Paul Auster: Vynález samoty

 

vynalez samoty3

Paul Auster: Vynález samoty

The Invention of Solitude, 1982

Prostor 2000, preklad Petra Kůsová

 

auster vynalez 2

Smrť otca: tým to začína. Bezprostredne po smrti svojho otca začína Paul Auster realizovať impulz, potrebu a predsavzatie o všetkom napísať. Všetko urovnať, zavŕšiť, dať do poriadku. Vyrovnať sa so smrťou, ale, ako sa ukáže, vlastne aj so životom svojho otca. Reflexie, spomienky, charakteristiky, ale aj sebareflexia píšuceho, ktorý pozoruje, čo robí a ako naň písanie spätne vplýva. Otcov portrét je zároveň zrkadlom. Tým skôr, že aj autor sa stal medzičasom otcom malého syna. Portrét neviditeľného muža sa skladá z niekoľkých vrstiev: sú tu reflexie na tému smrti, pokus o portrét jedného človeka a jedného života, rekapitulácie jednej udalosti z hĺbok rodinnej (ne)pamäte, opisy prítomného diania – vypratávanie otcovho domu, rozhodnutie písať, organizovanie pohrebu. Žáner, ktorý poznáme prinajmenšom od Handkeho Nežiadaného nešťastia (Austerovu realizáciu kladiem o čosi vyššie).

Druhá časť Vynálezu samoty sa volá Kniha pamäte. Ide o projekt, zápisník, alebo aj: metódu zrkadla. Kniha Vynález samoty je časovo i tematicky veľmi úzko spätá s Newyorskou trilógiou, hoci žánrovo sa diametrálne líšia. No hoci Newyorská trilógia je pevne ukotvená v čírej fikcii, kým Vynález samoty je reflexiou bezprostrednej reality v žánri memoárov či esejistiky, obe knihy majú to isté autorské gesto, ten istý autorský zámer; obe totiž koncipujú Paula Austera ako autora. Tieto dve knihy stoja na počiatku Austerovej spisovateľskej kariéry a utvárajú ho ako autora (spisovatelia tvoria knihy, ale knihy vytvárajú autorov) a oba texty tento proces utvárania zrkadlia. Obe knihy odrážajú proces svojho písania, sú tvorbou a zároveň záznamom tvorenia a obe v sebe obsahujú metódu tejto demiurgie, metódu vznikania prozaického sveta, postáv, písania a autora. Pre Austera išlo nepochybne o dva kľúčové, iniciačné projekty a vo Vynáleze samoty nám to v podstate sám oznamuje. Kniha pamäte je v tomto zmysle najdoslovnejším záznamom, takmer manifestom. Auster v nej kombinuje biografické údaje, historky, úvahy o pamäti a samote so štylizovanými zápiskami. Kniha má štruktúru pomyselnej pavučiny s mysleným stredom a niekoľkými hlavnými vláknami základných tém, ktoré Auster opakovane rozvíja. Dôležitým motívom textu sú iniciačné zážitky jeho autorstva, s ústredným bodom v prázdnom byte na Varick Street. Ak by sme mali časovo a priestorovo vymedziť stred Austerovej pavučiny, bol by to práve Štedrý večer roku 1979 v neútulnom byte na Varick Street 6; Auster k tomuto svojmu stredu dokonca prikladá stred inej pavučiny a jeden z najznámejších iniciačných okamihov v dejinách – 23. november 1654 v živote Blaisa Pascala. Na takto vymedzenú sieť Auster navlieka rozprávania o samote, pamäti a rozprávaní: príbehy Jonáša a veľryby, Pinocchia, Hölderlina, Kassandry, Šeherezády, Anny Frankovej, Vermeera, Mallarméa či Prousta a vlastného otcovstva. Pripomína to pohyb pavúka pri tkaní: krúživým pohybom od stredu špirálovito pretína tie isté nosné vlákna, takže sa v priebehu rozprávania opakovane vracia k ústredným témam, ktoré sa zase všetky zbiehajú v strede. Takto sú zároveň jednotlivé témy poprepájané; napríklad téma Jonáša vo veľrybe súvisí s Pinocchiom, ktorý sa ocitol takisto vo veľrybe (v Disneyho verzii, pôvodne v žralokovi), Pinocchia číta Auster svojmu malému synovi, ktorého pozoruje a všíma si jeho fungovanie pamäte. Výsledkom je štruktúrovaný a vnútorne koherentný text, ktorý môže pripomenúť Chatwinovu esejisticko-románovú koláž Songlines, no predovšetkým (trochu prekvapujúco) eseje Milana Kunderu. Kundera i Auster v sebe nezaprú románopiscov, ktorí všetky svoje úvahy okamžite opierajú o príbehy: vlastné zážitky, interpretácie významných literárnych diel a kľúčové udalosti v životopisoch veľkých umelcov.

Vynález samoty ukazuje, že autor Newyorskej trilógie nie je silným autorom len na pôde fikcie, ale aj v bezprostrednom opisovaní reality a v esejistickej reflexii spisovateľstva. A že tak, ako sa v trilógii fixoval na americkú tradíciu, dokáže autenticky nadväzovať aj na tú európsku. Vynález samoty je kvalitatívne i štýlovo mierne rozkolísaná kniha, no s množstvom originálnych, podnetných a silných momentov. S odstupom času možno povedať, že spoločne s Newyorskou trilógiou znamená aj (seba)vynález autora Paula Austera.

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: