Kruhový denník: júl 2016

haefili

 

 

 

Sobota 2. júl 2016

 

Oslov ostrov

ostrov oslov

 

(z rubriky symetrická poézia)

 

Horúce letné dni, z ktorých mám radosť – i rešpekt. Akoby sme na seba s letom hľadeli z diaľky, ešte som doň bezhlavo neskočil, pozorujem ho z tieňa alebo z útrob domu. S knihami často vychádzam do záhrady, čoraz viac čítam pod stromami, presne v intenciách opatrného leta.

Sú knihy, ktoré k sebe patria a ktoré si k sebe nachádzajú cestu; tak sa mi teraz javia aj tri posledné knižky: Dům z papíru Carlosa María Domíngueza, Vzdialená hviezda Roberta Bolaña, Díla Éduarda Levéa. Domínguezova kniha je ďalšou z kníh o knihách, ale dokáže byť na jednoduchom pôdoryse originálna a – v dobrom zmysle slova – ľahká; ľahká v latinoamerickej tradícii. Mimochodom, takej vhodnej na letné čítanie. Zo Slovenska som si prečítal Kopcsayovu poviedku Prozaici v Romboide (6/2016): kombinácia Ballu a Vilikovského, ale vlastná a dobrá, s pozornými, obsahom naplnenými a elegantnými vetami nenásilného humoru. A jedna znepokojivá, ako nevyvetraná izba alebo hustnúca noc ťaživá knižka: Matouš Jiřího Cieslara.

 

A hudba, rôznorodá: Christine Ott a jej album Only Silence Remains, Matthew Halsall, Jack deJohnette a Elina Duni s najnovšími albumami a dokonca trúfalosť optimistu: album s rôznymi úpravami povestnej Gloomy Sunday.

 

A jeden film: Schneider vs Bax.

 

A písanie: škice o ľuďoch, ktorých poznám a ktorí pre mňa predstavujú určité typy; škice, v ktorých sa prepája aj opis mňa samého a určitej doby – a zároveň škice, ktoré sa píšu ťažšie, pretože nejde o autorov či postavy, ale o reálnych ľudí.

 

Zomrel Eli Wiesel, ktorého Noc mám práve rozčítanú.

 

Blesk nočnej búrky, blízko, práve na slove “odstreľujú” vo vete Petra Laučíka: “Neuniklo mu, že v jaskyni a v samote dochádza k jemne zmeneným stavom vedomia, ktoré kamsi odstreľujú ego.”

 

Veci, na ktoré je deň pridlhý, veci, na ktoré je prikrátky.

 

14

 

 

Pondelok 4. júl 2016

 

Gravitačné stredy ľudských životov. Pre istých ľudí (a najmä v istom veku) určujú stredy príťažlivosti (tam, kde chceme byť) iní ľudia: buď ľudia istej kvality a postavenia (ako boli aristokratické salóny pre Prousta), alebo ľudia, ku ktorým nás viažu city (priateľské či iné). Pre iných sú to anonymní ľudia veľkých miest či koncertov, alebo prostredie ich kariéry (študijnej, finančnej, vedeckej), naviazané na určité tímy či kolektívy. Tieto stredy na nás pôsobia: chceme tam byť, chceme k nim patriť, chceme sa im podobať. Zároveň spoluurčujú naše vnímanie života a jeho hodnôt, naše myšlienky, ciele.

Potom sú ľudia, ktorých gravitačné stredy sú iné – geografické; priťahujú a motivujú ich mestá a miesta, vrchy a stavby, alebo pocit – stav – cestovania.

Sú aj ľudia, ktorých priťahujú diela, napríklad knihy.

Zriedkaví ľudia, ktorých priťahuje tvorba: teda prázdny list papiera alebo prázdne plátno, nahrávacie štúdio alebo hrnčiarsky kruh.

A ľudia, ktorých stredom je samota, meditácia, možno v prírode, možno v chôdzi, možno v záhrade, možno vo všadeprítomnej modlitbe.

 

Keďže knihy sa priťahujú, popri Domínguezovi a Bolañovi som si vybral aj Pessou a čítal si v jeho zápiskoch. Kniha nepokoja – tak ako celý Pessoa – nie je zložitou literatúrou; Pessoa si vybral typ (tragický typ) a potom s dôslednou úprimnosťou opisoval jeho situáciu a pohľad na svet. Nejde samozrejme o banálny opis – Pessoa je výnimočný štylista a okrem toho inteligentný pozorovateľ, čo sa hodí vzhľadom na zvolený typ. To, čo vytvára, je vlastný typ smútku; to, o čom som už nedávno písal v súvislosti s národmi a náboženstvami (ale svoj typ smútku môžu mať aj ideológie, svetonázory a – prečo nie – aj umelci a filozofi). Svoj smútok (odtieň melanchólie) má aj Bolaño, čilský exilant, ktorý prišiel o určité ideály, životný štýl, mladosť, vlasť, plány – a so svojou vlastnou melanchóliou divokého detektíva po nich pátra a kriesi ich vo svojich knihách.

 

Weilovej prostá výhrada voči starozákonnému Bohu: v mnohých pasážach Starého Zákona Židia nehovoria o dobrom Bohu, o Bohu lásky či pravdy a spravodlivosti. Weilová ho vidí inde – v Grécku či v Egypte, kde na príklade určitých modlitieb dokumentuje minimálne túžbu po dobrom a absolútnom Bohu, na rozdiel od Židov, u ktorých vidí idolatriu, modlárstvo, krutosť. Jej prístup je opäť prostý: prijať túto tradíciu a jej Boha znamená dopustiť sa na sebe určitého násilia – napríklad takého, že sa podvolíme nepochopiteľnosti ortodoxie a akceptujeme Písmo ako čosi, čo je od A po Z diktované Bohom a nepochopiteľné našej inteligencii, morálke, citu pre spravodlivosť.

Vo svetle kresťanstva je naozaj ťažké prijať židovstvo (okrem prorokov a niekoľkých kníh). Weilová dospieva k presvedčeniu, že viera je niečo prirodzené, ľahké, krásne, čo možno prijať “bez odporu”, v súlade s vkusom, morálkou, inteligenciou. Ak nie a musíme niečo z toho v sebe potlačiť, ide o “násilie” a to musí mať určité ospravedlnenie. Toto “násilie” nemusí byť vždy ospravedlnené a vtedy môže ísť o sebaklam, útechu, nedôslednosť – čosi, čo pre Weilovú nie je pomôcka, ale naopak protivník (skutočnej) viery.

 

Takto nejako možno uvažovať o viacerých veciach – v zmysle akéhosi prirodzeného kompasu. Napríklad keď hodnotíme umenie: nemal by byť pre nás problém prihlásiť sa k veľkým dielam. Lebo ak v tom nie je prirodzenosť nášho vkusu a inteligencie, ide o snobstvo, nedôslednosť, sebaklam (nie vždy nutne neplodný…). Lebo aj v umení, tak ako v náboženstve, možno len nasledovať davy; neautenticky, alebo aj proti pravde.

 

Pri troche zjednodušenia možno povedať, že ide o zástancov voľného trhu a zástancov moci. Zástancovia moci (Spengler či Čarnogurský) tvrdia, že je naivné neopierať sa o moc a jej efektívnosť. Akoby hovorili: dobré veci treba podporiť mocensky, zhora, mimo ich vlastnú podstatu. Proti nim stoja tí, ktorí veria v autentickú silu dobrých vecí. V to, že dobré sa presadí a že pre inteligenciu, vkus či morálku je moc čímsi nielen cudzím, ale aj protichodným.

 

Kto je divákom toho, čo robíš: je rozdiel, či je to Boh, alebo masa ľudí. V ľudskej prirodzenosti sú oba princípy – túžba po uznaní i nezávislý kompas, prinášajúci pocit uspokojenia nezávisle na tom, či nás ľudia vidia alebo ako nás hodnotia.

 

13

 

Štvrtok 7. júl 2016

 

Špecifický druh činnosti: čítanie vlastného denníka. Orientácia: čo som robil o tomto čase rok, dva, tri dozadu.

Denník ako priestor špecifického pohybu, a teda špecifickej slobody.

 

Melanchólia je stavom vyosenosti: vedomím posunu medzi sebou a svetom. Melancholik (si) kladie otázku, čo je autentické: je autentický svet a on doň nepasuje, alebo je neautentický svet a tí, čo doň pasujú?

 

Marcin_Ignac

 

Piatok 8. júl 2016

 

Tak ako existujú frázy, klišé a floskuly v hovorenom jazyku, jestvujú aj v hudbe. Sú hudobníci – a celé žánre – ktorých jazyk pozostáva z neustáleho opakovania klišé.

Niekedy sa tieto jazyky spoja a vykvitne dokonalý gýč: napríklad reportáž z heavymetalového koncertu, spôsob, akým sa niektorí fanúšikovia obliekajú (country, metal) alebo češú (à la André Rieu).

Je pritom zaujímavé, že tieto prvky nevkusu, votkané ako vlákna do prehovoru (nech už prehovárame jazykom, písmom, oblečením či hudbou), sú pre niekoho neviditeľné a nepostrehnuteľné, kým pre iných sú žiariacimi vláknami, v ktorých obrazcoch čítajú čosi celkom zreteľné o ľuďoch, dobe a vkuse.

 

Zmeral som si rozčítané knihy na stole: v troch kôpkach to činí zhruba 80 centimetrov na hrúbku. Takto to bývalo kedysi, keď som na strednej škole čítal všetko a vytváral som svoju mapu literatúry. Vtedy som si hovoril, že je to len prvé, náhle čítanie a že k tomu podstatnému sa ešte vrátim. Ale ukázalo sa, že všetko prečítané sa vo mne usadilo, nie nevyhnutne v pamäti, v tej pamäti, z ktorej lovíme slová a vety, ale že tie prečítané texty vytvorili základnú mapu a zároveň krajinu, určité vrchy a moria, cesty a mestá, a že ma, každá jedna kniha, naučila čosi zásadné o orientácii, pocite domova a cudziny, kráse a cestovaní v tejto rozľahlej a členitej krajine textu. Čítanie v tom veku – ako všetko v tom veku – je o vytváraní inštinktov a návykov, o skúsenostiach, ktoré nás vnútorne formujú; nie je to sumár vecí uložených v pamäti, ale samotný tvar, zvuk a citlivosť našich vnútorných priestorov.

 

Bolaño: Vzdialená hviezda. Román o Čile a v pravom zmysle slova politický román – politický nie v priamom, esejistickom rozmere, ale vo vyrozprávaní príbehov, v ktorých je politika votkaná neoddeliteľne od života ako štruktúra, kostra, bez ktorej to celé nedrží pokope.

Je to román pre Čiľanov, alebo Juhoameričanov; z našej perspektívy je aj situácia v Čile videná trochu inak, inak vidíme Pinocheta a jeho režim a inak vidíme trockizmus, ktorému Bolaño holdoval. V tomto zmysle je sympatická Bolañova melanchólia, ktorá má niekoľko úrovní. Bolaño píše o mladých ľavičiaroch (o sebe) ako o ľuďoch prehry, dezilúzie; ich jedinou “výhrou” je vyrozprávanie svojho neúspešného života. Jeho hrdinovia sú antihrdinovia, tak trochu povaľači, lúzri, rojkovia. A naopak: tým víťazom sa zdá byť napríklad Carlos Wieder. Inými slovami, jedna vrstva Bolañovej melanchólie je v absencii stereotypu o hrdinoch a antihrdinoch, v absencii schémy o odmenách a trestoch. V Bolañovom pohľade je aj triezva a sebaironická skepsa.

A ešte jedna poznámka: Bolaño je zaujímavý autor, no nebolo by dobré absolutizovať jeho kvality. Jeho knihy nie sú knihami na pustý ostrov – naň si múdry čitateľ vyberie iných adeptov na absolútnu literatúru.

 

Prvok večnosti v umení: konvergencia k absolútnosti diela v predĺženom časovom trvaní. Obraz, na ktorý sa dokážeme pozerať roky; hudba, ktorú dokážeme počúvať mnohokrát; kniha, ktorú znesieme na pustom ostrove. Diela, ktoré inklinujú k večnosti, k absolútnu mimočasovosti.

 

Artforms-in-Nature-Kunstformen-der-Natur-Ernst-Haeckel-Anthomedusae

 

Sobota 9. júl 2016

 

V lete, v lese, na bicykli. To množstvo scenérií, vo svojej podstate podobných: typ lesa, svahu, svetlo, pocit; koľko miest som už takto v lese videl, človek sa ich naučí cítiť, rozlišovať, vnímať. Niekedy sa až po čase vráti na to isté miesto, kráča tým istým chodníkom, vezie sa tou istou lesnou cestou, obraz vojde späť do rámu. A niektoré miesta pripomenú iné, podobné atmosférou, typom lesa, dojmom alebo ročnou dobou.

 

Pamäť nie je jedna nádoba, alebo kniha, alebo film; je to skôr celá sústava krabičiek, ktoré používame rôznym spôsobom. Sú krabičky, z ktorých spomienky verejne prezentujeme; krabičky, v ktorých sa prehŕňame len my sami; krabičky, ktoré by sme nikdy nechceli otvoriť (ale ktoré sa často otvárajú samé) a sú aj krabičky, od ktorých nemáme kľúč, ale ten kľúč existuje a občas nám akoby zázrakom spadne do ruky.

 

Deň a jeho filozofia; ranný čaj, písanie, práca, domáce práce, cesta von, večer, záhrada, spôsob, akým sa rozlieva noc; každý prvok dňa má svoju vlastnú silu, svoju vlastnú túžbu.

 

Keď je človek sám, zmnožuje hlasy; ak je s ostatnými, je sám za seba, v počte jeden; ak je sám, je za všetkých ostatných a na konci dňa sa pristihne pri tom, že hovorí my.

 

index

 

Pondelok 11. júl 2016

 

Písať možno napríklad tak, ako sa narába nožom; zarezať úplne vecne priamo do skutočnosti, do toho, čo myslíme a cítime, úplne bezohľadne, chladnou ostrou čepeľou. Krájať skutočnosť – ktorú vidíme, myslíme, cítime – a teda nepovažovať ju za svoje telo, ale proste za mäso, ktoré možno ľahostajne a vecne krájať. Zarezať do skutočnosti.

 

Knihy ako spôsob najslušnejšej hádky, najcivilizovanejšej polemiky.

 

Schopenhauerova Životná múdrosť, útla knižka zásad, ako sa správať v živote, voči sebe a voči iným. Schopenhauer radí strániť sa ľudí, uzavrieť sa do samoty, vyhýbať sa vzťahom – a robí to s tak nezakrytým opovrhnutím, odporom a zaujatím, že je evidentné, ako je k iným pripútaný, ako zo spoločnosti, voči ktorej brojí, nevytiahol päty a spája ho s inými množstvo pút, kvôli ktorým napokon píše knižku samotnú. Slovo “múdrosť” by sa nemalo používať tam, kde sa hovorí zvýšeným hlasom, bojovo a nahnevane – v takom prípade ide skôr o “názor” či “presvedčenie”.

 

bertuch-fische-teaser-neu

 

Utorok 12. júl 2016

 

Prší, po dlhej dobe. Daždivé dni vytvárajú svoju vlastnú ročnú dobu, roztrúsenú po celom roku; majú svoju vlastnú vôňu, vlastnú atmosféru, trávime ich podobne.

 

Chôdza je spôsobom čítania: prezeráme si veci, výjavy, budovy, miesta v nami zvolenej pozornosti a dopĺňame ich význam, príbeh, interpretáciu; zostavujeme určitý príbeh, dopĺňame jeho atmosféru. Takéto čítanie sa najväčšmi podobá listovaniu v encyklopédii alebo čítaniu modernej poézie.

Človek kedysi veril v príbeh, v zrozumiteľnosť, v literatúru; vložil do chaotického, fragmentárneho sveta linearitu príbehu, ostrosť významu, hodnotu zmyslu; existencia vety, alebo už len slovies to dokazuje. Neskôr sa svet začal opäť rozpadávať, presne v súlade s tým, ako sa začalo rozpadávať umenie, či už výtvarné umenie, hudba alebo poézia. Veľký tresk zmyslu na počiatku je zavŕšený veľkou implóziou na konci. Príbeh plný bľabotu, čo neznamená nič.

 

Text si možno personifikovať, akt čítania si možno predstaviť aj ako rozhovor s človekom. Kdesi na počiatku boli náboženské texty a mocenské texty; čitateľ pokorne načúval, čo mu hovorí Boh alebo kráľ. Prvé texty boli prikázania, príkazy, bez dialogickej formy. Neskoršie diela boli tiež skôr načúvaním, čo hovorí druhý – múdrejší, autoritatívnejší – aj preto sa týmto autorom hovorilo napríklad “cirkevní otcovia”. Keď si takto personifikujeme dnešné médiá a ich reportovanie “minútu po minúte”, dostaneme trochu otravného človeka, ktorý nám každú chvíľu oznamuje, čo vidí ponad plot, pričom záplava jeho slov už nepotrebuje ani predstierať múdrosť či vzdelanosť. Je to sused odvedľa a každú chvíľu hlási, čo vidí.

 

Kedykoľvek Schopenhauer opisuje, čo je správne, múdre a geniálne, nedokážeme si odmyslieť, že popisuje sám seba, ako sa vidí.

 

Dokázal by som zostaviť celý zoznam kníh, ktoré som mal a chcel prečítať, väčšina z nich dokonca čaká na dosah ruky, no nedostal som sa k nim. Nerád by som ich urazil. Sú ako všetky tie miesta, ktoré som nenavštívil.

 

Svet je kniha, v ktorej dávni čitatelia čítali: “Boh”; tí neskorší: “fyzikálne zákony”; ťažko povedať, čo v nej čítajú tí dnešní. Je evidentné, že dnešní čitatelia sveta sa sústreďujú predovšetkým na ľudskú, neprírodnú polovicu sveta, na svet mesta, médií, spoločnosti, vedy a umenia a logicky tak čítajú najmä zo zrkadla. “Hviezdne nebo nado mnou” je kapitola, ktorá sa dnes preskakuje.

 

Kedysi to bol svet ako predstava vôle; neskôr svet ako vôľa predstavy.

 

Cnosť: niečo, čo možno predĺžiť na trvanie, večnosť; hriech: niečo, čo je okamihom, odklonom a v čom by sme nechceli pretrvať. Čas možno vnímať nie ako fyzikálnu, ale morálnu veličinu.

Z toho pochádza nebo ako predstava trvalých cností, peklo ako trvanie hriechu (trest).

 

Rozdiel medzi Knihou nepokoja Pessou a Denníkmi Máraia: Máraiove zápisky sú moralistické, všetky sú pointované, vedú k obratu, morálnej katarzii, k pretvoreniu (“zla” na “dobro”); Pessoa sa vzdal moralizovania a jeho dynamiky, sú to melancholické zápisky statického zotrvávania bez výhľadu a vôle na zmenu.

 

Bild8a

 

 

Štvrtok 14. júl 2016

 

Naša generácia úzkostlivo stráži svoje deti, sme opatrní, bojácni, svedomití rodičia – s o to väčším pôžitkom som sa v práci rozprával s kolegami o tom, aké nebezpečenstvá sme absolvovali v detstve, ďaleko od pohľadov rodičov. Zároveň sme sa podelili o najrôznejšie detské receptúry výbušných či zápalných zmesí.

 

Moje detské spomienky sú skôr pocity, než príbehy a deje: atmosféra, dojem, spôsob vnímania. Túžby, sny, predstavy, radosti, melanchólie; obrazy, nie filmy. Oddelený od ostatných, od dejov, od sveta? So senzormi obrátenými dovnútra? Reflektujúci vždy súbežne svet i seba, nerozpustený, nestrácajúci sa, nezabúdajúci na svoju povahu vnímajúceho? A z odstupu vnímajúci viac kameramana, než film?

 

18

 

Nedeľa 17. júl 2016

 

Záblesk inej ročnej doby, keď sa napríklad v lete ochladí, tak ako teraz, alebo keď človek stojí na ľadovci uprostred leta – človek sa náhle prenesie inam, vzdiali sa od bezprostrednej prítomnosti, ktorá vždy pôsobí zovšedňujúco, takže toto náhle iné ročné obdobie pôsobí prekvapujúco a sviežo, ako čosi nezvyčajné, so všetkými odtieňmi svojej povahy teraz nezakrytými; a je to o to zaujímavejšia vec, že človek vo svojej podstate je práve týmto: schopnosťou vzdialiť sa od bezprostrednej prítomnosti, schopnosťou prenášať sa do minulosti alebo budúcnosti, schopnosťou spájať vzdialené a nesúvisiace predmety a udalosti, schopnosťou nazerať seba i iných z nadosobnej perspektívy – niečo, čo zvieratá podľa všetkého nedokážu – a keď sa takto ocitneme náhle v inom, od prítomnosti vzdialenom čase, podčiarkujeme a zvýrazňujeme aj na úrovni vnímania našu typicky ľudskú, intelektuálnu črtu tvora, ktorý je vzdialený, oddelený, cudzí tomu, čo bezprostredne je.

 

Viedeň, Schönbrunn, centrum rakúskeho gýča, tej pompéznej umelosti cisárstva, ktorá sa lúčovito rozbieha do sveta prostredníctvom suvenírov, hudby, vznešenosti, jedla, idylickosti, solídnosti, turizmu. Toto je zatiaľ lokalizované centrum tohto slnečného žiarenia, tejto nedeľnej slávnostnosti pretrvávajúcej ríše Františka Jozefa, prijímanej každú nedeľu vo forme wiener schnitzel, nezvratnej ako naše presvedčenia, neprekonateľnej ako masa, autoritatívnej ako hlas verejnej mienky; dodnes na nás žiari z tvárí filharmonikov, z cukrární a záhrad, z reštaurácií a pohľadníc, zo seriálov i hitparád žiarou svojej neomylnosti a neotrasiteľnosti.

 

Automatizmy, túžba po plynulosti, ktorú si možno predstaviť napríklad ako vlákna vychádzajúce z našich úst – túžba po plynutí vecí a životov, túžba po tom, aby náš čas plynul v nekomplikovanosti predurčených činností, ktoré sa odvíjajú hladko a plynulo, aby nite našich životov viedli ďaleko do budúcnosti už teraz, bez komplikovaných rozhodnutí, bez diskontinuity neistôt, improvizácií, volieb a zastavení. Ako gorálky na vláknach. Gulička na počítadle. Ako predmety v počítačovej simulácii predzjednanej harmónie.

 

tragicsense-detail

 

Pondelok 18. júl 2016

 

Vždy som bol nejakým spôsobom outsider, v konečnej bilancii skôr vlastným rozhodnutím než determinizmom pôvodu; jednoducho som v každej spoločnosti povedal určitým spôsobom nie tým silám, ktoré sa v danom spoločenstve objavili. Áno, mohli by byť skupiny, v ktorých by tieto hlavné vektory neboli v rozpore s mojim presvedčením, ale v týchto skupinách som sa zase z vlastného rozhodnutia nevyskytol. Bývam ten, kto čosi nemá, kto čosi neovláda, kto sa o čosi nesnaží. Bývam vedľajšou postavou z vlastného rozhodnutia. (Vedľajšia postava: nechcem byť hlavnou postavou pre nikoho, hoci občas sa stane aj to.) Písať: nemusieť hovoriť a nemusieť konať. Autor je ten, kto vypĺňa priestor medzi aktérmi diela.

 

“Myslím, teda nie som,” táto veta filozofie mimo Descarta takisto existuje.

 

Dnes som, prvýkrát v živote, roztrhol reťaz na bicykli, a to hneď vedľa človeka, ktorý so sebou niesol nitovačku a reťaz mi opravil. Čo podporilo jeho pesimizmus (dôvod, pre ktorý so sebou na bicykli vždy nosí najrôznejšie náradie) a môj optimizmus.

 

img5bd23

 

Utorok 19. júl 2016

 

Descartovo cogito vzniklo zhruba takto: Descartes uvažuje o iluzórnosti sveta a bytia a hľadá oporný bod istoty existencie – ak aj je všetko iluzórne, som tu ja, kto možno nevníma realitu, ale uvažuje o nej a tieto úvahy dokazujú reálnosť uvažujúceho (Wittgensteinov bod a jemu priradená realita, alebo ilúzia). Cogito, dubito ergo sum (Myslím, pochybujem, teda som) – pravda a realita prinajmenšom pochybností (pravda nie ako istota, ale pochybnosť!).

Väčšina ľudí sa riadi touto verziou Descartovho cogita: Nemyslím, nepochybujem, teda som. Realitu spochybňujeme až vtedy, keď o nej aktívne pochybujeme; ak tak nerobíme (a riadime sa intuíciou), vieme, že sme. Platí to aj o existencii Boha, o viere: kým nepochybujeme, veríme a vieme. Pred Descartom bola pravda zrejmá, tak ako existencia, tak ako Boh; po ňom je potvrdená pochybnosťou, nie istotou, nie bytím.

 

Byť sám so sebou – to už je zrkadlenie, ten moment, keď človek precitne k sebe a cíti sám seba a dych vlastného bytia, cestu vlastného myslenia, precitnutie k sebe, ozvučenie hlasu, sebauvedomenie. Okamihy tohto posunu v zrkadle. V detstve. V istých chvíľach. V písaní.

 

Detstvo, dospievanie, žiak, študent, sused, množstvo osobností v sebe samom, ktoré sa zdajú byť samostatné, oddelené, svojbytné; a predsa sú pospájané vláknami, z ktorých sa skladáme; niektoré prestrihneme, no stále existujú tie pôvodné vlákna, ktoré nás spájajú s tými najranejšími osobami nás samých; skladáme sa z vlákien, niektoré z nich patria aj tým nerealizovaným, potenciálnym podobám nás samých, niektoré vedú do snov, niektoré patria snom, tieňom, odrazom v zrkadlách.

 

33d2dce949c762acc9b6af1cb6279d88

 

Nedeľa 24. júl 2016

 

Letné cesty, napríklad Levice, všetky tie hlavné a vedľajšie veci a ich premenlivé miesto v knihe bytia; hrad v centre mesta, nonšalantne pozorujúci dianie zo svojich uplynulých storočí, a budovy v jeho blízkosti, ktoré si do jeho tieňa pristavili Levičania, stopy času a mentality, v ospalom dopoludní sponad hradu lenivo hľadia teplom omámené paneláky; ulice, kaviarne, bary, v Leviciach možno vidieť všeličo: napríklad dlhý kanál s vysokou hladinou mútnej vody, nad ním sa klenú potrubia, skláňajú sa slivky, porasty brečtanov a tiché budovy škôl a škôlok, dávno opustená kaviareň a ticho spustnutého bazéna, benátsky kanál v Leviciach vedúci do prázdna opustenej minulosti (z ktorej sa vysťahoval každý, kto mohol), lebo – nielen v Leviciach – sú dva druhy minulostí: tá, v ktorej by každý rád bol, tá monumentalizovaná minulosť hradu, a tá druhá, z ktorej každý uteká, neúspešná, tichá, opustená minulosť chátrajúcich budov a neúspešných projektov, napríklad tejto tienistej letnej ulice s mútnym kanálom. V Leviciach sa dá vidieť aj had plávajúci na vode, ako premenlivý, vždy použiteľný symbol (zlo má najradšej premenlivé proteovské symboly neuchopiteľnosti), námestie, ktoré vo svojej rozľahlosti zavráti mnohých pocestných späť svojou neobsiahnuteľnosťou, symbolizovanou aj plynulým, typicky slovenským prechodom do prírodnej krajiny za autobusovou stanicou, ale dajú sa tu vidieť aj bizarné veže, týčiace sa vo svojej betónovej pevnosti nad mestom, s drevenými plošinami a točitými schodiskami, s neurčitosťou svojho zámeru, ktorý môže prezrádzať práve tak trúfalú solventnosť ako krachujúcu nemohúcnosť, zamrznutú budúcnosť alebo preexpirovanú minulosť. Veže v každom prípade tvoria zaujímavý a nezanedbateľný otáznik, ktorý sa pripomenul a znásobil v neďalekom Štúrove.

O tom, že ide o mozaikové dielo konšpirácie, som nepochyboval už v Leviciach; v Štúrove, v samotnom centre, sa nachádza ďalšia rozostavaná čudesná budova kruhovej symetrie, s mrežovitým stropom s visiacimi alobalovými fóliami, ďalšie pokračovanie babylonskej výstavby nočnej strany našich miest. Štúrovo má dve efemérne centrá: baziliku na ostrihomskej, maďarskej strane Dunaja (ktorého stredom prechádza pomyselná hranica) a jej čudesnú nedostavanú, prehliadanú verziu v centre mesta.

Medzi Levicami a Štúrovom leží Bíňa so svojou kruhovou rotundou a záhadnými valmi z dávnych dôb neurčitého pôvodu a účelu.

Aj na toto som myslel v zdanlivo nehybnom lete v krajine Kvádov, nad Hronom.

 

Kam píšeme – ceruzou na papier, prstami na klávesnicu, ale v tom hlbšom zmysle – do novín? do súkromného zápisníka? na stránky kníh, čiže do domácností čitateľov a na hlavičkový papier svojho národa? alebo ryjeme do zlatej dosky podľa Nietzscheho odporúčania?

Predstaviť si priestor textu (odhmotnený od svojich dobových inkarnácií, prehĺbený svojim skutočným zmyslom) a situovať písanie autorov do jeho priestorov. Píšeme na rýchlomiznúce stránky kalendárov? Do hrubých knižných zväzkov? Na tabule, steny budov, do útrob knižníc?

 

Spisovatelia: vo všeobecnosti ich považujeme za tých, ktorí popíšu svoju kožu zvon a svedčia svojimi slovami a svojim telom; no sú autori, ktorí popisujú svoju kožu zvnútra, možno neviditeľne pre svojich súčasníkov, no trvácnejšie, skutočnejšie pre dejiny literatúry.

 

Spísať nie najvýznamnejšie, ale najbanálnejšie myšlienky veľkých autorov, definovať ich genialitu z rubovej strany, negatívnou metódou, možno aj preto, aby sa ukázalo, koľko – a či vôbec nejaké – banality vytvorili jednotliví autori a akej sú povahy. Sentiment, gýč, politická naivita, náhlivosť pri písaní, priveľké ego, neúspešný pokus o originalitu alebo rezignácia na ňu, mladícka nezrelosť alebo starecká ochabnutosť?

 

Tak ako všetko ostatné, aj náboženstvo má podobu socializovanej viery a striktne osobnej, samotárskej viery; to prvé hovorí cez spoločenský cit (vydávaný nezriedka nie za prostriedok, ale cieľ), to druhé cez mystiku.

 

Zostúpiť do leta, ponoriť sa až na nehybné dno, pod svetlo a teplo, bzučanie múch, do driemot a hlbín, do ornamentov vytvorených nudou nehybných hodín: až tu, na dne, sa rozprestiera skutočnosť leta, vyčerpanie možností, extáza prázdna. V prehriatom vzduchu sa vlnia fatamorgány, všetko je prosté a prítomné, duté a ozvučené bzučaním otupujúco márnej činorodosti hmyzu. Niet kam ísť. Niet čo robiť. Nejestvuje iný zmysel než tento, až závratne fyzicky prítomný. Priepasť leta, ťažoba tela, znehybnenie ducha. Dalo by sa povedať, že leto sa zhmotnilo v istých kultúrach: v gréckej či maďarskej.

 

A môj zlozvyk: na všetkých letných miestach si predstavovať ich jesenno-zimné apogeum.

 

a2c0247e294faf9267cc43858ea21a21

 

Pondelok 25. júl 2016

 

Text ako forma stavby, pamätníka: môže oslavovať dômyselnosť autora, čestnosť hrdinu, veľkosť myšlienky, alebo môže byť oslavou čitateľa. Kritici potom kladú kvety k týmto pomníkom – aby oslávili autora, myšlienku, postavu, alebo štýl textu a odobrili ich hodnotu.

Jestvujú aj skromní autori, ktorí svoj text stavajú ako pomník iným textom; a dokonca autori, ktorých texty nie sú pomníkmi víťazstva, ale prehry. Komu staval svoje textové pomníky Kafka? Neoslavoval seba ako autora, iné texty, svoju dobu, nemá veľkých hrdinov hodných uznania – celkom evidentne ide o pomníky porážok.

 

cindermedusae

 

Streda 27. júl 2016

 

Niekedy, po období mlčania, udalostí alebo vnútornej zmeny, sa vrátiť k slovám ako niekto vyhladnutý, vážiť si každé slovo, písať opatrne, cítiť tvar každého slova ako keď k sebe prikladáme kamene.

 

Pri mori, a hneď dvakrát, pretože som si síce vzal niekoľko kníh, ale rozčítal som si Ajvazovu Cestu na jih – pre rovnaké súradnice, pretože aj minulý rok pri mori som čítal Ajvaza, pretože som naň mal po roku opäť chuť, ako to býva s jedlom, ktoré nevynikne, ak ho jeme každý deň, ale môže zostať naším obľúbeným, ak mu doprajeme časové intervaly; a tak som pri mori fyzicky i v knihe, sledujem Ajvazovu vnímavosť voči moru, zvukom, svetlu, atmosfére. A myslím na to, že na niektorých miestach by mal človek zostávať dlho, dostatočne dlho na to, aby to miesto spoznal, aby mal príležitosť nudiť sa s ním, vytvárať si zvyky a stereotypy, poznávať tichú a prázdnu stranu miest, registrovať drobné zmeny. Vzťah k miestam možno pripodobniť k vzťahom k ľuďom: zaslúžia si náš čas a pozornosť, našu vernosť v lepších i horších časoch a našu lojalitu k lepším i horším stránkam ich povahy; ani ľudí, ani miesta nemožno spoznať len úchytkom, pri spoločenskom podaní rúk, bez skúsenosti konfliktov, súkromia, premien, len vo fraku a na žiarivej pohľadnici.

 

Vyhýbať sa turizmu, v cestovaní i vo vzťahoch. Na umení je cenné to, ako v ňom zostávame pri veciach: maliar, ktorý s určitou scénou (postavou, výjavom) zostáva, kým ju neobsiahne a nespracuje – skutočne je “tu”, pátravým zrakom prechádza po portrétovanom, prenáša ho ťahmi svojej ruky, dopraje veciam práve toľko času, aby dokončil ich portrét, aby domyslel svoje myšlienky. Oproti tomu sú turisti a svet, ktorý sa prispôsobuje turistom, svet, ktorý má len vonkajšiu stranu, rýchlu stranu fotografie – a dnešná fotografia je už fotografiou bez človeka, nielenže ju už nik nefotí a nik si ju nepozerá, ale ona je dokonca anti-ľudská v zmysle, že nahrádza človeka – namiesto nášho pohľadu, nášho vnímania, našej prítomnosti vyťahujeme telefóny, ktoré vnímajú za nás a za nás na sociálnych sieťach hovoria, kde sme boli a čo sme videli (kde boli naše telefóny a čo odfotili). A napokon aj sociálne siete umožňujú zdieľať a posúvať, preposielať informácie, ktoré s nami nemajú nič spoločné: vystačia si aj bez nás, sme len anonymné schránky verejne zdieľaného obsahu. Novodobý turizmus si napokon vystačí bez ľudských bytostí.

 

Myslenie: pretrhnutie spojenia s prirodzeným. Zvieratá oceňujú napĺňanie predurčeného, spoločne zdieľaného správania – ak sa nejaké zviera líši od ostatných, neuspeje. Na rozdiel od človeka. Ak sa nejaký človek rozhodne líšiť, je pravdepodobné, že dospeje k uznaniu a oceneniu – a oboje si vyžaduje myslenie, ktoré posudzuje a hodnotí odchýlku od normálu (zvyku, tradície). Čím primitívnejšie je spoločenstvo, tým väčšmi trvá na prirodzenosti tradície a odmieta odchýlky – tým bližšie je k stavu prírody a odmieta myslenie ako cestu inam.

Podobne ako lev, svrček alebo drozd, aj člen tradičného spoločenstva má dané kategórie úspechu pri získavaní partnerky či autority v kmeni – môže to byť počet skalpov, iniciačné skúšky, úspešnosť v súbojoch, množstvo majetku. napĺňa kritériá svojho druhu.

V liberálnych spoločenstvách ide o čosi iné: myslením vytvárať sám seba ako nový živočíšny druh – druh individuálnej, originálnej bytosti.

 

V tomto zmysle bolo zásadné umenie – skôr, než sa človek mohol líšiť zvykmi, názormi či dokonca náboženskou vierou – vydobyl si právo líšiť sa estetikou štýlu. Maliarstvo je príkladom formovania vlastnej osobnosti, ktorá sa líši od všetkých a sčasti síce napĺňa stanovené kritériá úspechu, sčasti si však tieto kritériá sama vytvára. Umelci boli predvojom slobodnej osobnosti, ktorá sa môže v čomkoľvek beztrestne líšiť od zvyšku spoločnosti.

 

Čistý papier – ako podklad pre maľbu alebo text – je priestorom identity, formou vlasti, či už ju vytvárame pre jedného-jediného obyvateľa (ktorým sme my sami), alebo sa hlásime k našej skutočnej vlasti, k nášmu jazyku, k určitej tradícii alebo k výberovému spoločenstvu určitých autorov. To nám umožňuje zároveň sa vydeľovať, ale aj stotožňovať sa z exilu (geografického, kultúrneho, myšlienkového) so skutočnou alebo fiktívnou vlasťou.

 

Pre človeka na cestách je zápisník práve takýmto spojivom domova (s jazykom, kultúrou, stereotypom, vlastnou minulosťou). Zápisník je formou občianskeho preukazu.

 

ernest-haeckel-muscinae

 

Štvrtok 28. júl 2016

 

Dve základné koncepcie sveta a jeho porozumenia: svet ako nekonečne široké spektrum významov a vzťahov, nekonečne široká a štruktúrovaná sieť, z ktorej získavame málo len kvôli nášmu vlastnému obmedzeniu vnímania (obmedzenosť nášho významového univerza). Tento motív rozvíja Michal Ajvaz: univerzum je potenciálne naplnené nekonečnom významov, no odsúva väčšinu z nich na perifériu (“šum”).

Druhá koncepcia: obrátená pyramída voči prvej – celý svet smeruje k jednému, nie mnohému, a preto je naša redukcia významov správna a žiaduca; významy sa zužujú do kategórií a smerom k podstate ich ubúda, až zostane Jedno ako príčina a podstata všetkého.

Evolučne sme nastavení pre druhú koncepciu, ktorá je navyše milosrdná a optimistická; je to napokon niečo, na čom sa zhodli Occam i realisti.

 

Ajvaz síce rozvíja tému bujnenia významov na periférii, ontológiu a axiológiu šumov, škvŕn, okrajových štvrtí, vyradených a nefunkčných vecí, zrod významu a znaku z prázdna alebo z ornamentu, no zároveň toto bujnenie ukazuje ako zhubné, nefunkčné, šialené či nekontrolovateľné; je to bujnenie, ktoré pripomína džungľu, kompost, labyrintické nekonečno, rakovinu, šialenstvo. Je to vo svojej podstate utopický koncept – podobne preto končí Die andere Seite ako dystopický obraz surrealizmu. Ktorá utópia sa neskončila katastrofou? Tá Schulzova, s dodatkom, že Bruno Schulz skončil s guľkou v hlave na ulici rodnej Drohobyče, kam si poň prišla utópia nacizmu.

 

V oboch prípadoch je však svet formou významovej siete, ktorá prepája všetko so všetkým (či už má formu zužujúcej, alebo rozširujúcej sa pyramídy). Sedím na balkóne izby v prímorskom mestečku a tento chudobný výhľad – skalnaté kopce, domy, niekoľko stromov, stolík, oblaky a cvrlikanie cikád – mi poskytuje dostatočne veľa podnetov na čokoľvek, od týchto vecí sa môžem dostať kamkoľvek, v týchto veciach, ktoré som ešte pred dvoma dňami nevidel, je obsiahnutý celý svet a všetky jeho tajomstvá.

 

Ten banálny, no stále nesamozrejmý fakt, že zostavením slov neodovzdáme len nejakú informáciu, ale navodíme atmosféru, vytvoríme určitý svet, manifestujeme určité bytie – teda že slová nesú čosi ako náklad (odkiaľ?), ktorý okrem “významu” obsahuje ešte čosi: farbu, chuť, vôňu, filozofiu, teológiu… Jedna stránka vydareného románu vytvára pred nami svet v celej jeho komplexnosti a to nielen ako jeho obraz, ale tým, že nás fascinuje a núti čítať ďalej, aj ako “nadreálny” obraz, v ktorom je čosi z fascinujúcej hĺbky bytia.

 

Jazyk: nevieme, čo nevieme vysloviť. To je úloha umelca: nájsť čosi doposiaľ nevyslovené a vysloviť to.

 

K paranoji: musím povedať, že aj tu, niekoľko stoviek kilometrov od Južného Slovenska, mi hneď padla do oka miestna fiktívna dominanta: kruhová stavba na stĺpoch, bláznivá fantastická vízia betónového realizmu 80-tych rokov, schátraná a opustená ako kozmodróm bývalej socialistickej veľmoci. Ďalšia kruhová stavba na cestách týchto dní, skrytá dominanta utajeného ťažiska, no takto ďaleko… A predsa musím dodať, že keď sa nás miestni spýtali, odkiaľ sme, odvetili: “Slovensko? Aha, Levice!”

 

16

 

Piatok 29. júl 2016

 

Dovolenka (to, čo nazývame dovolenkou) je vlastne akousi amputovanou existenciou, virtuálnym životom, niečím rovnako umelým ako reklama na sladkosti, alebo ako akákoľvek reklama, reklama na príjemný život napríklad; život, ktorý by mohol žiť len idiot, alebo by sa z neho idiot stal – je to naozaj reálna túžba? alebo musia byť všetky túžby nejakým spôsobom nereálne, napríklad tým, že sú nezmyselné?

Nepochybne sa už našlo množstvo ľudí, ktorí analyzovali naše sny vrátane dovoleniek a tak už určite našli aj analógie s predstavami iných, “preddovolenkových” epoch o tom, čo je to ideál života, dokonalý relax, sen o svojom živote, únik zo stereotypu, alebo proste len “iný”, možno opačný, možno doplnkový život k tomu reálnemu, každodennému.

 

Dovolenka ako protiklad stereotypu končí často ako jeho zrkadlový obraz, ako iná forma stereotypu. Dovolenka je svojim spôsobom mýtus, reklama, značka, imidž, povera, móda; niečo masívne šírené a zdieľané, do čoho vedia prehovoriť médiá alebo ekonomické subjekty prostredníctvom reklamy. Dovolenka je rýdzo umelý produkt, konštrukt: je preto zaujímavé, že sa týka práve nášho voľného času, nášho “slobodného (od práce oslobodeného) Ja.”

 

Všetko, čo je skutočné, má svoju osobnosť a je teda odlišné od všetkého ostatného.

 

Descartes na dovolenke si ponecháva niečo zo svojho stereotypu: myslí, pochybuje, teda je.

 

b433059ca4a7a1bd490c5eabd8113f8a

 

Sobota 30. júl 2016

 

Opäť sedím na svojom dovolenkovom balkóne a myslím na to, čo by pod jeho dojmom písal človek, pre ktorého by to bol jeho celoživotný výhľad – možno monotematické zápisky, akými bola Pessoova Kniha nepokoja, a možno by tento človek uchopil vlákna vedúce z vecí pod balkónom a sledoval by ich stopu celý svoj život, odvíjajúc z nich stále nové a premenlivé štruktúry vzťahov a príbehov. Záležalo by na tom, či by sa venoval momentkám, vždy znova by sa zahľadel okolo seba a na čistom papieri by zachytával tie isté konce vlákien, alebo či by zhotovoval mapu a pokračoval by vždy tam, kde naposledy skončil, v ornamentoch presne zaznačených vo svojom diele.

 

Predstaviť si jazyk, ktorý by nepoužíval veľké univerzálie typu “svet”, ale vždy len konkrétne, hmatateľné pojmy; popis v tomto jazyku by musel byť vždy utkaný ako sieť s malými okami, nikdy by nemohlo ísť o skratku veľkých pojmov, ktorým v zmyslovom svete nič nezodpovedá – ako sú pojmy “príroda”, “ľudstvo”, “národ”, “krása” či “literatúra”.

 

Človek si samozrejme predstavuje, že pobyt medzi ľuďmi a cestovanie po svete ho privedú k písaniu; no k písaniu človeka privedie pobyt vo väzenskej cele.

 

Človek prirodzene predpokladá, že vesmír (svet, človek) vznikol a vyvinul sa z niečoho nepatrného alebo rovno z ničoho; neuvažujeme o tom, že svet je možno zmenšujúcim sa celkom, totalitou smerujúcou k ničote, teda opačným smerom k tomu, čo si predstavujeme ako analógiu k rastu zo semiačka. jestvovali teórie o zlatom veku a o úpadku, tie však boli definitívne nahradené ideou pokroku a vývinu. No aj koncepcia kresťanského stvorenia predpokladá absolútneho Boha a neskoršie stvorenie, teda istým spôsobom odstúpenie, umenšenie, krok “späť”; podobne ako židovská kabala cez učenie o sefirot necháva priestor na teóriu úpadku, odstúpenia, degenerácie.

Uvažujeme a cítime analogicky, no nie vždy volíme šťastnú analógiu. Takto napríklad (ako si všimol Pascal a ďalší) nás zaujíma len tá časť večnosti, ktorá nasleduje po našom skone, no nijako nás nemrzí večnosť, o ktorú sme prišli pred našim narodením.

Ak sa pozorne pozrieme na otázky metafyziky, platí pri nich tertium non datur, inými slovami, z dvoch ponúkajúcich sa analógií nemožno vybrať žiadnu.

Sme navyknutí na analógie, pretože je to najpohodlnejšia forma myslenia: svet však dokáže byť pestrejší.

 

copepod

 

Nedeľa 31. júl 2016

 

Split: zážitok z mesta, ponoriť sa do ulíc ako do mora, nechať sa viesť, oči si formulujú svoje vlastné hypotézy; mesto s množstvom zákutí a prístavieb, ktoré sú najčastejšie umiestnené hore, nad úrovňou očí; štíhle mesto pozdĺžnych tvarov, ktorého základom je obdĺžnik (veľmi štíhly obdĺžnik); uvoľnené mesto bez prísnosti, s množstvom prístavieb a improvizácií, s puncom správnej schátranosti, ktorej patrónom sú holubi.

Mestá sa nám – tak ako všetko, ako ľudia i city – odhaľuje najväčšmi pri prvom stretnutí, nie v zmysle pravdivosti, lebo tá prichádza postupne s rastúcou skúsenosťou, ale v zmysle snivosti. Prvýkrát vojsť do mesta značí vytvárať si o ňom určitý sen, mytológiu, fantáziu, vtedy je to naše mesto, subjektívne mesto, je v ňom rovnaký diel mesta a nás samých, čo je pomer, ktorý sa pri dlhšom pobyte mení. Prvé dojmy sú dôležité, pretože hovoria veľa aj o nás; do ľudí i miest ešte vkladáme veľa z vlastnej fantázie a domýšľavosti. Je veľa miest, v ktorých som strávil len jeden-dva dni, no neľutujem to; nemám ich objektívny obraz, no mám ich mentálny obraz, pohľadnicu podpísanú mojou vlastnou predstavivosťou, intenzívnu momentku, ešte nie chladnú mapu, ale živý obraz v rubrike denný sen.

 

Sú autori, ktorí nás zvádzajú k popisom, pokusom a témam, a autori, ktorí nás učia mlčaniu, koncentrovanému písaniu, pokore; pri Kafkovi sa nutne cítime uvravení.

 

Sú obrazy, ktoré stojí za to obracať v rukách a hľadieť na ne opačne, alebo v šere, aby z nich vystúpili isté prvky a detaily. Niečo obdobné platí o filmoch, hudbe i textoch.

 

il_fullxfull.234541474

 

Reklamy

3 komentáre to “Kruhový denník: júl 2016”

  1. petervojtek Says:

    > Medzi Levicami a Štúrovom leží Bíňa so svojou kruhovou rotundou a záhadnými valmi z dávnych dôb neurčitého pôvodu a účelu. Aj na toto som myslel v zdanlivo nehybnom lete v krajine Kvádov, nad Hronom.

    ahoj Dalfar, neviem či si si všimol, že z Levíc do Štúrova vedú tri paralelné cesty. Jedna popri Hrone, druhá popri Ipli, a tretia ide stredom medzi nimi, cez Mýtne Ludany, Sikenicu, atď: http://www.freemap.sk/#p=48.04205|18.77944|10|C

    Práve ta stredná cesta je zvláštna. Neviem presne prečo, ale pôsobí dojmom, že tam nepatrí, že je tam navyše.

  2. Ján M. Says:

    Som, teda myslím… a čítam… ďakujem…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: