Marginálie

ulita

Auster – Alkohol – Vermeer

 

 

Prvá veta

 

Prvá veta a ťažisko diela spravidla úzko súvisia: sú diela, v ktorých sa ťažisko bezprostredne zrkadlí už v úvodnej vete, ale aj vtedy, keď to tak nie je, sa spravidla vraciame k prvej vete hneď po dočítaní knihy a vidíme ju v novom svetle, vo svetle ťažiska. Sú autori, ktorí kľúčový bod svojho diela zveria práve prvej vete: a tým z nej robia viacvýznamovú otázku, zdanlivo vstup, no v skutočnosti križovatku časových a významových rovín, priesečník ako bod, cez ktorý budeme ešte viackrát prechádzať; takáto úvodná veta sa stáva zdrojom tajomstva, poetikou nedopovedanosti, hoci na jej konci spravidla býva naoko ľahostajná bodka oznamu. Neviem o tom, že by pre takúto vetu existovalo pomenovanie nejakej figúry, ale figúra samotná určite existuje. Takto sa začína Newyorská trilógia Paula Austera: „ Všechno to začalo špatným číslem: uprostřed noci třikrát zazvonil telefon a hlas na druhém konci chtěl mluvit s někým úplně jiným.“  „Všechno to začalo…“ – dozvedáme sa, ako sa „to“ začalo, ale o samotnom „tom“ sa máme dočítať ďalej; akoby nám autor ponúkol odpoveď a postupne sa dozvedáme obsiahlosť otázky samotnej, a samozrejme aj to, ako „to“ pokračovalo, keď už to raz začalo. Figúra takejto vety je aj na jej konci: „hlas na druhém konci chtěl mluvit s někým úplně jiným“ – otvára sa nám celé pole možností, kto je ten iný, ako aj kde je tá druhá strana; vrátane autorskej možnosti zodpovedať, alebo nezodpovedať túto otázku. Figúra takejto prvej vety teda predostiera potencionalitu pýtania sa: otázky i odpovede sa môžu rozbehnúť rôznym smerom. Ak by išlo o otázku, čitateľ by bol saturovaný možnosťou rôznych odpovedí; táto figúra mu však umožňuje klásť rôzne otázky a hľadať na ne rôzne odpovede, pričom toto pýtanie sa sa nemusí prekrývať s otázkami autora. V ideálnej podobe táto figúra ponúka čitateľovi celý voľný azimut 360 stupňov na smerovanie otázok a odpovedí; autor sa nutne vyberie niekoľkými vymedzenými smermi. Čím vzniká riskantný, no nevyhnutný dôsledok: čitateľ môže sledovať svoj vlastný vytýčený smer, ktorý sa neprekrýva s mapou, ktorú vytvorí autor svojim dielom: takto vznikajú paralelné diela adaptácií, variácií, esejí, zamyslení; autor ponúka nielen alternatívne cesty labyrintom svojho diela, ale vedome ponúka východy zo svojho diela, východy pre cesty, ktoré sa môžu kľukatiť do svojich vlastných labyrintov. (Tento postup je vlastný poézii, ktorej ťažisko je spravidla mimo slov vyrieknutých básňou; podobne filozofické diela často kladú otázky, na ktoré nezodpovedajú a smerujú tak mimo svoje bezprostredné, ohraničené znenie, generujúc tvorbu nových diel.)

V tejto súvislosti je zaujímavé zistenie, že kým akokoľvek obsiahle romány majú vždy jednu-jedinú prvú vetu, denník je žáner, ktorý pred nás kladie (syzifovskú) úlohu začínať každý jeden deň vždy znovu prvou vetou.

 

ulita2

Písanie a alkohol

 

Písanie a alkohol je ošemetná téma; ako sa vyjadrujú spisovatelia-znalci, alkohol síce preniká do textu ako téma, ale ako metóda spravidla nefunguje, pretože veľkolepé gesto večera v rannom triezvom svetle zvyčajne vybledne. Alkohol teda býva skôr inšpiráciou, hoci možno rozlišovať od jednotlivých historiek až po funkciu krvného obehu, ktorý povyšuje alkohol na systém fungovania textu i sveta. V tom prípade treba rozlišovať aj to, ako sa pije, lebo spôsob a účel pitia sa líšia. „Veď opiť sa ako sa patrí – to je tiež umenie…,“ konštatuje Sergej Dovlatov. Piť možno radostne i depresívne, ľahkovážne či uvzato a najmä vo východnom bloku sa alkohol dostal až na úroveň metafyziky, ako to dokumentuje napríklad Venedikt Jerofejev (Moskva-Petušky). Béla Hamvas vo svojom metafyzickom traktáte Filozofia vína delí národy na národy vína a pálenky, charakterizujúc ich vzťah k dejinám a viere. K Hamvasovej radostnej a vznešenej chvále vína možno priradiť množstvo príkladov opačného ducha alkoholickej dekadencie, ako napríklad prózy Bukowského. Bolo by možné zostaviť celú typológiu autorov a diel na alkoholickej stupnici: Hemingway, London, Ginsberg, Brautigan, Capote, Carver, Tu Fu, atď., atď. V tuzemskej literatúre možno spomenúť Rudolfa Slobodu, ktorý alkohol – alebo skôr boj s alkoholom – viackrát tematizoval. Dôležité miesto má alkohol v dielach Jána Johanidesa, pričom sa stáva znakom samoty, výlučnosti a citlivosti, znakom intuitívneho vnímania za hranicou čistej racionality. Mitana sa s obľubou venuje alkoholickým výstrelkom svojich hrdinov: táto súčasť ich imidžu enfant terrible je pretraktovaná skôr s humorným odstupom a nemá v sebe ešte ten fatálny rozmer alkoholu ako metódy života homo sovieticus, ako je tomu u Dovlatova: obaja píšu rovnako ľahké a veselé poviedky s podobnou tematikou, no u Dovlatova cítime osudový ľadový závan beznádeje za frajerskou fasádou ľahkosti. Spomeňme ešte Ballu, ktorého spôsob písania pripomína ranné stavy postalkoholickej depresie a skvelú zbierku próz Nova Gábora Kálmána, ktorej názov označuje odrodu vína, ktoré ako temná, otrávená krv koluje v žilách upadajúceho slovenského vidieka.

Inými slovami, alkohol v literatúre môže byť témou rýdzo osobnou, ale aj celospoločenskou a odtiene stvárnenia sa môžu líšiť od veselej bujarosti, metafyzického opojenia, depresívnej závislosti až po trpkú dezilúziu ranného vytriezvenia.

 

ulita3

Mimochodom

 

Umenie holandských majstrov 17. storočia možno označiť za metódu umenia mimochodom. Namiesto veľkých a slávnych scén, namiesto ťažiska významu, slávy či veľkoleposti nám ponúkli civilnosť zátiší, interiérov a portrétov bežných ľudí. Naučili nás hľadať krásu v poézii ticha a obyčajnosti, presunuli našu pozornosť a prebudovali náš vkus. Občas to robili s trochou okázalosti, no veľmi často s tichou koncentráciou na to, čo v maliarstve absentovalo a o čom sa oni rozhodli povedať: „mimochodom, je tu aj toto.“ Jedným z majstrov tohto umenia mimochodom je Vermeer, verný svojej metóde napriek absencii slávy a uznania. Až na výnimky sú všetky jeho obrazy scénami, ktoré možno uviesť slovkom „mimochodom“: kým na hlavnej scéne sa odohrávajú dejiny maliarstva, on nahliadol do zákulisia, alebo posunul časovanie, takže jeho obrazy zachytávajú to, čo sa deje pred alebo po okamihu, aký vídame na slávnych plátnach. Pripomína fotografa, ktorý na rozdiel od svojich kolegov nevyrazil na toľko očakávanú udalosť, ale fotí si doma nedeľné ticho vlastnej domácnosti; fotografa, ktorý fotí kolegov pri práci; ktorý fotí s iným načasovaním a z iného uhla než ostatní a tento posun na jeho obrazoch dnes oceňujeme najväčšmi. Jeho postavy nepózujú, ale akoby ich prichytil práve vtedy, keď nedávajú pozor a nevedia, že ich niekto pozoruje: sú natoľko zamyslené, ponorené do seba, do ticha alebo do všednosti toho, čo robia. Zachytil ich o čosi skôr, o čosi neskôr alebo len kradmo z úzadia: zachytil tým vlastnú neprítomnosť, absenciu maliara: takto vyzerá svet, keď sa maliari nedívajú. Aj rodné mesto zachytil akoby mimochodom, keď sa nikto nedíval a zvečnil tým tichý okamih, o ktorom vedel len on sám. A jeho osud akoby kopíroval túto metódu. Zabudlo sa naň, jeho obrazy len mimochodom prúdili mimo hlavných línií maliarstva a akoby len mimochodom sa na ne opäť prišlo a ušlo sa im výnimočnej slávy a úctivého, vznešeného uznania. A zistili sme, že mimo týchto obrazov len mimochodom žil tajomný maliar, o ktorom nič nevieme. Mal vraj jedenásť detí – ale nikdy ich nezhromaždil na rodinnom portréte, lebo, ako sme si povedali vyššie, nebol ten typ portrétistu. Občas zachytil tehotnú mladú ženu, keď sa nedívala, ponorená do čítania listu: možno toto je tá rodina. Svoje Umenie maliarstva pravdepodobne zhotovil ako svoj vývesný štít, obraz, ktorý visel v jeho ateliéri a prezentoval svojho tvorcu; nikdy ho nepredal a manželka Katarína ho po maliarovej smrti chránila pred exekúciou. Ak je maliar na obraze Vermeer, potom nám zanechal svoj jediný oficiálny autoportrét celkom príznačne od chrbta, bez toho, aby sme zazreli jeho tvár. Rembrandt, maliar veľkých scén a oficiálnych portrétov, zhotovil takmer stovku svojich autoportrétov štetcom, rydlom i perom.

ulita4

 

(Obrázky 3 & 4: Andy Goldsworthy)

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: