Denník o spisovateľovi IV

dost

 

Dostojevskij a Leonid Cypkin

 

 

Leonid Cypkin, významný patológ, narodený v roku 1926 v bieloruskom Minsku, zhrnul svoj dlhoročný záujem o Dostojevského vo svojom jedinom románe Leto v Baden-Badene. Román vyšiel len sedem dní pred jeho smrťou v newyorskom emigrantskom týždenníku Novaja gazeta v roku 1982, oficiálne vyšiel v Rusku až v roku 2003. Cypkin kombinuje dve časové roviny: prvou je jeho cesta vlakom z Moskvy do Leningradu s denníkom Anny Grigorijevny Dostojevskej na kolenách, druhou, ústrednou rovinou je románové prerozprávanie leta r. 1867, ktoré mladomanželia Dostojevskí strávili v Baden-Badene. To, čo začalo ako ich medové týždne, sa zmení na štyri roky v cudzine a idylický výlet sa mení na čosi prekvapujúco bolestivé, prinajmenšom pre 20-ročnú Annu Grigorijevnu. Jej o dvadsaťštyri rokov starší manžel je patologický hráč, ktorý v miestnom kasíne postupne prehrá všetky peniaze, ktoré im na cestu poskytla matka Anny Grigorijevny a navyše stráca hrdosť, keď peniaze postupne dranká od ženy, s plačom pred ňou kľačí a kajá sa, vzápätí obieha miestne záložne, je prchký, žiarli a desí svoju ženu mnohorakými spôsobmi. Anna Grigorijevna reaguje úplne opačne ako jej muž: stáva sa samostatnou, rozhodnou, sebavedomou ženou s citom pre praktické záležitosti, preberá mužove finančné záležitosti do svojich rúk, no v niečom je rovnaká ako on: v tých najhorších situáciách píše. Takto vzniká denník, ktorý má Leonid Cypkin na kolenách cestou do Leningradu. O tomto denníku som nevedel – čítal som len oficiálne pamäte Anny Grigorijevny Dostojevskej; denník je, zdá sa, o čosi úprimnejší a bezprostrednejší. Cypkina samozrejme zaujíma väčšmi: je románopisec a potrebuje živého, skutočného Fjodora Michajloviča, nie spisovateľskú legendu, významného Rusa, ktorý sa nutne vynára z neskorších memoárov jeho ženy. A ja som akosi od začiatku románu Cypkinovi uveril, že jeho Dostojevskij je tým skutočným Fjodorom Michajlovičom.

Nie je to lichotivý portrét; spisovateľ je neuveriteľne malicherný vo svojej ješitnosti, je to patologický hráč, neurastenik, slaboch s velikášskymi sklonmi. Čitateľ v ňom spozná autora jeho “podzemných próz”, presne tých, ktoré nemám rád (ale toto “nemám rád” by bolo potrebné rozviesť) a rovnaký pocit trápnosti cítim aj na začiatku Cypkinovho románu. Ale tak vynikajúceho románu, že čoskoro tento pocit ustúpi. Áno, toto je autor tých čudesných próz Bobek, Nemilá príhoda, Večný manžel, Zápisky z podzemia, autor všetkých tých “ponižujúcich sa a urážajúcich sa” Marmeladovcov a Lebiadkinovcov. A cítime, že zrejme musel byť taký; ale čo ten druhý Dostojevskij, autor veľkých románov, veľkých postáv, autor sústredený na vznešenosť ako málokto z jeho súčasníkov? Ako je možné, pýta sa Cypkin, že tento Dostojevskij prehliadal vlastný antisemitizmus, vlastný iracionálny odpor k Poliakom a Nemcom, vlastnú malichernosť?

Cypkinov portrét Dostojevského je výborný, pretože je vedený zblízka a z odstupu súčasne ; Cypkin je na jednej strane veľký znalec Dostojevského diela a života, na druhej strane je – žid. A tak sa stretávame s pohľadom niekoho, kto si cení autorove veľké dielo, no s osobou autora má veľký problém, alebo ho prinajmenšom vníma ako kuriozitu (asi tak, ako to Cypkin opisuje v prípade Turgenevovho pohľadu, v ktorom je záujem, prekvapenie, pobavenie i odpor, a v prípade pohľadu Anny Grigorijevny, keď sa v ňom prvýkrát objaví vzdor a precitnutie). Cypkin (zdržanlivo) kritizuje aj Dostojevského politické názory a dokonca hovorí o spore západníkov a slavjanofilov aj v súčasnosti, prenesených do dvoch postáv, v ktorých rozpoznáme karikatúry Solženicyna a Sacharova. Ak sa teda vynárali otázky, aký bol Dostojevskij naozaj – svätec, kanonizovaný spomienkami svojej ženy, dcéry, priateľov, alebo podlý diablik, ako naň spomínali neprajníci – Cypkin dáva vecnú a jednoznačnú odpoveď. Vecnú, to je dôležité, pretože sa mu darí nehrabať sa v špinavej bielizni. Musel si byť vedomý toho, ako môže pohoršiť svojim obrazom Fjodora Michajloviča Rusov, on, žid a neliterát; možno aj preto tá druhá, sovietska rovina knihy (sovietska v zmysle doby, nie ducha), v ktorej dokazuje svoje znalosti a úmysly. Cypkin navyše nemoralizuje, nekarikuje, neodsudzuje; nie je to také evidentné, ale so svojou témou a jej spracovaním balansoval na tenkom lane. Nejde len o umeleckú bravúrnosť jeho dlhých, kľukatiacich sa, a predsa ladne sa navracajúcich viet – na celý román mu ich stačilo niekoľko (narátal som 49 viet na 200-stranový román) – ale aj o to, ako písať o ikone, ktorú má navyše sám zavesenú vo svojom byte. Píše, čo Fjodor Michajlovič jedol, hovoril a robil, píše, ako sa triasol, rozčuľoval, ako pohŕdal, ako dával svojej žene dobrú noc a ako spoločne plávali, aj ako zmýšľal a cítil: a jeho víťazstvom je prirodzenosť a uveriteľnosť tohto portrétu. Ktorým kladie otázky, no neodpovedá na ne. Chcelo by sa napísať: Cypkin opisuje Dostojevského veľkodušne, ako to so svojimi postavami robil Čechov, nie Dostojevskij…

 

A predsa, spoločne s Cypkinom musíme prijať fakt, že presne takýto Dostojevskij musel byť, že dejiny literatúry sú a musia byť plné čudných existencií, zvláštnych ľudských druhov a že táto zvláštnosť robí z literatúry taký pestrý a rozľahlý svet. Literatúra má len to, čo si vytvorí, objavitelia v jej dejinách sú vlastne vynálezcovia a všetky tie zvláštne, odľahlé miesta, ležiace často pod zemským povrchom, vyhĺbili často čudní, často uvzatí a tvrdohlaví ľudia. Dostojevskij, Kafka či Poe sú jedni z tých čudákov zahľadených do podzemia, ktorí napokon dosiahli uznanie. Možno sme v mladosti všetci viac dostojevskými, a neskôr sa z nás stávajú turgenevovia; prispôsobujeme sa svetu, učíme sa ním ladne plávať, nevzbudzujeme pohoršenie, nesnívame, neurážame sa a nebojujeme. No Turgenev nikdy nenapíše Dostojevského romány.

Cypkin opísal trajektóriu Dostojevského – človeka, jeho potácanie sa, vzlety nadšenia a pády sebaponíženia, prudké výbuchy a vzplanutia, ktoré veľmi verne odrážajú trajektórie jeho románov, prudké výkyvy citov, kontrasty naivity, idealizmu, satiry, sentimentu a morbídnosti. Ak by sa niekto podujal zobraziť Dostojevského romány ako celky na plátne, boli by to výjavy so zástupmi hriešnikov a svätcov podobné Boschovým obrazom. Cypkinov román ukazuje, že tieto infernálne výjavy neboli pevne uzamknuté v hĺbke vyrovnaného, nehybného človeka, ale že tento autor sa sám potácal ako loďka na vzdúvajúcich sa vlnách a že neraz podliehal morskej chorobe. Napokon si dal za cieľ vytvoriť jeho striktne realistický portrét. Nijaký symbolizmus, nijaké idey: aký bol vlastne vysoký? ako kráčal? čo jedol? ako sa správal k ľuďom? k žene a k deťom? ako to vyzeralo, keď bol mrzutý a ako, keď bol veselý? Inými slovami, žiadna ikona, ale realistický portrét, očistený od nánosov legiend i predsudkov. Cypkinovi sa to podarilo: a navyše nejde o nijakú nudnú faktografiu, ale o napínavý román, pútavý možno najviac svojim štýlom a vlnami svojich nekonečných viet.

 

cypkin2

 

 

Leonid Cypkin: Léto v Baden-Badenu

Denník o spisovateľovi: I, II, III

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: