Kruhový denník: apríl 2016

buk

Piatok 1. apríl 2016

 

Bežne sa rozlišujú štyri ročné doby, ale – botanicky, meteorologicky, pocitovo – je možné rozlíšiť omnoho viac období. Tu práve končí obdobie zlatých dažďov a začína obdobie kvitnúcich marhúľ.

 

Austerov Vynález samoty, prvá kniha: Portrét neviditeľného muža, spomienky na otca. Presná, vedomá, obsažná kniha, v ktorej Auster dokáže objaviť a vysloviť nové a zaujímavé veci aj o takej spotrebovanej téme, akou je smrť. Niekoľko úrovní knihy, ktoré sa odkrývajú s postupným čítaním.

Iná kniha, ktorá mi pri tomto žánri napadla ako prvá: Handkeho spomienky na mŕtvu matku. Austerovu knihu považujem za vydarenejšiu.

 

Niekoľko balíčkov, ktoré dorazia v jeden deň: knihy, čaje. Pripomenie sa mi téma luxusu. Žijem v pohodlnom dostatku všetkého, čo potrebujem (knihy, papier, čaj…) – je to luxus, alebo štandard? Je luxus nadbytok, vlastnenie nepotrebného? Definujeme luxus sami sebe, alebo je odhalený a pomenovaný vždy až pohľadom zvon? Luxus spočívajúci v tom, mať iba potrebné veci. Luxus nič nevlastniť a na ničom neuľpievať. Luxus mať čas.

 

Tá občas nutkavá potreba spraviť niečo užitočné, byť jednoduchým spôsobom prospešným, ako prostý nástroj: pohrabať dvor, upratať niečo, opraviť čosi, čo sme odkladali na neskôr, byť skratkou medzi vecami. Takéto chute či potreby sa striedajú: písať, prekladať, čítať, ísť sa prejsť, športovať, stretnúť sa s ľuďmi, zjednodušiť sa, alebo sa naopak rozširovať. Dalo by sa povedať, že náš duševný život má určitý metabolizmus a je prospešné rozumieť mu: poznať svoje túžby a nasýtiť ich. Ale dalo by sa zároveň povedať, že toto “poznanie” a “sýtenie” sú limitujúce, deprivujúce cykly: že túžby nás musia vždy prerastať, že človek musí byť vždy prepojený s tým čímsi za horizontom – cez nepoznané, nevyslovené, nedosiahnuté – aby skutočne jestvoval. Nedefinitívnosť ako podstata ľudskosti.

 

Na písaní denníka je príjemná prirodzenosť pokračovania. Dopísať poznámku, zavrieť zošit a na druhý deň pokračovať, kdekoľvek, čímkoľvek. Je v tom optimizmus životnej otvorenosti, neurčitosti našej budúcnosti. Zajtra (o hodinu) môže byť čokoľvek iné, akýmkoľvek spôsobom.

 

Písanie denníka je utešujúcim vedomím, že som mnohostenom, dokonca tušeným n-stenom, kde n konverguje k nekonečnu. Osobnosť ako monolit, ako konečný, obmedzený a uzavretý tvar je pre pisateľa denníka hrozbou a prekliatím. Jednotlivé záznamy v denníku slúžia ako dôkazy vlastnej mnohostennosti.

 

K úvahe o osobnostiach (28. marec 2016): čo pre človeka (autora) znamená byť pochopený. Nechcieť byť pochopený, zotrvávať v obrannom geste nepochopiteľnosti a nepreniknuteľnosti môže znamenať reflexné gesto komplexu, strachu z vlastnej jednoduchosti. Nie je to tak, že ten, kto má čo povedať, to chce povedať? Že ten, kto objaví čosi podstatné, tomu nechce a ani nemôže stáť v ceste?

Vidieť a byť videný, dve zásadné situácie. V oboch sa skrýva akési metafyzické napätie. Aj ja v sebe rozoznávam túžbu (pokušenie?) vidieť a nebyť videný. To prvé je spojené s túžbou poznať, so zvedavosťou, s voyerizmom, … to druhé s odporom z obnažovania, s vlastnými komplexmi, so zdržanlivosťou, … škála oboch pocitov je široká a u každého človeka predstavuje ich zmes.

Opačný postoj: túžiť byť videný (odhaľovať sa) a netúžiť vidieť (byť slepý) sa vždy považovalo za úchylku, za hriech.

 

Rozdiel medzi zápiskami a dielom: v diele sa jednotlivé zápisy ovplyvňujú, variujú, získavajú medzi sebou vzťah – a tak už tu nie je len čosi zapísané, motív, myšlienka, čosi jednotlivé, ale vytvára sa čosi druhé, iné, nevyslovené: jemná pavučina vzťahov, ktoré sú situované v mysli a pozornosti čitateľa.

Zapísať niečo tak môže znamenať zbaviť sa toho: zavŕšiť to, vybaviť a kráčať ďalej. Avšak zapojiť túto myšlenku do diela znamená oživiť ju, rozvibrovať a odovzdať ju ďalšiemu – živému – životu.

 

Všímať si, ako často – a ako zbytočne, neoprávnene – dospelí (rodičia) napomínajú svoje deti; svedčí to čosi o nás, dospelých.

Analýza kritiky všeobecne: analýza moci (kritizujeme: často z komplexu, nenávisti, nelásky, popierania). Analýza popierania.

 

dub

 

Utorok 5. apríl 2016

 

Neverím, že život možno prežiť bez okamihov nemej túžby, ktorú sa len učíme artikulovať, túžby, ktorá smeruje k čomusi absolútnemu a trhá náš racionálne usporiadaný život na kusy. Nemé, slepé, nástojčivé otázky. V ktorých človek cíti, že si nepatrí, v ktorých pritom najzreteľnejšie jestvuje (lebo aj uprostred hmly možno zreteľne cítiť seba, hoci nič nevidíme) a v ktorých jasnom otázniku, ak sa nechá viesť, dokáže uvidieť najistejšie odpovede vo svojom živote.

Na tieto najjasnejšie a zároveň najtemnejšie okamihy (pretože aj svetlo môže oslepovať) má, zdá sa, najlepšie vypracované odpovede náboženstvo: ateistická doba sa bude musieť vysporiadať s dejinami toho, čo nazývame mystické zážitky.

Sú to – našťastie? –  len záblesky, okamihy: a potom je na nás, ako žijeme s ich vedomím. Náboženstvo a umenie sa ich učia artikulovať ako v podstate ochranné schránky, de facto totemy, bleskozvody pre záblesky extáze.

Predstaviť si dejiny mystických okamihov v literatúre. Ich osobné dejiny. Otázka je, ako si človek tieto okamihy prekladá do otázok – a ako na ne odpovedá.

 

Tale of Tales (Il racconto dei racconti): film, ktorý je postavený na troch príbehoch – ľudových rozprávkach Giambattistu Basileho. Tento film je dôležitý aj tým, ako vracia späť do hry pôvodný surový materiál rozprávok; Basile sa považuje za jedného z prvých zberateľov rozprávok, Perrault i Grimmovci prišli až po ňom a, čo je dôležité, zjemňovali pôvodné verzie príbehov, ktoré v sebe niesli temný mytologický základ. Basile zozbieral ľudové rozprávky, spísal pre ne dokonca rozprávačský rámec na spôsob Boccacciovho Dekameronu či Tisíc a jednej noci, no vyšli až po jeho smrti, v neapolskom dialekte. Sú to temné, drsné, erotické a kruté príbehy so svojským humorom. Vďaka Basilemu vieme, ako vyzerali niektoré najznámejšie rozprávky v pôvodnej podobe, pred ich postupným (zámerným) obrusovaním v prúde času. Garroneho film sa zameral na túto jednoduchosť, hoci pridal – a tak to robia správni rozprávači – niečo zo seba. Prosté a pôsobivé, vizuálne, herecky i hudobne vydarené.

 

javor b

 

Streda 6. apríl 2016

 

Apríl sa v Bielorusku povie krasavik, v chorvátsku travnik.

 

drac

 

Štvrtok 7. apríl 2016

 

Niekedy je ťažké povedať, či stúpame alebo padáme, z istého pohľadu je to zrejmé vždy až dodatočne, z odstupu – aj keď verím, že zo všetkého možno vyťažiť cestu hore schodmi, nech už sú okolnosti akékoľvek; tie najúspešnejšie obdobia môžu človeka v skutočnosti pochovávať, máločo je také nebezpečné ako neobmedzené presadenie vlastnej vôle (lebo to, čo v nás vládne, sú pričasto malicherné popudy, temné stránky, banálne túžby) a obdobia odriekania nás môžu posilňovať; niekedy sa človek zahĺbi do čítania kníh, do ich písania, a nevie, kam to povedie a ako to skončí: je to rast? alebo pád? slepá ulica? Mám pocit, že ulice nemám rád; radšej mám voľnú chôdzu lesom, ale samozrejme, denne chodím ulicami, ktoré tak odmietal Thoreau, akurát nevysedávam v kaviarňach; kedysi som bol anonymný a nezainteresovaný chodec, tá bezvýznamnosť mi občas chýba, ten fakt, že som nemusel nosiť menovku, občas ani uniformu, lebo dnešné dovolenky: to je luxus môcť zhodiť uniformu. Uniformy, všade okolo nás (neviditeľné); takmer každá vec uniformuje: televízia, tepláky, monterky, hypotéka, značka auta, tetovanie, účes. Táto záľuba v uniformách ma neprestáva udivovať. Nosiť ich, ale aspoň ich nemilovať, nectiť si ich, neprehliadať ich tupým zvykom. Ak si vyberám z piatich vecí (a často sú veci len dve), vyberám si z piatich uniforiem; ak si vyberám z tisíc, už to prísne vzaté nie sú uniformy; a ešte lepšie: urobiť si vec vlastnú, hoci aj vlastnú uniformu (ale jestvuje uniforma v počte jeden?). Písať si, napríklad, denník: vyznačiť vo svojom dni labyrint, ktorého čiary konvergujú k odtlačku prsta, takže každý pisateľ – a každý jeho deň – sú jedineční. Rozpoznávať tieto labyrinty v sebe, v hudbe, v knihách, v lese. Sen je jedinečný, vždy je len toho, komu sa sníva; je v nás čosi, čo individualizuje, čo odoláva tlaku masy, hlboko v tme v nás.

Vytvoriť knihu znamená: priviesť na svetlo ten jedinečný labyrint v nás, ten odtlačok prsta našej duše.

 

Písať, putovať, prepísať sa k čomusi… Juráčkov denník: podivuhodná schopnosť prepísať sa k zúfalstvu. Monumentálny denník a zároveň denník monumentálneho zúfalstva. Čiary tohto labyrintu podivuhodným spôsobom opisujú ničotu.

 

Pomerne veľa hudby – novej hudby – v posledných dňoch, zvukové mandaly: Arianna Savall (Hirundo Maris), Ches Smith, Craig Taborn, Mat Maneri (The Bell), Michael Nyman (War Work), ZOFO a najmä Urmas Sisask (A Space Odyssey), Danielle Vianello (Lunaria), archívny Godár (Orbis pictus).

 

Na Austerovi ma zaujíma to, ako z človeka píšuceho spravil postavu, teda objekt a subjekt zároveň. Čo táto postava robí? Píše; to práve robí, tým koná, je spoluautorom, je zároveň postavou i autorom, cez svoje písanie je (aj nie je) Austerom. Je v príbehu i nad ním, rafinované zrkadlo i zrkadlený.

 

brest

 

Piatok 8. apríl 2016

 

Predstava, naša predstava… No jeden z možných obrazov je aj tento: stojíme na tenkej ploche, pod ktorou je rušný tajný život, nebezpečný a príliš smrteľný život čohosi, čo nevidíme, no čo pôsobí. Stačí si predstaviť našu zem, krúžiacu a letiacu temným vesmírom, stačí si predstaviť krehkosť Pascalovej trstiny, predstaviť si Boha, ktorý fúkne a zlomí nás všetkých, stačí si predstaviť nevyhnutnosť toho, že sto, tisíc, milión rokov uplynie, že “teraz” sa bude volať čas, v ktorom nie sme: a možno si predstaviť aj to, že pod nami temno žije aj čosi iné než táto (meta)fyzická nutnosť nášho zničenia, čosi menej chladné, a horšie, čosi, čo nazývame zlom, čo celkom určite žije a hýbe sa ako potenciálne závislosti, ako všetky zlé scenáre nás samých a je to tak prirodzená a ľahká predstava, až sa čudujeme, že na zemi to vyzerá tak pokojne, ľahko a nehybne.

 

Obrazy, napríklad: muž, manžel, otec sám doma. A nielenže je náhle osamelý, ale aj preberá rolu vládcu domácnosti. Tento obraz môže znamenať rôzne veci a pritom je vždy rovnaký a preto aj nutne podobný: možno je žena v pôrodnici, možno ho opustila, možno odišla s deťmi niekam, no obraz je rovnaký, hoci rám sa mení (vždy iná je situácia ženy, vždy podobná je situácia muža).

A iný obraz: zostať doma, stať sa výlučným obyvateľom svojho domova, prísť o zamestnanie, vzdať sa ho, odísť na dôchodok, vziať si dlhé, neurčité voľno: ďalší archetyp, situácia, východzí bod, náhľad.

 

brectan

 

Štvrtok 14. apríl 2016

 

Film Stonehearst Asylum, inšpirovaný poviedkou Edgara Allana Poa. Mladý lekár Edward Newgate prichádza do odľahlého sanatória – blázninca – určeného pre bohatú klientelu. Významné rodiny z okolia tu umiestňujú svoje čierne ovce s najrôznejšími poruchami, ktoré sú nám vymenované ako zo slávnej čínskej encyklopédie J. L. Borgesa: sú tu tí, čo si myslia, že sú čajník, tí, čo sa považujú za koňa, ženy s hystériou, melancholici, homosexuáli, epileptici. Úvodné zamyslenie sa nad dejinami zdravia a morálky, ku ktorým už akosi patrí tieň Michela Foucaulta. Riaditeľ ústavu Silas Lamb prevedie Newgatea “svojim kráľovstvom” a pridáva ďalšiu myšlienku: prečo liečiť blázna z jeho bludu a nepodporovať ho v ňom – “prečo zo šťastného koňa spraviť nešťastného človeka?” Zápletka Poovej poviedky je myslím všeobecne známa: ukáže sa, že ústav riadia bývalí blázni na čele s Lambom, kým personál ústavu je zavretý v pivničných celách. Nie je to však také prosté. Staré vedenie používalo drastické metódy súdobej psychiatrie – vo filme zhrnuté vo výroku, že kľúčom k šialencovej mysli je nájsť miesto jeho strachu. Potom stačí zlomiť to zviera v ňom a vykresať z neho opäť človeka. Silas Lamb je, naopak, človekom nových metód: blázni majú všetky privilégiá, netreba ich väzniť a vlastne ani liečiť. Je to osvietenec, vlastne až demokrat – revolucionár. V Poovej zápletke možno – najmä v tejto filmovej verzii – vytušiť dve totality a ich súboj; staré vedenie konverguje k fašizmu či všeobecne k tvrdému konzervativizmu, kým v Lambovi možno vytušiť komunizmus. Na strane starého vedenia je aj určitý blahobyt – fungujúca infraštruktúra, kým Lambovi dochádzajú potraviny (hneď na úvod servírujú Newgateovi vevericu), v ústave sa takmer nekúri (noví “kuriči” sú nekompetentní) a netreba si robiť ilúzie o tom, ako sa rovnostársky Lamb vysporiadava so svojimi odporcami a kto pre neho pracuje (chlapík menom Mickey Finn je prototypom všetkých Berijov). Ideologické napätie medzi nimi sa odohráva prostredníctvom dvoch hlavných postáv: Newgatea a Elizy Gravesovej. Newgate prehovára Elizu, aby s ním utiekla, Lamb ju však v ústave chráni pred sadistickým manželom. Film túto dilemu rieši veľmi elegantne. Medzi dvoma totalitnými ideológiami nevíťazí Newgate čoby racionalista, moralista, pokrokár či vedec – ale Newgate čoby individualista. Po tom, čo utečie s Elizou (a zvrhne Lambov režim v ústave) sa dozvedáme, že Newgate je falošný lekár – ide o psychiatrického pacienta, ktorý sa zamiloval do Elizy a neprišiel spasiť ústav, ale odviezť si z neho svoju milovanú. Newgate nachádza únik – a vlastne aj zdravie, či prinajmenšom stabilitu – v individuálnom cite, v osobnom vzťahu. Keď ho vidíme na záver v sanatóriu v Taliansku so svojou Elizou, zostáva pocit rozdvojenosti – je to pacient či lekár?

Týchto dichotómií je Poov námet plný. Čo je lepšie: šťastný a vitálny Lamb čoby riaditeľ, alebo zlomený Lamb – troska?

O tomto filme by sa dalo písať vo foucaultovskom duchu, a nepochybne sa to deje; také ľahké to však nie je. Lamba nemožno postaviť do neutrálneho postavenia voči režimu bývalého riaditeľa a postaviť medzi nimi akési zahmlené rovná sa. Za prvé, na výber nie sú len tieto dve alternatívy; za druhé, Lamb popiera pravdu celkom vedome na úkor “spravodlivosti” či “výhod”; za tretie – a to je asi hlavný bod – jediný evolučný pokrok je možný za bývalého riaditeľa, totiž pokrok rozvojom vedy a hľadaním pravdy, kým Lamb je konečná, ideologické status quo. Myslím, že rovnako ako komunizmus.

Zákon nemusí byť vždy len na strane dobrých, čestných a pravdivých – môže slúžiť aj mocným. No ak je proti nemu postavený režim zásadného bezprávia, hoci aj s ponukou výhod či blahobytu, voľba by mala byť jasná.

 

orgovan

 

Piatok 15. apríl 2016

 

Existujú rôzne spôsoby čítania: možno si vziať knihu do postele a čítať; knihy si možno vziať na stôl a tým ich čítať pracovne, kombinovať medzi sebou, komentovať ich vlastným písaním, prepájať čítanie s aktom písania; knihu si možno vziať so sebou do záhrady, možno ju vziať niekam – nie ako doplnok cesty, ale ako cieľ cesty – vyjsť kvôli nej na vrchol kopca, na morský breh, na posed v lese, spraviť putovanie súčasťou čítania (čítanie ako rituál); knihu si možno vziať so sebou na cesty ako vyvoleného spoločníka; za pomyselné absolutórium sa považuje vziať si knihu na opustený ostrov.

 

Otázka, akú knihu by sme si vzali na opustený ostrov, je klišé pre svoje používanie, ale aj preto, že znamená svoj opak; všetko, čo sa týka pustého ostrova, je vecou intimity a mlčania – ako možno v médiách hovoriť o tom, čo sa deje na pustom ostrove, ktorý je opakom médií? Otázka vyvracia pustý ostrov.

 

Akú knihu o pustom ostrove by ste si prečítali?

O akom pustom ostrove by ste si prečítali knihu?

O akom pustom ostrove by ste napísali knihu?

 

Akú knihu by ste napísali na pustom ostrove?

Mohla by to byť kniha o pobyte na ostrove; kniha o ostrove; kniha o sebe; kniha o svete tam, mimo ostrova; kniha o ľuďoch alebo o samote; kniha o Bohu; žiadna kniha.

 

Vždy som bol presvedčený, že každý človek by mal určité obdobie svojho života stráviť v úplnej samote, na pustom ostrove. V istom zmysle je náš život vyhýbaním sa pustému ostrovu. Keď Pascal písal o tom, že všetko naše nešťastie pochádza z neschopnosti obsedieť v prázdnej izbe, mohol napísať “pustý ostrov” namiesto “prázdna izba”. Pustý ostrov je metaforou pre náš vzťah ku knihám a k sebe. Pre prečítanie niektorých kníh potrebujeme pustý ostrov (a nedopriali sme si ho); pre napísanie niektorých kníh (všetkých kníh) potrebujeme pustý ostrov (a preto sme ich nenapísali). Proust ležiaci na svojom pustom ostrove (a píšuci o “svete tam”). Spisovatelia obývajú pustý ostrov. Preto sú takí nevrlí: sú to divosi, domorodci, ktorí nepoznajú civilizáciu, prípadne stroskotanci.

 

Desert Island, mnohovýznamovosť tohto spojenia. Island ako ostrov a ako Island (a ako “is land”); desert ako opustený, ako púštny a ako dezert, sladká odmena. Vzácnosť.

 

Pustý – opustený – pustiť – púšť. “Opustiť” – urobiť z niečoho pustinu, pustatinu. “Puszta”. A čo spravíme, keď opustíme pustatinu, keď opustíme púšť?

 

Ostrov pustatiny (v mori civilizácie).

 

Ku ktorej knihe by ste si vzali pustý ostrov?

 

Každá kniha je pustý ostrov a keď o nej hovoríme a píšeme, keď ju chválime či haníme, spájame s inými knihami a interpretujeme, berieme ju z pustého ostrova. Do civilizácie.

 

Skutočný denník, myslia si niektorí, je knihou pustého ostrova.

Akonáhle knihu dopíšeme a dáme ju medzi ľudí, rušíme jej pustý ostrov, odnášame ju z ostrova.

 

Na aký pustý ostrov by ste si vzali túto knihu?

 

Deti, keď im rozprávate o ostrovoch a svetadieloch, sa vás nakoniec vždy spýtajú (alebo to skôr skonštatujú): takže aj my vlastne žijeme na veľkom ostrove, my všetci žijeme na ostrove. Všetko je vlastne rôzne veľký ostrov.

Rôzne opustený.

 

Sú knihy, ktoré by nikdy nemohli byť napísané na pustom ostrove.

 

Ľudia, ktorí by nikdy nemohli žiť na pustom ostrove.

 

“Pusť ma” – sprav ma pustým, opusteným.

Pascal nám radí: žiť v sebe ako na pustom ostrove; stať sa vedomým, skúmajúcim obyvateľom seba samého. Čitateľom. Pisateľom. Seba.

 

Každý ostrov treba objaviť.

 

Slovo ostrov v sebe nesie zároveň slovo more (opačne to neplatí); ostrovom je len vďaka moru. Je medzerou v medzere. More podľa Hegela civilizácie nerozdeľuje, ale spája.

 

Aj každá rodina sa stáva čímsi ako ostrovom (ale už nie pustým), zvrchovaným územím, klanom domorodcov, ktorí majú svoj jazyk, svoje zvyky, svoj humor. Aj tu vzniká kniha, rodinná kronika, spoločne zdieľané príhody, udalosti, anekdoty. Spomienky.

 

Keď o niekom hovoríme, že sa opustil, máme tým na mysli: opustil pustatinu, ktorú mal obývať. Opustil svoj pustý ostrov. Prestal byť jeho zvrchovaným pánom.

 

jelsa

 

Nedeľa 17. apríl 2016

 

Dejiny si zbežne predstavujeme ako sled významných udalostí, zoradených za sebou. No čo sú to významné udalosti? Významné od slova význam – ktorý súvisí s interpretáciou. Pre dejiny Ríma zdanlivo banálne udalosti boli kľúčové pre kresťanov; pre dejiny spásy Židov boli zásadné udalosti a osoby, ktoré by si historici iných národov nepoznačili. Z tohto pohľadu sú dejiny niečím iným: pozostávajú zo siete významov, do ktorej sa zachytávajú určité udalosti, ktoré spôsobia v tejto sieti určité vibrácie. Čo prepadne cez sieť politických historikov, môže zásadným spôsobom rozvlniť sieť literárnej histórie, atď. Napríklad: voľbu Bush – Gore a sčitovanie hlasov na Floride bolo niečo, čím Amerika žila, kým u nás sme zaznamenávali len slabé a vzdialené záchvevy týchto udalostí. Iný príklad: finále Super Bowlu 2004, počas ktorého Justin Timberlake nechtiac odhalil Janet Jackson. Pre mňa nejestvuje americký futbal ani Super Bowl, Justin ani Janet ma nezaujímajú a tento incident sám o sebe pokladám za banálne a prehliadnuteľné faux pas. V Amerike išlo o jednu z udalostí roka, vyjadroval sa k nej každý, zaviedol sa 5 sekundový posun v prenosoch, Janet Jackson sa stala najvyhľadávanejšou osobou na internete, čím sa aj zapísala do Guinessovej knihy rekordov, fráza “wardrobe malfunction” sa dostala do slovníkov, incident sa stal najsledovanejším a podnietil vznik Youtube. Z hľadiska popkultúry išlo o udalosť, ktorá rozvlnila sieť, akú napríklad ja vôbec nepoužívam: sieť husto tkanú vláknami samotného Timberlakea, Jacksonovej, Super Bowlu, komentátorov, show a celebrít, ktoré tvoria samostatnú hrubú encyklopédiu, ktorá kompletne chýba v mojej knižnici. Jestvujú dejiny, v ktorých išlo o dôležitú udalosť, a dejiny, ktorých sa to ani nedotklo.

 

Líšime sa tým, či nás svet vzrušuje, alebo upokojuje: a čo z neho nás znepokojuje. Sú ľudia, ktorých prostý fakt existencie núti konať, myslieť a cítiť: vedome žiť; a ktorých navyše nečinnosť núti vstať, lebo trpia, keď sa ocitnú na nudnom obede, v záhaľčivej spoločnosti alebo kdesi, kde sa nežije. Väčšina ľudí necíti nič. Necítia potrebu reagovať na nemé jestvovanie seba a sveta. Vnímajú len to, čo prehovára bez všetkých pochybností, nahlas, k nim a ich jazykom. Nevedia, že jestvuje bolestivá krása sveta, nesamozrejmosť existencie seba a vecí, bezslovná výzva, interpunkcia sveta. Chápu, keď je reč o platení účtov, sledujú ústa prehovárajúce v televízii, vnímajú noviny, no nič mimo nich.

 

jasen

 

Pondelok 18. apríl 2016

 

Film Pod mocnym aniołem podľa prózy Jerzyho Pilcha: pokus o sondu do metafyziky poľského pitia. Každý národ má svoju povahu alkoholizmu a v prípade Rusov (Moskva-Petušky) či Poliakov ide o skutočnú metafyziku. Čo je téma ťažko diskutovateľná, prinajmenšom ju však možno nasvietiť, pomenovať, dotknúť sa jej; nie ako prostredníka, ale ako samotný subjekt, podobne ako to už bolo napríklad v prípade ópia (Cocteau, Csáth). Smarzowského predchádzajúce filmy (Dom zły, Wesele, Drogówka) sa alkoholu úzko dotýkali, alkohol bol “špiritus agens”, no v tomto filme dostal ústredné miesto, nasvietili sa naň reflektory, stal sa hlavnou postavou, vyšiel pred oponu. Čo je zaujímavé gesto, zvlášť dôležité pre Poliakov samotných.

 

Cez deň sme v spoločnom svete, v noci sa však každý z nás ponára do vlastného sveta, skonštatoval Herakleitos. Sen je priestorom individualizácie: je len náš, je to dôkaz, že sme tým, kým sme. Preto snívať spoločný, zdieľaný sen by znamenalo útok na individualitu, atak posledného útočiska nášho privátneho Ja. Riadiť sny; pašovať do nich odkazy, posolstvá, obrazy; uniformovať ľudí a stierať individualitu.

 

Človek nemôže všetko vedieť, všetko vnímať, všetko obsiahnuť: no dokáže o tom premýšľať; nič sa nezdá byť mimo dosahu jeho predstavivosti. Naša hlavná moc je v imaginácii, v neviditeľnom. Jazyk je priestor druhého, vnútorného sveta.

Imaginácia ale ešte nie je moc. Imaginácia je nanajvýš schodiskom; alebo výhľadom z okna. Človek si predstavuje Boha, absolútno, večnosť, kozmos – no to nič nehovorí o tom, čo by si s týmito predstavami počal, keby boli skutočné, keby mu náležali.

Prináleží nám byť divákmi. Filozofmi, nie vládcami. Zvládame nanajvýš ríšu vlastnej predstavivosti. Predstavivosť a kontemplácia udržiavajú ľudskú vznešenosť: to je vynález asketizmu; je bližšie absolútnu vzdať sa moci, než mať ju nutne obmedzenú, vzdať sa všetkých žien, než sa usilovať o niektoré z nich, vzdať sa sveta, než sa pokúšať obsiahnuť čo najväčší zlomok z neho.

Je niečo vznešené a absolútne v tom, môcť vidieť, poznať, kontemplovať nekonečno: a konvergovať k nule. Zmenšiť sa do bodu, ku ktorému náleží všetko.

 

Pascal: „Najsmutnejšia vec na svete: že naša duša je len trocha vetríka a dymu.”

 

Čítanie v Kracauerovi (Ornament masy): myšlienka na to, ako podivuhodne vykryštalizovalo židovské myslenie na počiatku 20. storočia, v tom nepokojnom, tragickom geniálnom období: Benjamin, Kafka, Kracauer, Rosenzweig a ďalší; čosi, čo možno nazväť vzopätím apokalyptického, eschatologického myslenia, mne známe posledné veľké vzopätie autentického židovského myslenia, hoci z veľkej časti mimo náboženstva. Vzniklo odvtedy podobne originálne myslenie, ktoré by sa podobným spôsobom teologicky rozbehlo do rôznych smerov, ako keď fúkneme do tušovej machule, po tom, čo hlavný smer náboženského myslenia sa uzavrel? Bolo to možno posledné veľké vzopätie náboženského myslenia pred hrádzou modernity, ich prvý a posledný náraz; možno to bolo mesianistické, eschatologické vnuknutie pred výbuchom holokaustu. Títo myslitelia však zvláštnym skokom nadväzovali na talmudické a kabalistické tradície a zároveň na radikálnu modernitu (zacítili v nej apokalyptický náboj?).

Po holokauste nastalo ticho; možno sa naďalej čosi tvorí v Amerike a v Izraeli, ale my to tu už nepočujeme.

 

Detstvo – dospelosť; sen – prebudenie; jedny z analógií, ako si možno predstaviť vyhnanie z raja a chuť ovocia poznania. To, čo sme získali, je vedomie: ten oddelený pozorovateľ “Ja” a Ja, výsada i prekliatie, to, čo z nás robí ľudí, Nietzscheho nešťastné bytosti medzi zvieratami a anjelmi.

 

drienka

 

Streda 20. apríl 2016

 

1. apríla oslávil narodeniny (už 87.) Milan Kundera a v tejto súvislosti by som chcel pripomenúť Jana Křesadla. Rozdiel medzi týmito dvoma autormi je zásadný práve pre podobnosti medzi nimi. Je známe, že Křesadlo sa voči Kunderovi (a najmä voči spájaniu s ním) ohradzoval a niekoľkokrát ho priamo parodoval vo svojich dielach. Tento spor má dve prelínajúce sa roviny: jednu tvoria spoločensko – osobné postoje, tá druhá sa odohráva v rovine tvorby; oboje spolu súvisia, no v niečom sa i líšia.

V prvej rovine osobných postojov má podľa mňa Křesadlo pravdu. Kunderovi (a mnohým ďalším emigrantom) vytýka nielen komunistickú minulosť, ale aj ich súčasnosť; podľa neho nielenže pomáhali budovať komunistický režim, kolaborovali s ním, ale navyše ho dezinterpretujú, mýtizujú a ťažia z tejto mýtizácie – seba i režimu – ďalšie výhody tým, že podporujú ilúziu socialistickej utópie a seba (i západoeurópskej ľavice) ako pokrokových síl, ako obetí. Inými slovami, Křesadlo protestuje proti dezinterpretácií dejín a proti morálnemu gýču. Ako emigrant, ako nekomunista a ako obeť režimu má na to plné právo.

Čo sa týka roviny umeleckej, definitívne rozhodnutie sporu nejestvuje a podľa mňa ani nie je možné. Obaja autori sú v odlišnej pozícii. V ich vzájomnej konfrontácii možno Kunderu prirovnať k profesorovi, ktorý z katedry ohláša pravdy: oznamuje svetu, ako veci sú, ponúka vysvetlenia univerzálnej váhy a svojimi tvrdeniami hovorí i to, že nič iné a inak nie je. Svet je to, o čom hovorí. Zhrnutý do jeho rovnice. Křesadlo protestuje a hrá rolu talentovaného a búriaceho sa žiaka, ktorý pre pobavenie spolužiakov na počkanie skladá paródie, veršované diela, oplzlosti. Křesadlove romány sú táraním: možno nadaného, možno originálneho, možno geniálneho autora, ale sú skrátka prúdom tárania, nasmerovaným často zaujímavým smerom. tento problémový študent (pripomeňme, že Křesadla skutočne cez vojnu vyhodili z gymnázia za parodovanie výučby nemčiny, v ktorej bol ale veľmi dobrý) nikde nehovorí, že vo svojich textoch obsiahne svet, že nič iné a nijako inak nie je, v tomto je omnoho pravdivejší, omnoho slobodnejší než vážny profesor, ktorého kritizuje i paroduje. Prekonáva ho svojimi žiackymi veršíkmi, pre pobavenie spolužiakov. Nikdy nevytvorí skutočné, seriózne dielo, nikdy si ho nevysedí; zostáva večným študentom, parodistom: najnadanejším študentom v triede a zároveň triednym šašom. Poukazuje na zvrátenosť neprístupne sa tváriaceho profesora tým, že skomponuje ešte umocnené zvrátenosti; kým profesor si buduje neprístupnosť: vždy rozpráva, nikdy nepočúva, nemožno sa ho pýtať, nemožno s ním diskutovať, zjavuje sa sám, odprednáša svetu a stiahne sa, triedny šašo deklamuje cez prestávky, čarbe na steny záchodov, necháva kolovať pamflety.

Áno, je v tom aj čosi osobné. Křesadlo – čiže Václav Pinkava – je podobne ako Kundera zbehlý v hudbe. Jeho príspevky k hudbe sú originálnymi vznetmi nadaného študenta, ktorý kašle na snobský a prvoplánový úspech – nikdy nepíše ako pán profesor, ktorý si starostlivo vyberá témy tak, aby zaujal a uspel. Je zbehlý vo filozofii a matematike, publikoval a prednášal v matematickej logike – aj tu má Křesadlo všetky práva kritizovať Kunderove filozofické témy v románoch. Křesadlo sa vyjadruje aj k obscénnosti a erotike v Kunderových románoch – a opäť to robí ako niekto, kto sa tým v Československu i vo Veľkej Británii živil ako psychiater so špecializáciou na sexuálne deviácie. Křesadlove výhrady voči slávnemu kolegovi sú často príkre, ale nie sú to zakomplexované kritiky amatéra voči majstrovi, práve naopak – Václav Pinkava má na to dokonca i papiere.

Vo svojom otvorenom liste ten hlavný zdroj svojej – a nielen svojej – kritiky pomenúva sám Křesadlo. Prečo Česi dostatočne nectia Kunderu? Závisť, neprajnosť a žiarlivosť – to je príliš lacné. Křesadlo hovorí o inštinktívnom morálnom cite, o univerzálnej ľudskej potrebe po akejsi elementárnej pravde a spravodlivosti. A tú podľa neho Kundera cynicky narúša. Je to v tom, že Kundera vstúpil do strany hneď dvakrát (druhýkrát v roku 1956…), no vystupuje ako obeť – podľa Křesadla títo marxisti vystupovali vždy ako umiernení “my” voči “nim” a nikdy neprijali zodpovednosť za nastolenia a fungovanie komunizmu; neskôr, keď po 68 emigrovali, presvedčili Západ o tom, že sú obete, nie vinníci, a nikdy – čo je zdá sa vlastnosť ľavicového intelektuála – nepriznali, že v skutočnosti tvorili to “oni”. “V roku 1948 tá lepšia časť spoločnosti volila komunizmus,” napísal Kundera a Křesadlo, ktorého v 48 trikrát súdili, nikdy nebol v strane a mal vo veciach komunizmu jasno, musí protestovať. Z tej vety hovorí reformný komunista z emigrácie, nik iný: tá veta viac než ignoruje pozatváraných veriacich, vyhnaných, väznených, odsunutých ľudí. A nielen to: Křesadlo navyše vidí, ako Kundera z emigrácie relativizuje určité princípy a hodnoty a žne za to úspechy. To nie je závisť ani neprajníctvo a nie je to ani nič osobné – veď na tom je postavený jeho román Neznesiteľná ľahkosť bytia. Kundera hovorí ponad železnú oponu a pritom akoby ju nevidel: to je ten zásadný nesúlad s vnútorným morálnym citom a podľa Křesadla tým Kundera neuráža jeho, ale tých, ktorí za železnou oponou zostali.

Ako reaguje? Ako vyššie popísaný nadaný a pritom nedisciplinovaný študent. Cíti povinnosť poprieť mýtus profesora, no nepoužíva pri tom jeho vlastné zbrane. Študent a profesor sa nikdy nestretávajú na spoločnej úrovni, na rovnakej platforme. Študent má svoje – povedzme excentrické a nevážne – nástroje. Křesadlo si neosvojil veľkodušnosť Václava Havla, ktorý mal s Kunderom zásadný spor v 68 (a mal v ňom niekoľkonásobnú pravdu), no nikdy mu to nepripomenul a bol voči nemu ústretový aj vtedy, keď sa Kundera do vlasti nevrátil, čo z perspektívy ich sporu bola len ďalšia priznaná prehra.

Pre úplnosť teda pri Kunderovi spomeňme aj Křesadla a jeho kategóriu “elementárneho citu” neviazaného nutne na Boha – a v mene tohto citu mu prisúďme víťazstvo.

 

Román je postavený na princípe: dovolené je všetko. Alebo presnejšie: musí byť dovolené všetko.

No je možná aj cesta zdržanlivosti – zdržanlivosti, ktorá rešpektuje nárok textu na absolútno, teda vníma písanie ako niečo príliš podstatné, nečasové, s titulom na dokonalosť, alebo nič.  Túto zdržanlivosť nájdeme napríklad u Kafku. A myslím, že aj u Pessou. (Opak tejto zdržanlivosti: predstava knihy ako niečoho “tu a teraz”, pre súčasníkov, pre túto sezónu, pre aktuálny dopyt; jej jazyka ako voľného prúdu; jej autora ako spisovateľa.)

 

„…vede se mu jako napůl probuzenému, jehož spánkem zajaté smysly platí teprve unikajícímu snu, v němž bylo přítomno řešení všech záhad. Ještě věří, že drží klíčové slovo, ba může je chutnat, a již se rozplývá nedostižně jasná figura, do niž se uzavřel svět ve znamení zjeveného tajemství.”

Sigfried Kracauer o Franzovi Kafkovi

 

Sú rôzne druhy exilu, rôzne typy diaspory. Nie je napokon modernita cudzinou, novou vlasťou pre ľudí, ktorých založenie je celkom iné; nie je vlastne moderná civilizácia cudzinou pre ľudskú dušu; nie je civilizácia cudzinou pre animálnu časť človeka; nie je jazyk cudzinou pre našu myseľ; a nie je vlastne existencia osebe exilom?

 

Spoznať sa ako cudzinec. Náboženstvo: pokus definovať “vlasť.”

 

V tejto definícii vlasti sa Freud a Jung zásadne líšia; obaja však hovoria o exile a všímajú si túto “cudzosť” veľmi podobne.

 

Možno žiť v exile v „lepšom svete” ale i v „horšom svete”; v každom prípade však ide o exil.

Napríklad ľudia, ktorých vlasťou zostal bývalý režim; iná móda; iný vidiek; iné ľudstvo. Čo s týmito patriotmi? Človek takmer vždy prisahá na svoju mladosť.

 

Pocit, že človek je bábka. (Forma exilu.) Ako bábka sa človek pochopiteľne začne pýtať, kto ju zhotovil; a začne hľadať scenáre hry, ktorú má hrať. Byť bábka a nemať scenár: nazývame to existenciálna úzkosť. Nie si tvor, ale bábka: a zároveň tu niet hry, do ktorej patríš.

Grécke chápanie osudu vnímalo ľudí ako bábky v jestvujúcom predstavení; bábkoherci síce boli pološialení čudáci, ale boli tu a bol tu scenár a kulisy. Bola tu pevná, konkrétna, hmatateľná solídnosť bábok. Čosi, čo sa v renesancii vytratilo (alebo: odmietlo). Bábka objavila prázdny priestor. Melanchólia.

A neskôr: bábky pochopili iných ako bábky, ako len bábky. Začali písať scenáre. Hromadne v nich horeli bábky.

 

Juraj Briškár: sme ako bábky-maňušky, ktoré si, snažiac sa nahmatať, ohmatávajú bábkovými rukami bábkovú hlavu.

 

Pozerám teraz poľské filmy. Na chvíľu sa mi – celkom radostne – zacnelo aj po amerických tvárach (maskách? bábkach?); no musím napísať, čo som už písal: pri amerických hercoch vôbec neviem, ako hrajú. Ja totiž vôbec nerozumiem ich postavám: nie sú zo skutočnosti, sú to len postavy. Vidím napríklad Al Pacina (Breda Pitta, atď.) – a vidím Al Pacina, ako hrá svoju postavu. Skutočný je pre mňa Al Pacino. Al Pacino raz ako X, raz ako Y – ale je to Al pacino, X a Y nemajú nijakú skutočnosť, nepoznám ich, ja dokonca nepoznám ani ich svet. Hral Al Pacino dobre? Ja neviem, hral ako Al Pacino a stelesňoval Al Pacina vo filme. Vedel som, že sa pozerám na Al Pacina a že sa pozerám na film; skutočnosť tam však nikde nie je.

 

Keď pozerám poľský (maďarský) film, poznám aj skutočnosť. Mám referenciu.

 

A keď pozerám slovenský film?

V nových slovenských filmoch nie je skutočnosť. (Príklad: Wilsonov: to nie sú postavy, ale karikatúry (ale to je Hvoreckého princíp všeobecne); vo filme nie je skutočnosť, ale “žáner”.)

Čo z toho vyplýva: že existuje určitá ukotvenosť v skutočnosti; a že film (knihy, hudba, kultúra) túto skutočnosť nielen odrážajú, ale spoluvytvárajú. A že analýza kultúry je zároveň analýzou skutočnosti a spoločnosti. Ak je kultúra dôkazom istej “anémie skutočnosti”, je to zároveň svedectvom toho, že spoločnosť samotná je “anemická”; mýty v kultúre sú svedectvom mýtov v spoločnosti, povrchnosť, nedôslednosť, komerčnosť, plytkosť, sentimentalita – to isté. To, že naša kinematografia, na rozdiel od Maďarska či Poľska, nie je schopná zachytiť skutočnosť, nehovorí niečo len o našej kinematografii či filmároch ako o zrkadle, ale hovorí to čosi o nás samotných, o skutočnosti, o zrkadlenom. Ukotvenie v kultúre je obojstranné: skutočnosť je v umení, ale aj umenie je v skutočnosti; nie je predsa skutočnosť plná oblomovov, raskoľnikovov, ráczov či švejkov? Nie sú určité situácie kafkovské, švejkovské či hrabalovské? A ak nie sú, znamená to pre umenie napríklad úlohu reflektovať, že také nie sú, že sú neuchopené a nespracované. Že nemajú idey, zrkadlenia, pojmy – a tým ani hodnotovú a gnozeologickú sústavu; že žijeme stále ešte v chaose a že tento chaos je bez hierarchie, bez hodnôt, bez ukotvenia. Že sme si stále nevytvorili systém, ako vnímať našu skutočnosť a že sme – barbari v tej miere, v akej tento systém absentuje. Hic sunt leones: my sme tými levmi. Zrkadlo vložené medzi skutočnosť a kultúru je vždy obojstranné. Ak dnes hovoríme o “gorile”, tak v tomto prostom slove, hoci s negatívnou konotáciou, je obsiahnutý dôležitý akt určitého poznania, odkrytia, reflexie, odhalenia hry a pravidiel.

 

Ivan Karamazov a jeho diabol. Ivan bol sklamaný, keď pochopil, kto bol jeho diablom: namiesto vznešeného a módneho pána temnôt biedny diablik bez sexappealu, podpriemerný, všedný, úbohý. Na Slovensku sa veľa hovorí o potrebe vodcu (zakorenenj v masách), ale koho si tento ľud vyberá za svojho “vodcu” (diabla): Ján Ľupták, Marian Kotleba, Boris Kollár… Zdá sa, že už ani konkurz na diabla nevieme obsadiť.

 

Ešte o nohe, keďže noha uť dostáva aj poštu (naposledy jej písala Sociálna poisťovňa): v tieni nohy je napríklad brucho, ale mať zlomenú nohu znamená okrem iného aj pichať si denne injekcie na zriedenie krvi do brucha a to je už po piatich týždňov značne dopichané.

 

smrekovec

 

Štvrtok 21. apríl 2016

 

Kniha Tisíc a jedna noc sa zvykne predkladať v niekoľkých vybraných a prerozprávaných príbehoch, no pôvodné podanie tým prichádza o svojské čaro. Je to jednak určitý kolorit, explicitná erotika, ale aj čaro opakovania. “Vyčistené” príbehy strácajú sieť opakovaní a variácií podobných príbehov, motívov a viet. Napríklad Príbeh o krajčírovi, hrbáčovi, židovi, dozorcovi a kresťanovi (noc 24.), jeden z pôvabných príkladov do seba zauzlených príbehov tejto knihy. Krajčír so ženou neúmyselne zabijú hrbáča, keď mu uviazne v krku kus ryby, ktorý mu do úst vložila krajčírova žena. Hrbáčove telo nechajú u židovského lekára; ten oň v tme zakopne a myslí si, že ho zabil; spustí ho teda do dvora dozorcovi, ktorý v domnení, že ide o zlodeja, vezme na hrbáča palicu. Preľakne sa, že ho zabil a tak ho oprie o múr na ulici; tu ho stretne opitý kresťan, ktorý je pri potýčke s nebožtíkom zatknutý a obvinený z jeho vraždy. Keď ho chce kat popraviť, dozorca to nedopustí a prihlási sa, to sa zopakuje aj s ostatnými zúčastnenými, až sú všetci predvedení pred kráľa. Kráľ (ide o čínskeho kráľa) si vypočuje ich príbeh s hrbáčom, “začudoval sa, zmocnila sa ho rozkoš a prikázal, aby to zapísali zlatou farbou.” Na to všetci vyrozprávajú príbeh, aby sa zachránili pred smrťou a ich príbeh musí byť pozoruhodnejší než dobrodružstvo s hrbáčom. Rozprávajú v obrátenom poradí a tu je práve čaro príbehov v tom, ako sa v každom rozprávaní opakuje ten istý motív: chýbajúca ruka v príbehu kresťana, chýbajúce palce v príbehu dozorcu, chýbajúca ruka v príbehu židovského lekára a zlomená noha v príbehu krajčíra. Prvé tri príbehy kráľa neuspokoja, zrejme aj preto, že sú nazerané samostatne; všetky spolu však vytvoria zaujímavú sieť, ktorá sa naplno odhalí až v príbehu krajčíra. Keď sa na ne pozrieme, zistíme, že príbehy o podobných zraneniach priviedli týchto ľudí do tohto mesta: do jediného príbehu ich priviedli podobné príbehy. V krajčírovom príbehu vystupuje pozoruhodná, komická postava holiča: tento holič navyše rozpráva príbehy svojich šiestich bratov a tie opäť pozoruhodne súvisia s príbehmi o zraneniach. Krajčírov príbeh kráľa uspokojí a zachráni všetkým život – aj preto, že postavička holiča vystúpi z krajčírovho príbehu, hoci doputovala až z Bagdadu, a zachráni hrbáča tým, že mu vytiahne kus ryby z hrdla. Tento príbeh teda stavia variácie vedľa seba, v paralelne vyrozprávaných príbehoch, ale aj do seba, v príbehoch vložených do príbehu; a všetko do seba zapadne, aby sa týmto komplikovaným spôsobom prostredníctvom rozprávania príbehov zachránili ľudské životy (hrbáča i všetkých obvinených), čo odráža základný rámec príbehu o Šahrazád a kráľovi Šahrijárovi.

 

lieska

 

Piatok 22. apríl 2016

 

Dnešná organizácia spoločnosti nasleduje formu siete. Ideálna forma siete – a v tom je jej rozdiel od predchádzajúcich štádií – je sieť pozostávajúca z čo najväčšieho počtu bodov a prepojení, je to teda hustá sieť. Avšak dokonale homogenizovaná sieť – sieť postavená na rovnakej dôležitosti každého bodu a na rovnakej prevádzke každého vlákna – by znamenala stratu akejkoľvek hierarchie a bola by ponorením sa do predcivilizačného stavu kmeňovej kultúry. Mesto je sieťou ulíc, no niektoré z nich sú frekventovanejšie; internet je zdrojom informácií, no niektoré zdroje sú preferovanejšie, atď. Sieť je teda dostatočne hustá, no vždy bude mať svoje hlavné uzly a hlavné vlákna, svoje frekventované a hlavné trasy. Nikdy by nemala stratiť svoju centralizáciu. Západné civilizácie sú nevyhnutne postavené na centralizovaných sieťach – dokonale diverzifikované, decentralizované siete opisujú spoločenstvá severoamerických Indiánov, Eskimákov, alebo utopické spoločenstvá. Vo všeobecnosti ide – zdá sa – o spoločenstvá bez písma. Centralizované siete sa vyznačujú mocenskou hierarchiou: poznajú teda vyhrotenú polarizáciu obchodu, náboženstva, sociálnej a kultúrnej stratifikácie. Ich tvarom je pyramída. Typické sú rané civilizácie veľkých riek, ktoré potrebovali veľkú stratifikáciu obyvateľstva kvôli centralizovanej práci na regulácii rieky: spoločnosť teda musí byť centralizovaná (veliteľ – otroci), a táto centralizácia si vynucuje náboženský kult, mocenský aparát, deľbu práce, vznik písma a matematiky, vznik závislosti. Kto by dokázal vytvoriť civilizáciu z nezávislých Indiánov, ktorí obývali veľké územia a boli sebestační, takže nepotrebovali obchod, výmenu, súperenie?

Akonáhle vzniklo písmo – muselo vzniknúť kvôli daniam, konštrukcii diel, rozdeľovaniu prídelov atď. – vznikli hierarchizované texty. Boli tu mocenské zákony a nariadenia, náboženské zákony a nariadenia, vždy vertikálne, mocenské, centralizujúce texty. Úlohou textu bolo centralizovať spoločnosť, text mal jednoznačný vektor: mal smer a silu, nebol nijakým neutrom alebo priestorom slobody. Prvé texty boli vektormi spoločenskej pyramídy, boli imanentne diktatúrou, nie demokraciou.

 

Pokus o dnešné decentralizované siete má svoje demokratizačné ideály, no i zjavné riziká. Ideálom takejto siete je popri jej hustote i rýchlosť. Vo svete médií to znamená prispôsobenie siete, informácie i jej prijímaniu parametru rýchlosti. Aby informácie rýchlo prúdili, musia byť krátke, zrozumiteľné a jednoducho štruktúrované. De facto dnes už nejde o informácie v pravom zmysle slova. Dnešné sociálne siete šíria posolstvá, na ktoré sú v podstate len dve formy odpovede – áno a nie – pošli ďalej alebo zablokuj. Posolstvo je formulované tak, aby sa nemuselo (a de facto nemohlo) vnímať zložito, aby sa naň nemuselo (nemohlo) reagovať zložito, aby jeho posolstvo mohlo striedať iné posolstvo v rýchlom slede, aby posolstvo bolo univerzálne zrozumiteľné, obľúbené, jednoduché, posúvateľné, zameniteľné. Štruktúra siete zároveň umožňuje, že teoreticky každý môže byť zdrojom posolstiev. To však neznamená, že z pasívnych ľudí sa stanú aktívni – naopak; niekoľko aktívnych informačných zdrojov kontaminuje sieť prostredníctvom pasívnych šíriteľov svojich posolstiev.

 

Centralizované siete rešpektovali hierarchiu. Tou poslednou (po páde mocenských i náboženských systémov) bola estetická hierarchia. Kým kedysi putovali prostou sieťou zložité posolstvá, dnes zložitou sieťou putujú prosté posolstvá. Kedysi mali informácie tvar labyrintu – dnes má tento tvar sieť.

Knihy: boli to výberové, ťažko vznikajúce informácie, produkty cenzúry (napríklad estetickej cenzúry redaktorov), nútiace zaujímať premyslené, zložité reakcie. Knihy predstavujú informáciu, ktorá v sebe zahŕňa zásadné atribúty: premyslený vznik, premyslené čítanie, premyslenú reakciu. Knihy zároveň fungujú v heterogénnej sieti: nie sú si rovné. Knihy sú obyvateľmi aristokratického, nie demokratického sveta.

 

Homogénna sieť ako ideál znamená: všetko sa číta rovnako, všetko čítajú všetci, nejestvuje hierarchia, hodnoty, preferencie, pravda a kvalita je distribuovaná rovnomerne – zovšadiaľ, cez všetkých.

 

smrek

 

Utorok 26. apríl 2016

 

Čo je smútok? Prežívanie straty niečoho. Ako zaznie v jednom filme, všetky zločiny spočívajú na krádeži. Klamstvo je okradnutie kohosi o pravdu. Zabitie je okradnutie kohosi o jeho blízkeho. Smútok prichádza ako vedomie straty, pričom často okrádame seba samého. Melanchólia je smútok zo straty čohosi veľkého a často len sotva uchopiteľného: večnosti, absolútna, nesmrteľnosti. Preto bola melanchólia správne považovaná za hriech. Aj ten najnejasnejší, najneurčitejší smútok sprevádza pocit straty: možno niečoho, čo sme síce nemali, ale už to nezískame.

 

javor

 

Piatok 29. apríl 2016

 

Listujem si vo výbere Johanidesových próz z Kalligramu (2009). Najprv ku knihe: viem si predstaviť aj iný výber, ale viem uznať aj tento. Je dobré, že sa tu ocitli aj raritné, rané texty z časopisov, niekoľko esejí a rozhovorov. Fotiek malo byť viac, a aspoň jedna s obrazom Oľgy Johanidesovej. Pohľad na obálky kníh. Atď. Úplne nezmyselné sú Komentáre a vysvetlivky. Kalendárium prezrádza editora P.Z. a jeho štýl mozaiky, ktorá sa má akosi hodiť k Johanidesovi, ale hodí sa najviac k editorovi. Zaujímavé sa mieša s banálnym, nadbytočným a manieristickým. A ten absurdný zvyk citovať niečo tak zbytočné, ako je slovník spisovateľov – návyk istej generácie, ktorý dúfam zmizne spolu so slovníkmi. Doslov je niečím podobným ako Kalendárium. A množstvo preklepov a chýb, už typické pre Kalligram.

Keď som prebehol očami ukážkami z recenzií a štúdií, bol to pocit, že vlastne všetkým tým ľuďom rozumiem a že majú pravdu. Ale že hovoria, väčšinou, iným jazykom. A že ja sám mám k Johanidesovi vlastne zvláštny vzťah. Napríklad si myslím, že Johanides, prinajmenšom pre mňa, má jednu zaujímavú, fascinujúcu tvár. A to je smerovanie jeho viet, spôsob, ako zachytávajú skutočnosť, ako jemne a precízne vykresľujú reliéf ľudského vnútra, ľudskej percepcie skutočnosti. Sú to vety o tom, o čom sa píše veľmi málo; špeciálne siete, do ktorých Johanides lovil to, čo nikto iný; siete, ktoré hovoria viac o reliéfe pozorujúceho, než pozorovaného. Johanides je pre mňa vlastne blízky, alebo najbližší, od jeho Vrán. Prvé prózy ma vlastne nezaujímajú a eseje tiež nie sú také fascinujúce, ako dokážu byť jeho prózy. A sú to prózy s nedostatkami. No aj nedostatky má Johanides svoje vlastné a osobité. Netuctové a vlastne výnimočné. A ja našťastie nemusím písať objektívne recenzie na jeho diela. Môžem si užívať pôžitok len ho čítať a čítať ho po svojom a čítať so striedavou intenzitou. Objektívna recenzia sa k Johanidesovi ani nehodí – odkiaľ vlastne pochádza názor, že objektívna recenzia je najvhodnejší žáner na všetko? Napríklad načo by niekto robil objektívnu recenziu na život človeka alebo na človeka? Okrem iného je to neslušné, nielen nezaujímavé a nevýstižné. A aj preto sa mi zdá, že o Johanidesovi sa píše cudzím, nepatričným jazykom – literatúra je tak rôzna, že aj spôsoby písania o nej musia byť rôzne.

 

agat b

 

Sobota 30. apríl 2016

 

Erráta

Svojho času som do zoznamu vecí, ktoré nemám rád napísal, že si nespomínam na zvlášť neobľúbený pach. Včera na prechádzke pri jazere sa môj pes vyváľal v zdochnutej rybe (a myslím, že ešte v niečom) a dokázal nadobudnúť tak silný a nepríjemný zápach, že sa mi v aute cestou domov obracal žalúdok a priviedlo ma to ku kajúcnej revízii niektorých svojich vyjadrení. A tak ešte dodávam, že medzitým som prišiel aj na pach hrncov, ktoré dlho stoja v dreze počas letných mesiacov a nesie sa od nich jemný, kyslastý pach skysnutých cestovín a na pach umývačky riadu. A preventívne pridávam: pach bezdomovcov, ľudí, ktorí sa neuveriteľne dlho neumývajú.

 

Keď som písal heslo o fiktívnej postave Adam Miauczynski, vybral som si film Deň cvoka (Dzień świra), hoci som vedel, že sa objavil vo viacerých filmoch. Ale až teraz som si uvedomil, že Adam je postavou, ktorá prechádza všetkými filmami Mareka Koterskeho ako potácajúci sa duch tragikomického, zúfalého a pritom hlboko ľudského hrdinu. Nedá sa presne povedať, či je dokonale normálny, alebo dokonale nenormálny – je akousi karikatúrou abnormálnej normálnosti. Je banálny, ale odzbrojujúco úprimným spôsobom. Jeho autor Marek Koterski ho stvoril z paradoxov a tak o ňom dokázal natočiť aj komédiu Nič smiešne (Nic smiesznego), kde je všetko naozaj buď smiešne, alebo smutné – podľa toho, či sa to deje vám, alebo niekomu inému (a opäť paradox: Adam je ten, kto pozoruje, ako sa mu tieto smiešne veci dejú, a preto pre neho naozaj nie sú smiešne). Myslím, že Deň cvoka sa vydaril najviac, ale rozhodol som sa pozrieť si všetky filmy – mimochodom, Adamovho syna hráva syn Mareka Koterskeho a samotného Adama hrávajú rôzni herci, najčastejšie sa striedajú Marek Kondrat a Cezary Pazura (oboch mám rád). Adam v jednotlivých filmoch mení povolanie, bydlisko, zázemie, ale stále zostáva Adamom Miauczynskim – hlboko nešťastným, smoliarskym podivínom, z ktorého kúsok v sebe nosíme my všetci, keď sa nik nepozerá, a nechceme, aby o tom ktokoľvek vedel.

 

Reklamy

3 komentáre to “Kruhový denník: apríl 2016”

  1. Damniel Says:

    Kundera – Křesadlo: veľmi pekné myšlienky. Pozorujem, ako sa na Jana Křesadla pomaly zabúda, ak si ho aj niekto pripomenie, zvýrazní nepodstatné a prehliada zaujímavé a hodnotné. Vo Vašom denníku, a to ma teší, je to naopak. Priznávam, Křesadlova hravá utáranosť mi je nevedno prečo milšia.

    Včera popoludní som si listoval v Kracauerovi, čítal som si o nude, podvečer ho tu nájdem. Žeby synchronicita?

    • dalfar Says:

      Priznávam, že z Křesadla nemám prečítané toľko, ako z Kunderu a že som o ňom aj nepomerne menej písal; keď sa spoločne ocitli na určitom type váh, považoval som za potrebné prihodiť svoju pomyselnú hrsť piesku na Křesadlovu stranu. Kundera ma irituje, ale tak, že o ňom dlhodobo, opakovane píšem – možno na rozdiel od Křesadla. Naše myslenie možno ako katalyzátor potrebuje stimulujúcich antagonistov, tvorivú iritáciu.
      Synchronicita v tom zrejme bude, pretože siahať po knihách, ktoré vyšli pred časom, pocítiť potrebu znova sa nimi prejsť alebo sa v nich len nadýchať – za takýmito impulzmi opätovného čítania možno vytušiť určité motívy (Kracauera som čítal v čase, keď vyšiel); inou takouto knihou, v ktorej si teraz opakovane čítam, je napríklad Flusserovo Písmo a Jungerova Perfektnost techniky. Sú knihy, do ktorých sa chodí kvôli ich ovzdušiu, kvôli atmosfére, podobne ako sa vraciame do niektorých miest.

  2. Ján M. Says:

    Luxus dostupný hádam každému, a predsa taký vzácny, nepoznaný: nájsť si čas na čítanie.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: