Vystrihnuté haiku

friedrich3

Dejepisné haiku

 

 

 

rozličné národy

nemajú spoločné vnímanie

jednej bolesti

 

 

Jordanes: De origine actibusque Getarum (551)

 

 

K haiku by sa nemali písať komentáre, k spôsobe vystrihnutia tohto haiku by som však chcel uviesť niekoľko skutočností. V prvom rade, uvedené haiku z Jordanovho diela O pôvode a dejinách Gótov vystrihol Ján Steinhűbel. Jordanes v 6. storočí napísal v skutočnosti čosi iné. Slovenský historik nie že by ho nesprávne pochopil – skôr Jordanovi podsunul možno vlastnú, každopádne zaujímavú myšlienku, že národy sa okrem iných znakov líšia tým, že inak prežívajú bolesť; každý národ je teda definovaný tým, akú bolesť prežíva vo svojich dejinách. Steinhűbel vo svojej knihe Kapitoly z najstarších českých dejín uvádza niekoľko znakov, ktoré vymedzujú národ (sloboda; rozlíšenie na my a oni; národ ako vôľa a predstava) a jedným z nich je podľa neho, opierajúc sa o Jordanovo dielo, aj iracionálne puto prežívania spoločnej bolesti. Podľa toho možno hovoriť o Židoch, Arménoch, Slovákoch, Portugalcoch či Maďaroch ako o nositeľoch vlastného dejinného smútku, ktorý je nepreložiteľný a neprenosný. Preto aj spoločné dejiny Maďarov a Slovákov znamenajú pre oba národy niečo úplne iné (rok 1848, Trianon, rozpad monarchie, atď.). Tieto príklady pochádzajú odo mňa; Steinhűbel sa obmedzuje len na príklad Byzantíncov a ich špecifického smútku. (Bolo by však možné hovoriť aj o civilizačných a náboženských okruhoch a ich špecifických smútkoch a melanchóliách, ako aj o interpretáciách moderných dejín cez pojem národnej – a inými nepochopenej – bolesti).

Jordanes v skutočnosti píše o nesúdržnosti Hunov po Attilovej smrti a o ich porážke Gótmi, pričom skôr popisuje než filozofuje. Steinhűbelov citát je zložením dvoch viet: “Illic concursus factus est gentium variarum (…) nec quae unius passioni compaterentur (…)”, ktoré hovoria o sváre medzi Attilovými národmi a následne o tom, že takto rozdelené telo národa netrpelo spoločne, ale, po strate hlavy, začali si jednotlivé údy zasadzovať rany navzájom. Národy totiž, píše Jordanes o niekoľko odstavcov vyššie, upadajú často nie pre nedostatok, ale nadbytok následníkov (čo zas poznajú Slováci ako svoj smútok Svätoplukových prútov). Jordanes však podľa mňa nesledoval myšlienku, ktorú z neho vystrihol, špecifickým prekladom podčiarkol a následne rozvinul Ján Steinhűbel. Nejde pritom o nepochopenie či skomolenie, ale skôr o borgesovský spôsob vytvárania si svojich predchodcov, čo je vo filozofii dejín často využívaný postup.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: