Oblaky IV

constable2

Mary Jacobus

Oblaky: Viditeľné neviditeľno

Oblaky boli dlho predmetom záujmu, hoci ich taxonómia bola zavedená až meteorológmi devätnásteho storočia. Pre estetikov a historikov umenia oblaky kladú otázky o iluzórnom využívaní priestoru maliarstvom. Na obrazoch Johna Constabla oblaky predstavujú „orgán pocitu“; jeho náčrty oblakov sú cvičeniami v zobrazovaní priestoru, objemu a nálady. Básnik John Clare takisto využíval oblaky na zobrazenie takých stavov mysle, pre ktoré mu chýbal jazyk. Pozorovania prírody mali pre Clarea a Constabla odlišný účel: pre Clarea znamenalo pozorovanie spôsob obrany pred limitáciou; pre Constabla, „človeka oblakov“, podnecuje náuka pozorovania oblakov myslenie. Hmota oblakov (obsahujúcich prach a nečistoty) je témou klimatických vied 19. storočia. Fenomenológia Merleau-Pontyho nám ponúka súčasnú teóriu oblakov ako zhmotneného a vzťahového videnia. Constablove náčrty oblakov naznačujú, že oblaky nie sú len objekty, ale aj formy poznania.

constable7

 

Oblak je viditeľný zhluk miniatúrnych častíc vody, rozptýlených v atmosfére.

– Thomas Forster

 

Oblak je teleso bez povrchu, no nie bez substancie (…) Hoci nemá povrch, je oblak viditeľný.

– Hubert Damisch

Oblaky vždy fascinovali pozorovateľov oblohy: formujúce sa, plynúce, rastúce, rozkladajúce sa do pruhov a chumáčov; žiariace pri východe či západe slnka; lenivo či účelne putujúce oblohou. Objemné a hmotné telesá zložené z miniatúrnych kvapôčiek v sebe záhadne spájajú viditeľnosť a objem bez povrchu. Sú oblaky objektmi? Sú javmi? Príbeh „vynájdenia“ oblakov nedávno vyrozprával Richard Hamblyn a rastúca popularita pozorovania oblakov naznačuje, že sú viac než len viditeľnými objektmi. Princípy utvárania oblakov boli po prvýkrát pochopené na začiatku 19. storočia, kedy Luke Howard vytvoril svoju klasifikáciu oblakov ako súčasť rodiacej sa meteorológie. Hnané turbulenciami výškových vzdušných prúdov, nesúc vlhkosť alebo sopečný prach, oblaky – ako dnes vieme – tvoria časť globálneho systému počasia. Pre umelcov a básnikov romantizmu tvorili takisto metaforu pohybu a premeny. Shelley videl v oblakoch plynúci obraz neustálej premeny – „mením sa, no umrieť nemôžem“ (The Cloud). Bol však vedcom a básnikom súčasne a jeho vlastnosti oblakov sa zakladali na taxonómii Luka Howarda, ako ju predstavil začiatkom devätnásteho storočia v diele Essay on Modification of the Clouds. Obloha bola viac než len básnickým priestorom – bola zároveň pohyblivým laboratóriom pre skúmanie vo vzduchu zrodených vodných objektov.

Oblaky priťahujú pohľady nahor: k pohybu, diaľke, výške; k dynamike priestoru a klenúcej sa oblohe. Vo väčšine z nás vyvolávajú myšlienky o transcendencii a duchovnosti. Keď hľadíme nahor, strácame sa. Oblaky evokujú kozmológiu, no i vnútorné stavy duše. To, čo ma zaujíma, je spojenie neurčitosti, priestoru a zvnútornenia. Chcem ukázať, že oblaky nás nevedú len k úvahám o tvaroch a prázdne, pohyboch a premenách, ale aj o svojskej ríši pocitov, ktoré nazývame „náladou“. Či už sa cítime povznesene alebo deprimovane, sú pre nás tieto vnútorné stavy samozrejmé; až tak, že si ich vlastne často ani neuvedomujeme. Nálada je ako počasie, premenlivá a bez ostrých tvarov a neustále prítomná. Na klasických krajinomaľbách sa počasie a nálada zjednocovali v dráme oblohy. Blankytná obloha navodzuje pokoj; temné mraky naznačujú búrlivé udalosti alebo vášne. No v miernom pásme najčastejšie zažívame medzistavy, podliehajúce subtílnym zmenám svetla a tieňa, jasu a oblačnosti. Zvlášť anglická krajina je veľmi úzko spätá s premenlivosťou počasia a prítomnosťou vzdušnej vlhkosti – s vyjasnením a zrážkami, náhlou záplavou lúčov a nečakaným dažďom, oblakmi a hmlou. Pre maliara oblakov, akým bol Constable, toto prostredie tvorilo čosi, čo jeho prvý životopisec nazval „históriou jeho nálad“, zhmotnenými a prchavými zároveň: „nijaké dva dni, ba dokonca nijaké dve hodiny nie sú rovnaké“. Nie je náhoda, že autorom najprecíznejšej práce o Constablových štúdiách oblakov je meteorológ John Thornes.

Ako predmet nadšených meteorologických pozorovaní počas romantizmu, oblaky paradoxne skoncovali s priestorom zobrazenia. Goethe v sérii básní, inšpirovaných čítaním Howardovej klasifikácie oblakov, napísal: „Ich muss das alles mit Augen fassen, / Will sich aber niht recht denken lassen“ („Všetko to musím očami zachytiť, / No rozumom sa to nenechá uchopiť“). Goetheho oblaky ponúkajú spôsob, akým myseľ zobrazuje sama seba; akokoľvek detailne či evokačne ich opíšeme, unikajú (tak ako myseľ) rozumovému uchopeniu. Obloha rozpína celistvosť mysle mimo svojich hraníc vo forme nebeskej celistvosti. V krajine Kantovej celistvosti príroda reprezentuje analogicky myseľ a zároveň ukazuje, že je sama mysľou. Wordsworthova poézia na nás pôsobí, pretože v básnikových oblačných krajinách rozoznávame obdobný obraz – prirodzený a nadprirodzený súčasne – že v prírode je vždy čosi viac, než dokáže rozum uchopiť, práve tak ako v imaginácii (tak ako si v básni The Prelude oblačné more prisvojuje more skutočné). Z perspektívy súčasnej taxonómie presahujú oblaky na územie estetiky neurčitosti, známej ako l´informe (vynález modernizmu 20. storočia) – teda na územie chaosu a beztvarosti. Možno tak o nich premýšľať vo sfére filozofie, ktorú fenomenológ Merleau-Ponty nazýva „viditeľným neviditeľnom“. Oblaky sú ťažko uchopiteľné, nie ani tak preto, že sú zmesou rôznych živlov, alebo preto, že sústavne menia svoj tvar, ale pretože predstavujú výzvu pre fenomenológiu viditeľného.

Čo Forster (vedec 19. storočia, skúmajúci oblaky, ktorý mal bezprostredný vplyv na Constabla) nazýval „nubifickým princípom“ možno vnímať aj ako princíp maliarstva. Z hľadiska označujúcich oblaky vytyčujú prinajmenšom jedny paralelné dejiny maliarstva. Práca Huberta Damischa Teória /oblaku/ (1972) robí z /oblaku/ znak maliarskeho paradoxného spojenia efemérneho a hmotného. Predovšetkým signalizuje vymanenie sa maliarstva spod nadvlády perspektívy a jej historických premien; problém povrchu sa stal problémom iluzórnosti. Použitím dvoch zvislých zátvoriek Damisch premieňa /oblak/ skôr na indikátor alebo označujúce, než na slovo znamenajúce „oblak“ v akomsi opisnom či figuratívnom zmysle. Podriadené lineárnej perspektíve, tvrdí Damisch, hľadá maliarstvo iný spôsob reprezentácie zrakového vnemu. /Oblak/, či už použitý ako absencia oblohy alebo zdanlivý trompe l´oeil, predstavuje alternatívu k linearite. Stáva sa znakom pre všetko, čo maliarstvo musí prekonať. Namiesto usporiadania hraníc dvojrozmerného povrchu, presahuje iluzórny oblak barokovej kupoly jej architektonický rámec. Correggio podľa Damischa ako prvý tvoril svoje obrazy z hľadiska Kantovho subjektu, pre ktorý je priestor aspektom jeho vedomia.

Damischova semiotická analýza maliarstva používa tému a štruktúru /oblaku/ ako príznakovú štúdiu vývinu maliarstva, spraviac z /oblaku/ určujúci problém maliarstva od baroka po súčasnosť. Tento „obrazový“ či „maliarsky“ priestor, ktorý nazýva „voľnou a neobmedzenou hĺbkou, uvažovanou ako svetelná a nebeská substancia“, je protikladom k dôrazu modernizmu na lineárny štýl s jeho dvojrozmernými a prekrývajúcimi sa tvarmi. /Oblak/ je znakom pre objem, potláčaný upínaním sa moderného maliarstva na dvojrozmernosť zobrazovaného povrchu. Jeho semiotika je výzvou modernému maliarstvu 20. storočia, aby zotrvalo pri zobrazovaní maliarskeho priestoru. Oblaky zaobľujú maliarsky priestor namiesto toho, aby ho splošťovali; poukazujú na organizáciu maliarstva ako na dialektiku povrchu a hĺbky. /Oblak/ neguje pevnosť a tvar. Rozostrený a neurčitý naznačuje neurčitosť objemu, vzpiera sa médiu a prinavracia maliarstvo k sfére iluzórneho. /Oblak/ však obsahuje aj paradox formy, ktorá označuje seba samú.

Spojenie závratných Correggiových priestorov a Constablových vedecky založených naturalistických štúdií oblakov so všetkými detailmi času, miesta a počasia, sa môže zdať ako nepatričné. No toto spojenie je zásadné pre Damischovu argumentáciu a inšpiratívne pre moju. Maliarsky aspekt Constablových oblakov môže slúžiť ako pripomenutie toho, že aj tí najopisnejší maliari sa môžu zároveň usilovať o dynamiku abstraktného. Či už inšpirovaný rovinatým krajom Suffolku, kde na vidieku strávil svoje detstvo a kde bol jeho otec zámožným mlynárom (s veternými i vodnými mlynmi), alebo otvoreným výhľadom Hampstead Heath, položeným nad Londýnom, kde strávil svoj dospelý život, čítal Constable meteorológov, akým bol Forster, ak nie už jeho predchodcu Luka Howarda (Essay on the Modification of Clouds). Jeho štúdie oblakov zaznamenávajú formovanie a premeny oblakov v závislosti od ovzdušia, vetra a oblohy, na čo Hampsteadská vysočina poskytuje ideálny výhľad. No tak ako Monetove lekná, aj série Hampsteadských oblačných štúdií, ktoré Constable maľoval v rokoch 1821-22, možno chápať ako maliarove reflexie na problémy hĺbky, priestoru a formy. Jeho záznamy chvíľkových zmien počasia predstavujú maliarske ponorenie sa, no nie do vody, ale do vzduchu. Oblaky je veľmi ťažké kresliť, nielen preto, že sú v pohybe a menia sa, ale aj pre technické ťažkosti. Vyžadujú si skôr iné techniky než kreslenie a evokujú ťahy štetcom, čím sú predmetom zvlášť hodným pre tuš, akvarel a olejové farby. Oblačné štúdie si vyžadujú pozornosť voči jemným zmenám farby a objemu, ako aj ľahké, plynulé a sebavedomé prevedenie.

Vzťah oblakov k obrysom je ako vzťah farieb voči kresbe: tak ako Rothkove farebné plochy, aj oblaky sa vzpierajú čiare. Štúdie oblakov evokujú aj romantickú poéziu zo začiatku 19. storočia – zaznamenávajú okamih ako rýchlu či pomalšiu postupnosť pocitov či myšlienok. Oblaky sa formujú, rastú, vŕšia sa či temnejú. Sú barometrom pocitov. Ako Constable napísal v známom liste z októbra 1821 svojmu priateľovi a patrónovi, reverendovi Johnovi Fisherovi (v období Hampsteadských oblačných štúdií), „maľovať je len iné slovo pre cítiť.“ V tom istom liste dodáva, že obloha nie je „bielou plachtou natiahnutou za predmetmi“ (ako pozadie na obraze), ale skôr „“ústrednou ideou“ – jednotkou na „stupnici“ a hlavným „orgánom pocitu“.“ Oblaky boli pre Constabla zdrojom pocitov a vnemov, „orgánom pocitu“ (srdcom či pľúcami) práve tak ako meteorologickým javom. Ak je maľovanie iným výrazom pre cítenie a obloha je orgánom pocitov, potom sú jeho oblačné škice skôr sériou romantických básní než poznámkami k zmenám počasia: výdychy a zvolania, meditácie a reflexie, vzťahujúce sa na špecifické miesto a čas. Constablova obloha môže niekedy slúžiť ako alegória, ako daždivé nebo s dúhou nad katedrálou v Salisbury, alebo búrkové mračná, ktoré sa dramaticky znášajú na Old Sarum. No častejšie tieto oblačné výjavy evokujú plynúce stavy mysle, pocitov a atmosféry. Pri svojom raste a pohybe nebom sa oblaky stávajú jazykom vnútornej činnosti: temnejú a vyjasnievajú sa, tu stúpajú a tam zas vedú konflikt či zvyšujú svoju intenzitu; chvíľa ticha pred búrkou či krátky záblesk belasej oblohy.

Constablove štúdie oblakov vyjadrujú stavy mysle, ktoré sú prchavé a meniace sa, no ich pohyb a rytmus evokuje známu hru svetla a tieňa v krajine. Oblaky majú tendenciu smerovať, putujúc po meteorológom známych „dráhach.“ Constablove náčrty oblohy zachytávajú čosi nedefinovateľné a predsa neustále prítomné, totiž počasie a premenlivosť nášho vnútra. Ako lepšie možno zachytiť neustálu premenlivosť vzťahov medzi vnemom a pocitom, zhmotneným vedomím a emočnými stavmi na pozadí? Obloha potom slúži zároveň ako orgán pocitu a forma voľných asociácií – ako viditeľné i neviditeľné, forma i l´informe; no predovšetkým ako spôsob vnímania. No okrem estetických a emočných konotácií nesú oblaky i hmotný náklad. Nesmieme stratiť zo zreteľa obrovské zmeny, ktoré sa udiali v 19. storočí – vo vede i priemysle – ktoré vytvorili oblaky, ktoré poznáme i dnes. Kým sa vrátime ku Constablovi, chcela by som sa venovať jeho súčasníkovi z počiatku 19. storočia, básnikovi z Northamptonshire, Johnovi Clareovi – známemu pre svoju poéziu s detailnými pozorovaniami prírody, no i pre svoje šialenstvo a dlhé pobyty v zariadeniach pre mentálne chorých. Chcem ukázať, že Clare nielen detailne pozoroval prírodu; videl viac než vedel a možno vedel viac, než mohol vidieť. Najlepšie to vidieť na jeho oblakoch.

 

constable6

 

 

„Človek oblakov“

„Som človek oblakov.“ John Constable v liste Johnovi Fisherovi, november 1823

John Ruskin v Moderných maliaroch (1856) píše, že ak by sme mali nejako charakterizovať modernú krajinomaľbu (čím myslí krajinomaľbu 19. storočia), bolo by to „v službách oblakov“. Ruskinov výklad „oblačnej krásy“ je sčasti mystický – „Medzi človeka a nebo vstupuje oblak. Jeho život je sčasti životom padajúceho listu a sčasti životom vznášajúcej sa pary“ – ponúka však aj zamyslenie nad tajomnými aspektmi oblakov. Hmotný i nehmotný súčasne, dokáže ruskinovský oblak „zmiešať niečo a nič“, čo si podľa neho vyžaduje objasnenie. Atmosféra (jasná alebo zatiahnutá, modrá bezprostredne pred dažďom) ho vedie k otázkam o povahe vzduchu ako takého, o ktorom nevieme nič: je to voda, ktorá ovzdušie sfarbuje do modra? Prečo sú tie najvzdialenejšie oblaky najpurpurovejšie? A tak podobne. Oblaky sú pre Ruskina – ktorý nevie o veľkých oblačných systémoch, rozkladajúcich sa okolo zemegule – veľkou neznámou: „napokon, všetky tieto otázky o zložení, vlastnostiach, tvaroch, obrysoch a delení sú v spojitosti s ďalšími nerozlúsknuteľné. Krivky, po ktorých sa oblaky pohybujú, sú neznáme – veru, samotný spôsob ich pohybu, alebo zdanlivého pohybu, nakoľko je výsledkom zmeny miesta a nakoľko ide o viditeľnosť na jednom a zmiznutie na inom mieste.“ Oblaky sa týkajú zároveň vedeckých úvah a tajomstva; no – tak ako v prípade Goetheho – vedú jeho myseľ do výšok, do stratosféry vizionárskych textov.

Ruskinov dôraz na líniu a kresbu však kontrastuje so samotnou neurčitosťou oblačných formácií, o ktorej sám premýšľa v takých exaltovaných pojmoch. Slová sú pre neho vhodnejším prostriedkom než línie. Paradoxne, text Moderní maliari sa venuje súčasne taxonómii oblakov a problematickosti ich definovania. Jestvovať by mali len dva druhy – celistvé a pruhované – no Ruskin jedným dychom dodáva (využívajúc ozdobné klišé), že oblaky sú „páperové“: „Páperové môžu byť jasné, že vyzerajú ako vznášajúci sa obrátený bodliak, alebo rozptýlené, že nevidieť akýkoľvek ostrý obrys. Ak však majú jednotnú štruktúru, ako hrsť vlny alebo oblak dymu, nazývam ich celistvými.“ Ruskin zaznamenáva svoje pozorovania zadymeného Londýna, v ktorom sú momentálne dva z troch východov slnka zatiahnuté, potom obsesívne počíta rady cirrov na purpurovom pozadí: „priemerný počet je 60 v každom rade, skôr viac než menej.“ A nasledujú metafory: „Admetove stáda pod Apolónovou opaterou“; Apolón, v pozemskom vyhnanstve, pásol Admetove stáda. Oblaky sú ovcami, alebo zručnými remeselníkmi, čipkármi a povrazníkmi so svojimi strojmi: „Musia to byť usilovní robotníci, keď z nich splietajú obrubu až po horizont“, „Bola to vznešene utkaná čipka – neviditeľnými niťami pozošívaný oblak k oblaku.“ Ruskinove metafory sú pracne pospletané z priemyselných technológií 19. storočia.

Priemyselná tvorba sa objavuje v poznámke, v ktorej Ruskin napáda použitie štetca v škicách oblakov, tvrdiac, že „ceruza, s tieňovaním bokom a ostrými líniami vedenými hrotom, je tým najlepším nástrojom.“ Prenesenie škíc ceruzou do niečoho trvácnejšieho je možné buď zložitým a drahým rytím, alebo „precíznym a oblakom nepríbuzným hrotom pera.“ Toto je Benjaminove umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti. Najpôsobivejším maliarom oblakov bol pre Ruskina samozrejme nie Constable, ale Turner – „táto sila,“ hovorí, „pochádza z jeho zvyku kresliť oblohu, tak ako aj všetko ostatné, hrotom pera.“ Ruskin poskytuje svojim čitateľom vyšperkovanú vznešenosť (vyšperkovanú svojim perom a svojim záujmom o moderné spôsoby rytia). Ilustrácie oblakov v Moderných maliaroch sú typickými horskými krajinami, s vrchmi a hradmi (skôr než so stromami a horizontom), ktoré sú mierkou ich závratnej výšky. Jeho oblaky sú „oblačnými vozmi“ alebo „morskými anjelmi“, unášanými silou snov, rozbúrené ako vzdušný oceán – vizionárski „poslovia osudu“, ponúkajúci búrlivý sprievod prítomnému dianiu. Zároveň sú však obdarené vlastnosťami priemyselného veku: nielen parou, rýchlosťou a ohňom, ktoré Ruskina tak fascinujú, keď ide o „turnerovské svetlo“ a „turnerovské tajomstvo“, ale aj technikami viktoriánskej rytiny a inžinierstva. Ruskinove klaustrofobické „priamočiare“ a „krivočiare“ oblaky sú naprojektovanými oblakmi – sú rovnako schematické a strojovo vytvorené, ako projekty oceľových mostov alebo liatinové ornamenty. Na oblačnej perspektíve ho fascinovala jej stálosť, hmotnosť a architektonickosť. Len ťažko by sme rozoznali nosníkové konštrukcie od oblakov.

ruskin cloud perspective 1

ruskin cloud perspective 2

ruskin cloud perspective 3

Obr. 1-3: John Ruskin: Cloud Perspective: Curvilinear, Rectilinear (Modern Painters, zv. 5)

 

Constablove oblačné štúdie patria k úplne inej tradícii. Jeho maľby hľadia späť k veľkolepým oblohám holandskej krajinomaľby, sú ovplyvnené veľkými umelcami minulosti (Tizian, Salvator, Claude) a zároveň naplnené romantickou estetikou bezprostredného pozorovania prírody. Tieto zdroje kombinujú tradičný prístup ku krajinomaľbe, v ktorom sa spája vizuálny piktorializmus s pastorálnosťou a romantický individualizmus, zdôrazňujúci subjektívne pocity umelca; skutočnosť sa nachádza v univerzálnosti krajiny i v umelcovom priamom nazeraní. No Constabla možno vnímať aj ako moderného maliara (aj keď nie z Ruskinovho pohľadu), ovplyvneného dôrazom na vedecké pozorovanie z počiatku 19. storočia. Svojimi precíznymi zobrazeniami práce a vodných diel na Stour Valley, z ktorých prosperovala jeho rodina, sa stal akýmsi predchodcom vedy, ktorý zo svojich „Prehnaných“ zobrazení oblohy spravil „ústredný bod“ svojich malieb, opierajúc svoj živý záujem o efekty počasia o štúdium súdobej meteorológie. Vieme napríklad, že Constable čítal a spoznámkoval druhé vydanie Researches about Atmospheric Phenomena (1815) Thomasa Forstera, popularizačnú a rozšírenú verziu diela Essay on the Modification of Clouds (1804) Luka Howarda. Toto je oblačný Constable, alias samozvaný „človek oblakov“. Navyše je dosť možné, že čítal Howardovu zbierku meteorologických dát v The Climate of London (1818 – 1820), vydanú bezprostredne pred obdobím intenzívnych Hampsteadských oblačných škíc z rokov 1821-22 s ich detailnými meteorologickými poznámkami. Constablov záujem o kompozíciu a odmietnutie spraviť z oblohy prostú „bielu plachtu natiahnutú za objektmi“ hovorí inými slovami o materiálnosti jeho oblakov – o ich kompozičnom význame v krajinomaľbách, ktorými sa živil. Ako Constable napísal, oblaky boli „hmotnou súčasťou [mojej] kompozície.“ Oblaky sú súčasne formou vedeckej „hmoty“ i matériou jeho maľby.

Oblaky kladú či už pred vedeckého pozorovateľa alebo pred maliara určité konkrétne problémy. Ako poznamenáva Forster, sú schopné zosvetlieť či stmavnúť vzhľadom na svoju polohu voči slnku (zdroj svetla pre krajinára) a môžu sa riadiť „nubifickým princípom“ (považovaným za elektrický princíp). Podľa Badta, jedného z prvých autorov, ktorí o Constablových oblakoch písali, tvorila Howardova taxonómia základ pre to, čo Goethe nazýval „ohraničením nekonečného, nestabilného a neobsiahnuteľného.“ Klasifikácia oblakov nesporne sprístupnila nedefinovateľnosť a nestabilitu oblohy vďaka vedeckému systému či taxonómii väčšmi, než sa to podarilo Ruskinovi prostredníctvom metafor a línie. Tento systém bol materiálny a estetický súčasne. Oblaky nie sú pevné, no sú hmotné, keďže obsahujú vodu. Pre maliara sú súčasne viditeľné i trojrozmerné, tvoriac systém hĺbky a pohybu, svetla a tieňa, ilúzie a perspektívy. Zobrazenie oblakov v sebe obsahuje sofistikované riešenia problémov vrátane zobrazenia priestoru a objemu – ako aj schopnosti zachytiť krátkodobé efekty, či už ako svoj bezprostredný cieľ, alebo ako štúdie či poznámkový aparát pre budúce maľby. Constable dával prednosť oblakom v pohybe, za veterných dní, ako ukazujú jeho detailné poznámky k Hampsteadským štúdiám z rokov 1821-22. No nepísal si prostý oblačný denník pre svoje umelecké účely. Možno jestvuje ešte iný spôsob, ako pozerať na napätie medzi protichodnými náhľadmi Constablovho umenia (súčasne univerzálneho a detailného, klasického a romantického, vedeckého a subjektívneho). Pre Constabla samotného tvorili jeho oblačné štúdie časť celistvého zobrazenia oblohy. Aj pokojné nebo malo vzťah k vznešenosti.

Constable si na margu svojho výtlačku druhého vydania Forsterovho Researches about Atmospheric Phenomena zaznačil jeho úvodnú poznámku o tom, že zatiaľ čo botanik alebo prírodovedec musia svoje pozorovania obmedziť na špecifickú lokalitu, meteorológ považuje za svoju lokalitu celý svet – forma meteorologickej vznešenosti. Toto píše Foster:

No na drsnom víchre v pustých horách, v jednotvárnej vyprahnutosti púšte alebo v nedotknutom povrchu oceánu môžeme pozorovať zaujímavé elektrické operácie, odohrávajúce sa vo výške, prejavujúce sa v utváraní a premenách oblakov, ktoré prenášajú obrovské množstvá vody z miesta na miesto, alebo ju zosielajú v prívaloch na súš či oceán, príležitostne vytvárajúce víry a vodné stĺpce, alebo neobyčajné úkazy meteorov a bleskov a sústavne zdobiac oblohu pitoresknými výjavmi farebných mračien a zlatistých hmiel. Atmosféra so svojimi výjavmi sa nachádza všade, hromy dunia a dúhy sa skvejú v akejkoľvek mysliteľnej situácii a môžeme ich pozorovať, či už je našim osudom prebývať v polárnych krajoch, v miernom pásme alebo vo vyprahnutých krajinách na rovníku.

Na prvý pohľad evokuje Foster skôr Turnerove vizionárske krajiny než Constablov veterný Hampstead alebo údolia Stour. Myslím si však, že Constablova značka na margu má svoje opodstatnenie. Špecifikácia – času a miesta – zdôrazňovaná na jeho oblačných škicách je súčasťou väčšieho atmosférického obrazu, v ktorom mierne pásmo súvisí s trópmi. Oblaky prenášajúce vodu sú prejavmi klimatického systému, tak ako miestne javy tvoria súčasť globálnej mapy počasia. Maliarov pohľad sa môže upierať na mraky v Hampsteade alebo na veterné nebo Suffolku, no oblaky sú rozmiestnené po celej zemeguli: „Atmosféra so svojimi výjavmi sa nachádza všade.“

„Aké nádherné ráno pre oblaky,“ napísal Constable v roku 1833 londýnskemu kníhkupcovi, od ktorého si pravdepodobne zaobstaral aj Forsterove dielo. Či už bol Constablov záujem o oblaky formovaný Forsterovými meteorologickými výskumami, alebo nie, sú jeho oblačné škice z roku 1821 zvyčajne nadpísané časom, dátumom a počasím, akoby išlo o denník vedca, na spôsob Howardových záznamov o počasí v Londýne: „24. september, 10 hodín ráno, juhozápadný vietor, teplo a príjemne až do poludnia, kedy spŕchlo a vietor fúkal viac zo severu.“ „Poludnie 27. septembra, veľmi jasno po daždi, západný vietor.“ „28. september 1821, poludnie – severozápadný pohľad, vietor od juhozápadu, veľké jasné mraky, letiace pomerne rýchlo, nasledovali nočné búrky.“ (Obr. 4) Constable zvyčajne zaznamenával minimálne detaily o čase, dátume a smere vetra a často uvádzal aj špecifické vlastnosti oblakov či počasia. Niekedy zaznamenal aj teplotu alebo farbu oblohy, so stručnou poznámkou o výslednom estetickom dojme („pôsobivé a impozantné“). Estetika oblakov je však neoddeliteľná od rozsahu a odstupňovania ich farieb a od stavu, o ktorom nám Constablove štúdie podávajú dojem, či už rýchlosti, smeru, objemu či farby. Okrem rozvoja svojej odbornosti a materiálu pre väčšie krajinomaľby – ambiciózne dvojmetrové plátna pre Kráľovskú Akadémiu, ktorými si získal ohlas i živobytie – čo také fascinujúce vlastne na oblakoch videl Constable, skôr ako umelec než vedec?

constable Study1

 

Obr. 4: John Constable: Štúdia oblakov, 27. september 1821

 

Je možné, že k štúdiu oblakov Constabla viedla nielen možnosť zachytiť prostredníctvom nich rýchlo sa meniace efekty počasia, či zobraziť objekty v priestore (oblaky či /oblaky/), ale aj možnosť zobraziť samotné myslenie? Priestor na Constablových oblačných štúdiách je skôr vyplnený, než prázdny. Nie je ťažké pomyslieť si na Ashberyho „pocit, že obloha by mohla byť pozadím kohosi mysle.“ Na rozdiel od Clareovej oblohy, obloha Constablových oblačných štúdií je ako myseľ naplnená a pohrúžená do vlastných myšlienok – myseľ reflektujúca samú seba skrz to, čo vidí. Pozrime sa trochu detailnejšie. Štyri vtáky vznášajúce sa na veternej oblohe, len s úzkym prúžkom modrého horizontu na spodnej strane papiera, vyvolávajú dojem veterných výšok a akrobatického pádu (stratocumulus), zatiaľ čo sú zároveň bezpečne ukotvené o pevnú zem. (Obr. 4) Jemné odstupňovanie svetla a tieňa ponúka pohľad na masívne oblaky (cumulus), dramaticky osvetlené zozadu, zahaľujúce oblohu a veštiace dážď, no dráma je sprostredkovaná bezprostredne, bez efektu strachu. (Obr. 5) Príjemné počasie (cumulus) ponúka pohľad na „zástupy“ barokových oblakov, plávajúcich vo východnom prúdení na vysokom, pôvabne sfarbenom nebi; ich pohyb je účelný, odohráva sa v tichom plynutí, je to záznam zreteľných oblačných epizód. (Obr. 6) Na všetkých týchto škicách je evidentné Constablove využívanie priestoru a objemu – piliere, hĺbka a efekt pohybu – spoločne s rozlíšenými alebo prepojenými efektmi ľahkosti a váhy (čo Ruskin nazýval „páperové“ a „masívne“). Zaujímavým faktom, keďže ide o štúdie oblakov, je to, že Constable sa zdá byť zaujatý váhou, objemom a trojrozmernou objemnosťou; jeho striebristé oblaky majú často tmavé obrysy. „Ťažké mraky“ (dažďové) vytvárajú efekt hmotnosti: na druhej strane vysoký tlak vyvoláva skôr dojem ľahkosti a nadnášavosti, než radostnej eufórie. Komunikujúc vnímanie nálad skrz počasie a opisujúc oblačné javy, pripomínajú Constablove štúdie oblakov to, čo Wordsworth nazýva „nálady [mojej] vlastnej mysle“: básne voľne naviazané na špecifický čas, miesto a príležitosť – prchavé myšlienky či pocity daného okamihu, vynárajúce sa spontánne a podliehajúce vplyvu vetra a miesta. Constablove oblaky, čítané vo svojej postupnosti, reprezentujú plynutie nálad, myšlienok a pocitov tak, ako po sebe nasledujú v našej mysli. Jeho oblačné štúdie sú ekvivalentom lyrických básní, pričom oblačné formácie tvoria jednotlivé slohy.

 

constable study2

 

Obr. 5: John Constable: Štúdia oblakov, 27. august 1822


constable study3

Obr. 6: John Constable: Štúdia oblakov, 21. september 1822

 

Constable nikdy neodovzdal svoje plánované prednášky o technike maľovania oblohy a jeho „pozorovania oblohy a oblakov“ sa nezachovali. No vo svojich prednáškach o krajinomaľbe tvrdil, že krajinomaľba „je vedeckou disciplínou a mala by byť prevádzaná ako skúmanie prírodných zákonov.“ A pokračuje: „Prečo by teda krajinomaľba nemohla byť považovaná za súčasť prírodnej filozofie a jednotlivé obrazy za experimenty.“ Constable bol filozofom svojim záujmom o formy poznania, týkajúce sa vnímania. V prednáške o holandskom maliarstve napísal: „Nič skutočne nevidíme, pokiaľ to nechápeme,“ citujúc tieto verše: „Duša je tá, čo vidí; vonkajší zrak / sprítomňuje predmet, no myseľ ho rozpozná.“ Táto slávna poznámka naznačuje, že Constablovi išlo o viac než len o meteorológiu a že vidieť pre neho znamenalo spôsob poznania: „myseľ ho rozpozná.“ Kým Wordsworth – ktorý takisto vie byť opisný – zvykne opúšťať seba a krajinu v pohľade dovnútra (nazerajúc do života vecí), Constable je vždy vteleným vedomím, pevne vrasteným do miesta a času. Na jeho maľbách je vnímanie len výnimočne transcendentálne, hoci býva dramatické a dokonca alegorické. Pozorovanie a porozumenie oblohe sa týka jej funkcie ako „orgánu pocitu“, pulzujúceho orgánu, vďaka ktorému krajina žije a dýcha. Toto znamená pre Constabla „pozorovanie.“ V tomto bode má Constable čosi spoločné s fenomenológom dvadsiateho storočia, Mauricom Merleau-Pontym, ktorého nedokončené a posmrtne vydané dielo Viditeľné a neviditeľné (1964) inšpirovalo Lacana i Derridu k skúmaniu povahy zraku ako formy chápania (v prípade Lacana nechápania).

 

aaa

 

(Z knihy Mary Jacobus: Romantic Things / a tree, a rock, a cloud)

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: