Leonid Cypkin: Léto v Baden-Badenu

cypkin2

Preložil Jakub Šedivý, Prostor 2015

 

 

Román Leonida Cypkina sa začína vo vlaku na trase Moskva – Leningrad, vo vagóne, ktorý sa kníše zo strany na stranu ako paluba lode, a v ktorom si rozprávač so sebou vezie denník Anny Grigorijevny Dostojevskej do zimného Dostojevského mesta; a končí sa o 24 hodín neskôr v leningradskom byte, ktorý sa v decembrovej noci chveje od prechádzajúcich električiek ako koráb kotviaci v prístave. Počas týchto 24 hodín sa ocitneme s mladomanželmi Dostojevskými v letnom Baden-Badene, kde 44-ročný spisovateľ prehráva všetky peniaze v rulete a odhaľuje svojej 20-ročnej manželke celú škálu svojich slabostí, z ktorých niektoré pokorujú ženu pred jej manželom a ďalšie pokorujú kľačiaceho a prosíkajúceho manžela pred ňou, ocitáme sa v Petrohrade, v ktorom slávny spisovateľ o štrnásť rokov po svojom druhom sobáši s Annou Grigorijevnou umiera a sledujeme aj vynáranie sa tohto dávneho a slávneho Petrohradu uprostred sovietskeho Leningradu pred očami rozprávača, ktorý pietne navštevuje budovy spojené so životom spisovateľa a pritom si kladie otázku, prečo ho ako žida tak fascinuje život a dielo tohto antisemitu? Leonid Cypkin, veľký znalec Dostojevského, obchádza jeho dielo zdržanlivým mlčaním: Dostojevského zobrazuje zvon, ako človeka, manžela, neurastenika, patologického hráča: je to nelichotivý, no čitateľ cíti, že objektívny portrét geniálneho spisovateľa v jeho každodennom živote manžela. Je to metóda románopisca, takého, akým bol sám Dostojevskij; vidieť to napríklad na opise posledných hodín jeho života, kde Cypkin vynecháva akékoľvek esejistické, literárnohistorické, filozofujúce hodnotenia a zameriava sa na prostý opis, so žiadostivosťou kameramana zaznamenáva detaily, gestá, pohyby, vidí ľudí a ich slová, nevidí mysliteľov a ich myšlienky, nevidí situáciu románov, myšlienok a ideí veľkého spisovateľa v deň jeho skonu, je svedkom v izbe umierajúceho muža, obklopeného svojimi najbližšími a obďaleč stojacimi návštevníkmi: a buduje pred nami scénu presne tak, ako by to robil Dostojevskij-románopisec. Kombináciou dvoch časových rovín si Cypkin ponecháva možnosť komentovať to, čo sa odohráva v Baden-Badene, zo svojej sovietskej prítomnosti, reflektovať románový text z esejistického odstupu, no robí to len výnimočne a veľmi zdržanlivo. Čitateľ v Cypkinovom románovom portréte rozpozná jednu Dostojevského tvár: nie je to Dostojevskij, autor Karamazovovcov, Besov, Idiota, ale autor Zápiskov z podzemia, Nemilej príhody, Bobka, autor rozpitvávajúci najtrápnejšie epizódy svojich tragikomických postáv, ponižujúcich sa vo svojom malichernom pocite moci, strápňujúcich sa vo svojej urazenej hrdosti, neustále v konfliktoch s ostatnými, neustále stúpajúcich v pote tváre kamenistým svahom, alebo slastne sa rútiacich dole svahom do priepasti, akoby nepoznali rozvážny krok a hladkú cestu ani na okamih svojich rozháraných konfliktných životov. V Cypkinovom portréte rozoznávame fakt, že Dostojevskij zrejme musel byť taký, že krutá pravda jeho nemilosrdných diel, jeho analýzy tých najodpornejších a najtrápnejších ľudských typov vychádzali práve z toho, aký bol ako človek, do dôsledkov verný svojej povahe, pohŕdajúci takmer všetkými a najväčšmi zo všetkého tými, ktorí sa nejako dotkli jeho ľahkozraniteľnej hrdosti. Ako je však možné, že Dostojevskij, ten druhý Dostojevskij, autor Aľošu Karamazova, Myškina, autor Denníka spisovateľa, pozorný voči utrpeniu, reflektujúci – a vytvárajúci – ideály dokonalého dobra, koexistuje s tým prvým? Cypkin tento problém nerieši, len nanajvýš zdržanlivo – je predsa románopisec – ho vtesná do niekoľkých slov, vlastne tiež len otázky, ako je možné, že Dostojevskij, citlivý na utrpenie vo všetkých jeho podobách, nie je schopný rozpoznať a priznať utrpenie židov v Rusku po stáročiach pogromov? Samozrejme, nie každý malicherný, ješitný človek je automaticky umelcom; no tento údiv nad dvojakou povahou Dostojevského, nad dôslednosťou, s akou vo svojom správaní nasleduje to vysoké i to nízke vo svojej povahe, vteľuje Cypkin do užasnutých pohľadov Turgeneva a Dostojevského mladej manželky. S ktorou sa mimochodom Fjodor Michajlovič zoznamuje pri diktovaní svojho Hráča, diela, ktoré musí dokončiť v šibeničnom termíne kvôli svojim dlhom a nevýhodnej zmluve s vydavateľom Stellovským a z ktorej počas ich prvého pobytu v cudzine neúmyselne spraví jednu z prvých ruských filatelistiek.

Cypkin svoj román vtesnal do 24 hodín ako ukážku geniálneho fragmentu, ako dokonale vypracovaný a vyleštený vrchol ľadovca; je to len jedno leto zo života Dostojevského, len jeden deň zo života Leonida Cypkina v sotva päťdesiatich vetách. Práve dlhé vety, kombinujúce rôzne časy, motívy a udalosti, sú najvýraznejším znakom autorovho štýlu; práve v ich metóde strihu, prelínania a rozvíjania asociácií sa z Leningradu vynára Petrohrad a príbeh Dostojevského sa prelína s príbehom Cypkina. Suverénny štýl zdržanlivého, pokorného a pritom nesmierne erudovaného autora spôsobuje, že o Lete v Baden-Badene nehovoríme len ako o výbornom románe o Dostojevskom, ale v prvom rade ako o výnimočnom románe Leonida Cypkina.

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: