Aldous Huxley: Brave New World

brave

 

 

Brave New World Aldousa Huxleyho patrí právom medzi najvýznamnejšie romány 20. storočia, a to pre svoj distopický koncept (esejistický rozmer) i svoje umelecké spracovanie (románový rozmer). Huxleyho koncept tvorí komplementárnu dvojicu s Orwellovou distopiou 1984: tieto dve koncepcie civilizácie sú dvoma odlišnými a zároveň dopĺňajúcimi sa verziami rôzneho vývinu ľudstva. Kým Orwell ukazuje civilizáciu založenú na ovládaní hrubou silou (permanentná vojna, teror, likvidácia, mučenie, zákaz), Huxley ukazuje despotizmus mäkkej sily, založenej na koncepcii konzumu, odosobnenia, pokroku – a „šťastia“. Obe distopie korenia v prítomnosti, alebo skôr v odvekej dejinnej povahe ľudstva, pričom si vyberajú hlavné rysy úpadkových tendencií civilizácií, ktoré dotiahnu do dôsledkov. Kým Orwell si vyberá militaristické črty agresívnych despocií, Huxley analyzuje podvratné sily úpadku zdanlivo šťastných, hedonistických epoch. Ak si má vybrať autor týchto riadkov, aktuálnejšou a pravdepodobnejšou verziou našich osudov sa mu zdá byť Huxleyho vízia „detinského ľudstva“.

brave4

Huxleyho román pritom vychádza z podobnej situácie ako Orwellov svet 1984 – nekontrolovaný rozvoj vedy dáva ľuďom do rúk zbrane, ktoré skutočne použijú, no po Deväťročnej vojne, ktorá ľudstvo zdecimuje, si ľudia zvolia „Šťastie a Stabilitu na úkor Pravdy a Krásy“. Sociálni inžinieri nového ľudstva dovedú tieto idey k dokonalosti, aby sa už nikdy nezopakovala temná minulosť. Dôsledná stabilita si vyžaduje zjednotených, spokojných, lojálnych obyvateľov, zbavených individuality, zápasov, túžieb, frustrácií. Niet o čo bojovať, niet po čom túžiť. Huxley i Orwell ukazujú dve verzie totalitných štátov, v ktorých nie je možná nijaká vzbura – Orwellova despocia akékoľvek pokusy kruto potlačí, u Huxleyho niečo také nikoho ani nenapadne.

Huxley pridáva zaujímavé detaily: deti sa nerodia rodičom, ale sú produktom genetického inžinierstva, ktoré klonuje presne vyprofilované, „predestinované“ embryá. Sexualita zbavená rodičovstva sa stáva neškodnou zábavou, v ktorej „všetci patria všetkým“; neexistujú rodičia, rodiny, manželské zväzky, ľudské bytosti sú produktom štátu („liahní“). Je to napokon mimoriadne lákavá myšlienka: načo podstupovať nepríjemnosti a riziká tehotenstva a rodičovstva, keď celý proces sa môže bezbolestne, bezpečne, plánovane a  kontrolovane odohrať v laboratóriách? Prečo sa nútiť do monogamie, keď si možno slobodne užívať s kýmkoľvek, v sexe zbavenom vzťahových pút a komplikácií? Sexualita je zbavená svojho freudovského tieňa, ktorým je rodičovstvo; naopak, môže sa vystaviť bez sprievodných pocitov hanby plnému verejnému osvetleniu. Takto je to v Huxleyho svete so všetkým: kým Orwellov svet je plný temných farieb, tieňov a dymu, v Huxleyho svete je všetko v svetlých farbách, v umelom osvetlení, bez tieňa. Bez tieňa, pretože všetko je tu dvojrozmerné, zbavené hĺbky bolesti, utrpenia, boja. Preto tu niet Boha, filozofie, individuálnej existencie, akejkoľvek vertikality existencie: pretože to znamená priepasti, plné tieňov a rozvrstvenie ľudí v nerovnosti ich duchovnej vertikality. Preto tu niet ani kníh, ani samoty, ani prírody. „Šťastie“ je v Huxleyho civilizácii plochou, dvojrozmernou spokojnosťou.

brave5

Huxleyho svet je dômyselne a originálne premyslený. Tretí rozmer tejto filozofickej koncepcii dáva románové spracovanie, a teda prítomnosť postáv: je tu Bernard, Lenina, Helmholtz, Mustafa Mond a „Divoch“ John ako trojrozmerné aplikácie ideí do praktického života ľudských bytostí. A keďže svet tejto civilizácie je zbavený existenciálneho rozmeru individuálneho bytia, nie je v ňom možný ani románový príbeh, ktorého charakteristikou je vývin postáv a ich individualizácia. Preto je román možný až príchodom „Divocha“ Johna, ktorého so sebou privádza Bernard Marx z „rezervácie“, v ktorej  doposiaľ žijú necivilizovaní divosi. John so sebou prináša atribúty individuality: vývin, zápas, hriech, utrpenie, rozmer osobného času, ktorý slúži ako matéria na formovanie vlastného života a ktorý umožňuje prežívať minúty, nielen opakujúcu sa monotónnosť dní, a ktorý umožňuje rast a úpadok, vertikalitu osobného času. Johnovým náprotivkom je Lenina, vzorná občianka Civilizácie, zbavená individuality, plne uspokojená neosobným prežívaním ponúkaných pôžitkov. Jej deň nepozná ambície, túžby, riziká a výzvy; mimochodom, kvôli Lenine nemusíme vôbec cestovať v čase do vzdialenej budúcnosti. A napokon je tu vrchný inšpektor Mustafa Mond ako tretia charakterová postava. Ak Orwellov svet pozná Veľkého Brata, Huxleyho svet vedie Veľký Inkvizítor: dobrotivá postava, falošná imitácia Krista. Mustafa Mond na seba zobral neľahkú úlohu: vzdal sa Pravdy a Krásy, aby slúžil Šťastiu. Pravda a krása sú prežitky individuality, navyše nesúce v sebe tiene a priepasti. Umenie a veda neslúžia záujmom celku: umenie rozkladá stabilitu masy na individualizované bytosti s vlastným svetom, veda dáva ľuďom do rúk nekontrolovateľnú moc, ktorá sa prieči záujmu celku: kolektívnemu šťastiu. Mustafa Mond je nad systémom ovládania, vedome a dobrovoľne si ho volí – jedine v tomto systéme je ľudstvo asepticky a hygienicky šťastné, bez chorôb, nedostatku, vojen a konfliktov. V tomto systéme princ Siddhártha nevie o bolesti, chorobe, chudobe a smrti. Ani o hriechu, svedomí, závisti či cnosti, ani o zúfalstve, láske a duši. Mustafa Mond vytvára systém, ktorý nepozná dualitu; v zmysle Barthesovho výroku o jazyku nám nezakazuje niečo vysloviť, ale neumožňuje nám to vysloviť. Tou slepou škvrnou jazyka sa stáva individuálne Ja, naša duša. Mustafa Mond reprezentuje podmanivosť totalitarizmu, ktorý sa rodí z iných zdrojov civilizácie, než je tomu u Orwella; napokon, hriešnikov neposiela na smrť, nepotláča vzbury, jeho cieľom je vyhnúť sa vojne.

brave3

Huxleyho koncepcia nie je úplne originálna, no je vyslovená najkoncepčnejšie a v dejinách distopií sa jej nemožno vyhnúť. Gilliamov Brazil je napríklad zaujímavou kombináciou Orwella a Huxleyho, Gattaca je osobitou variáciou Huxleyho.

Brave New World (v češtine nezmyselne preložený ako Konec civilizace) sa oplatí prečítať, hoci patrí medzi tie knihy, ktoré sú známe a pôsobia aj bez toho, aby sme ich čítali.

brave6

 

Jevgenij Zamjatin: My

George Orwell: 1984

Dejiny fantastiky

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: