Kruhový denník: marec 2016

moreh8

Ilustrácie: Mordecai Moreh

 

 

Utorok 1. marec 2016

 

Sme bytosti závislosti. Sú ľudia závislí na citoch, na iných ľuďoch, na káve, televízii, facebooku, telefóne, alkohole, cigaretách, pôžitkoch, knihách. Akoby sa jedna veľká závislosť prevteľovala a prelievala do rôznych podôb, hľadajúc pole svojej pôsobnosti.

Ale ľudia bez závislosti – ľudia, ktorí by sa poľahky vzdali čohokoľvek, na čo by ste ukázali, ľudia, ktorí by nemali túžby, city, presvedčenia a náklonnosti, spĺňajúce definíciu závislosti – ako by sme vnímali týchto ľudí?

1998 220X300 cm oil on canvas

 

Štvrtok 3. marec 2016

 

Ten zvyk: ovoniavať knihy, listovať v albume ich vôní. Keď voniam knihu, prikladám nos medzi roztvorené stránky, do jej stredu. Nemyslím, že som niekedy videl niekoho iného ovoniavať knihu, takže neviem, ako to robia iní. Sú činnosti, ktoré robíme osamote, ktoré nikdy nevidíme robiť iných (napríklad: myslenie) a tak ich robíme podľa seba, na svoj obraz; možno v nich je najväčšmi obsiahnuté naše „Ja“.

 

moreh16

 

Rozkoš z čítania: Gombrowiczov denník (nie denníky, ale denník), z ktorého som si kedysi čítal v RSL a nič, vôbec nič ma nezaujalo, a teraz čítanie jeho zápisov z roku 1961 o Brunovi Schulzovi (preto, lebo som tú pasáž náhodne nalistoval ešte v kníhkupectve a pretože sa tak náhoda spojila s nevyhnutnosťou): denník a zároveň esej a biografia a autobiografia a ostrosť a váha textu, ktorý smeruje k absolútnosti nasadenia, k totálnemu pohľadu, ktorý môže byť nasmerovaný kdekoľvek, ale má v sebe rozhodnosť definitívy.

Tak to bol extatický zážitok dnešného čítania.

 

A ešte neopomenúť knihu Jedna věta Ptra Hrušku: jeden rok, každý deň jedna veta, ale aká veta!

 

A ešte Weilová a jej jasnozrivosť, pre ktorú mi je takmer jedno, o čom píše: Traktát o zrušení politických strán.

 

A ďalšie knihy, ktoré som si priniesol a ktorých extáza pokorne čaká pred bránou času.

 

Denník ako nastavovanie zrkadla: sebe, svetu, ľuďom, knihám; zrkadlo, v ktorom (ako na niektorých plátnach Vermeera, Velázqueza, Rembrandta) vidieť súčasne portrétistu, portrétovaných, ateliér: akt portrétovania.

moreh21

 

Piatok 4. marec 2016

 

Prečítal som Weilovej Traktát o zrušení politických strán, text, ktorý – ako všetko, čo napísala – patrí do celku jej diela, ktoré je poňaté ako výklad fyzikálnych zákonov, so systémom pojmov, definícií, zákonov a analógií. To, čo sa dočítame tu, sa dočítame aj v jej iných dielach, možno dokonca v ucelenejšej, prepracovanejšej forme; v Traktáte sú útržky, odkazujúce na iné časti jej diela, presne tak, ako keď sa fyzik, vysvetľujúci na svojej prednáške určitý jav, nutne odvoláva na iné zákony a javy.

Chvíľu listujem v Gombrowiczovom denníku a nachádzam v ňom zápisy z roku 1956, kde tento nekompromisný agnostik a skeptik obdivuje Simone Weilovú ako zázrak, ako osobnosť, protikladnú k nemu samému a dokonca (ešte nepoznám dôkladne Gombrowicza, len v sebe nosím jeho hrubý náčrt cez prečítané) uvažuje kvôli Weilovej o Bohu, o vlastnej možnosti veriť – vlastne nie veriť, ale, ako sám píše, milovať Boha, čo sa mi zdá niečo ako krajne nepravdepodobný, no heroický a nepochybne zaslúžený výsledok zápasu, v ktorom outsider bez akejkoľvek pomoci zvon (inak to u Gombrowicza nejde) nielen zvíťazil nad favoritom, zvyknutom na víťazstvá, ale zanechal presvedčivý dojem o zaslúženosti svojej výhry a naveky, nezmazateľne sa vryl do sebavedomia favorizovaného tímu.

Spomínam to preto, lebo u Herlinga-Grudzińského či Miłosza (aby sme zostali u poľskej emigrácie) Weilová nemusela zápasiť – zatiaľ čo Gombrowicz ju nepochybne čakal na vlastnom ihrisku v drese po dôkladnej rozcvičke.

 

„Musím napísať…“ – fráza, ktorá sa používa tak často, až stratila akýkoľvek význam. Čo je to „musieť“, aká je história donútenia v autorovom živote? „Musím“ je dôležité, fatálne slovo, ktoré v tomto kontexte a v tejto dobe zaručene klame. Takýchto klamlivých slov sa v každej dobe pohybuje viac. „Čo slovo, písmeno!“ hovorí mi D.H. na káve, keď sa rozprávame o tom, čo treba na zasvätenie monografie a možno aj celého života – v tomto zmysle klamú nielen slová, aj písmená.

 

Huxley: Brave New World. Čo oceňujem: ide o knihu esejistickej váhy a presnosti, ktorá akoby sa dodatočne rozhodla, že premyslený koncept treba ilustrovať a domyslieť v živom živle života: a tak sa z teórie zrodili postavy, nie rachiticky teoretické, ale živé a trojrozmerné: Lenina, Bernard, Mustafa a ďalší. Je to pocta románu: pretože práve román najlepšie tlmočí víziu, filozofiu, podstatu toho, čo myslíme. Zrodilo sa to inde a inak: ako román sa to odovzdáva ďalej.

 

Komplex nás všetkých, žijúcich, píšucich v Strednej Európe. komunizmus z nás spravil „občanov druhej kategórie“: všetci sa vyhrabávame z priekopy finančného, kultúrneho, civilizačného zaostávania. Taká priekopa má, samozrejme, svoj význam, ak chcete rozprávať zaujímavé historky; zároveň je však faktom štartovacej čiary pre nás všetkých, faktom hendikepu, z ktorého hľadíme na svet okolo.

moreh11

 

Sobota 5. marec 2016

 

Huxley a Hruška: dve nanajvýš rozdielne a pritom dve zásadné knihy – napriek, alebo vďaka tomu, ako odlišne sú ukotvené. Huxley je podstatný v celku aj v detailoch. Hruška je autorom živého, vedomého písania, niečo, čo mám rád, niečo, čo (na rozdiel od Huxleyho) konfrontuje osobnosť a umenie (a nie je len čistým umením).

Tak ako Gombrowicz v denníku; tak ako je tomu napokon v denníku a v korešpondencii, čo sú žánre, ktoré ma vždy, popri všetkom ostatnom, fascinovali.

Prečo? Improvizujem: pretože človek, vo svojej existencii, sa nesmie dať chytiť do sietí nadčasového a univerzálneho a musí byť pripravený svedčiť každou minútou svojej existencie: možno každú chvíľu inou a pritom každú chvíľu sústredenou. Stále a neustále byť pripravený prehovoriť. Mať otvorené dvere. A oči. A ústa.

 

Dnes, samozrejme, sú voľby. Čítam si Gombrowiczov denník, zápisky spred 50 rokov, zápisky o Miłoszovi, pre svoju vrodenú a pestovanú záľubu v poľskej kultúre. O ktorej by som mohol dlho písať.

Ako si pamätať voľby? Napríklad tak, že človek sa prejde Trnavou, prejde sa Dolnou Krupou, navštívi kaštieľ i park, prečíta si niečo z histórie, spriatelí sa so sekvojovcom, sympatickým a pôvabným stromom, ktorého vek vrhá tieň aj na toľko pretraktované voľby: je to zhruba 160 ročný mladík s ešte bohatou budúcnosťou a mäkkou kôrou, takže náraz o sekvojec – u nás druhý taký strom nepoznám – vás nestojí nijaký úraz, a so zlatistou, ligotavou živocou; o Dolnej Krupej by bolo by bolo potrebné napísať chvály aj v 21. storočí, nielen v 18., ale ja osobne ešte počkám do leta. Po voľbách.

moreh13

 

Nedeľa 6. marec 2016

 

Huxley má niekoľko zaujímavých postrehov, napríklad o sexualite bez rodičovstva, ale aj o vnímaní času: pri lojálnych členoch Civilizácie napríklad nejestvuje existenciálny, osobný rozmer času, niečo, z čoho jestvujú denníky. Dni týchto osôb sú nerozlíšiteľné, minúty v nich neexistujú, ako je to napríklad pri Lenine, vzornej občianke Civilizácie, ktorá trávi čas konzumným spôsobom života bez tieňa smrti, povinnosti, výzvy a túžby. Tento rys Brave New World sa dotýka ľudstva všeobecne, nielen ľudstva utopickej budúcnosti: takýchto ľudí bez vedomia času s jeho priepasťami a výškami výzvy chodí okolo nás nesmierne veľa; nemenia sa; nemajú ciele; nevnímajú tú krehkú, senzitívnu krivku jemného chvenia každej minúty, to napätie osobnej existencie, ktorá nepozná nijaké opakovanie, nijaké trvanie, len výzvu každého okamihu, ktorý nenávratne mizne.

U Huxleyho prichádza táto temporalita až s „divochom“ Johnom, človekom, ktorý pochádza zo sveta mimo Civilizácie a ktorý pozná túžby, hriech a cnosť, individualitu – a preto aj temporalitu, premenlivosť času, času ako hmoty, z ktorej každý z nás musí uhnietiť vlastný život.

162X139 cm

Na stole zelená šiška zo sekvojovca, ktorá vedľa mňa dopadla, keď som stál pod týmto priateľským stromom: ako ilustrácia tejto osobnej temporálnosti vzhľadom na „večnosť“ stromu.

Temporalite dejín pre zmenu neunikla posledná grófka Mária Henrieta Choteková, ktorá v Krupej zasvätila svoj život pestovaniu ruží a stala sa svedkyňou toho, ako jej rozárium – najväčšie a najslávnejšie v Strednej Európe – definitívne zaniklo pri rabovaní v roku 1946 a dnes po ňom nezostala ani najmenšia stopa.

Pomalému, pozvoľnému zániku sa oddáva miestny park: plynutie času v strednej Európe znamená chátranie alebo zničenie.

 

Weilovej veľkosť je v tom, že nemení nutne naše názory na jednotlivé veci, ale mení samotný spôsob nášho pohľadu. Jej veľká filozofická cnosť je Pozornosť: nielen v tom, ako vníma to, o čom píše, a ako priezračne jasne o tom píše, ale aj (a najmä) v tom, ako má vždy na zreteli to, čo považuje za najpodstatnejšie a najvyššie. Pozornosť jej mysle znamená zároveň aj pozornosť jej života (duše): a toto dokáže preniesť aj na čitateľa ako citeľný impulz, životnú inšpiráciu.

 

Dnes krásny deň, ešte nie jar, ale celkom zreteľná príprava na jar, tá pozorná, nenáhlivá, precízna každoročná príprava prírody; jarné oblaky, ktoré ako každý rok menia vzhľad neba – na jar už znamenajú hrozbu dažďa, sú ostrejšie krojené, reálnejšie, s celkom inými tieňmi: priplávajú tak ako prilietajú vtáci.

moreh5

 

Utorok 8. marec 2016

 

Dušan Mitana: vlastne prostý, rudimentárny prozaik, pri ktorom sú intelektuálne, teoretické rozbory zbytočné. Mitana vie, že čitateľa treba zaujať a nenudiť. Je to podobný typ autora, akým je napríklad MariánVarga. Ich tvorba nie je podmienená teoretickým rozborom, intelektuálnou snahou; obaja nechávajú tajomstvo – svojho žánru, tvorby, života – nedotknuté, je v tom až naivný, no úprimný a otvorený detský prístup. Vargova hudba neodpovedá na otázky, čo je hudba a ako vzniká; proste tu je a pôsobí. Podobne je tomu u Mitanu – medzi dielom a čitateľom nestojí nijaká interpretácia, teória. Obaja sú zároveň lenivými géniami. Mitanove poviedky sa vynárali s odstupom rokov, medzi nimi ticho, nijaké texty, publicistika, angažovanie (s výnimkou 90-tych rokov: jeho texty z tohto obdobia sú však čarovné); nijaké prejavy „inteligencie“. Človek si však mohol odpustiť množstvo textov a množstvo hudby, týchto dvoch však čítať a počuť musel.

Sujety Mitanových typických próz sú jednoduché (podobne ako detsky ľahké Vargove melódie). Mitanova raná poviedka Oáza s jabloňami je príznačná; je to vlastne prostučká poviedka, on a ona sa prechádzajú nocou, on, sedemnásťročný, sa nútene štylizuje, ona, múdrejšia (ako to vždy vo vzťahoch býva), ho vedie k prirodzenosti, k sebe samému. No poviedka v čitateľovi zarezonuje svojou atmosférou, svojim sympatickým vyznením; Mitana vie navodiť atmosféru ľahko a účinne a vie si veľmi prirodzene a nenásilne získať čitateľa na svoju stranu s priateľskou otvorenosťou, bez literárnych trikov či ekvilibristiky. Samozrejme, neskoršie poviedky sa skomplikujú a vniká do nich zásadný prvok tajomstva, no pôdorys týchto próz je prostý. Originálny rozprávač v typickom prostredí svojho autora: v rodnej dedine na prechádzke nočným cintorínom, v Bratislave, vo vzťahoch, manželstve, v krčmách, v nočnom byte. Tieto prózy sú svedectvom, čo môže originálny pozorovateľ zažiť pri kúpe topánok či cestou v preplnenej električke. A tieto zážitky si odnáša aj čitateľ ako spoločný zážitok: zážitok autenticity a tajomstva. Lebo „inteligentný čitateľ považuje autora za svojho kamaráta.“ Opäť: medzi autorom a čitateľom nič nestojí. Mitana má dar autenticity a tvorby, čo napíše, je jednoduché a silné. Sú autori – ako Vilikovský – ktorí fungujú celkom inak. V tomto zmysle je Mitana naozaj bližšie Slobodovi.

Preto je pre nás Mitana vecou osobnej histórie (a preto aj istej nostalgie): jeho poviedky sme zažili, stali sa zážitkami nášho dospievania. Podobne ako jeho prosté, no silné básne. Mitanove texty majú tvar zážitku, spomienky, pôsobia svojou aurou, sú v súlade s našou percepciou vlastného života: na jeho texty sa nezabúda, naopak, zostávajú vydestilovaným zážitkom. Sú knihy, z ktorých zostáva názov, niekoľko detailov, závan atmosféry; a texty – ako tie Mitanove – ktoré nadobudnú tvar živej spomienky.

Sú typy autorov, ktorí nemusia, a možno ani nemajú byť „inteligentní“, rozhľadení, všeznalí, pretože potom by potrebovali ešte istú rafinovanosť navyše, aby toto všetko zatajili, zamaskovali a zamietli stopy. Pretože ak by chceli písať ako Mitana – no možno písať samozrejme aj inak – museli by v tejto dokonalej imitácii prežitého maskovať lešenia, konštrukcie a remeselnú zručnosť rozumu. Mitana je pútavý rozprávač neobyčajných (a nie vždy je jasné, prečo neobyčajných) zážitkov. Preto nesmie filozofovať, nesmie vytvárať alegórie, nesmie si literárne vymýšľať. Jeho poviedky sú vlastne tak trochu deklamovaním, že o literatúru vlastne vôbec nejde. Jeho autorský subjekt nie je inteligent, ale sympaťák.

Ale vlastne: stačí ho čítať. V Kalligrame práve vyšiel objemný výber z jeho textov.

moreh19

 

Streda 9. marec 2016

 

Existuje extenzita a intenzita moci. Načo sa, napríklad, oddávať riskantnému podujatiu rozriedenej moci nad veľkým územím firmy, kolegov, zamestnancov, keď možno svoju moc zintenzívniť a pevnou rukou vládnuť malému územiu vlastnej predstavivosti so zárukou bezpečného diktátorstva, či už tým myslíme zbierku známok, hriadky so zeleninou či poéziu písanú do šuflíka? Len veľmi neradi sa zriekame moci čo i len nad vlastnou ilúziou, kúskom svojej fantázie, vlastnou hodnotou, ktorú si v duchu uzurpujeme. Aj outsideri bývajú diktátormi svojich malých smiešnych kráľovstiev. A predsa sú aj takí: odovzdávajúci sa vo svojej slabosti, s masochistickou dôslednosťou. Nebudujú svoj obraz. A dokonca – a to inak býva útočisko outsiderov – nestávajú sa ani sluhami vyšších záujmov (lebo ak raz nie si pánom, ešte môžeš nabrať silu zo sluhovstva Veľkému Pánovi: Štátu, Idey, Bohu, Umeniu). Takýchto ľudí, ktorí neťažia pocit sily ani z vlastnej skromnosti, charakteru a dôstojnosti, je skutočne málo. Ľudí, ktorí odmietli moc v jej extenzívnych, intenzívnych i sluhovských podobách.

 

Na otázku, čo robíš, by si mohol odpovedať: hrám futbal, pracujem, redigujem texty a hedonisticky čítam (napríklad tak, že v jeden deň si rozčítaš hneď tri nové knihy a v ďalšej netrpezlivo listuješ).

 

Denník je oslava vlastných slabostí, píše Laslo Blašković v Turnaji hrbáčov.

 

V momente, ako sa veci začínajú kaziť, pripomínajú bytosti, prinajmenšom zvieratá: napríklad spomalený počítač, kaziace sa auto, odchádzajúci mobil – vtedy k nim aj pocítime emócie, či už je to ľútosť, sympatie, vďačnosť alebo hnev, a začíname sa s nimi zhovárať.

 

Rôzne rytmy kníh: Blašković beží, Paul Auster kráča, Tony Judt sa obzerá.

 

Občas by mal človek do denníka čosi nakresliť.

moreh22

 

Piatok 11. marec 2016

 

Tri poznámky o hudbe

 

Hudba a obrazy zla. Najľahšia predstava je temná metalová hudba; z dejín však vieme, že je to inak. Keď človek vidí roztlieskané publikum Repete, je mu zároveň jasné, ako títo ľudia volia; skutočná dekadencia a obrazy totalitarizmu sú vo vysmiatych tvárach divákov šlágrov, v rakúskych dôchodcoch kníšucich sa pri dychovke, v záberoch spartakiády, v umelých úsmevoch soc-popu. Toto je skutočná hrubosť, ľahostajnosť, pád; skúste týmto ľuďom vysvetľovať niečo podstatné, skúste ich presvedčiť, aby hľadeli mimo svoj horizont.

 

Istá hudba potrebuje odstup; my potrebujeme hudbu s odstupom. Pustiť si hudbu, v ktorej sa odohráva čosi hneď vedľa nás; nie v nás, nie ďaleko od nás, ale v alternatívnom, paralelnom, náhradnom (?) Ja, ktoré môžeme pozorovať. Je to sublimácia; vzťahujeme sa k niečomu, s čím sa nestotožňujeme a čo zároveň nie je voči nám cudzie: tak ako keď čítame knihu, pozeráme film, fandíme futbalovému klubu: sme to my a nie sme to my. Je to tá istá, pradávna terapia, šamanizmus: pustím si agresívnu hudbu a ja už nie som agresívny, len kývam hlavou v rytme agresie kohosi iného, toho druhého – priviedol som ho k životu a súhlasne ho pozorujem, no on, nie ja, je agresívny. Takto za nás ktosi prežíva dobrodružstvo vo filme. Nežnú lásku v telenovele. Hovorí za nás v parlamente. Prikyvujeme našim alter egám, naše alter egá prikyvujú nám. Sme si navzájom bábkami.

 

Vezmime si takého Straussa, alebo podobne pompéznu hudbu 19. storočia. Tá hudba nám neladí. Je to otázka vkusu, znie prvá odpoveď. Ale prečo? Je to hudba pompéznosti, akejsi bujarej, až slepej radosti, plytkosti, entuziazmu – cítil sa vlastne niekedy človek tak, ako je to v tejto hudbe? Možno to predstierať; ale nikdy nám nie je skutočne tak, ako v grandióznom romantizme. Žeby na plese? Na túto hudbu bola napísaná postava Leniny v Brave New World: plochá, povrchná, naivná, prázdna existencia, sýtiaca sa umelým tovarom. Cítime, že skutočnosť nie je nikdy taká, aká je nálada v tejto hudbe: život nie je ples, život má oveľa viac rozmerov, vrstiev, tieňov. A keď už hudba – prečo nie ako pohľad na život? A preto, ak beriem hudbu takto, nechcem pozlátko; radšej meditáciu, zamyslenie, objavnosť, zrkadlá sveta a seba. Hudba súvisí s príbehom: u oboch ide o vyriešenie určitých problémov, rekapituluje Marvin Minsky. Každý z nás vidí v živote iné problémy a podľa toho si vyberá romány a hudbu – podľa problémov a ich riešení. Čím sa vraciame k prvej poznámke o hudbe: niekto si naozaj potrebuje zatlieskať do rytmu Dušana Grúňa, iný preferuje punk, ďalší vidí najvyšší okamih v spoločenskom úspechu na plese. Politické preferencie súvisia s tými hudobnými.

moreh18

„V umění tomu není tak, že někdo zdravý vytvoří zdravé dílo a někdo silný silné, ale je tomu právě naopak, nemocný a slabý lépe vystihne samu esenci zdraví a síly.“ (Gombrowicz: Deník, streda, 1958)

 

Gombrowicz o Proustovi – píše rovnako zaujímavo, aj keď kriticky, ako o Weilovej (hoci pochvalne). Tento súd nesúvisí s tým, či niekoho vyzdvihne, alebo odmietne, ale s kvalitou jeho analýzy. Toto je zrejme aj kľúč k čítaniu Gombrowicza. Nemám voči nemu nijaký sentiment, nijaké sympatie – začítam sa a hodnotím; nechcem vopred súhlasiť ani nesúhlasiť; nechávam sa presviedčať. Nepotrebujem ani, aby sme sa zhodovali. A predsa sa postupne vo mne rodí sympatia k nemu – nie pre zhodu v hodnotách, nie je to sympatia pritakávania – ale sympatia k jeho kvalitám, k ostrosti jeho videnia, k schopnosti analyzovať.

 

Takto začína 49-ročný Gombrowicz svoj denník:

Pondelok

Ja.

Utorok

Ja.

Streda

Ja.

Štvrtok

Ja.

 

Dospelosť, povedal raz jeden známy, spočíva aj v tom, že ráno vstávaš načas bez budíka. Súhlasil by som, keby som vstávanie nevidel z tej nočnej strany: ako výsledok rovnice, v ktorej premennou je hodina, kedy zamierime do postele. Dospelosť je v tom, že večer sa človek disciplinovane odoberie do postele – a tí najdospelejší sú v práci o štvrtej-piatej ráno.

Z oboch pohľadov som nedospelý, ešte stále neviem s čistým svedomím odísť spať, rovnako každý deň, každý deň načas. Canettiho nepriateľom bola smrť; buďme skromnejší: stačí spánok, brat smrti.

 

Predsa len sa občas snažím, taktika spočíva v tom, prežiť čo najviac cez deň, začať svoj „nočný život“ (nočnú samotu za stolom) čo najskôr.

moreh23

 

Piatok 18. marec 2016

 

Zranená noha zo stredajšieho futbalu: najprv krívam a potom ešte aj odšoférujem domov, v noci sa už len posúvam po zemi, nespím od vytrvalej, otupujúcej, neodbytnej bolesti. Ako toľkokrát predtým sa presviedčam, že dlhá, otupujúca bolesť sťahuje do seba všetky myšlienky, všetku pozornosť, ako čierna diera umiestnená v našej bytosti; ak by sme všetci takto trpeli, premýšľam v noci, tak by sme všetci bezvýhradne volili stranu boľavej ruky, nohy alebo hlavy, tak podmanivá je sila bolesti, koncentrujúca všetko do seba samej.

 

Nasledujúci deň strávim chodením po lekároch, na tento druh zážitkov som už takmer zabudol. U lekára človek stretne všetky typy a kategórie ľudí, choroby a diagnózy vytvárajú svoje vlastné spolky a spojenectvá, vlastné klany a priateľstvá (a averzie a žiarlivosti). Nemocnice ešte stále vyzerajú a pôsobia ako kedysi; kým do výrobného sektoru prišli zahraničné firmy a vniesli doň inú kultúru, nemocnice, školstvo a úrady sú len na nás a stále fungujú na našej vlastnej, nerozriedenej mentalite.

 

Ako sa ukáže, noha je zlomená a teraz na dlho putuje do sadry. Stáva sa z nej mäkkýš v sadrovej schránke, v trpkastom náleve bolesti a strnulosti. Odoberáme sa s mäkkýšom do postele, dospávame noc a čítame, veľa spíme, veľa čítame.

moreh17

Človek by si mohol hneď na začiatku povedať, čo v stave najbližšej nehybnosti dosiahne. Mohol by napríklad prečítať hrubú, dlho odkladanú knihu. Alebo len intenzívnejšie pokračovať v tom, čo robil doposiaľ. Stačilo by spomaliť, premýšľať, dobyť pre seba späť to úrodné územie rozľahlých rovín dopoludní, môcť sa chvíľu nudiť, preberať sa spomienkami, vnímať čas, premýšľať niektoré veci znovu a znovu. Lebo čas a všetky činnosti v ňom už neplynú inak, než rýchlo – už ani sám na sebe nepozorujem tie pomalé činnosti, ako je pomalá, precízna stolárska práca, alebo pozorovanie vtákov na strome za oknom; všetko, čo robím, je rýchle a okamžité, s časom vymedzeným od – do, bez nároku na objavy trpezlivosti, vyzretosti, ustálenia, toho predmoderného stavu múdrosti.

V skutočnosti sa žiadna idylická dovolenka nečrtá: každú chvíľu rozkladám počítač kvôli práci, zvoní telefón, sú tu deti, čas, ktorý pohlcujú bežné úkony, naťahujúce sa kvôli barlám, takže tá veľká zmena, vpád do nehybnosti, sa zatiaľ neudiala, je to skôr pozvoľný prechod, ktorý si len postupne a čiastkovo uvedomujem.

moreh15

Špirála a osobnosti. V klasických epochách sa autori situovali do centra víru doby, oni boli tí, ktorí ho spoluvytvárali; siločiary doby ústili do nich, pokrok a rozum epochy stelesňovali osobnosti kultúry, na rozdiel od divergentných, periférnych oblastí národa.

Táto pozícia sa začala meniť a s romantickým pátosom sme uverili tomu, že osobnosť je tým osobitejšia, čím je odľahlejšia, zvláštnejšia, divergentnejšia; veľké osobnosti sú tie na okraji, neuznaní géniovia, osobnosti, ktoré sú celkom zákonite inde než masa a jej ťažisko. Zaujímavý, autentický a nezávislý autor je ten, ktorý stojí mimo, kým mainstream sa stal korisťou masy, médií a priemernosti. Trochu sme pritom zabudli na to, že tieto osobnosti, ktorých zvláštnosť skutočne odkrývala nové územia vedomia, sa okrem svojej zvláštnosti radi prezentovali aj postojmi k pravde, spoločnosti, morálke a že mnohí z nich patrili k prívržencom fašizmu, komunizmu či iných ideológií.

A potom prišla Weilová, ktorá úplne prekvapujúco hovorí o tom, že autor má stáť v samom strede víru, na strane pravdy, ktorá je vlastne úplne prostá. Kým teória divergentnosti sľubuje každej zvláštnosti svoje uznanie, u Weilovej niet veľa miesta v samotnom oku hurikánu; chce to genialitu, vyslovovať základné pravdy, tak ako to vedela napríklad ona. A ešte je otázka, ako sa tento postoj prejaví na živote danej osobnosti.

 

Gombrowicz to chápal dobre: trval na zvláštnosti, kto píše, musí byť iný ako ostatní a musí túto odlišnosť pretaviť do diela (a to chce kompromis s formou); preto mohol konštatovať, že s Weilovou predstavujú dokonalé protiklady. V čom sa mohli zhodnúť? V úprimnosti. Obaja neznášali ilúzie. Preto ani jeden z nich nechcel vieru ako ilúziu, ako útechu alebo nástroj. V čom sa líšili: v pohľade na autoritu; pre Weilovú z pravdy vyplývala autorita, Gombrowicz neuznával žiadnu autoritu: pravda pre neho znamenala úprimnosť.

moreh12

Detstvo: veľké, rozľahlé územie bujnejúcich odbočiek, možností a neprejdených ciest, územie s výhľadom, aj s výhľadom na skryté chodby, zákutia a tušené priechody. Detstvo je územím nedefinitívnosti; prešli sme ním bez dnešného vedomia, bez definitívy svojho Ja, ako vo sne; a preto sa doň tak radi vraciame, nie kvôli územiu, ale kvôli výhľadu, kvôli tým tušeným, naznačeným možnostiam, kvôli neobmedzenosti sveta. Keď si opakujeme neskoršie zážitky, je to nostalgia: túžime ich prežiť ešte raz tak, ako sa stali; návrat do detstva je však autentickejší (myslíme si), pretože túžime po tej čarovnej krajine detstva, nie po našej už prejdenej trase. A preto sa dá z návratov do detstva viac vyťažiť: je to návrat k istému stavu možností, síl, pohľadu.

Ukazuje sa, že všetko, čo sme získali, dobyli, je nám nanič vo svojej nudnej definitívnosti: zaujíma nás detstvo, v ktorom sme si nič neprivlastnili, ničomu sme nevládli, nič sme nezískali; zaujíma nás táto chudoba, toto podriadenie sa svetu, odovzdanosť životu.

 

Pri práci ma pozdravil okoloidúci pán, ako už dávno nikto nie: „Pomôž Pánboh,“ na čo som sekundu lovil v pamäti, kým som odvetil: „Pánboh uslyš.“ U nás sa zdravilo takto: „Pánboh pomáhaj“ a „Pánboh uslyš“, tu sa zdraví „Pomôž Pánboh“ a „Pánboh daj“. Až tu som si uvedomil, čo tá odpoveď znamená, lebo v mojom detskom, nikdy vedome nesformulovanom chápaní nešlo o to, aby bolo prianie naplnené („Pánboh daj“), ale len vypočuté akoby v prospech dobrého úmyslu želajúceho („Pánboh uslyš“), teda aby si Boh všimol, že niekto nám niečo dobré želá. V detstve to bol pre mňa pozdrav jemnej etikety, nie hrubého želania úspechu (navyše sebe samému).

1991 130X97 cm

 

Nedeľa 20. marec 2016

 

O Simone Weilovej sa teraz trochu píše, v súvislosti s jej Traktátom, alebo presnejšie, v súvislosti s tým, že u nás prebehli neslávne voľby, ktoré nikoho nepovzbudili a tak sa diskutuje o kríze politiky. Nenapísalo sa o nej nič podstatné a nepochybujem o tom, že sa jej viac nik nebude venovať. Niekoľko ľudí vlastne len prerozprávalo obsah knihy; ani nie obsah témy, lebo aj samotná Weilová sa téme politických strán a slobôd venovala vo viacerých textoch, nehovoriac o širšom kontexte, a ani nie je myslenia všeobecne, lebo to nik nepozná. Nepridalo sa tak k jej textu nič navyše, nijaký pohľad zvon, nijaká diskusia, nijaká analýza textu alebo syntéza v širšom kontexte jej filozofie – veď je tu predsa jej Potreba koreňov a ďalšie dôležité eseje, ako Moc slov, Iliada alebo Náčrt k deklarácii ľudských záväzkov. Čo sa podarilo, je dotyk s Weilovej myslením – nik vlastne nenašiel silu polemizovať s jej argumentmi a postrehmi, toto jedno majú všetky texty o Traktáte spoločné: tiché uznanie, že táto žena dokázala vidieť a pomenúvať. A za toto uznanie možno skrývame našu pohodlnosť myslieť a analyzovať, robiť čosi iné než len povrchný žurnalizmus – nielen ako metódu písania, ale myslenia vo všeobecnosti. Žiaden z textov, ktoré som doposiaľ čítal, neznamená napríklad nijakú hodnotu pre toho, kto si knihu prečítal – tieto texty vlastne fungujú len ako anotácie, upozornenia pre ľudí, že takáto knižka vyšla. Kto si ju prečítal, nemusí už nijaké „komentáre“ čítať, lebo vlastne nič nekomentujú a nič neanalyzujú. Vrcholom tohto žurnalizmu je text Petra Krištúfka, ktorý vytrvalo udáva meno autorky v nesprávnom tvare („Weillová“) v rubrike „Kniha týždňa“ v SME…

 

Gombrowiczov Denník ma vyčerpáva, v tom dobrom zmysle slova náročnosti textu, začal som si ho dávkovať menej – napokon, nepatrí sa prečítať roky budovaný text za niekoľko hodín; čas čítania a čas písania sa musia synchronizovať. Gombrowicz píše obšírne, rozvádza svoje myšlienky, môže si to dovoliť, keďže píše pre časopisecké a knižné vydania; kým napríklad tento denník má v svojom princípe nepretržitú snahu o kompresiu a heslovitosť.

 

Prečítal som prvé dve časti Austerovej Newyorskej trilógie. Po prvej časti (Skleněné město) som mal ten istý dojem ako pri Putovaní skriptóriom – že Auster si berie veľkú tému, ktorú nevie vo finále uchopiť a zavŕšiť vo veľkom štýle klasických autorov (takže po Sklenenom meste pripomínal Pynchona, ktorý sa zasekol v polovici). Téma je dobrá a zaujímavá, ale najväčšie potešenie má čitateľ vtedy, keď sa ešte len rozbieha, potešenie z prísľubov, z výhľadu, nie dotyku – lebo záver sa rozplynie v bezradnosti. Ale nebude to celkom tak. Austerova poetika je iná, osobitá a možno úmyselne takto strohá najmä v koncovkách jeho tém. Na konci textu akoby nás čakalo zrkadlo – môže mať podobu obrazu (namaľovaného východu, namaľovaného výhľadu), ale funkčne ide o zrkadlo – nie sú to dvere, okno, schody, ale zrkadlový obraz textu, príbehu, jeho vývinu. Je to artificiálny záver, literatúra, potvrdenie aktu písania, nie „života“ či „skutočnosti“ – s literárnym poučením, ktoré sa ale vzťahuje na nás, skutočných (podobne ako metafora). Ale táto strohosť a schematickosť má pôvod aj v tom, že Auster je americký spisovateľ svojou voľbou – a nadväzuje na Hawthorna, Poa, Melvilla; mohli by sme hovoriť aj o Kafkovi alebo Borgesovi, ale Borges je zase spätne obdivom k Hawthornovi, Melvillovi a Poovi; Auster zo seba robí ich pokračovateľa a vedome sa drží ich poetiky (poetiky Hawthornovho Wakefielda a Melvillovho Bartlebyho). Auster je strohý, a pritom obrazný a komplikovaný; za pokojným textom necháva vyrásť ešte jeden, znepokojivý, vrstviaci sa text. A opäť je to funkcia zrkadla: medzi oboma príbehmi (Skleněné město, Duchové) existuje vzťah zrkadlenia; medzi príbehmi v týchto príbehoch sú vzťahy zrkadlenia (Wakefield, Whitman a postavy protagonistov); zrkadlenie je aj v identite (napríklad postava Austera, ktorý navyše opisuje príbeh Dona Quijota ako autora Dona Quijota, čím zrkadlí vlastnú stratégiu seba ako postavy a autora). A napokon zrkadlenia Austerovho vlastného života, v rôznej váhe pre text samotný (Daniel Quinn – Paul Auster, syn, rozvod; Orange Street; postava otca; červený zápisník). A ďalší fakt americkosti (alebo: hovorme priamo o špecifickosti New Yorku): Austerove príbehy sú „nadčasové“, zabúdame pri nich, kedy sa odohrávajú, pretože by sa mohli odohrávať kedykoľvek, v akejkoľvek dobe – avšak v reáliách New Yorku, s jeho spisovateľmi, ulicami, s jeho literatúrou a pamäťou. Univerzálnosť času ešte viac zvýrazňuje presnú lokalizáciu príbehov – na rozdiel od Kafku, ktorého príbehy sú spravidla univerzálne v priestore i čase (až na Ameriku…). Kým Kafka nadväzuje na židovskú tradíciu talmudických príbehov, Auster zasadzuje svoje podobenstvá do tradície americkej literatúry: teda do sveta Whitmana, Melvilla, Hawthorna či Thoreaua – ich kulís, atmosféry, poetiky. Aj preto strohosť: Auster si zo šírky reality vyberá to, čo pasuje do ich sveta, oni sú preň filtrom reality jeho prozaického sveta. (A preto polovičný Pynchon: Pynchon chce vysloviť všetky chute, farby a vône svojej epochy, kým Auster zámerne od epochy upúšťa.) To, čo vzniká, je znepokojujúci svet reálneho a symbolického, sen votkaný do života, akýsi symbol – kotviaci kde? – riadiaci život: to je Austerova príbuznosť s Kafkom.

moreh20

 

Pondelok 21. marec 2016

 

Noha dostala novú ulitu, bolí menej, lepšie znáša vertikálnu polohu. Zo života nohy treba ešte povedať, že noha momentálne riadi všetky oblasti života a vedú od nej všetky nitky: napríklad to, že čítam knihy, je vďaka nohe. Život sa v skutočnosti zrýchlil: to, že môžem čítať a písať toľko, je vďaka nohe, jednodňové množstvo by pôvodne trvalo štyri-, päťkrát toľko, no noha ma veľkodušne pripútala na gauč, s knihami na dosah ruky. Noha v ulite ma priviedla na gauč, vedie ma od knihy ku knihe a nepochybne vplýva aj na moje sny. To noha zo seba robí ústredný bod sveta, organizuje všetky predstavy, necháva vyvstať spomienky na všetkých, čo chodili o barlách, pýta sa na starých ľudí a na to, aký svätec je patrónom všetkých krívajúcich.

moreh14

 

Utorok 22. marec 2016

 

Dočítal som Newyorskú trilógiu Paula Austera. Je to zaujímavá, podnetná kniha po viacerých stránkach: nepochybne je napínavým čítaním osebe, zaujímavo tematizuje literatúru, svet písania a svet kníh, a je aj zaujímavou kompozíciou, labyrintom, v ktorom ornamenty troch príbehov do seba zasahujú, opakujú sa, variujú a v ktorom hrá dôležitú rolu princíp zrkadlení. Cez túto knihu sa vo mne vzbudil záujem o Austera: o jeho ďalšie knihy, eseje, autobiografie, témy, filmy (väčšinu som už videl; čítal som Putovanie v skriptóriuKnihu ilúzií). Otázka znie, či písať a uvažovať o Newyorskej trilógii teraz, po dočítaní, alebo po dôslednejšom zmapovaní Austerovho sveta. Nepochybne je správnejšie to druhé: a predsa mi napadlo, že svoje opodstatnenie a svoju správnosť má aj ten prvý prístup – vychádzať len z knihy, ponechať jej právo na vlastný svet, nerobiť z jej vlastných trás a značiek len prostú súčasť autorových trás, vedúcich naprieč jeho textami a tým jej jazyk interpretovať iným jazykom, jazykom spisovateľa – skrátka ponechať knihe zvrchovanosť a nepodriaďovať ju veľkej ríši textu, ktorá je napoly z nášho, ľudského sveta. Každá kniha by si mala vystačiť aj sama osebe: vo svojej koncentrovanejšej, jedinečnejšej a snovejšej podobe, so svojou pravdou ako zjavením, so svojim vlastným originálnym jazykom.

 

Formát denníka umožňuje práve takéto čiastkové, izolované, do času zasadené tvrdenia (na rozdiel od štúdií a esejí, ktoré sú mimočasové a nadosobné) – napríklad pocit, že Auster je v skutočnosti tým, čo ľudia vidia v Salingerovi. Je to len fragmentárny denníkový pocit, nie tvrdenie, keďže Salingera som čítal v 16-17 rokoch a musel by som si ho prečítať znova, aby to mohlo byť (akokoľvek subjektívne) tvrdenie; no postava Fanshawa sa mi zdá byť tým bodom, ktorý lúskal aj Salinger. Naučil som sa neveriť kultom – takmer každý kult je mýtus, na kult treba kritickú masu priemerných a neinformovaných; kult je v podstate klišé, šírené snobmi. A Salinger je mi podozrivý (okrem vlastných spomienok z prečítaného – a prečítal som ho vtedy pred rokmi takmer kompletného) práve pre svoj kult. Kult Holdena (možno nie „skutočný“ Holden) je predsa úplne priehľadný mýtus pubertálneho nonkonformizmu – všetci neúspešní sa predsa môžu vzhliadnuť v tomto kulte, keďže ich „genialita“ je proste v rozpore so skostnateným systémom oficiálnej kultúry, vzdelávania a meštiackej mentality. Ja som v Holdenovom veku objavil čosi úplne iné: pre mňa bola revolučná práve tá oficiálna kultúra, ale skutočná, bez skreslení, mýtv a filtrov; čítal som Platóna, Akvinského, Joycea, scholastiku a počúval Stravinského – pre mňa by bolo revolúciou učiť sa latinčinu a navštevovať skutočne dobrú, klasickú školu, v ktorej by ma učili to, čo sa učím ja sám doma; a bola mi ukradnutá forma tej školy, autoritatívna a „skostnatelá“, alebo nie… išlo o predmet. Moja revolta bola proti pubertálnej revolte. Proti naivite všetkých okolo. Ja som chcel svojho Shakespeara a Che Guevara mi bol na smiech. Holdenove gestá boli pre mňa zbytočnými gestami, pretože boli práve len gestami. Ja som chcel skutočnosť bez povrchnosti gest. A koľko „holdenov“ som vtedy stretával všade okolo seba – dokonce existovalo hnutie (či móda) „nezávislákov“, krásny oxymoron, ktorý to celé vystihuje.

The White Tree

Ulovené myšlienky v sieti priestoru a času, ako napríklad táto: „Mikrokozmos je konečným cieľom makrokozmu,“ ktoré ma zaujímajú už len preto, že niekto ich vyslovil a veril im, čo im dáva dostatočnú legitimitu čoby možným riešeniam mojich otázok a problémov (aj bez toho, aby som im nutne uveril a prijal ich za svoje): sú teda možné svety, v ktorých jestvuje spása pre naše pochybnosti; svety, v ktorých by sme mohli pokojne žiť.

 

Občas sa naše myslenie uchyľuje k metaforám a paralelám v ich doslovnosti – napríklad môj dojem z Newyorskej trilógie, ktorý sa dostatočne zhmotňuje v predstave (napríklad) Dalího kresby, teda v imaginárnej kresbe. Nie je to ešte (borgesovsko-escherovská) strnulosť grafiky čoby prostého symbolu, ale nie je to ani Dalího pestrofarebné plátno – je to svet úmyselne redukovaný umeleckým symbolizmom, pre mňa je to redukcia realizmu filtrom americkej literatúry 19. storočia. Auster do svojho textu neprenáša plnofarebnú realitu amerického sveta – prenáša len to, čo by mohlo jestvovať aj vo svete Poa, Melvilla či Hawthorna; to je jeho monochromatický filter, a preto nie film, ani fotografia, ale monochromatická kresba, zostavená možno z reálnych prvkov, no neverifikovateľná realitou. Plnofarebný Dalí je už surrealizmom; Auster je však magickým realistom: slovo „magický“ však u neho znamená literárny (a konkrétnejšie: knižný, s rozsahom daným Hawthornom, Poom, Melvillom, atď.).

Iný príklad: hudba Hildegard lernt fliegen ako vtipný mechanizmus, koláž, estetický výtvor zložený z ozubení, pružín, nájdených vecí, ktorý prenáša pohyb a deklaruje nie účel, ale poetiku techniky, fantazijnosť tvorcu; nie je to spoľahlivo kmitajúci robustný stroj ťažkej techniky, ale krehký a vtipný, dadaistický mechanizmus (všimnúť si, ako v tejto kapele nikdy neznejú všetky nástroje naraz, ale ako sa nimi šíri kinetický, premieňaný impulz: hlas odovzdá impulz base, tá rozozvučí bubon, ten rozkmitá dychy a tie transformujú energiu pre perkusie či marimbu: šíri sa tu energia vo forme signálu, premieňajúceho svoje zvukové skupenstvo). A to, čo vidím, je práve takýto obraz: a hoci tento obraz nepoužívam vo svojej dôslednosti, keď o veci píšem, v mojej mysli je najtesnejšie spojený s vecou samotnou: dokonalá analógia, ktorá je zdrojom ďalších objavov.

 

Otázka je, čo človek so svojim písaním buduje: cestu niekam? labyrint? gelériu obrazov? sadu kľúčov, alebo zámok? mapu? Ruší alebo buduje labyrint? Kreslí mapu, alebo vytvára les, v ktorom sa možno stratiť?

Le Jardin de la licorne 1987 162X130 cm

 

Streda 23. marec 2016

 

Moja stará téza, že romány sú opisom chýb, že umenie románu je postavené na omylnosti. Romány začínajú na predpoklade: až doposiaľ išlo všetko v poriadku, potom však došlo k tejto grandióznej chybe. Znovu som si to potvrdil na dvoch naposledy čítaných knihách: Bondyho IV. zväzku filozofického diela a na Austerovej Newyorskej trilógii.

Tri Austerove príbehy sú opisom troch fatálnych zlyhaní; až dposiaľ to išlo v poriadku, potom však došlo k týmto zlyhaniam… A nielen to, tá čierna diera príbehu, nehmotný stred menom Fanshawe, pokladá svoje písanie za omyl a až vymanený z písania, a zároveň zbavený života, považuje svoju existenciu za uskutočnenú. Okolo tohto mlčania krúži rozprávač a kreslí okolo neho labyrint svojej márnej reči nepochopenia; z jeho zmätenej chôdze okolo ticha pochopenia a zavŕšenia vyrastá románová trilógia.

Protikladom písania ako omylu (písanie je snívaním o Knihe a jej hľadanie, avšak nikdy nie jej nachádzanie; písanie, to sú marginálie vŕšené na okrajoch Knihy) je precitnutie, alebo: filozofia. Pri čítaní Bondyho som si uvedomil: Bondy môže vŕšiť svoje dielo tým, ako fatálne sa neustále mýli. V jednej poznámke hovorí: „pomohlo mi to, že som Bondy, teda že som to dokázal napísať čítavo.“ V tomto to je: podávať filozofiu ako román, teda ako históriu omylu. Preto je Bondy čítavý a preto vlastne môže písať – skrz trúfalosť svojich omylov.

 

V tomto ma fascinovala jednoduchosť Weilovej odpovede. Medzi filozofiou a teológiou tušíme priepasť: viera predpokladá prihlásiť sa k učeniu cirkvi (schválenému a nemennému), kým filozofia znamená opak: klásť otázky a nič neprevziať bez nich. Weilovej odpoveď je prostá: nič nesmie brániť inteligencii v jej slobode (v slobode skúmať, pochybovať a klásť otázky), myslenie je vždy záležitosťou jednotlivca, nikdy nie kolektívu (čo by mohla byť ústredná myšlienka jej Traktátu o zrušení politických strán, ktorú si však u nás nik nevšimol), a predsa: slobodné, individuálne myslenie dospeje k viere, a jedine ono má dospieť k viere. Všetko ostatné je podľa Weilovej zbabelosť a nedostaok viery: Pascal podľa nej vo svojich Myšlienkach neodplával skutočne od pevného brehu presvedčenia, nevydal sa na more pochybností, čím usvedčil svoju nedôveru v plavecké schopnosti duše: vopred si určil odpovede a nepýtal sa autenticky, nikdy skutočne nenechal prehovoriť inteligenciu, a len inteligenciu.

Toľko Weilová: presvedčená, že skutočne slobodné, intelektuálne bádanie vedie k Bohu, v ktorejkoľvek dobe, v ktorejkoľvek kultúre.

KONICA MINOLTA DIGITAL CAMERA

 

 

Štvrtok 24. marec 2016

 

Pri raňajkách uvažujem o svojom vzťahu k luxusu. Objednal som si vajcia na mäkko, hrianky, syr, zeleninu a toto sú pre mňa od detstva obľúbené, luxusné raňajky – ľahko dostupný, ľahko naplniteľný luxus, ktorý vystihuje môj postoj. Skutočný luxus nemám rád, nie som povahou plebejec, ale mám rád striedmosť, v niektorých veciach až absolútnu, veciam prikladám hodnotu, nie až tak cenu a nemám rád pohodlnosť. Veci, na ktoré si potrpím, sú v skutočnosti všedné, veľa z nich je zadarmo, to je ten luxus podstatného, každý deň dosiahnuteľného, luxus detstva.

Nemám rád tupé plebejstvo, bližšie sú mi princípy aristokratickosti, a nie som ani askét: nezriekam sa toho, čo mám rád, na čom mi záleží a čo má pre mňa dôležitosť (zriekať sa toho, na čom nám nezáleží, je len vecou každodennej psychickej hygieny).

A predsa, pochopiteľne, mám v sebe prvky pohodlnosti i skúsenosť s luxusom: to prvé je stelesnené napríklad v aute, pri tom druhom sa mi vybavia hotely na služobných cestách.

Čo mi vadí na luxuse? Nezmyselnosť a plytvanie, prosté morálne kategórie človeka, ktorému vadí, keď počuje tečúcu vodu v kúpeľni alebo vidí zbytočne rozsvietené svetlo v prázdnej izbe.

 

Prostá, no zaujímavá Bondyho myšlienka: „jednou s Bohem (v tomto životě s Bohem) je vždycky s Bohem“ – Bondy hovorí o nepodstatnosti posmrtnosti, večnosti a transcendencie, lebo zmysel, aj zmysel viery, má byť naplnený už tu a teraz (a dokonca tvrdí, že substanciálna ontológia, napríklad teizmus, odporuje slobode, vznešenosti a zmysluplnosti existencie), no z tejto myšlienky možno vyjsť aj opačným smerom, než vyšiel Bondy (k jeho presvedčeniu, že veriť v Boha možno aj bez viery vo večnosť a že akýkoľvek teizmus je ubíjajúci). Nie je v našom prístupe k viere naozaj degeneratívny prvok v tom, že Boha, seba, vieru odsúvame do transcendentnej roviny večnosti, mimo tento čas, a neprežívame vieru už v tomto živote? Nepôsobí na nás prostý psychologický trik odkladu a navyše aj inferiórnosti pominuteľného? O čo iný je napríklad chasidizmus a možno aj preto (hoci nepochybne aj z iných, mesianistických či apokalyptických dôvodov), že hovorí o metempsychóze (prevteľovaní) a vníma tak rozmer času, večnosti či posmrtnosti inak.

Prostý odkaz Bondyho myšlienky – máš len tento život na vzťah s Bohom – je pochopiteľne vlastný kresťanstvu a nie je nijako prevratný, no zapôsobil na mňa možno práve preto, že to bol nečakaný výkričník na nečakanom mieste.

mixed-media on Canson paper 41X28 cm

V rámci opakovaného čítania som druhýkrát prečítal Johanidesovu knižku Dívaj sa do modrých očí Londýna a musím súhlasiť s negatívnymi recenziami – Johanides tu naozaj narazil na úskalia svojej metódy, trčia tu všetky nepravdepodobnosti, prepiatosti, nesúlady jeho štýlu – a stále to je veľká kniha veľkého autora, stále platná kapitola jeho diela, stále sú tu výnimočné jednotlivosti, jednotlivé prvky, slová, vety a pasáže, myšlienky a súvislosti, ktoré sú rýdzim Johanidesom, aj keď celok je konštrukt, prehnaný, trochu prifarebná koláž, presne ako obálka tejto knihy – ale kniha nemusí triafať pravdepodobnosť ani súlad, môže byť osnovou myslenia, cvičením, examplom, nemusí to byť realistická socha, ale pokojne messerschmidtovské súsošie démonických a zároveň komických tvarov a proporcií.

 

Cypkinova kniha Leto v Baden-Badene, skvelá, suverénna a vzdušná próza a zároveň ťaživá neznesiteľnosťou Dostojevského povahy, Dostojevského života – Dostojevskij ma vždy tešl a zároveň skľučoval, v jeho živote a v jeho diele je skľučujúca trápnosť a nízkosť nedospelého a zúfalého človeka, masochizmus sebaponižujúceho sa a sebaurážajúceho človeka a hneď od začiatku Cypkinovej knihy mám silný a jasný pocit, že tomuto človeku verím: toto je reálny obraz Dostojevského (i jeho ženy), verný portrét, alebo skôr film.

 

Od detstva lenivý jesť, zaoberať sa jedlom, venovať sa jeho príprave; mám rád ovocie, to ma neobťažuje prípravou, inak sa jedla radšej vzdám, nemusím jesť, alebo si volím niečo jednoduché, príprava by nemala trvať dlhšie než konzumácia, a preto aj radšej pijem, čaj predovšetkým, piť popri niečom, tichý a nenápadný pôžitok, bez hrubej matérie hmoty, skôr záležitosť svetla alebo zvuku, farby, nie telesnosti s jej mŕtvolnosťou, text a čaj, takmer nehmotné, tak ako hudba, alebo film, alebo aj maľba (sochy nemám veľmi rád), obchádzať hmotu, dať jej čo najmenej, vziať jej čo najmenej, nevypĺňať priestor, ale čas, nič neposudzovať rozmermi a hmotnosťou, kvantita je len tupou domýšľavosťou a pýchou hmoty, pravda je vecou vína a logos vecou geometrie.

 

Príchod noci, ten ľahký čas, keď už a ešte niečo nerobíš, keď sú pripravené všetky možnosti, keď je človek len ľahkou vzdušnou anténou, náčrtníkom, počiatkom nových vecí, signálov a nápadov.

 

Ten naivný, zriedkavý, nenápadný a možno vzácny pocit: vďačnosť za život (pocit, nie myšlienka, teda niečo plnšie, hlbšie a autentickejšie). Keď sa nad tým človek zamyslí, mal by ho pociťovať častejšie, azda denne. Komu ho adresovať? Veriaci to má ľahké, keďže za svoje bytie i za bytie sveta ďakuje Bohu. Ateista? Za svoje bytie by ešte mohol ďakovať rodičom, ale vďaka sa rozplýva v neurčitosti zámeru i výsledku (rodičia predsa ani technicky, ani mentálne nešpecifikujú tohto človeka), vďaka za bytie sveta sa rozplýva úplne v sieti neadresných síl náhody. Ďakovanie sa nekoná a človek sa nemôže zbaviť pocitu, že niečo zásadné sa tým vynecháva.

moreh3

 

Veľký Piatok 25. marec 2016

 

Občas sa ma zmocní mierne znechutenie z toho, čo sa nazýva bigotným náboženstvom a v čom rozoznávam dve základné pochybenia: prvým je integrácia obyčajných povier, hlúpostí a slabostí do náboženského celku a ich onálepkovanie morálnymi pojmami viery; druhým je primknutie sa k náboženstvu (viere, komunite, cirkvi) z prostej slabosti a neschopnosti uchopiť a vytvoriť zmysluplnosť vo svojom živote (a opäť to označiť ako vieru, lojalitu, atď.). Čo potom vidím ako výsledok je síce vzorný, pokorný a lojálny obraz veriaceho, no zároveň je to neduživý, pokrivený, nedovyvinutý obraz Človeka. Osobnosť, ktorá sa nerýmuje so skutočnou plnohodnotnou existenciou, ako jej rozumiem.

Ak by som mal pomenovať tú základnú náboženskú vlastnosť, toho spoločného menovateľa, ktorým možno ten základný náboženský cit premeriavať a identifikovať v cirkvi i mimo nej, povedal by som „údiv nad životom“, pocit úžasu, zvedavého, obdivného a angažovaného, ktorý nás vťahuje do sveta, bytia, myslenia, a z ktorého vyrastá kultúra, umenie, filozofia, aj keď nie nutne konfesia. Tento cit je individuálny, nevytvára spoločenstvá (nanajvýš sympatie a priateľstvá), vedie nás k niečomu, čo by sa dalo nazvať aktívnym životom a vyrastajú z neho ďalšie pocity a postoje (pokora, úcta, vďačnosť, obdiv, štúdium, skúmanie pravdy, afirmácia, tolerancia, spriaznenosť).

Bez osobnej, skúmajúcej zaangažovanosti na bytí sa náboženstvo stáva len sociálnou identitou, morálnym kódexom, hierarchickou lojalitou alebo sublimáciou osobného zmyslu.

 

Od detstva som pociťoval a vytváral si imunitu voči skupinovým zážitkom, voči skupinovej identite, „generácii“, spoločným presvedčeniam, záujmom, nadchnutiam. Nemusí to mať nutne náboj správneho či nesprávneho postoja, berme to ako prostý fakt. Od detsva som sa však, inštinktívne, nechcel zaradiť k televíznej mase, ktorá zdieľa spoločnú identitu práve vysielaného seriálu, filmu, hudobnej či inej módy. Možno aj preto, že táto masová kultúra vynechávala interpretáciu a tým aj identifikáciu: diela populárnej kultúry sú jednoznačné, všetci sa smejú na rovnakom mieste, všetci cítia to isté, všetci vidia to isté. Pesnička Michaela Jacksona nepotrebuje nijakú interpretáciu: je, čím je, pre všetkých; tak ako filmový Superman, tak ako akákoľvek uniforma. Možno ma desila táto strata identity, toto bytie-bez-seba, lebo ja som si od najranejšieho detstva, od prvých spomienok najväčšmi chránil svoje vlastné, nezameniteľné pocity, to vnútorné, čo robilo mňa mnou, čo tkalo to krehké vedomie, nazývané Ja. A takto bolo treba pristupovať k svetu: v čo najjemnejších, najcitlivejších vláknach pocitov. Preto mi neskôr tak imponoval Proustov (ale aj Handkeho) prístup. A v týchto jemných, detailných vláknach pocitov sa súčasne odhaľuje jedinečnosť sveta i seba, dvoch partnerov, ktorí sa odhaľujú súčasne; môj opis krajiny špecifikuje krajinu i mňa samého, je to kognitívny akt smerujúci oboma smermi, predomňa i do mňa. Mikrokozmos a makrokozmos.

A preto sa, odmietaním skupinových identít, bránim rozostreniu seba i sveta; je to pre mňa nasadzovanie hrubých rastrov na to, čo je jednotlivec i na to, čo je svet, opak jemnej, precíznej siete pocitov.

Konečnosť ma ubíja. Svet i Ja sú pre mňa nekonečne štruktúrovateľné, analyzovateľné, prežívateľné entity. Rozdeľ čokoľvek na polovicu, opäť na polovicu, opäť na polovicu, a opäť… život ponúka bezpočet možností, bezpočet deskripcií, preto sa k nemu tak hodí literatúra.

 

41X28 cm Mixed media on canson paper Private collection

Sobota 26. marec 2016

 

Načo čítame denníky? Prečo sa píšu, je zrejmé; ale čo získavame z týchto neuzavretých, každý deň odznova otváraných diel? Takisto nie je zrejmé, na čo by toto, práve tento denník niekto čítal.

moreh24

 

Nedeľa 27. marec 2016

 

Sny o cestovaní, o snových mestách, riekach a špirálovitých schodiskách… po prebudení akoby sa z dvojrozmerného, plochého času každodennosti stal trojrozmerný, s hĺbkou minulosti, chuťou diaľok a cestovania.

V snoch poslednej doby je však ešte niečo: chyba, zdržanie, oddialenie. Aj v sne o meste som mal komplikácie s batožinou, len s námahou som stúpal po čoraz užšom špirálovitom schodisku, nemal som zamenené peniaze a ešte nedoriešenú letenku. V inom sne som sa chystal hrať futbal, ale celý sen som zápasil v šatni s prezliekaním, výstrojom, takže na ihrisko som ani nevybehol, celý sen som strávil v šatni.

Spomínam si, ako som v detstve – mal som možno 4-5 rokov – mával nepríjemné sny kvôli chybe v nich: postavy sna sa buď prepadávali do okrúhlych jám, alebo mali na chrbte akési gumenné šnúry, ktoré ich nepustili, kam chceli ísť. Tie sny boli znepokojujúce a únavné už tým, že sa nemohli odohrať, nedali sa odsnívať, neustále sa kazili… Spomínam si, že som na čosi podobné natrafil, čosi som o takýchto snoch čítal, ale už netuším čo.

 

Keď som mal päť rokov, zlomil som si v škôlke palec na ľavej ruke (dodnes je trochu iný než pravý), učiteľka ma viezla do nemocnice a spomínam si, že som si obviazanú ruku v aute ukrýval, pretože som nechcel, aby ju ľudia videli (akýsi špecifický druh hanby či ostychu).

moreh4

 

 

 

Veľkonočný Pondelok 28. marec 2016

 

Znova som si pozrel Upstream Color, pokus o absolútny film, v ktorom každý záber a každé slovo má svoj zmysel, ale divák si ho musí priradiť do tohto gigantického a rafinovane premiešaného puzzle sám. Shane Carruth začal so svojim Primerom, asi najzložitejšou filmovou hádankou časových slučiek, no nech už sa v tom paranoidnom labyrinte divák zorientoval akokoľvek, posolstvo filmu bolo zrejmé: dvaja priatelia spotrebovali svoju energiu paranoidnou naháňačkou po svojom prvenstve, takže skôr, než svoj vynález začali používať a zapojili ho do obehu sveta, stihli ho použiť a takmer vykrvácať len pre svoje temné a bezodné sebectvo. Upstream Color je podobný a iný. Je to totálny film: obraz, postavy, hudba, citáty, to všetko smeruje k zostaveniu príbehu, no tento príbeh ešte generuje otázky na svoje posolstvo. Tým veľkým otáznikom je Thoreau a jeho Walden. Carruth kladie – symbolickú? technologickú? existenciálnu? – otázku, čo je to naše vedomie a jeho univerzálny základ, teda príslušnosť k svetu, prírode, ľudstvu; máme emócie, inštinkty, v podstate biologický základ, ktorý ovplyvňuje naše myslenie a konanie. Sme cudzinci v prírode, alebo je príroda cudzincom v nás? Je nebezpečným zvieraťom naše racionálne Ja, alebo je tým dravcom ten biologický základ? Čo je nám prirodzenejšie? Človek je prienik dvoch úrovní, biológie a vedomia a tento paradox, tematizovaný aj Thoreauom, nám spôsobuje a ešte spôsobí problémy.

Carruth o tejto téme uvažuje veľmi jemným, decentným a sofistikovaným spôsobom, ktorý môže pripomenúť Tarkovského Solaris; Tarkovskij nebol (nechcel byť) natoľko rafinovaný, Carruth si navyše vo svojich filmoch hrá, skladá hudbu, píše scenár i režíruje. Jeho filmy atakujú možnosti diváka i možnosti filmu: čo sa kryje s jeho zámerom zobrazovať technologické a biologické problémy, ktoré presahujú naše etické i racionálne limity.

 

Vybral som sa s nohou na výlet. Presnejšie, zobrala ma noha, ktorá má vypísané vychádzky: musím chodiť s ňou, inak sa nedá. Noha sa nesie vpredu, namiesto nosa („ísť rovno za nohou“), nesú ju ruky, zvierajúce barly ako nosítka dávnych kráľov. Noha sa už evidentne nehanbí ako kedysi ruka. Zdá sa, že ruka sa kedysi hanbila za stratu svojej funkčnosti (alebo za svoju nešikovnosť?), ktorú noha dáva obdivne najavo.

 

moreh self

Ilustrácie: Mordecai Moreh

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: