmeny, o niekoľkonásobné dištancovanie sa od minulosti. Záhrada nie je len záhradou: odráža svojho majiteľa, dobu a štýl, ktorými sa on riadi, teda ktoré cez neho prehovárajú, záhrada (ako mnoho iných vecí) je teda prienikom osobného a nadosobného, v ktorom môžeme rozpoznať sociálnu, kultúrnu či politickú rovinu. Slovensko zabudlo na záhrady v Pohorelej a záhrady v Pohorelej zabudli na Slovensko: takto možno pomenovať ten lapidárny fakt, že nemoderné záhrady v Pohorelej (a v iných dedinách) sa líšia od moderných záhrad slovenského vidieka. V tomto štýlovom zlome možno vidieť všetko podstatné, o čom hovorí (a čo ukazuje) tento film. Nejde o záhrady; na diváka dýchne to isté z interiérov domov, z oblečenia starých žien (či už je to kroj, alebo domáca zástera), z piecok na drevo (piecka, nie krb). Všetko staré a autentické na slovenskej dedine sa ešte nestihlo stať retrom. Ide o zlom: nie kultúr, ale povedzme doby. Na Slovensku sú skrátka regióny, ktoré sa ešte nestihli vymaniť z post(?)mečiarizmu. Ktoré sú ale zároveň autentické: títo ľudia, tak ako ich záhrady, sa neprispôsobujú móde v oku pozorovateľa, tieto záhrady sú proste ako človek, ktorý sa neoblečie kvôli ostatným (ako zrkadlový obraz ich módneho pohľadu), ale oblečie sa len kvôli sebe, aby mu nebolo zima. Ako sa trefne preriekne jeden z miestnych protagonistov: “zahraniční, napríklad Bratislavčania.” Medzi regiónmi môžu vyrásť hranice, ktoré ich oddeľujú a odcudzujú; spoza tejto hranice, z bratislavského zahraničia, vysielajú do našich dedín denne aj televízie. Vo vzťahoch ekonomicky rozdielne postavených cudzincov ale hrozí, že vo vzájomnom styku sa zmôžu len na kolonizovanie – takto často vnímajú víkendových “Blavákov” na vidieku, a takto zase vnímajú Bratislavčania svojich “cépečkárov.”

 

zem2

A teraz niečo o tom, o čom tento film nehovorí a čo neukazuje. Menno ter Braak vo svojej eseji o Freudovi hovorí o strete dvoch kultúr: o prudérnom viktoriánskom období a o freudovskom období. Tieto dve obdobia sa nestretli v prostej časovej následnosti: stretli sa práve vo vzájomnom, obojstrannom konflikte, v tom, ako nehovorili, respektíve hovorili o ústrednej téme sexuality. Práve sexualita je téma, o ktorej film Zem, ktorá hľadá svoje nebo nehovorí (nehovorí o nej špecificky, podobne ako viktoriánska éra, pretože sa k tejto téme priblíži, ale nepovie o nej). Bolo by možné zostaviť kultúrne dejiny na základe záhrady (to všetkým viditeľné), ale aj kultúrne dejiny na základe manželskej sexuality (to všetkým neviditeľné), pričom máme na mysli dejiny toho, ako sa o tejto téme nerozprávalo v jednotlivých obdobiach. Nemáme totiž na mysli dejiny mladistvej, spontánnej, mimomanželskej sexuality, ktorá bola zobrazovaná a pertraktovaná v každom období; nezaujíma nás to, k čomu sa vyslovujú nieže konkrétne filmy (Shame, atď., atď.), ale rovno takmer všetky filmy, celá kinematografia, ale čo zobrazuje, ale vlastne len paroduje, napríklad film Jedna ruka netleská, lebo ak už manželská sexualita, tak ako kópia vtipu (“manželská povinnosť”), nie autenticita. A teda Pohorelá a duch starých otcov: starých rodičov si zásadne predstavujeme asexuálne. Citáty z filmu: staré mamy a kostol, staré mamy a kuchynská zástera, okuliare, modlitebná knižka. A stredná generácia: rozvedení, vdovci. Sociálny rozmer, náboženský rozmer. Freud vyrástol z viktoriánskej doby, keďže hovoril o sile a dôležitosti toho, o čom nehovoríme a o čom nechceme hovoriť. A náš film zobrazuje starootcovského ducha a tak veľmi presne v jeho intenciách vyslovuje aj mlčanie tohto ducha. Pochváľme jeho presnosť v zobrazení i v nezobrazení.

zem1

A teraz o čom tento film je. Nemusel byť natočený v Pohorelej, nemusel byť ani natočený; ale natočený bol a bol natočený práve v Pohorelej. A ako taký je veľmi presný. Hovorí a zobrazuje presne a účelne. Autor tohto textu videl film na festivale Cinematik a videl ho tak aj s diskusiou divákov s tvorcami filmu. Pestrosť tejto diskusie, kde každý divák videl niečo o trochu iné a videl buď sociálny, politický, kultúrny alebo etnografický či historický aspekt, potvrdzuje komplexnosť tohto filmu, lebo len komplexné dielo dokáže vyvolať takto rôznorodé, viacvrstevnaté pohľady a interpretácie. Erik Praus necítil potrebu povedať o Pohorelej všetko, čo o nej vie (a ide o špecifickú dedinu s osobitým charakterom a napríklad aj vlastným dialektom), nechal rozprávať jej obyvateľov. Do filmu dostal to podstatné: to, čo ich trápi, to, čo ich teší a to, čo je ich každodennou všednosťou. Vďaka tomu dostal do filmu rozmer silných osobných príbehov a zároveň aj dobu samotnú, ktorá rozpráva a ukazuje sa (napríklad cez spomínané  záhrady či kredence alebo veľmi zaujímavo cez televíznu obrazovku, ktorá prehovára v súkromí protagonistov). Jeden dôležitý fakt: práve cez Pohorelú, dedinu, ktorá vytvára silné puto skrz prírodnú, ale aj tradičnú kultúrnu jedinečnosť, ukazuje Praus špecifickú situáciu ľudí, ktorí nechcú odísť a nechcú migrovať, čím odmietajú lákavo ľahký a lacný recept na riešenie sociálnych problémov. A Pohorelá je v tomto opäť dobrou voľbou vzájomnej odcudzenosti: títo ľudia nechcú ísť do “moderného Slovenska”, tak ako moderné Slovensko nechce ísť do Pohorelej. Čím sa opäť odmieta lacný recept: vtrhnúť do moderného sveta tam von, alebo si polepšiť tým, že moderný svet proste vtrhol k nám (bez nášho pozvania, bez našich zásluh). V tomto sa Pohorelá ukazuje byť miestom konfliktu, totiž patovej situácie, ktorú za nás neriešia investori, developeri ani eurofondy, no zároveň vrhá zrkadlovú otázku tým ostatným, zahojeným: nie je konflikt aj u vás, kam už moderná doba vtrhla a podmanila si vás? Ste si istí, že ste víťazi – nie ste však porazení? Chcete byť slobodnejší, alebo len bohatší?

Ale to sa už nepýtajú Pohorelci, ale diváci. Tak ako to pri dobrých filmoch býva.

 

 

Zem, ktorá hľadá svoje nebo, Slovensko 2016, scenár a réžia: Erik Praus

zem4

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: