Roberto Bolaño: Vzdialená hviezda

bolano sk

Estrella distante, 1996, preložil Peter Bilý, doslov Lubomír Malý, Inaque 2016

 

 

Bolañov román o Carlosovi Wiederovi nadväzuje na autorovu stratégiu a poetiku jeho ostatných románov. Vzdialená hviezda je román o literatúre, politike, Južnej Amerike, exile, pričom Bolaño používa svoje osvedčené zbrane: rozostrený autorský zámer, detektívnu zápletku, literárne prostredie, postmodernú zmes symbolizmu a irónie a svoju typickú melanchóliu. Vydavateľstvo Inaque ponúka slovenský preklad Petra Bilého s obsiahlym doslovom Lubomíra Malého, preto len stručne a najmä o niektorých aspektoch, ktorým sa doslov priamo nevenuje.

 

Vzdialená hviezda je rozprávaním o tajomnej postave Carlosa Wiedera v rozmedzí rokov 1972 až 1996, pričom tento hlavný príbeh je doplnený kratšími epizódami venovanými Juanovi Steinovi, Diegovi Sotovi a Lorenzovi. Carlos Wieder, slovníkové heslo z Bolañovej predchádzajúcej knihy Nacistická literatúra v Amerike, je stelesnením avantgardného dehumanizovaného umenia, stelesnením všetkého, čo Bolaño na fašizme odmietal. Je to básnik, ktorý svoje básne písal lietadlom na nebi a vraždami žien v Pinochetovom Čile, aby tak realizoval novú formu poézie: “poézie, ktorú budú písať nebásnici a čítať nečitatelia.” Bolaño, podobne ako v Divokých detektívoch, rozvíja detektívne pátranie v priestore poézie a robí tak v retrospektívnom rozprávaní so silným nádychom melanchólie. Príbehy, žánre a postavy sa vzájomne zrkadlia. Keď čítame o politike, čítame o umení; keď čítame detektívku, čítame o dejinách Čile; keď čítame o Lorenzovi, čítame o symbolickom opaku Wiedera; a napokon, keď čítame o Wiederovi, čítame aj o rozprávačovi a jeho priateľovi Bibianovi O´Ryanovi. A samozrejme po celý čas čítame o Robertovi Bolañovi. Toto zrkadlenie dokáže Bolaño nenásilne a dômyselne využívať na dosiahnutie viacvrstevnatosti svojho textu. Napríklad Bolañova detektívna metóda sa netýka len bezprostrednej výpožičky niektorých detektívnych prvkov. Jeho rozostrený autorský zámer, ktorý čitateľa vedie k otázkam, prečo je text zostavený a vedený určitým spôsobom, robí z čitateľa detektíva a navodzuje špecifickú atmosféru textu, v ktorom sa aj tie najsamozrejmejšie fakty menia na viacvýznamové symboly a zamlčané či nejasné miesta na tajuplné otázniky. Bolaño vie vynechávať a odkláňať sa od štandardu veľmi plodne. Vie napríklad napísať román o poézii bez toho, aby v ňom použil báseň; vie opísať životný príbeh Juana Steina bez toho, aby vymenované fakty boli pravdivé.

Podobne viacvrstevnatá je Bolañova melanchólia. Jeho hrdinovia sú antihrdinami, ktorí z časového odstupu pozorujú stratu svojich ideálov, ambícií, ilúzií, vlasti. “Žil som sám, nemal som peniaze, bol som chorý. Už dlho som nikde nič nepublikoval a v poslednom čase som už ani nepísal,” prezrádza nám o sebe len tak mimochodom rozprávač Vzdialenej hviezdy. Melanchólia týchto antihrdinov je prítomná vo vynechávaní. Napríklad toľko spomínaná, opisovaná a pretraktovaná poézia v Bolañových prózach absentuje možno práve ako melancholická pripomienka stroskotania ilúzií vášnivého básnika, ktorý sa už ako nevyliečiteľne chorý v exile vrhne do písania próz, ktoré majú finančne zabezpečiť jeho rodinu. Podobne je to absencia klasického vyvrcholenia či rozuzlenia jeho diel: (anti)hrdinovia Vzdialenej hviezdy už definitívne stratili aj zadosťučinenie z pomsty, vieru v akúsi spravodlivosť či v obnovenie rádu, čo bývajú tradičné motivácie detektívok či westernov; tieto postavy neveria v zásadný obrat, zmenu, či vôbec pointu života. Ich jediným “víťazstvom” je opis vlastnej dezilúzie a prehry, čo je možno do značnej miery situácia samotného Bolaña. Čo je však dôležité, Bolaño nevytvára nijaké schematické klišé ukrivdenosti či nespravodlivosti. Vidieť to aj na skeptickom a sebaironickom pohľade na protagonistov Vzdialenej hviezdy: to, čo Bolaño stavia voči stelesnenému, žiarivému zlu Carlosovi Wiederovi, nie sú nijaké ideály dobra, pravdy, spravodlivosti či inteligencie, ale práve naopak: hlboko ľudské, omylné, neúspešné, upadajúce a hriešne stelesnenia ľudskosti ako antinómie umelých ideálov fašistického nadčloveka. V užšom zmysle lokalizoval Bolaño fašizmus do Pinochetovho prevzatia moci v Čile, čo je pre mladého trockistu prirodzená, no z dnešnej Európy nie tak jednoznačná perspektíva. V širšom zmysle je však Bolañova opakovaná fascinácia fašizmom evidentná a možno ju situovať do priestoru umenia, životného pocitu, dokonca do vnútra každého človeka; proti rigidnosti fašizmu stavia Bolaño bohémstvo, pocit životnej ľahkosti, hľadanie zábleskov poznania a šťastia uprostred životných prehier; na úrovni poézie teda voči sebe stavia dve koncepcie básnikov: titanskí, neomylní, prísni víťazi – a na druhej strane beznádejní lúzri, avšak hrdinsky píšuci básne z predpeklia. Voči tvrdosti víťazov a chladu moci stavia Bolaño humanistickú koncepciu poézie ako tolerancie, vedomia vlastnej slabosti a ľahkosti. V istom zmysle tak ide o odmietanie utópie, nech už sa týka fungujúcej a “zdravej” spoločnosti, kryštalickej priezračnosti titanského umenia alebo utopických projekcií seba samého.

 

Vzdialené hviezda je zaujímavý román s osobitou bolañovskou atmosférou, ku ktorej patrí aj rafinované zneistenie, vďaka ktorému každý románový fragment osciluje medzi banalitou a hlbokým symbolom a stáva sa tak potenciálnou stopou pre čitateľa. Bolaño má nespochybniteľný rozprávačský talent, ku ktorému patrí aj schopnosť rozprávať cez medzery v texte, vytvárať za príbehom ďalšie potenciálne príbehy, ktoré závisia na ochote čitateľa dovidieť do diaľky.

 

bolano 1

 

Roberto Bolaño: Divocí detektivové

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: