Jan Souček

soucek sen

Desať obrazov.

 

soucek potopa

Veliká potopa (1975)

 

Na obraze vidíme časť neobvyklej veže, omývanej vlnami rozbúreného mora, a malé postavičky ľudí na najnižších, práve zaplavovaných poschodiach. Vo veži rozpoznáme chronologický princíp – architektonické slohy svedčia o tom, že veža predstavuje ľudskú stavbu v čase, nadstavovanú s plynúcim časom.

Čo je to pokrok? Čo je tou nevyhnutnosťou, ktorá ľudstvo ženie jednoznačným smerom, v stále zrýchľujúcom sa tempe? Prečo sa menia architektonické slohy, zmýšľania a viery, hudobné štýly a estetický cit? Tento obraz hovorí o stúpajúcej hladine. Vo veži civilizácie sú možno postavy, ktoré sa tesne pred potopou bujaro a z posledných síl zabávajú. Postavy, ktoré zahĺbene čítajú a možno si nevšímajú stúpajúcu hladinu mora, no možno čítajú práve o nej. A sú tu aj postavy, ktoré stúpajú po schodiskách do vyšších poschodí. Vizionári, stavitelia, podnikavci, masa, ktorá sa dáva do pohybu, sprievody, ľudia, ktorí nasledujú inštinkt sebazáchovy – tí všetci stúpajú schodiskami veže. Niektorí hľadia na rozbúrenú hladinu, iní si vyberajú čo najlukratívnejšie príbytky na novom poschodí, ďalší sa modlia.

V potope a vo veži sa stelesňujú dva prastaré mýty – o potope ako treste za hriešnosť ľudstva a o babylonskej veži smerujúcej do nebies. Na tomto obraze sa tieto dva mýty stretávajú a takto prepojené zapadajú do seba v príbehu nutnosti. Voda je tu symbolom chaosu, prapôvodného živlu, prírody – a času. Tušíme, že kedysi dávno sa táto voda dala do pohybu a prinútila ľudí, žijúcich v záhradách, uchýliť sa do veže. Bol to vpád času. Odvtedy voda stúpa, zaplavuje stavbu a ženie ľudí jediným smerom. Kedysi dávno sa dal čas do pohybu a vyhnal ľudí zo záhrady. Bolo to tak? Dnes už to nik nezistí, všetko nenávratne zaplavila voda času. Možno len ľudia, stúpajúci v panike točitými schodiskami, nesú so sebou obrazy starého, pôvodného sveta, staré texty, spomienky putujúce od úst k ústam, skreslené správy vynárajúce sa zo spleti rozhovorov o tom, kam utekať pred stúpajúcou hladinou, čo so sebou zobrať, kam sa podieť. Kedysi dávno naši predkovia pokojne nažívali v nemennosti záhrad, naše generácie však poznajú už len náhlivý a neprestajný pohyb schodiskami veže. Niektorí to interpretujú ako stúpanie k výšinám neba. Iní tvrdia, že nevyhnutnosť týchto dvoch mýtov, o veži a vode, vyplýva už z príbehu o vyhnaní z raja. Súboj vody a veže na obraze rámcuje príbeh ľudských dejín. Hriešnosť a um sprevádza ľudí na ceste časom ako dve strany tej istej mince.

 

soucek mesto

Potápějící se město (1975)

 

Na výjave vidíme bežné mesto, s jednou výnimkou: jeho jednotlivé bloky, zobrazené ako pravidelné políčka pomyselnej šachovnice, sa ponárajú do morských hlbín. Mesto, znak civilizácie a životný priestor človeka, je v skutočnosti postavené na vode. Voda je napokon počiatkom všetkého života a naša planéta bola kedysi dávno zaplavená svetovým oceánom. Voda je symbolom pôvodného chaosu, je prapôvodným živlom, obrazom prírodného sveta, amorfnosti. Nie je naklonená človeku a zároveň bez nej nedokážeme prežiť. Ak by sme na vodu pozerali ako na symbol času, tak ako je tomu na Veľkej potope, potom by bolo Potápajúce sa mesto svedectvom o tom, ako sa mesto mení, ako z neho jednotlivé stavby i celé štvrte miznú v hlbinách času (na potápajúcich sa fragmentoch vidíme napríklad budovy kostolov) a budú zamenené za nové. Voda tu nie je rozbúreným, dynamickým živlom, za to je však všadeprítomná, jej tajuplné hlbiny sa skrývajú pod každou ulicou a budovou mesta. Celé mesto, celá civilizácia je postavená na vode. Vedia o tom obyvatelia mesta? Nezabudli na to? Ničota tu nie je zobrazená ako abstrakcia, ale naopak, ako najrukolapnejšia realita, ako holá nevyhnutnosť, voči ktorej sa civilizácia javí byť ilúziou. Ilúziou, ktorá je nevyhnutná – ako inak žiť na vode? Pri pohľade na potápajúce sa mesto sa nám pripomenú Nietzscheho slová: “Zničenie hocijakého bludu nevedie k pravde, ale zvyšuje našu nevedomosť, rozširuje prázdny priestor, v ktorom žijeme.” Potápajúce sa mesto je dokonalou ilustráciou týchto slov: nežijeme na pevnej pôde pravdy, ale na neuchopiteľnom prázdne, na ktorom budujeme svoje konštrukcie; nie sme objaviteľmi, ale konštruktérmi; nie sme prírodovedcami pravdy, ale jej architektmi. Pri pohľade na Potápajúce sa mesto nám môže napadnúť myšlienka, že skutočný koniec sveta neznamená koniec skutočného, ale práve len neskutočného sveta, že apokalypsa je udalosťou ľudského, nie vesmírneho významu.

 

soucek zrcadleni

Zrcadlení (1975)

 

Na obraze Zrcadlení vidíme opustené ruiny mesta, ktoré sa zrkadlia na pokojnej vodnej hladine vo svojej pôvodnej, živej podobe. Tak ako na Veľkej potope a Potápajúcom sa meste, aj tu je prítomný živel vody. Nejde o rozbúrenú, stúpajúcu hladinu, ani o hlbiny pohlcujúce civilizáciu, ale o pokojnú hladinu, ktorá prinavracia k životu a k pamäti. Aj tu je vodný živel synonymom času. Ľudské stavby nutne spejú k erózii a zániku. Turista, ktorý navštívi Tróju, vidí pusté ruiny. Avšak v týchto ruinách kedysi vládol život, kultúra, civilizácia. Čitateľ, ktorý sa zahĺbi do Iliady, vidí pred sebou živé mesto, ľudí a príbehy. Kultúra je zachytením živých obrazov, rozkvetu. Ľudský svet – kamenné múry miest, ktoré podliehajú skaze – je kompletný až vtedy, keď k nemu pripojíme tieto napohľad krehké a éterické obrazy zachytené na hladine času. Je na to potrebný odstup, reflexia, schopnosť vnímať obrazy, nielen bezprostrednú, hmotnú skutočnosť. Zrkadlá, ktoré nastavujeme svetu, sú nemenej dôležité, než svet sám. To, čo podlieha skaze, prežíva v obrazoch. Čas nie je len ničiteľom, ale aj uchovávateľom. Čas úzko súvisí aj s večnosťou. Predmet so svojim obrazom. Ruiny môžu byť dávno zasypané zemou a zabudnutím, no na hladine sa stále chveje ich obraz. Zostávajú uchované všetky obrazy? Pozoruhodný príbeh objavenia Tróje hovorí o tom, že ľudstvu sa zachoval éterický obraz dávneho mesta, prekypujúceho životom. Mnohí v ňom videli len ilúziu, ku ktorej nejestvuje hmotný ekvivalent. Našiel sa však človek, ktorý tomuto iluzórnemu, krehkému obrazu prikladal váhu, a pomocou tohto obrazu našiel a vykopal aj jeho hmotný ekvivalent. Priložil zrkadlový obraz živého mesta k zrkadlenému, hoci už v podobe ohlodaných ruín. Scelil obraz ako na dvojhlavej karte života a smrti, obrazu a reality, príbehu a mesta. Ako na obraze Zrcadlení.

 

soucek zatmeni

Zatmění (1980)

 

Na obrazoch a grafikách Jana Součka často vidíme prelínanie rôznych časových pásiem. Každé miesto a mesto v sebe nesie dejiny. Niekedy si časový rozmer miesta predstavujeme vo forme letokruhov; minulosť neuplynula, nezmizla a nebola vystriedaná prítomnosťou, ale zostala v nej plne prítomná a obsiahnutá ako spodnejšia, vnútorná vrstva. Každá vec v sebe obsahuje minulosť: minulosť svojho materiálu, dejiny svojho vývinu, históriu ideí, dejiny svojich zhotoviteľov. Mesto je polyfóniou štýlov, dejín, krížiacich sa osudov. Niekedy zavítame na miesta, ktoré v minulosti plnili sakrálne funkcie – pohrebiská, obetné miesta, chrámy, posvätné háje. Dnes sú to možno len polia, lesy alebo vilové štvrte. Ktorý význam však platí? Je to pôvodný les, neskoršie posvätné miesto, alebo dnešný park? Rozhoduje prítomnosť o význame? Je to skutočne prítomnosť, čo prepisuje všetko minulé, rozhoduje chronológia o prepisovaní významov? Kladie čas a ľudia v ňom na seba karty a posledná vždy berie? Alebo sú pravidlá tejto hry iné? Pri obraze Zrcadlení bolo povedané, že čas uchováva obrazy, ktoré neskôr môžu vstúpiť do platnosti. Posvätnosť miesta môže vystúpiť na povrch. Chronológia v prípade významov nemusí byť rozhodujúcim pánom. Niečo podobné nám naznačuje aj Zatmění. To, čo pohaslo, je mesto súčasnosti, z ktorého vystúpil do popredia pahorok s dávnymi stavbami. Nemanifestuje sa ním len čas, ale skôr význam: stavby a miesta majú svoj symbolický, kultúrny i posvätný obsah. Význam, ktorý nie je vždy a nutne závislý na chronológii. Kultúra, prostredníctvom pamäte, tká iný než časový labyrint. Zmysel a hodnoty sa nedajú jednoducho pretrieť a prekryť. Do času sú votkané zrkadlá, ktorých obrazy sa môžu vynoriť tak ako v Zrcadlení či v Zatmění mimo logiky chronológie. Mesto úzko súvisí aj s ideou knihy. Ak by sme si dejiny mesta predstavili ako knihu, potom nám Zatmění pripomína, že platnosť má vždy celá kniha a že motívy, obrazy a deje úvodných kapitol môžu kedykoľvek opäť vstúpiť do platnosti, prejaviť sa a uplatniť svoj význam.

 

soucek velika iluze

Veliká iluze (1975)

 

Každé mesto pozostáva z fragmentov rôznych epoch, tradícií, štýlov. Práve tak ako každá kultúra, každá civilizácia, každý jazyk. Používame slovné spojenia, zvyky, tradície, rituály, ktoré sú rôzne skutočné a vyprázdnené, ktorých zmysel sa mení alebo vytráca. V tomto zmysle je každá doba a každá civilizácia heterogénnou zmesou rôznych prvkov vzhľadom na ich čas, kontext, ale aj zmysel, skutočnosť. Na obraze Veliká iluze vidíme moderné mesto a na jeho okraji starú budovu veľkolepého kostola, ktorá je však pri určitom pohľade demaskovaná ako kulisa. Ku kostolu, na konečnú zastávku, prichádza električka a z nej mieri do kostola skupina ľudí. Čo reprezentuje kostol? Pre veriacich má náboženský rozmer, pre spoločenstvo býval vždy centrálnym bodom identity, býval vždy odrazom bohatstva, prestíže či štedrosti mocných, a dnes má svoju estetickú, historickú a turistickú hodnotu. Postavy mieriace do kostola so sebou nesú ambivalentnosť dnešných návštevníkov kostolov. Môžu to byť veriaci – ale nutne iní veriaci, než pred pár storočiami, môžu to byť turisti. Kostol je umiestnený netradične na okraji, nie v centre mesta; možno sa však premiestnilo mesto a jeho centrum. Rôzne epochy umiestňujú do centier svojich miest rôzne budovy – kostoly, obchodné domy, divadlá, úrady. Kostol na obraze má zvláštne miesto a význam. Je ilúziou v modernom meste roku 1975. Je ilúziou krásy a hodnoty mesta? Je ilúziou jeho pôvodný zmysel a účel, v dnešnej dobe už nutne vyprázdnený a zbavený obsahu? Je ilúziou a fasádou viera v modernom priemyselnom svete? Je to obraz Prahy, tej, ktorú ponúkame turistom a svetu a ktorá je fasádou tej dnešnej, skutočne našej Prahy? Alebo je fasáda kostola ilúziou náboženskej tolerancie v komunistickom Československu roku 1975? V prednej časti obrazu vidíme tri postavy: zdá sa, že jedna z nich uteká do voľného priestranstva mimo ilúziu, za značku zákazu, kým dve uniformované postavy sú jej v pätách.

Obraz nám ponúka ešte jeden spôsob čítania, ak do centra interpretácie postavíme konečnú zastávku. Ľudia, prichádzajúci z mesta, zo sveta produktivity a práce, tu končia svoju púť: chrám je poslednou, ešte tradičnou konečnou stanicou pred svetom ničoty.

 

soucek vikend

Víkend (1977)

 

Víkend: cesta, odstavené auto a dvojica hľadiaca na kulisy malebnej krajiny. Človek nemení svoje postoje len k prvkom kultúrnej krajiny a k prvkom vlastnej civilizácie, ale aj k prvkom prírodnej krajiny so zdanlivo neutrálnym významom. Les, kopec alebo močiar môžu znamenať čosi odlišné pre ľudí rôznych kultúr. Krajina môže byť pre niekoho zdrojom obživy, tajuplným svetom, domovom, alebo estetickou hodnotou, priestorom relaxu. Príroda bola kedysi pôvodným prostredím človeka, neskôr sme ju začali vnímať filtrom nášho vlastného zobrazovania. Človek sa neubráni tomu, aby na krajinu nehľadel rámom obrazov alebo objektívom fotoaparátu. Aby v západe slnka nevidel odlesk gýča. Primárnu krajinu premeriavame kritériami jej sekundárnych zobrazení a premietame ich do krajiny. Zdalo by sa, že mesto sú kulisy, ktorými sme si zaclonili svet. No mestský svet sa stal natoľko našim prirodzeným prostredím, že je to naopak. Príroda sa stala kulisami. Kulisami pre naše víkendové výlety, nedeľné prechádzky, dovolenky. Krajinu si vyberáme podľa katalógov a prospektov, podľa definícií toho, čo pokladáme za malebné, pôvabné alebo romantické. Krajinu už nevnímame autenticky, pretože na ňu hľadíme neosobným pohľadom zadefinovanej estetiky, ale aj preto, lebo našou skutočnosťou sú cesty, budovy, televízia, počítače. Realita s fikciou si zamieňajú svoje miesto, pokiaľ ide o množstvo skutočnosti, ktorou disponujú.

Dvojica na obraze obdivuje kulisy malebnej krajiny. Nie je ťažké pripraviť im krajinu, akú chcú vidieť, nie je ťažké vedieť, kde zastať a kam sa dívať. To skutočné na obraze je, zdá sa, len auto a cesta. Dvojicu ľudí vidíme len ako anonymnú dvojicu ľudí bez osobných čŕt – je to ľubovoľná, zameniteľná dvojica, jedna z mnohých, ktoré tu zastali pre predpripravený výhľad. Zdá sa, že aj víkend, teda voľný a osobný čas, je len ilúziou, len kulisami: skutočným, prirodzeným prostredím týchto ľudí je neosobný čas ich pracovného týždňa.

 

soucek jericho

Zkáza Jericha (1985)

 

Kniha Jozue popisuje, ako Židia po štyridsaťročnom putovaní púšťou prišli do Palestíny a začali sa zmocňovať územia. Ich prvou veľkou bitkou bolo dobytie Jericha. Jericho bolo dobyté nezvyčajným spôsobom – obchádzaním hradieb po dobu siedmych dní a trúbením na sedem trúb. Na siedmy deň sa hradby zosunuli a mesto zostalo nechránené. Na to Židia vnikli do mesta a vyvraždili ho. Korisť si nesmeli ponechať, patrila Bohu. Po zničení mesta tiahli ďalej a bojovali s ďalšími mestami a kanaanskými kmeňmi.

Zkáza Jericha zobrazuje udalosti z knihy Jozue, ale v aktualizovanom podaní. Sedem trúb je zobrazených ako súčasť ťažkej techniky modernej armády. Biblická vojna je aktualizovaná znova a znova – Jericho bolo miestom ďalších stretov a okupácií medzi Izraelom a palestínskymi obyvateľmi – a aktualizovaný je aj náboženský a rasový kontext. Krutý priebeh bojov, keď Židia vyhladili obyvateľstvo Jericha a potom aj ďalších miest, je v Biblii zdôvodnený nábožensky, pokynmi Boha Izraelitov. Ďalšie tisícročia akoby nič nezmenili na povahe konfliktov v Palestíne. Ak je jedno miesto svedkom dejín, ktoré sa naň vpisujú rôznymi epochami, potom Jericho, jedno z najstarších súvislo osídlených miest, akoby v striedajúcich sa epochách zažívalo obdobné udalosti bez ohľadu na letopočet. Staroveké hradby, stredoveký výzor mesta a moderná vojenská technika sa stretli pri rovnakej príležitosti, vedenej obdobnými princípmi. Vojna a nepriateľstvo sú v tomto meste zjednocujúcim dejinným princípom – a čo možno nie je zanedbateľným faktom, kým historici pokladajú prvú biblickú vojnu z knihy Jozue za fikciu, ďalšie vojny opakujúce túto fikciu sú skutočné.

 

soucek hisarlik

Hisarlik (1984)

 

Hisarlik je názov pahorku v Turecku, na ktorom bola identifikovaná staroveká Trója. Na rovnomennom obraze vidíme zobrazenie zániku. Sú tu trosky trójskeho koňa, ktoré vyzerajú ako mechanická mršina, spustnuté mesto a mŕtvola jednej zo Součkových krajinných postáv, evokujúcich obdobné figúry u Boscha, Dalího či Arcimbolda. Ide o pohanské božstvo, ktoré je vždy naviazané na určitú kultúru a určité miesto, božstvo, ktoré zomiera spoločne s ľudom, ktorý ho uctieval. Vojny starovekých kmeňov boli vždy aj vojnami týchto božstiev. Trójska vojna sa skončila zánikom mesta i zánikom dobyvateľov. Podobne ako hudobné nástroje pri dobytí Jericha, aj tu je zobrazená netradičná ničivá, fatálna zbraň: zvyšky dreveného koňa. Obraz pôsobí ako miesto zločinu, zanechané neskorším detektívom. Nevidíme ho z perspektívy ľudí, ale z božskej perspektívy. Zločin, ktorý sa tu odohral – a ktorý je zaznamenaný aj v Iliade – pôsobí ako súboj bohov, žiarlivých, súťaživých a smrteľných. Dejiny v gréckom podaní často pôsobia ako konšpiračné teórie na staroveký spôsob – za osudmi ľudí, miest a národov stoja bohovia, ktorí na pozemskej šachovnici súperia medzi sebou. Tento kontext radí obraz Hisarlik vedľa grafickej série Miracula mundi a ďalších Součkových diel, ktoré nazerajú na dejiny z perspektívy božského pôsobenia: teda tak, ako boli tieto udalosti interpretované v danej dobe. Obraz Hisarlik zobrazuje Tróju po jej zániku, v stave jej nedejinnosti. A predsa práve takto, zánikom, pre nás jestvuje Trója a jej dejiny – jej príbeh a jej dejiny pre nás začali jestvovať jej zánikom a zničením.

 

soucek sicut erat

Sicut erat (1980)

 

Sicut erat: ďalšia zo Součkových mestských scén s niekoľkými civilizačnými vrstvami. Ľavá strana mesta je pomerne pokojná, štandardná obytná štvrť z predchádzajúcich storočí, s dominantou kostola. Nasleduje veľké námestie s hlúčikmi ľudí, rušné cesty plné áut a moderné mesto napravo: priemyselné budovy, výškové stavby, trochu neosobné moderné veľkomesto. V strede nad námestím čnie monumentálny víťazný oblúk, na ktorom sa rozkladá pastorálna idylka: idylická vidiecka krajina s niekoľkými obydliami, kontrastujúca s rušným betónovým svetom dole.

Usporiadanie častí mesta, s akými sa môžeme stretnúť v každom modernom veľkomeste, ponúka rôzne verzie čítania obrazu a nabáda k otázkam. Ľavá časť mesta pôsobí ako obytná štvrť, s ešte humánnym prvkom, ktorý ráta s osobným životom; pravá časť je mestom, v ktorom pracujeme, ktoré skôr musíme, než chceme znášať; mesto ako nutné zlo, ktoré si nevyberáme, ale skôr trpíme. Vidiecka časť vo výške evokuje vidiecku idylku, únik z mesta, dobrovoľne zvolenú časť našich životov. Ľudia uprostred akoby delili svoj život na tri časti, na tri fázy a mesto so svojou architektúrou odráža túto parciálnosť našich osobností. Iné čítanie umožňuje vidieť v ľavej a pravej časti dve chronologické etapy mesta a ľudí ako putujúcich od starého k novému v nevyhnutnosti času: mení sa doba, človek i mesto, to vľavo je minulosť a to vpravo nevyhnutnosť budúcnosti. Vidiek v tomto čítaní predstavuje nemennosť v zmysle názvu: sicut erat, čiže ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždy na veky vekov; celý nápis je umiestnený na vrchole oblúka. Vidiecka krajina je, na rozdiel od mesta, nemenná: môže to byť vidiek rímskej éry, 19. storočia, alebo súčasnosti. Krajina je zároveň zladená: práca, oddych, domov, príroda, všetko je tu spolu, nerozdelené, v prirodzenej harmónii – život človeka tu nie je delený tak, ako v meste. Táto krajina sa nemení a nemusí sa meniť. Civilizačná krajina mesta sa mení, staré je nahrádzané novým, to, čo pokladáme dnes za dôležité, naši potomkovia zrovnajú so zemou a postavia čosi iné. Vidiek pretrváva. Zvyčajne súdime minulosť, no v tomto prípade možno minulosť a jej životný štýl hľadí na nás, ponáhľajúcich sa v našich mestách, unikajúcich na vidiek, obklopujúcich sa starožitnosťami ako luxusom. Nápis na oblúku je zároveň výzvou. Ide o vyznanie, ktoré veriaci deklamujú pravidelne; ako ho však dodržiavame našimi životmi, tak prepožičanými tomu “nevečnému”, meniacemu sa, dočasnému, nahrádzanému v čoraz kratších periódach?

 

soucek babylon II

Babylonská věž II (1990)

 

Na tomto zobrazení vidíme opakujúci sa motív Jana Součka: babylonskú vežu, reprezentujúcu kolos civilizácie. A je tu aj opakujúca sa metóda: sprítomnenie, aktualizácia mýtu. Babylonská veža, tak ako iné mýty, sa obvykle chápu ako dejinné, dávno ukončené príbehy. Obrazy Jana Součka aktualizujú mýty a konfrontujú ich s prítomnosťou – vďaka jednoduchému ikonickému zobrazeniu sa uchopuje idea, stojaca za určitým mýtom a presádza sa do dnešnej doby. Podstatný nie je súdobý historický formát mýtu, ale skutočnosť, ktorá za ním stojí a ktorá sa vylupuje z formy danej doby ako z ulity – z mytologického príbehu, vedeckej teórie, filozofického konceptu, náboženského podobenstva.

Tento obraz nám pripomína, že civilizácia predstavuje nevyhnutný celok nadväzností, vzťahov a podpier, že naša doba je potomkom a dedičom predchádzajúcich epoch technologicky, kultúrne i mentálne (ako inak by sme vedeli, čo je to babylonská veža?). A možno sme dokonca jedným z poschodí babylonskej veže, ktorej príbeh všetci poznáme, možno práve my sme protagonistami príbehu o pyšnom ľudstve. Aj vďaka našim predchodcom sme zhromaždili poznanie, ktoré nám dáva do rúk obrovskú moc ničivých zbraní a vkladá nám do rúk aj osud živej prírody. My, ľudstvo – možno to isté, o ktorom rozprávajú všetky staré mýty a náboženstvá – sme navštívili vesmír  a Mesiac, skúmame prírodu, vlastníme moc a poznanie. My, ľudstvo, vytvárame svoje autoportréty pod menom Adam Kadmon – a babylonská postava je jednou z jeho verzií. Možnože Adam Kadmon nie je zložený z našich duší, z našich snov, z našich modlitieb či umeleckých vízií – ale z technologickej podstaty našej civilizácie. Nie je práve toto pravá podoba ľudstva, ktorá sa stále zreteľnejšie derie na povrch v dnešnej ére? Nesmeruje postava ľudstva k strojovej, robotickej figúre? Stáva sa doba našich pokolení mozgom tejto historickej postavy? Dospelo dieťa mýtického veku do dnešnej podoby dospelého technológa, vyliečeného z dávnych snov a z naivity viery, do podoby pragmatika, ktorý kladie a rozhoduje otázku o bytí iných tvorov i seba samého?

 

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: