John Coltrane: Ascension

ascension

Impulse! 1965

 

John Coltrane (1926 – 1967) je dnes považovaný za najväčšiu ikonu jazzu – nielen pre svoje technické zručnosti, ale najmä pre svoj príbeh. Coltrane patrí medzi tých hudobníkov, ktorí počas svojho života prešli cieľavedomou cestou premeny a ktorých odkaz veľkou mierou spočíva v objavovaní, v zmene, v neutíchajúcom záujme ísť stále ďalej a robiť veci inak. Podobne ako Stravinskij, aj Coltrane objavoval štýly, spôsoby a prístupy, takže jeho dielo tvorí veľmi rôznorodý celok, z ktorého si poslucháči i hudobníci vyberali rôzne veci. Vo svojom objavovaní stelesnil práve Coltrane ducha jazzu, keďže prešiel zrejme najdlhšou cestou, navyše v zásadných rokoch pre formovanie jazzu.

 

 

V tomto kontexte Coltraneovho príbehu a príbehu jazzu vôbec vystupuje do popredia album Ascension (1965). Práve tento album nesie so sebou odtlačok Coltraneovho mýtu, je to napoly kult a legenda, takmer nehmotný a neuchopiteľný závan energie, inšpirácie, radikálneho gesta a výzvy. Je to vlastne najnetypickejší Coltraneov album a zrejme aj najťažšie uchopiteľný, v niečom podstatnom však uchopil Coltraneovo fluidum a skoncentroval jeho gesto inšpirátora, toho, kto hľadá a inšpiruje svojim hľadačstvom iných. Ascension zároveň dokumentuje rýchlosť a zásadnosť zmien v Coltraneovej i jazzovej hudbe tých rokov a navyše je práve on tým najkontroverznejším albumom, aký Coltrane spravil.

Začiatkom roka 1965 vydal Coltrane so svojim kvartetom svoj najúspešnejší album A Love Supreme, naživo ho však predviedli len raz a ponáhľali sa ďalej. Na veľké zdesenie časti kritiky i poslucháčov nahráva Coltrane v júni 1965 Ascension, v priebehu jediného roka vznikajú aj Transition, Sun Ship, Om, MeditationsFirst Meditations, krkolomné kroky na stále osobitejšej a zrýchľujúcej sa ceste.

Ascension má jednoduchý a radikálny koncept: 11 hudobníkov v štúdiu a úplná improvizácia. Jediná koncepčnosť je v tom, že spoločnú improvizáciu striedajú jednotlivé sóla; takto vzniknú dve nahrávky, označované ako Edition I a II (trvajúce 40 a 38 minút). Coltrane ponechal svoj kvartet (McCoy Tyner, Jimmy Garrison, Elvin Jones), zdvojil basu (Art Davis) a pozval mladých progresívnych hudobníkov nastupujúcej avantgardy: Pharoaha Sandersa a Archie Sheppa (tenor), Mariona Browna a Johna Tchicaia (alt), Freddie Hubbarda a Deweya Johnsona (trúbka). To, čo počujeme, pripomenie Pollockove obrazy, pramienky farieb stekajúce po bielom plátne simultánne, takže vzájomne interferujú, prepletajú sa a miešajú, oddeľujú sa a vytvárajú záznam cesty (na rozdiel od klasickej maľby, kde maliar pracuje v danom okamihu vždy len s jednou farbou a sleduje svoju kompozíciu, ktorá nijakým spôsobom neodráža čas svojho vznikania). Je to hudobný chaos, kakofónia, absolútna abstrakcia, antihudba bez zmyslu. A predsa: ak sa začneme pýtať, niečo sa začína. Je to antijazz, alebo naopak jazz dovedený do dôsledkov? A čo je vlastne jazz: tradícia, charakteristické znaky, nezameniteľný štýl, alebo hľadanie, voľnosť improvizácie, neustála premena? Coltrane svojim spôsobom neustále spochybňoval jazz ako žáner, a to najmä po prelomovom albume Ascension. Práve tak, ako sa vnútorne spochybnil pojem „vážna hudba“, Coltrane výrazne prispel k spochybneniu pojmu „jazz“ – v oboch prípadoch došlo k prekračovaniu hraníc žánru z jeho vnútra; to, čo dnes poznáme, je skôr vágny pojem „experimentálna hudba“, územie, kam sa už dá dostať z vážnej hudby, jazzu, ale aj rocku či elektroniky. Ascension je skúškou jazzu a jeho hudobníkov. Coltrane ako líder projektu zrušil melódiu i akordy. To, čo tradične počúvame, sú improvizácie na určitú melodickú tému; čosi ako ornamenty popínavej rastliny, ktorá voľne a neusporiadane sleduje pevnú os svojej opory (melódie, ktorú má ako pôvodnú v hlave aj poslucháč – ako myslenú os ju rozoznáva aj v improvizácii). Avšak čo sa stane, keď túto oporu odstránime – ako bude reagovať a rásť popínavá rastlina, keď jej vezmeme opornú tyč; ako improvizovať bez témy? Coltraneov pokus pripomína premiestnenie jazzu mimo gravitácie, do vákua; improvizujúci hráč reaguje len na spoluhráčov, alebo sám na seba; sólo nemá tému, buduje si ju; jazz sa ocitá bez pravidiel, bez abecedy a otázka je, ako bude znieť. Ascension je radikálny pokus – a pre niekoho atentát. V Coltraneovom vákuu dostal jazz šancu kryštalizovať sám zo seba, odhaliť čosi z vlastnej abecedy, z vlastnej prapodstaty. Odrezaný od tradície – prestal byť sám sebou, alebo naopak bol sám sebou o čosi intenzívnejšie?

Ako dopadol tento pokus s jazzom? Ascension je možno fascinujúci práve v tom, že nedáva odpoveď – každý si ju môže zostaviť sám za seba; je to album, ktorý nemá pevnú gramatiku ani abecedu, a preto je stále otvorený, nezostarol a stále trvá; je to album, ktorému možno stále čeliť a ktorý stále čelí nám. V jeho chaotickej štruktúre možno stále loviť obrazce. Odvoláva sa len na minimum pravidiel, ktoré existujú mimo neho samého; generuje si svoje vlastné. Je to hra s hudobnou gramatikou. Je to výhonok americkej avantgardy 60-tych rokov, alebo naopak – návrat jazzu hlboko do bezčasovej Afriky?

Ascension v sebe nesie bipolárnosť dôležitého a prázdneho gesta; pre niektorých ide o prelom, pre iných ide o prázdny nezmysel. Nebol úplne prvým projektom svojho druhu – už v roku 1960 nahral Ornette Coleman kolektívnu improvizáciu dvoch simultánne hrajúcich kvartetov pod názvom Free Jazz – a predsa je to Ascension, čo sa považuje za ťažisko free jazzu. Možno aj preto, že Coltrane zvolil vhodnejšiu štruktúru po sebe idúcich krátkych sól, premostených kolektívnou improvizáciou, kým Colemanov zdvojený kvartet plynie v tradičnejšej, neštruktúrovanej jazzovej jazde; hlavný rozdiel bude ale asi v tom, že Coltrane dokázal nasycovať svoju hudbu duchovným rozmerom, kým Coleman – a to aj na voľnej improvizácii Free Jazzu – zostával verný poetike humoru, folklórnej a dadaistickej jednoduchosti. Ak Love Supreme bolo Coltraneovou modlitbou, Ascension je hovorením v jazykoch. Nejde o jedinú ťažko uchopiteľnú nahrávku Johna Coltranea – špecifický je aj Interstellar Space, krkolomné duetá s bubeníkom Rashidom Alim, Sun Ship, ale vlastne všetky posledné Coltraneove projekty – a predsa je tou najzreteľnejšou výnimkou Ascension. Je to zároveň album, na ktorom Coltrane nezaberá najviac miesta – je jedným z jedenástich sólistov, na svoje sólo má rovnaký priestor ako ostatní. Práve Ascension však stelesňuje to, čo Coltrane stelesňoval pre jazz: vzájomnú inšpiráciu. Coltrane sa nechal ovplyvniť Aylerom či Sandersom a zároveň pomohol uplatniť sa množstvu mladých hudobníkov (zo zostavy na Ascension sa presadili všetci, s výnimkou Johnsona a Tchicaia); Coltrane, tak ako na albume samotnom, je hlavným hýbateľom, inšpirujúcou energiou, ústrednou postavou toho celého. Aj preto je Ascension v celej svojej abstraktnosti a atypickosti paradoxne tým zásadným albumom Johna Coltranea a celého free jazzového hnutia.

 

ascension back

 

John Coltrane

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: