Michal Ajvaz: Cesta na jih

juh8

Druhé město 2008

 

 

Cesta na jih je zrejme najtypickejším, ale zároveň možno aj najdôslednejším a najvydarenejším rozvíjaním základných románových tém Michala Ajvaza. Tým prvým charakteristickým autorským znakom je radosť z dobrodružstva – a teda aj z dobrodružného rozprávania, z rozvíjania a vrstvenia príbehov, pričom Ajvaza zaujíma bod zrodu: dobrodružstva i rozprávania. Ajvaz sa netají tým, že ho nezaujíma psychológia a angažovanosť románu, stačí mu fabulácia, pradivo príbehu, čistá radosť z príbehu a jeho atmosféry (v tomto zmysle je Ajvaz nasledovníkom Julesa Verna či príbehov Tisíc a jednej noci). Druhá zásadná črta jeho poetiky nadväzuje na tú prvú: Ajvaza fascinuje línia vedúca medzi ničím a niečím, ostrá hranica zrodu príbehu, významu či vôbec dobrodružstva, pričom dáva celkom neeurópsky prednosť tej strane hranice, na ktorej leží svet šumu, škvŕn, mora, nečinnosti a beztvarosti, teda ten pozabudnutý, do ústrania odsúvaný a de facto odmietnutý svet bez ostrých kontúr významu. To ho vedie nielen k neeurópskym tradíciám buddhizmu, orientálneho ornamentalizmu či južanskej apatie odmietajúcej utilitarizmus, ale aj k vlastnej teórii prázdna, ktorú opakovane rozvíja vo svojich prozaických i teoretických prácach a aplikuje ju na teóriu zmyslu, jazyka, narácie i praktického života. Ostré kontúry významov sa vynárajú z šumu a do šumu sa i navracajú a tento proces Ajvaza zaujíma. Azda všetky typické črty Ajvazovho štýlu možno zredukovať na tieto dve: na dobrodružné rozprávanie a permeabilnú hranicu prázdna a znaku. Ajvaz je dostatočne majstrovský kombinatorik na to, aby z týchto dvoch princípov tkal fascinujúce siete ich permutácií. Kým napríklad v Zlatom věku tieto dva princípy rozdelil do dvoch samostatných častí knihy, v Ceste na jih ich previazal a integroval do románového celku: čo je v prvom prípade vertikálnou hranicou medzi prvou a druhou časťou knihy, tiahne sa v druhom románe ako horizontálna prasklina celým textom.

Cesta na jih je vydareným experimentom; Ajvazovi sa podarilo nájsť spôsob, akým nevážny, fantastický, spoločenských tém zbavený text napísať ako pútavý, hodnoverný a plnohodnotný román. Ajvazovi sa vlastne podarilo to, čo celkom inými prostriedkami a diametrálne odlišnou poetikou robil Milan Kundera – svoj opus magnum skoncipoval ako román o románovom umení, príbeh o vzniku príbehov, text zrkadliaci sám seba. Príbehy uložené v románe v niekoľkých poschodiach na spôsob Raymonda Roussela (príbeh, v ktorom sa rozpráva iný príbeh a v ňom zase ďalší príbeh) sa vzájomne inšpirujú, komentujú, prepletajú a ovplyvňujú. Ajvaz si našiel jazyk a formu, ako sa pohrať s detektívkou, thrillerom, cestopisom, filozofickou esejou či sci-fi románom a pritom to celé napísať ľahko a pútavo. Nepredstiera realistickosť, dosahuje však hodnovernosť, vďaka čomu problémy, o ktorých hovorí (a to, čo o nich hovorí) berieme vážne.

Jedna stránka Ajvazovho písania môže iritovať: je to jeho vytrvalé vyzdvihovanie pasivity, šumu, absencie zreteľného významu a spochybňovanie určitých hodnôt, čo je možno len vyvažovaním rovnováhy v prospech tej odvrátenej, tienistej, zavrhovanej stránky vecí, no zároveň to navodzuje pocit určitého defetizmu a nihilizmu. No Ajvaz nezabúda ani na kritické korekcie, hoci nejde tak ďaleko ako napríklad Alfred Kubin, ktorý nechal svoj snový svet bujnieť až do bodu, v ktorom pohltil sám seba.

Cesta na jih vedie k moru, k prvopočiatku vecí a príbehov, k začiatku a koncu, k línii, v ktorej sa všetko končí i začína: cesta od seba a k sebe, život a literatúra, príbeh a komentár. Táto línia delí i zjednocuje a hlavnú postavu Martina necháva v dvojznačnosti úplne protichodných interpretácií seba, svojej cesty, svojho príbehu i svojej budúcnosti. No v bode definitívneho rozdelenia sa zároveň objavuje princíp zjednotenia a Martin zisťuje, že dve strany sveta, stranu snenia, nedefinitívnosti a náhody a stranu exaktnosti a metodickosti spája spoločný pojem: dobrodružstvo; pojem, ktorý zároveň spája Ajvazove filozofické i prozaické, exaktné i fantazijné výpravy do sveta prázdna a zmyslu.

 

juh10

 

Michal Ajvaz: Zlatý věk

Michal Ajvaz: Druhé město

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: