Kruhový denník: jún 2016

lepidoptera3

 

 

Streda 1. jún 2016

 

Popoludňajšie pozorovanie oblakov.

 

Leto; tie detské dni, naplnené nehybným časom, v ktorých bolo možné ležať ako vo vani pod hlbinou neba, stojatý čas, ktorý sa dal odvtedy do pohybu a s ktorým sa dnes hýbeme aj my. Prázdniny u starých rodičov, ktorí žili v rovnakej pokojnej nehybnosti, v čase, ktorý bolo možné zastaviť, presne ako vodu vo vani, spoločne s vôňami záhrady (pivónie, klince, pokosená tráva, vôňa paliny a rumančeka v súmrakoch pri starých plotoch a an okrajoch prázdnych ciest). Alebo sú to spomienky, v ktorých čas zastal ako v sklenených guliach, v ktorých na požiadanie sneží neroztopiteľný a nemiznúci sneh?

 

Aj v knihách existuje kvietizmus, stiahnutie sa do nehybnosti, implózia: napríklad v požiadavke Svedkov Jehovových, aby jedinou knihou zostalo Písmo a nepísali sa ďalšie; alebo v opakovaných sťažnostiach na to, že kníh sa píše priveľa a sme zaplavení grafomanstvom. Čítaj a nepíš. Lenže knihy plodia ďalšie knihy; čítanie má v sebe aspekt písania, totiž rôznorodého čítania, takého, ktoré množí text, variuje ho, vedie ho do nových priestorov, možností, vypĺňa marginálie textu. Knižný kvietizmus teda nezakazuje len písanie, ale aj rôznorodé, aktívne, slobodné čítanie, ako vidieť na všetkých striktných náboženských tradíciách. V konečnom dôsledku tak nejde len o kastráciu pisateľov, ale aj čitateľov a napokon aj o kastráciu kníh. Antiseptické čítanie sa rovná deklamácii textu: a až to je skutočnou redundanciou.

 

mlynarik zeruchovy

Piatok 3. jún 2016

 

Ísť spokojne spať, napríklad v piatok večer a ráno skoro vstať a predĺžiť si deň – na to treba čosi spokojné a nekomplikované v povahe, čosi tajomné a nevysvetliteľné pre ľudí, ako som ja, zbavených tejto prvotnej ľudskej prirodzenosti. Je v tom niečo ako strata prvotnej nevinnosti – nezvratný a nevysvetliteľný rozdiel.

 

Byť vo svete, so svetom – ako s niekým, koho považujeme za svojho partnera – neopúšťať ho; inštinkt, ktorý by som vedel vystopovať veľmi hlboko do svojho detstva. Svet na mňa pôsobil, ako tajomstvo, pretože je nemý; vnímal som krajinu, les, nebo, ročné doby, jas, diaľky. Celá mystika krajiny, povedal by niekto, je len v tom, že čosi na nás prehovára bez slov; alebo proste len v tom, že je, popri našom bytí, a že je to bytosť radikálne odlišná. Dieťa hľadí na svet nepochybne ako na to veľké a keď sa mu s ním neskôr podarí zblížiť – azda až spriateliť sa, alebo prinajmenšom vytvoriť si náklonnosť – vzniká prehlbujúci sa, osobný vzťah. Náboženstvo ľudí prírody a ľudí bez prírody je iné; alebo skôr: náboženstvo ľudí pohostinnej a nehostinnej prírody bude nutne iné. Národy blízkeho východu, ktoré museli bojovať o živobytie, ktoré bojovali so suchom, púšťou, kobylkami, ktoré bojovali s nákazlivými chorobami a s ostatnými národmi, poznali celkom inú prírodu ako iné – nazvime to šťastnejšie národy, a preto poznali aj nutne iné náboženstvo. Náboženstvo, ktoré sa zrejme celkom dobre hodilo do miest, do morových epidémií stredoveku, do konfliktov a vojen. Možno aj preto je toto náboženstvo v kríze.

Jestvuje niekoľko spôsobov, ako sa v nás prebúdza náboženský cit; môže to byť zážitok utrpenia, zážitok zvedavosti alebo zážitok úžasu, očarenia. Pri dieťati očarenom svetom, jeho zvláštnou, neľudskou estetikou (oxymoron?), ide nepochybne o ten tretí spôsob; druhý (inteligencia) a najmä prvý (existencialita) spôsob náležia dospelému vedomiu. A my sme zmesou detského a dospelého vedomia. Dieťa a dospelý sa líšia postojom k raju: raj je detské, naivné vedomie; vecnosť, inteligencia a skepsa dospelosti ho nepripúšťajú. Jedine opäť cez oheň utrpenia.

 

Slová plodia ďalšie slová a obrazy; keď som dopísal posledný odstavec, ukázali sa rôzne smery. Napríklad úplne posledné slová pripomenuli Orwella: v jeho 1984 sa inteligentný a skeptický človek v ohni bolesti (mučenia) zlomil a prijal raj Veľkého Brata, opustil dospelé vedomie a prijal naivitu dieťaťa. Veľkými deťmi sú aj obyvatelia Huxleyho Prekrásneho nového sveta. V pozemský raj mali uveriť aj nadšené deti komunizmu. Obrázky Jehovistov pripomínajú zo všetkého najviac detské rozprávkové ilustrácie.

 

Existujú rôzne spôsoby zobrazenia intenzity okamihu – tej intenzity, ktorá cez okamih presahuje k bytiu, poézii, reflexii, kráse, večnosti a o ktorej toľko písal Proust. Jestvuje aj prostý, až banálny spôsob, ktorý však dokáže sprítomniť tú esenciu výnimočnosti chvíle, voči ktorej zostávame stáť. Zostávame stáť v oboch zmysloch pohybu: jednak nechceme ísť ďalej a zostávame pozorovať scénu (obraz, fotku) a zároveň nedokážeme ísť celkom “dovnútra” obrazu, ďalej v jeho smere, vojsť do brány, ktorá je zavretá a len namaľovaná. Krása, ktorá nás osloví, no nič neprezrádza a nevysvetľuje.

Jedným z takýchto paradoxných maliarov je pre mňa Edmund Gwerk – maliar, ktorý ma oslovuje intenzitou, spojenou nielen s jednoduchosťou (v niečom pripomenie Bartóka), ale aj so svojim, zjednodušme to, komunistickým presvedčením. Dokonca by sa dalo povedať, že práve toto je Gwerkovou osobitosťou; maximálny účinok vyjadrený akoby napriek minimalistickému zámeru, ako svätožiara prenikajúca cez klobúk ateistu. Aj ja by som mohol, ako Proust o Vermeerovom Pohľade na Delft, napísať o Gwerkových Oráčinách, že som v nich uvidel jeden z najkrajších obrazov na svete – a pritom sú to naozaj len oráčiny. Gwerkove maľby sú mystické a sú také zrejme práve preto, že maľoval oráčiny; oráčiny, ktoré zrkadlia krásu a výnimočnosť sveta. A sú mystické možno aj preto, že podivuhodne sídlia na uzučkej hranici – tie obrazy akoby sa už-už mohli preklopiť buď na stranu exaltovanosti, doslovnosti gýča, alebo naopak do ničnehovoriaceho materializmu a vecnosti. Sú však presne v ich prieniku, v zlatom bode mystickej nevyspytateľnosti, ako keď nás navštívi satori v oráčinách.

 

Dva prístupy v umení: prvý je aristokratický, druhý komunistický. Prvý hovorí o výlučnosti, jedinečnosti. Zážitok je jedinečný, spoznávam sa v ňom ako vyvolený. A aj keď stojím pred obrazom, som výnimočným divákom; nadväzujem spojenie, ale je to vzťah dvoch výnimočných; ak sa zrodí priateľstvo, je to rozhovor dvoch aristokratov, kde obaja prispievame svojou výnimočnosťou. Ten druhý prístup hovorí to, že chcem byť ako všetci, že som ako všetci. Najfenomenálnejším aspektom tohto umenšenia, opakom pýchy, je kresťanstvo. To vysvetľuje, prečo sa socializmus a kresťanstvo tak paradoxne prekrývajú. Napríklad u Weilovej, ktorá verila v Homéra a v umenie pre všetkých, alebo u Miłosza, ktorý odsudzoval Gassetovu teóriu más. Kresťanstvo je ale tak široký fenomén, že zahŕňa oba prístupy, aristokratickú výlučnosť i pokoru umenšenia.

 

A iný aspekt umenia: spôsob, akým byť autorom. Kafka reprezentuje jeden pól: autor – on sám – je niekým, kto sa mučí na skutočnom mučiacom nástroji, aby zo seba dostal to prekliate slovo. Formy mučenia sú rôzne: askéza i hedonizmus, každý autor sa mučí určitým spôsobom, aby zo seba dostal tie pravé slová. Druhý prístup hovorí o nadšení, o uchvátení, o “zábave”: ak sa baví autor, baví sa aj čitateľ. Radostná extáza, alebo nič; nič než prirodzenosť, ľahkosť byť sebou.

Prienik alebo zjednotenie, napríklad Proust, ktorý hovorí o nevyhnutnosti nadšenia, čiže inšpirácii – upotená snaha je podľa neho neplodná – no súčasne je askétom a obeťou svojho umenia. Jeho Marcel píše zanietene o Benátkach, v ktorých nebol, zo svojej postele pacienta. A aj u Kafku rozpoznávame vytrženie mučeného, jeho dôstojník v kárnom tábore dospieva k umeleckému dielu na mučiacom nástroji.

 

Tretí aspekt umenia: typ písma. Sú autori, ktorí používajú nielen kurzívu, ale aj hrubé písmo ako formu výkričníkov – pozri, čitateľ, toto je dôležité; toto slovo vo vete si všimni! Emotikony, interpunkcia, typ písma – toto je dôležité, tu je irónia, toto si všimni. Je to vlastne prerozprávanie textu v pár vetách, redukcia symfónie na melódiu refrénu.

Román – život, umenie – je však presne opačným umením, je to plynutie rovnakého, rovnomerného, rovnako banálneho či dôležitého, v ktorom každé slovo, každý motív môže v čitateľovi ožiť, rozvinúť sa, stať sa refrénom. Maliari, ktorí sa stali významnými svojimi všednými motívmi – lebo opak je karikatúrou alebo logom. Veľkí spisovatelia sú nimi vďaka podružnostiam svojich diel, nie vďaka omieľaným refrénom a zľudovelým citátom. Aj preto sú svet médií a svet umenia nezlučiteľné: to prvé vytvára z umenia gýč a keď chce hovoriť o umení a propagovať ho, pretvára ho na gýč. V lepšom prípade robí klavírny výťah, v tom horšom a neporovnateľne rozšírenejšom džingel.

 

motyle2

 

Sobota 4. jún 2016

 

Myslím si, že dejiny filozofie sú pri bližšom pohľade dejinami postupného, rozvíjajúceho myslenia, nie prudkých či revolučných skokov originálnych koncepcií. Myslenie pripomína popínavú rastlinu, alebo ornamenty, ktoré variujú pôvodný predmet – rozvíjajú sa na tom, čo už je a čo sa obmieňa, rozvíja a dopĺňa. Vo filozofii boli aj veľkí stavitelia, ale aj tí používali buď stavebný materiál svojich predchodcov, alebo použili len niekoľko základných téz, ktoré doplnili aparátom dokazovania a odvodzovania. Filozofia bola tisícročia variáciami na Platóna, ktorý je zrejme tiež len skvelý syntetik.

Obývame budovu, nazývanú myslenie, tú istú už od nepamäti; občas vymeníme tapety či nábytok, prebudujeme detaily, no je to tá istá budova od biblických čias.

 

Čítanie Schellinga uprostred lesa a uprostred dažďa. Presnejšie pod klenbou loveckého zámočku postaveného Pálfiovcami pred dvesto rokmi, kde som so psom – a Schellingom – prečkal dážď. Opätovné čítanie o prírode v prírode. “Smrtelné oko se zavře jen v nejvyšší vědě, tam, kde již nevidí člověk, nýbrž kde se v něm věčné vidění stalo vidoucím.”

 

Jedna z okrídlených viet, ktorá zaznieva čoraz častejšie, je zbytočnosť nálepiek či škatuliek používaných na hudbu (i inde). Je to tak? Počúvam teraz Lukea Howarda (Two Places, 2016). Našiel som ho práve vďaka “škatuľke” vážna hudba, pretože (nielen) ja škatuľky používam. Pri jeho albume boli dve označenia: vážna hudba a ambient. Vážna hudba ma navnadila, pri ambiente som spozornel z opačného dôvodu. A presne do týchto dvoch škatuliek Howardove kompozície patria; zatiaľ sa zdá, našťastie, že je to predsa len aj vážna hudba a nielen ambient. Totiž, vážnou hudbou nepriatelia škatuliek rozumejú sláčiky. No vážna hudba je pre mňa – dôraz na “vážnosť”, duchovnosť, vkus; je to kvalitatívne označenie. Nestačí, že (napríklad) Howard využije lyrickosť a sláčiky (alebo klavír); v momente, keď dokáže pracovať s motívom na spôsob Pärta, je zaujímavý, “vážny”. V momente, keď ide o prostý minimalizmus, utlmenie, dlhé plochy, je to “len” ambient. Byť skladateľ, nielen hudobník – to je vážna hudba.

Hudba môže byť emočná, dajme tomu lyrická; prečo je taký Pärt? – aby sa dotkol ľudského “srdca”, aby ho dostal do istej nálady, povznesenosti, aby pôsobil. No nejde o sentiment, prostý cit, dojatie či páčivosť. Aj červená knižnica je dojemná, no na rozdiel od Evanjelia nemá v sebe hĺbku, podstatu, múdrosť, meditáciu o podstate existencie. Pärt nechce dojímať pre dojatie, pre cit (akýkoľvek cit) – je za ním teologická hĺbka a za druhé hudobné riešenia, vkus.

Pre mňa teda Howardova hudba nie je vážnou hudbou preto, že sú tam sláčiky – stáva sa ňou tým, ak dokáže s materiálom (melódia, atmosféra) pracovať nebanálne, vkusne, tvorivo a “vážne”. Existuje vážna hudba, tak ako existuje vážna literatúra či vážna filozofia.

 

V prvom rade hádzať perly, potom je jedno, či sviniam.

 

Niečo ako “objektívnosť” vplyvu počasia. Máme radi jasnú modrú oblohu, svetlo, optimizmus rána; daždivé počasie znamená sivé nebo, pochmúrnu farbu “bez farby”. Pre človeka boli vždy podozrivé tvory, ktoré vychádzali von práve vtedy, keď pre neho malo prostredie negatívnu podobu – všetko nočné tvory obdaril negatívnymi vlastnosťami (sova – hriech, netopier – smilnosť, kuvik – posol smrti, atď.). Podobne v čase dažďa, všetky tvory, ktoré sa v daždi ukážu a majú radi vlhkosť, sú človeku nepríjemné – žaby, slimáky, mäkkýše a obojživelníky všeobecne. Čosi ako “rasistický gén” je v nás inštinktívne vložené a skôr, než sa týkal ľudí, bol zameraný voči živočíšnym druhom.

 

lisaj smrtihlav2

 

Nedeľa 5. jún 2016

 

Zatiahnutá, mlčiaca, prázdna nedeľa – áno, nedeľa mlčí, na rozdiel od ostatných dní, ktoré rozprávajú, hoci aj bzukotom strojov ako pondelok.

 

motyle

 

Piatok 10. jún 2016

 

Odkiaľ, z akého sveta sa vynárajú starí ľudia? Míňam ich v meste a neverím, že pred rokmi boli mladší a zostarli; sála z nich uzavretá staroba, nemenná, vrodená, ktorú si so sebou prinášajú  zo svojho sveta, zo svojej planéty. Definitívna staroba, staroba ako presvedčenie, ako spôsob bytia. Rozumiem, že sa tu objavujú mladí ľudia, ktorí ma zaujímajú stále menej; ale ak oni sú cudzinci z inej krajiny, hovoriaci iným jazykom a vyznávajúci iné náboženstvo, starci sú obyvateľmi inej planéty.

 

Vraciam sa domov a premýšľam o tom, ako som sa vracal domov ako dieťa zo školy; je jasný deň, jeden z tých neistých júnových dní, ktoré ešte nepatria letu, čosi sa pripravuje a otvára, chveje sa v iluzórnom svetle zdanlivého jasu a poskakujúceho času. A o chvíľu som v lese, potrebujem kráčať sebe v ústrety, zažívať nové podoby seba samého – dá sa to aj sediac za stolom alebo za klavírom, každý má svoje podoby sebastretávania a sebamodelovania, ale pre mňa je to v takéto dni cesta do lesa, do sveta; takto som sa to naučil, zárodky sa dajú vystopovať do detstva – semená, nemé a nerozvinuté, body medzi bodmi, zážitky medzi inými zážitkami, ktoré som sa naučil rozvinúť ako čajové lístky, spoznať ako čajové lístky v Bódhisatvovom príbehu, zrodené z jeho viečok, čím si otvoril oči a odvrátil ospalosť, tak ako ja, ako každý vo forme svojho precitnutia: voči svetu a tým voči sebe, lebo každý hľadá to dokonalé zrkadlo, keďže človek vníma len cez zrkadlo, ako dokazoval Kant a ako sa píše v Písme, keďže zrkadlom Boha je človek a tak len vo svojom obraze poznávame neprítomného. Kráčam lesom, ako som kráčal tisíckrát, potulujem sa lesmi, nesiem v sebe miesta, aj dnes zamierim na miesto, kde som už mnohokrát bol, dnes cítim potrebu vrátiť sa skôr na miesto, ktoré už poznám, než kráčať inam, a predsa len napokon odbočím zo známeho chodníka novým smerom a objavím nové priestory. Priestory tak pekné, že spozorniem, o chvíľu začujem muflóny a psa zapnem na vodítko; zakrádame sa bližšie, ešte bližšie, pozorujem muflóny, ako ohryzávajú listy kríkov a občas pritom poskočia, po niekoľkých minútach sa rovnako obozretne vzdialime.

 

Boh, to nemé, nevyslovené slovo v knihe sveta – ktoré možno práve preto nemáme hľadať v tom kafkovskom spôsobe mučenia, s cieľom vysloviť tajné slovo – je tu príbeh sveta, jazyk bytia, a ponoriť sa do neho, sledovať ho, byť v ňom je možno ten správny spôsob vernosti tomuto slovu, prečítať ho medzi riadkami, byť v ňom, objaviť ho ako pointu, ako autora.

 

Jún, prvá čistá stránka v knihe leta, vôňa knihy.

Vôňa čajových lístkov, ich vzhľad pred dotykom s horúcou vodou.

V detstve: prvé čisté, nepopísané stránky letných prázdnin.

 

O to ide: otvárať nové stránky času, nešľapať naprázdno koleso času ako veverička v zajatí: kolobeh dní, cesty do práce a z práce; otvárať nové významy, budovať, objavovať. Narastanie, vytváranie obsahu.

 

Včerajšia návšteva knižnice. Mám rád knižnice, stretnutia s vyvetranými, zožltnutými knižkami z úschovne času, okresné knižnice uzavreté ako komory so zaváraninami, dokázať v nich vyloviť to najlepšie, z tohto zapečateného času, v ktorom knihy predstavujú vysušené bylinky domácich čajov bez pestrých obalov. Oslobodiť knihy a čítanie z diktátu trendov, z noviniek, ktoré sa núkajú a ktoré sú rozhodnuté už vopred, vrátiť sa do bezčasia textov, do labyrintu kníh, v ktorom, ako v každom labyrinte, nejestvuje dej, akcia, (mimoliterárna) prítomnosť. Knižnice sú návratom k mýtu.

 

Vracať sa v jasný júnový piatok do prázdneho bytu: to sa mi zdá byť archetypom, hádankou sfingy, vyzývavé prázdno vlastného vnútorného času, ktorý sa oslobodil od tepu vonkajšieho času. Prichytiť svet v okamihu státia, mlčania, dokorán otvoreného prázdna.

 

Divný Janko a Zakliata Panna vo Váhu. Zdá sa, že happy-end by ponúkol oxymoron: Divný Janko nemôže byť iný ako divný a preto aj neúspešný a osamelý; zakliata panna nemôže prestať byť zakliatou (a pannou). Divný Janko nemôže byť iný ako divný a preto aj roztržitý: nevyhnutne čosi popletie a nespraví tak, ako to svet čaká a vyžaduje (momentálne pri televíznych obrazovkách a smartfónoch). A niečo rýdzo slovenské: divný Janko si neobráti naruby vrecúško s tabakom; možno nám chcel Janko Kráľ povedať niečo o slovenskej náture a o škodlivosti fajčenia, keďže obrátiť naruby vrecko s tabakom znamená vysypať tabak: niečo, čo je možno anti-slovenské z princípu.

 

duhovec vacsi

 

Pondelok 13. jún 2016

 

Ľudia žijú s očakávaním; “snom” a to, čo hľadajú, alebo prinajmenšom nejasne očakávajú či v čo dúfajú, môže spočívať vo svete okolo, v iných ľuďoch, vo vnútri nich samotných – otázka, ktorú si takmer nikdy nekladú, hoci by im o ich túžbach povedala zrejme najviac. Chceme čosi odkryť a spoznať, zažiť či pochopiť, získať alebo sa zmieriť? Nie je to celé – čakanie, hľadanie, vytváranie – len o posune v našej vlastnej mysli, o tom, čo môžeme a máme spraviť my sami?

 

Čoraz väčšmi sa písanie javí ako vychádzanie z prázdna, z neukotvenosti, z ničoty. Slová zavesené v prázdne, bez istoty a opory, slová neopierajúce sa o pevnú identitu, ale vytvárajúce ju za pochodu. Nepochybne ide o to, kto píše: kým kedysi cez autora prehovárala spoločnosť (obec, cirkev, spoločenstvo, škola), dnes je autor osamelý jednotlivec, ktorý neprináleží už ani do cechu literátov alebo umeleckých škôl. Človek prehovára za seba, vo vyostrenej subjektivite autorského gesta: to, čo sa cení, je vlastný pohľad a štýl, odlišnosť od iných, osamelosť; absencia vopred daných svetonázorov, prekonanie akýchkoľvek stereotypov “my” a prekonávanie toho, čo bolo, niečím stále novým.

Autor i text majú teda smerovať k čoraz väčšej osamelosti a vydelenosti; majú sa zbaviť istôt, minulosti, kolektivizmu. Je to niečo, čo je v presnom rozpore so situáciou autora píšuceho zo stredovekého kláštora alebo z gréckej obce. Proust, Beckett, Kafka či Benjamin sú príklady ostro individualizovaných autorských subjektov, zatiaľ čo literárne smery a školy spoľahlivo zdiskreditovali dôveru v kolektivizmus v literatúre (u nás najspoľahlivejšie socialistický realizmus). V “my” už neveríme; môže však “Ja” veriť v samo seba?

 

Téza, že každý národ zažíva svoju vlastnú dejinnú bolesť, ktorej iní nerozumejú a ktorá ho individualizuje – neviem, odkiaľ táto myšlienka pochádza (našiel som ju u Steinhűbela), ale zdá sa mi, že ide o veľmi plodnú úvahu. Bolesť plodí traumy, komplexy, ale aj agresivitu; mení charakter, spôsob zmýšľania, vytvára inštinkty a spôsoby reagovania. Podľa Šestova je to bolesť či utrpenie, čo rodí filozofiu – bolesť teda vytvára a formuje aj kultúru daného národa. Ak sa pozrieme na novodobé dejiny, príklady na národné utrpenie a na nepochopenie tohto utrpenia inými národmi nájdeme všade. Izraelsko-palestínsky konflikt možno vnímať práve takto, ako nepochopenie utrpenia toho druhého, keďže Palestínci i Židia majú nepochybne svoju vlastnú národnú traumu či historickú bolesť, ktorá podmieňuje to, ako ku konfliktu pristupujú. 11. september 2001 nepochybne splodil novú dejinnú bolesť či traumu Američanom, nie nepodobnú Pearl Harbor; no kým tejto bolesti ako príslušníci Západu rozumieme, možno nerozumieme dejinnému utrpeniu, ktoré radikalizuje moslimov. Podobne existuje ruské utrpenie, ktoré plodí komplexy a averzie (a nepochybne i špecifickú kultúru); takisto možno hovoriť o nemeckom utrpení a ponížení po I svetovej vojne, ktoré podchytil a využil Hitler.

Inými slovami, národy stále nie sú firmami či korporáciami, riadenými manažérmi, ale skôr špecifickými organizmami, na ktoré fungujú psychológovia (ktorí mávajú rôzne motivácie). Odtieňov a druhov dejinnej bolesti je množstvo – v triednom zmysle o nich hovoril marxizmus, a nepochybne ide aj o náboženské tónovanie bolesti (a melanchólie) – kresťanstvom, islamom, židovstvom či buddhizmom, keďže veľkou témou náboženstva vždy bolo utrpenie a spôsob vykúpenia z neho. Dal by sa tak vytvoriť celý vzorkovník dejinných bolestí a tráum a ukázať, že dejiny a kultúra sú sieťou spletenou z vlákien utrpenia.

 

Svetlana Alexijevičová: Vojna nemá ženskú tvár – jedna z tých ťažkých, ťaživých kníh, podobných Šalamovovi, s ktorými nevieme, čo si počať, ako reagovať na zdrvujúce fakty ľudského utrpenia, voči ktorému nechceme zostať ľahostajní, no čokoľvek sa zdá byť nedostatočnou reakciou – to prvé a možno jediné, čo môžeme, je akt pozornosti. Doba z druhej ruky je už “klasickejšou” knihou, s menej ťaživou témou, kde sú zozbierané skôr úvahy a komentáre, nielen priame svedectvá. Je zaujímavé, ako sa Alexijevičová dokáže vzdať autorstva a prenecháva priestor hlasom iných – a vytvoriť vlastnú knihu, ktorou niečo hovorí a stojí si za tým.

 

Deň v Oponiciach, knižnica, veľký a malý kaštieľ, hrad, ľudia; a najmä príbehy – Henrika Apponyiho, Géraldiny, ktorá sa stala albánskou kráľovnou (neďaleko kráľovskej vily v Durresi som pred rokmi nocoval), Thomasa Cardezu a ďalších – tak trochu rozprávkové, zamotané a predsa k podobenstvu smerujúce príbehy.

 

babocka osikova

 

Utorok 14. jún 2016

 

Množstvo predsudkov, alebo prinajmenšom neukotvených názorov, kolujúcich medzi ľuďmi; nielen kolujúcich, ale aj predávajúcich, víťaziacich, presviedčajúcich. V jazyku – v súčte vysloveného a napísaného – existuje vrstva, ktorú by sme mohli nazvať nesprávnym myslením, predsudkami, táraním. Táto vrchná vrstva jazyka skrýva omnoho tenšiu, na dne ukrytú vrstvu závažných, premyslených tvrdení: hĺbky jazyka, dnes zrejme prežívajúce najmä v knihách. Všetko ľahké pláva na hladine, hoci často elegantne, a je na očiach (v tomto prípade – na ušiach); to ťažké, hlboké je skryté, neponúka sa samo, treba za tým ísť, alebo sa na to pozrieť z diaľky, z odstupu.

 

Jeden z názorov, ktoré možno začuť: kritika Slovákov za to, že sa izolujú závesmi na oknách a vysokými, nepriehľadnými plotmi, na rozdiel od holandskej priehľadnosti. Má však holandská otvorenosť pozitívny prínos, je to viac než neutrum zvyku? A opačne, nie je priestor intimity, čosi vyhradené len sebe, viac než len poslúchnutím vlastnej dispozície, nie je v tom čosi potenciálne pozitívne – fakt, že človek nie je len neutrálnym, bezfarebným tvorom, ale že žije mimo verejnosti, tak alebo onak, no po svojom a len po svojom? Sú predsa oba typy mníchov: tí priezrační i tí uzavretí a izolovaní.

 

babocka zubatokridla

 

Streda 15. jún 2016

 

To, čo nás v konečnom dôsledku zaujíma, je bytie, nech už je ním Boh alebo človek. Predstavme si situáciu, že raz budú stroje schopné výpovedí, budú napríklad schopné vytvoriť báseň; predstavme si, že špeciálny počítač dokáže nielen vytvárať poéziu – teda svojbytné textové bytie – ale že dokáže poéziu vytiahnuť aj z iných strojov: dozvieme sa tak, ako vyzerá báseň nášho auta, telefónu, pokladnice v obchode, atď. Čo iné než nezaujímavé, chladné, po čase vädnúce rarity to budú, ak za nimi nestojí bytie, ale len jeho chladná mechanická imitácia? Technika je nezaujímavá, pokiaľ nevedie k živému bytiu; to, čo nás skutočne zaujíma, je bytie, svojbytne jestvujúce iné.

 

Myšlienka, že vývoj nie je lineárny, že sa nepodobá stúpajúcej krivke, ktorá nasleduje vysoko vztýčený ideál (lebo kto ho dnes dokáže pomenovať?), ale že ide skôr o usadanie, klesanie, vplyv gravitácie, v ktorom nasledujeme svoju prirodzenosť, podstatu, ktorá sa stále viac obnažuje. Civilizácia má stále viac tvár, ktorú si zaslúži. Je to zradná vec, ako v Stalkerovi – chceme nasledovať ideál, čosi, čo nie sme my, čosi vyššie – a končí sa to tak, že napodobňujeme svoje skryté ja, že vynášame na povrch to temné v nás, že sa stávame len sami sebou, nasledujúc gravitáciu toho temného.

 

Futbal (áno, majstrovstvá Európy) – opäť sa rozvinú diskusie, či je to tak málo, alebo tak veľa. Ale na to, aby sme to posúdili, nesledujme vôbec futbal, dokonca ani to, čo sa o ňom píše: sledujme len tváre divákov, celú škálu emócií a grimás, ktorú v nich futbal vyvolá a uvidíme, že to dokáže len máločo (dokonca by sme mohli zostaviť rebríček činností podľa toho, akú škálu emócií, gest a grimás vyvolávajú, vrátane sexu, športu, hudby či politiky). Na druhej strane, nepreceňujme tváre – literatúra sa s futbalom v mimike nemôže rovnať, no jej pohyby sú iné, vnútorné a skrytejšie, no o to dôležitejšie: to, čo sa mení, je kompas v nás, pohyby duše.

 

Čo je to myšlienka: schopnosť vzniesť sa od predmetu, odpútať sa od neho, prepojiť vzdialené veci – preto je ústrednou vecou v myslení metafora. Opis nie je menej, nie je to myšlienka pripútaná k predmetu: skôr je to myšlienka vtelená do predmetu, myšlienka vpísaná do reliéfu predmetu.

 

motyle3

 

Štvrtok 16. jún 2016

 

Niekde byť, niečo vidieť – pre veľa ľudí cieľ, čo je len prostriedok, aj keď otázka cieľov a prostriedkov je komplikovaná; pre človeka náboženského je takmer všetko len prostriedkom, za ktorým vníma konečný – vyšší, neviditeľný – cieľ; pre človeka nenáboženského sa všetky ciele končia hranicou viditeľnosti, hmatateľnosti, uchopiteľnosti. Jeden typ ľudí žije, aby myslel; druhý myslí, aby žil.

 

zltacik resetliakovy

 

Piatok 17. jún 2016

 

Vec na nezaplatenie: raz za čas sa riadne narobiť.

Ale Slováci, zdá sa, presedlávajú na šport – rovnaká únava, ale pri niečom príjemnejšom, hoci nezmyselnejšom.

To pomalé, nenápadné vytváranie trendu, akým sú napríklad cyklisti, brázdiaci cesty v cyklistických dresoch. To keď sa zaviedli povinné prilby, zjavovali sa cyklisti v motocyklových, stavbárskych, pilčíckych a rôznych iných prilbách; cyklistom v dresoch však nejde o prepravu z jedného miesta na druhé, v tom sa líšia od cyklistov v civile. Podobne ako nikam nesmerujú žiadni ľudia v uniformách – policajti či železničiari. Uniformy vytvárajú svet osebe, vzdialený prízemnosti praktických cieľov.

Mojou uniformou je možno táto póza s ceruzkou v ruke nad zápisníkom: tiež nič nechcem napísať, nejedná sa mi o nijaké praktické využitie písma (to sa pozná najmä z toho, že obsahuje čísla).

Mojou predchádzajúcou uniformou bolo pracovné oblečenie, keďže, ako píšem, raz za čas sa poriadne narobiť je pocit na nezaplatenie (aj preto sa bohatí ľudia fyzicky nikdy nenarobia).

 

Všimnúť si, že okamihy, na ktoré sa nostalgicky spomína, prišli mimo našej vôle, mimo nášho plánu; prihodili sa mimochodom a nebadane, zadarmo, ako nevyspytateľný dar.

Všimnúť si, že futbaloví útočníci sú elegáni; ak je na ihrisku niekto s plešinou, ide o obrancu.

 

Šťastie sa nedá naplánovať. Možno spokojnosť; ale šťastie nebýva výsledkom plánu a snahy.

 

babocka pavooka

 

Sobota 18. jún 2016

 

Svet – najmä v dni, ako sú tieto – je pre mňa znepokojujúcim miestom. Ale vlastne ide len o pripomenutie toho, že znepokojujúce je Bytie; bytie nie je stav samozrejmosti, apatie, ľahkosti, ale presne naopak – a privádza nás k tomu prírodný svet (tak ako mňa), umenie, filozofia, vlastné myslenie: každý má svoju cestu k tomu istému poznaniu. Čím je tento nepokoj a načo slúži? Ak je otázkou, jestvujú na ňu odpovede? Alebo je už tento jasnocitlivý stav znepokojujúcej otvorenosti odpoveďou? Je jasný deň, júnové nebo s ľahkými bielymi oblakmi, a ja zreteľne cítim tie nehlučné, nehmatateľné vibrácie, ktoré vo mne oslovujú akýsi inštinkt a ten ma núti odpovedať už len v jazykoch, ktoré ovládam: putovať, túlať sa, cítiť a vnímať, premýšľať a pozorovať a potom písať a vracať sa domov zmierený, kmitajúci v rytme tých neuchopiteľných vibrácií. Spengler (a nebol v tom sám) považoval za to najpodstatnejšie veľký čin, štátnický skutok – a ja už na ceste (úniku) premýšľam, čo by ma vedelo zastaviť, čo by ma vedelo rovnako uspokojiť a neviem si predstaviť nič, čo by Spenglera uspokojovalo – to, čo on považoval za ničotné, to samotárske načúvanie vibráciám bytia a naladenie sa na ich kmitočet – pre mňa bytie samotné – je pre mňa neodmysliteľné a opak je väzením; a pre mňa je zase ničotné to, čo on tak rád videl zaznamenané v kronikách, pretože je to pre mňa súčasťou onoho väzenia (v ktorom ale väčšina ľudí žije).

 

Zapadnúť niekam – ľahko a prirodzene a definitívne, a naopak, byť typom, ktorý nikdy nezapadne medzi ostatných, ktorý vždy cíti inakosť, osteň, ktorým naráža na veci a ktorý mu bráni byť spoľahlivým dielikom stavebnice a ktorým cíti nesamozrejmosť a neprirodzenosť situácie v každom spoločenstve. Bytie ako nepokoj, ako zostrená pozornosť, ako neustála analýza proustovskej princeznej nespiacej na hrášku. Oba módy bytia – oba ľudské typy – zapadnúť i nezapadnúť, majú svoje za a proti, no človek si ich nikdy nevolí. Môže sa búriť, aj keď ľahko zapadne a medzi ním a prostredím nestojí nijaká stena; a môže využiť všetku svoju vôľu a inteligenciu na mimikri, takže sa zdá byť ako iní, hoci takým nikdy nebude (a ľudia to vždy vycítia) – no čosi takéto je ľuďom dané a týka sa ich osobnosti vo všetkých ohľadoch.

 

V mladosti človek úzkostlivo premýšľa, kam ísť, kde je to jeho pravé miesto a čo má robiť: svet vníma ako labyrint a pýta sa srdca na bod jeho raja. S odstupom rokov to celé vidí inak. Má svoj domov a to je miesto jeho gravitácie – má tam svoje deti, o ktoré sa treba denne starať a to si už nevyžaduje nijaké otázky. A takisto pochopí, že už nemusí byť tam alebo inde – dôležitý je len spôsob jeho bytia; každý deň tak vždy odznova píše to, čo považuje za podstatné, a už nebuduje dielo, projekt s originálnou konštrukciou, ale zaujíma ho jedine koncentrácia na podstatu, rýdzosť štýlu, pozorovanie pravdy svojho života, vnútorné svetlo textu.

 

Dnešná cesta na Vršatec, v jasnom júnovom dni – aspoň raz ročne na Vršatci, hovorím si a teším sa rovnako na les a bralá ako na dedinu, na tú v starom čase ponorenú dedinu s neobyčajným výhľadom, odkiaľ sa na oblaky díva zhora a kde sa zdá, že všetky mestá, dediny a polia pod ňou kľačia, kde sú ešte tie staré dvory a staré domy, ľudia, ktorí prežívajú vo vyhnanstve, v tieni času (tie isté priezviská na cintoríne potvrdzujúce izoláciu). Vo dvore s naukladaným drevom sediaci pes a stará pani v kresle, pozorujúca ulicu v evidentnom nadbytku času – ako jej závidím… Zabednené okná ošumelých domov, v ktorých sa ale žije (podobné obrazy v Červenom Kameni, aj s pachom potuchnutých, dávno uzavretých domov), staré ploty, tak trochu skanzen, ten istý tieň času aj na zdanlivo vynovených domoch (čo pribudlo: ihrisko, na ktorom si v slnečnom sobotnom popoludní kopú loptu výlučne dievčatá). Vždy som tu premýšľal nad tým, že to musí byť iné a určujúce, narodiť sa a vyrastať vo Vršatskom Podhradí.

 

Po pol dni ticha, lesa a pozorovania vyjdem aj na hrad. Z okna ruiny hľadím cez zalesnenú dolinu na hotel v diaľke, odkiaľ podivuhodne zosilnené doliehajú hlasy veseliacich sa ľudí; nerozumieť, čo hovoria, ale zreteľne počuť smiech každého z nich, vybuchujúci v pravidelných, krátkych intervaloch. Z múrov hradu sála teplo uplynulého dňa a ja myslím na to, že už po niekoľkých hodinách samoty je mi tá veseliaca sa spoločnosť (na čom sa možno toľko smiať?) cudzia, ako tajomný, príťažlivý a zároveň neprekonateľne odcudzený ľudský druh; ak by som ich pozoroval po niekoľkých dňoch, týždňoch či možno rokoch pokojnej samoty, bola by v tom zrejme rovnaká zmes fascinácie a odcudzenia, rovnako neprekonateľná otázka, ktorej otáznik znamená záujem i spochybnenie zároveň. Ako stroskotanec, pustovník či cudzinec ich pozorujem z neprekročiteľnej vzdialenosti obojstranného odcudzenia.

 

V skutočnosti ide o postupný, nenápadný príchod leta, o rozjasnenie záhrad a prehĺbenie tieňov, o prípravu na zastavenie hodín v letnej nehybnosti, o prechod na prázdninový čas plynúci v hlbinách pod bezhraničným nebom, o pachy prázdnin u starých rodičov, o obrazy, ktoré v nás zostanú naveky vpísané v bezrozmernosti prázdninovej hypnózy, keď nie sme nikým a naše Ja zaniká v mene archetypu leta, ide o svet, ktorý nejestvuje inde a inak, než v našich prázdninových spomienkach, prázdninový rub reality, prežívajúci v detskej bezrozmernosti denného snenia: leto sa vkráda do nepozorovaných záhrad ako boh detstva v exile.

 

Knižnica: jaskyňa s vlastným, zmrazeným časom, navštevovaná zvláštnymi tvormi s napohľad veľmi neistým letom.

 

Občas si treba pomôcť ľuďmi, ktorí žili v dávnych dobách, tým skôr, že ak by žili dnes, boli by najskôr ako my.

 

lepidoptera 4

 

Piatok 24. jún 2016

 

Nádychy a výdychy, ponorenie sa a vynorenie, skrytý život duše: ktorý nepoznáme, no prežívame ho, prispôsobujeme sa mu, nevieme, čo sa deje v hlbinách pod hladinou, so zadržaným dychom, v tlaku hlbín, v temnote – ale dáva to zmysel, farby a chute každému ďalšiemu vynoreniu sa na svetlo. Duša v nás žije svojim vlastným životom, život v živote, tajomstvo v tajomstve, otázka v otázke.

 

Cesty letom, napríklad: jestvujú veľké ploty a brány času, ako napríklad to veľké a jasné vymedzenie leta časom prázdnin, tá veľká brána na konci júna a druhá na začiatku septembra, a tým pádom sú aj nenápadné, poloskryté, neoficiálne zóny času, prázdne uličky, ľudoprázdne námestia, vedľajšie koľaje zrušených nástupíšť, ako napríklad jún, to utajené letné územie, zóna neoficiálneho, ale už prítomného leta, pohraničná zóna, v ktorej pochopiteľne nik nežije a nestavia, a ja sa v tejto polooficiálnej zóne túlam a vyberám si svoje prázdninové dni vopred, zadarmo, na zrelých, mĺkvych, kobylkami ozvučených lúkach, vo vôni lopúchov pri lesnom potoku, v teplom šere hustých lesov: leto ako stav ducha, ktorý sa poznáva v duchu prírody (vo vôňach, jasnosti, meravosti, opustenosti, príťažlivosti).

 

Celoživotný pocit, že k tomu podstatnému ešte nedošlo, že ešte stále som to poriadne nepremyslel, poriadne nespracoval a nenačrel dosť hlboko, že všetko bolo ešte len prípravou – čo z realistického pohľadu nedáva veľkú nádej, že raz sa to skutočne podarí, na druhej strane to dáva chuť a energiu žiť.

 

 

lepidoptera6

 

Sobota 25. jún 2016

 

To, čomu sa módne hovorí hejter, má v našich krajinách (Stredná Európa) dlhoročnú tradíciu, dokonca ide o jednu zo základných vlastností “ľudu”. Socializmus túto vlastnosť veľmi úspešne šľachtil, keďže sa dalo zo zvyku a naslepo šomrať na všetko, čo sa “zhora” robilo; rozdelenosť spoločnosti na “my” a “oni” bola konfúzna a vždy sa dali nájsť nejakí “oni”, v každej spoločenskej situácii (komunisti, evanjelici, židia, páni, atď.). Tradícia odporu – najlepšie pasívneho – získala na úcte, veď angažovať sa (v prospech Maďarov, Čechov, ľudákov, komunistov, …)sa napokon nikdy nevyplatilo. Rezervovanosť a kritický odstup – teda nie zásadovosť, ale opatrné šomranie z princípu – sú hlboko v našich génoch, na rozdiel od takých Nemcov, ktorí boli vždy príčinliví a stotožnení s “vedením”.

 

Čoho pánom sa cítiš, koho sluhom sa cítiš.

Čo znamená tvoje víťazstvo? Čo znamená tvoja prehra?

 

Na ospravedlnenia množstva napohľad agresívnych a sebeckých rozhodnutí: v živote jestvujú určité úseky, v ktorých je otvorený priestor pre zásadné rozhodnutia, tak ako v zápase, keď je za stavu 0:0 pred koncom šanca skórovať – na rozdiel od hráčov v zápase to nevidíme tak jasne a len niektorí vycítia v danom okamihu (väčšina až dodatočne, s oneskorenou ľútosťou nostalgikov), že toto je šanca rozhodnúť, bez ohľadu na spravodlivosť a bez ohľadu na zármutok zúčastnených.

 

Rozlíšiť: krok, ktorý máš spraviť v živote, a krok, ktorý máš spraviť dnes.

 

Život je aj otázkou toho, čo človek riskuje. Postupom času človek zistí, že riskuje, len keď sám chce: na rozdiel od mladosti, keď čelí životu a riskuje zoči-voči životu, v dospelosti už neriskuje a ak áno, tak len z vlastnej vôle, ako keď človek vystrčí hlavu z klimatizovaného kabrioletu. Preto je také ťažké a iné byť umelcom – znamená to byť človekom, ktorý na rozdiel od ostatných neustále, v každom svojom skutku riskuje.

 

motyle4

 

Streda 29. jún 2016

 

Je zaujímavé, ako sa ako ilustrácie k hudbe nehodia fotografie a ako sa k nej naopak hodia maľby; fotografie (potok, príroda, mesto, používané na obaloch klasickej hudby) vzbudzujú pocit neadekvátnosti, gýčovej, násilnej ilustrácie, paralelizmu, ktorý je niečím navyše – k vnútornej povahe hudby sa hodí vnútorná povaha maľby: vnútorný priestor človeka, mysle, intimita a fantazijnosť.

 

Umenie dokumentuje cestu dovnútra, odklon od bezprostrednosti zmyslovej reality. K rozprávkam sa hodia kresby, nie fotografie. Kresba – na stene jaskyne alebo na stránke knihy – vťahuje dovnútra, do príbehu, do sféry podobenstva, mýtu. Akt písania – vytváranie znakov cudzích realizmu zobrazenia – je aktom vnútorného sveta par excellence.

Samozrejme, film je výnimkou a to neobyčajne zaujímavou, keďže manipuluje realitou a ponúka ju ako realitu. Na rozdiel od ostatných umení sa teda nevydáva dovnútra, neobracia sa materiálnemu svetu chrbtom.

Otázkou však je, čo je to “realita” a či dichotómia realita – vnútorný svet nepochádza len z nás. Vezmime si život zvierat: sú zvieratá “v realite” omnoho hlbšie ako my, keďže nepoužívajú znakové systémy a zostávajú verné zmyslovému vnímaniu? Alebo naopak nemajú k realite vôbec prístup, keďže nemajú kritický rozum, teda čosi špecificky abstraktné?

Pod pojmom “realita” akoby sme mali na mysli niečo (“čisté vnímanie”), čo najprv treba abstraktne (umelo) vnímať a uchopiť a potom “oddeliť” (v mysli) od svojho opaku (od nánosov myslenia) – je to teda produkt umelého zmýšľania, hoci ho kladieme do opozície k tomuto umelému zmýšľaniu. Kantovská pasca.

Preto je možno vnútorný svet, priznane umelý, ľudský, poctivejším a otvorene znakovým systémom a tým pádom sa nám v ňom slobodnejšie pohybuje.

Už v detstve prechádzame touto “umelou”, znakovou, rozprávkovou fázou, fázou jaskyne.

 

motyl

 

Reklamy

2 komentáre to “Kruhový denník: jún 2016”

  1. petervojtek Says:

    > Svetlana Alexijevičová: Vojna nemá ženskú tvár – jedna z tých ťažkých, ťaživých kníh, podobných Šalamovovi

    zaujimave, mna ani nenapadlo tychto dvoch autorov porovnavat. od Alexijevicovej som precital Vremya sekond henda a knizku o Afganistane a prekvapilo ma ake je to znepokojive citanie bez moznosti oddychu. Na jednej strane velmi zaujimave citanie, ale kedze rad citam knizky najma vecer pred spanim, pri Alexijevicovej som mal viackrat obavu, ze budem mat nocne mory.

    Salamov (predpokladam ze Varlam Salamov – Kolymske poviedky) mi pride ako velmi prijemne citanie na dobru noc. Myslim si, ze rozdiel medzi autormi je v tomto:

    rovnako u Salamova aj u Alexijevicovej su to strasne pribehy, ale tam na Kolyme uz ide o boj prirody a ludi, zatial co u Alexijevicovej ide o boj ludi s ludmi. To druhe viac drasa nervy. A tiez – Salamov v Kolymskych poviedkach venuje vela casu opisu kras surovej prirody co zjemnuje hrozu, zatialco Alexijevicova “ide priamo na vec”.

    • dalfar Says:

      Ďakujem za komentár, niečo na tom samozrejme je. Kolymské poviedky som čítal dávno a dojem, ktorý z nich zostal, tie prírodné dojmy zmazal resp. potlačil. Aj tak si myslím, že o boj človeka s prírodou by išlo v prípade nejakých Laponcov, ale gulag je o boji ľudí s ľuďmi, navyše v absurdnej podobe. De facto nevinní ľudia sa ocitnú v gulagu a kvôli prežitiu sú si vzájomne nepriateľmi. Šalamovov tábor som chápal ako verziu pekla (písal som o tom v texte na tejto stránke: https://dalfar.wordpress.com/2010/01/05/varlam-salamov-kolymske-poviedky/ )
      Samozrejme, paralelu medzi týmito dvoma autormi robím len preto, že z tejto literatúry poznám málo, informovanejší čitateľ by vytváral príhodnejšie paralely.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: