Kruhový denník: január 2016

bruegel detail 3   bruegel detail 2

 

 

Piatok 1. január 2016

 

Včera podvečer prechádzka zimnou otvorenou krajinou bez snehu pod jasnou modrou oblohou. Nebo je v túto dennú dobu iné na každej svetovej strane; a keďže som v reči Chestertonovho dievčatka človek, ktorý hľadí do zeme medzi ľuďmi a na nebo, keď som sám, pozoroval som toto dianie na bezoblačnom nebi so záujmom, ktorý sa nemení od detstva. Vždy je tu svet, ten veľký, opomínaný a prehliadaný partner, ktorý vedie ľudí, ktorí o ňom vedia, k nekonaniu, k zásadám tichého pohľadu. A ktorý je možno priveľký, ako more, ktoré možno vidieť v rozľahlých lesoch i vo vlnách pohorí (more ťa naučí modliť sa, hovorí portugalské príslovie). Jestvujú dva analogické, navzájom prepojené pocity. O prvom hovorí (napríklad) Pascal ako o závrati z nekonečna času a priestoru, o závrati z nepatrnosti vlastnej existencie. Ten druhý pocit sa týka ľudského sveta: nie je človek vystavený rovnako znepokojivej marginalizácii pri vedomí, že je jedným z ôsmich miliárd ľudských bytostí? Nie je jednoduché oddeliť tieto dva pocity, rozpliesť v nich potrebu zmyslu, uznania a absolútna. Náboženstvo ponúka na oba tú istú odpoveď: každý človek je rovnako priamo prepojený s vedomím absolútneho Boha a popri tejto ontologickej absolutizácii bledne aj etické sfarbenie tohto vnímania. Náboženstvo hovorí, že všetky sociálne ambície sú len zahaleným prahnutím po skutočnom, ontologickom absolútne; z rubu tejto náuky hovorí Nietzsche, že náboženstvo je len útechou slabých: tých, ktorých sociálne ambície zostali nenaplnené. Sú nám cudzie nesubstančné ontológie, povedal by Bondy… A predsa človek, ktorý má deti, stojí pred celkom zrejmou úlohou sprostredkovať svojim deťom svet, nie interpretovať, ale predstaviť v jeho otvorenosti, veľkosti a pôsobivosti. Deti, predkresťanské stvorenia. Náš pohyb je spätný, naše objavy retrospektívne; sme Kolumbovia, ktorí mieria do toho, čo bolo, skúmame svoju minulosť, svet, ktorý nejestvuje. Pretože všetky raje sú stratené raje; a pretože Ameriku možno objaviť znova, inak a dôslednejšie.

 

Ten jednoduchý, evidentný pocit, ktorý možno použiť v živote ako kompas: pocit, že sa človek k čomusi blíži, alebo pocit, že sa už od čohosi vzďaľuje.

 

Budovať zo slov priestor, ktorým majú prejsť iní.

 

bruegel pasca det

 

Sobota 2. január 2016

 

V knihách možno aj zablúdiť a stratiť sa. No vojsť do slepých, úzkych uličiek, precitnúť v uzavretom priestore a dospieť na koniec, znamená istý druh poznania a skúsenosti a teda aj nového zmysluplného východiska. Zatiaľ čo ocitať sa na otvorených križovatkách, prechádzať plynule a bez povšimnutia z jedného textu do druhého, môže znamenať poblúdenie, stratu seba samého, rozplynutie sa, na rozdiel od toho jasného, zreteľného, hmatateľného sebauchopenia v definitívnosti slepej ulice. V ťažobe vlastného tela.

 

So sebauvedomením si uvedomujeme aj svet, súradnice a vzťahy, v ktorých jestvujeme. Okolo vedomých bytostí akoby jasne a zreteľne jestvoval aj kúsok toho sveta, ktorý obývajú. Uvidieť seba znamená uvidieť sa v určitom svete, uvidieť jeho fungovanie.

A naopak: nepoznať sa znamená nepoznať svet, do ktorého každá bytosť náleží.

Každá vedomá bytosť teda so sebou nesie istú podobu sveta.

 

Je teda možné predstaviť si isté typy bytostí v ich vlastnom svete, na rozdiel od predstavy jediného, spoločného sveta. Tak ako chápeme, že rôzne zvieratá obývajú iné svety, odlišné od nášho, mohli by sme pripustiť, že keďže nie sme všetci rovnakou ľudskou bytosťou, neobývame ani rovnaký svet. A tak ako nepresviedčame psy a hrochy, že ich predstava sveta je mylná, je podobne márne usilovať sa o to pri iných ľuďoch.

Sú ľudia, ktorí si fungovanie sveta predstavujú na zákonoch zištnosti: a je to skutočne ich svet. Tak ako jestvujú ľudia s precízne vystavanou teologickou štruktúrou univerza: a je to ich svet. Swedenborgovo podobenstvo o takej podobe neba a pekla, aké si stvoríme, platí v istom zmysle už o tomto svete.

To, ako zadefinujeme seba ako obyvateľa, hovorí o svete, ktorého sme obyvateľom. Vytváraním seba vytvárame svet.

 

Text je teda vedomou existenciou, kreovaním vlastného statusu obyvateľa, demiurgickou stavbou sveta, zákonodarstvom vlastnej republiky cez vnútorné komentovanie textu, cez vlastné áno a nie.

Vedecký text je rovnako ako posvätný text ústavou.

Zdá sa, že nikdy nejestvoval svet bez textu, svet bez svojej ústavy. Vždy sme obývali text (a od istého momentu sme boli nielen jeho čitateľmi, ale aj vykladačmi, komentátormi, recenzentmi, spoluautormi). Svedčia o tom vždyprítomné príbehy a mýty, ako aj poukazy na textovú podobu sveta („na počiatku bolo Slovo“).

Svet ako vôľa a predstava autora (a čitateľa). Intentio auctoris, intentio lectoris. A napokon zámer textu. (Predstava sveta ako spontánneho textu; „sebabľabot“; šum.)

 

Existuje teda legitímna otázka, či má svet svoj jazyk. Ak existuje jazyk, existuje možnosť porozumenia, pochopenia zmyslu či prinajmenšom kódu. Existuje súbor pravidiel, štruktúra.

Otázka autora bola spochybnená (bola?). To je predstava, že jazyk sa sformoval svojbytne, že pôvodný chaos vykreoval štruktúru jazyka, že ontológia je semiológiou jazyka stvorenia, ktorý má svojich používateľov (hmota, resp. časopriestor), no nie autora. Fyziku chápeme ako gramatiku tohto jazyka. (Sú možné iné svety s inými fyzikálnymi zákonmi – jazykmi.)

Svet si nevieme predstaviť inak ako príbeh.

 

Svet: celok, ktorý poslúcha isté zákony. Všade vo svete, v každom kúsku hmoty, jestvujú a pôsobia tie isté zákony. Je to v niečom fascinujúca predstava: prečo každá častica, každý bod vo vesmíre, rešpektuje tieto zákony – používa ten istý jazyk?

Rovnako fascinujúca je aj opačná predstava: svet, ktorého časti nerešpektujú rovnaké zákony, nepoužívajú ten istý jazyk.

Je možný chaos – absencia akéhokoľvek jazyka? Bytie bez štruktúry, zákonov, systému? Nepoznáme náboženstvo ani filozofiu, ktoré by dokázali vytvoriť takýto obraz. Neviem o tom, že by to dokázala veda. Nepoznáme ani onen prazáklad, ktorý by mal byť zbavený akéhokoľvek zákona (jazyka): už hmota a energia sa zdajú byť artikuláciami tohto prazákladu.

Možno je najbližšie takejto predstave náboženské myslenie: mystické nazeranie na spôsob Majstra Eckhardta, jeho nazeranie božského, toho prvotného pred bytím, aj pred bytím Boha.

Jazykom nazeráme predjazykové (mimojazykové) bytie (nebytie).

Alebo: ako môžu postavy počítačovej hry kontemplovať možnosť mimosoftvérového bytia. Jedine vďaka programátorovi?

 

bruegel feb

 

Pondelok 4. január 2016

 

O jarabine píše Johanides v Najsmutnejšej oravskej balade – v súvislosti s otcovým hrobom (hrobom Jána Brechára). Keď popisuje pohreb (otca i strýkov), popisuje osamelú jarabinu a tristoročné bresty a vzápätí pocit: že hoci si s otcom nikdy nebol blízky, bol s ním v skutočnosti zrastený a možno bol ako konár, ktorý si neuvedomuje kmeň.

 

bruegel klananie

 

Sobota 16. január 2016

 

Dnes v snehu, v bielej krajine, na snežnom vrchu nad tou monotónne sivou krajinou permanentnej nespavosti. Aj nebo dnes bolo zimné, farby súmraku, snežné oblaky. Hranica dvoch ročných dôb. Prvým zobrazením sneženia v Európe by malo byť Bruegelove Klaňanie z roku 1567.

 

XIR3675 Landscape with the Fall of Icarus, c.1555 (oil on canvas) by Bruegel, Pieter the Elder (c.1525-69); 73.5x112 cm; Musees Royaux des Beaux-Arts de Belgique, Brussels, Belgium; (add.info.: Icarus seen with his legs thrashing in the sea;); Giraudon; Flemish,  out of copyright

 

Nedeľa 24. január 2016

 

Revenant: film, ktorý na mňa pôsobil ako meditácia o ľudskej púti veľkým a nehostinným svetom. Akoby sa v ňom podarilo – obrazom, tempom, hudbou – dostať do prvej línie tento meditatívny rozmer, spôsob rozprávania, ktorý skôr ukazuje, než rozpráva – a až v druhom slede je konkrétny príbeh, obsah, slová, postavy a dej. V tomto príbehu je čosi pravdivé, čosi zásadné z ľudskej existencie.

Svojim spôsobom je to film, príbuzný rumunskému Aferim (len – vedome – pôsobivejší, väčší, výraznejší). Potešila ma nenápadná, dojmy podčiarkujúca hudba – aj hudba je v tomto filme skôr kvôli obrazom, kvôli atmosfére, než kvôli dramatickosti; aj ona pôsobí ako celok, ako náhľad zhora, na celok života, na celok určitého sveta, nedramatického, plynúceho, v ktorom sa možno odohrávajú príbehy a drámy, no ako drobné epizódy maličkých bytostí uprostred rovnovážne plynúceho veľkého času nedramatickej krajiny. Je to ako na Bruegelových veľkých krajinách, v ktorých sa kdesi v rohu topí Ikarus, no jeho pád a výkrik je pohltený veľkým tichom sveta, rovnomernosťou makrokozmu. Aj v tomto filme je veľa záberov na veľkú, chladnú krajinu, na plynúcu rieku, na svet ľahostajný k ľudským mravcom.

 

Mr. Robot: seriál, ktorý o hackeroch a iných revolucionároch hovorí nevzrušivo toto: ich zdanlivý boj proti systému vyrastá na fakte, že ich životy sú na tomto systéme plne závislé. Že ich životy sú, pri objektívnom náhľade, vlastne plytké, orámované a vyplnené z najväčšej časti práve tým systémom, proti ktorému deklarujú boj. Sú plne v matrixe, ktorý im prekáža – a navyše odôvodnení jedine svojim nepriateľom, bez ktorého prestávajú existovať.

 

Napadol sneh, zmenili sa všetky farby, na snehu ležia iné tiene. Biele noci; vlastný mihotavý tieň v mesačnom svetle. Nová, biela stránka sveta. S ktorou sa môže začať čokoľvek. Píšem poznámky o pôsobiacej neviditeľnosti hudby.

 

bruegel triumf

 

Sobota 30. január 2016

 

Dojem rýchlo a pomaly bežiaceho času môže súvisieť s tým, o akú činnosť ide, presnejšie: či ide o činnosti, pri ktorých zo seba vychádzame von, alebo o činnosti zvnútornenia, pri ktorých sme plne sami sebou, bez úniku inde. Deťom plynie čas pomaly aj preto, že ich život je permanentným zvnútorňovaním, sú vo všetkom, čo robia, prítomné. V dospelosti a v zamestnaní veľmi často vystupujeme zo seba, ponárame sa do iných, cudzích dejov, v ktorých náš čas už neodmeriava ten rozvážny tikot vnútorných, duševných hodín. Život kedysi plynul pomalšie, pretože človek bol obklopený vecami a činnosťami, ktoré boli ním samým, vychádzali z neho, niesli jeho podobu. Ak by sme sa dnes presťahovali do prostredia tej uplynulej doby – ako to urobil Jung vo svojej vile, zariadenej rovnako ako v stredoveku – a ocitli by sme sa bez všetkých technických vymožeností, ktoré nás vlastne prenášajú časom bez toho, aby sme sa sveta museli dotýkať, náš čas by sa spomalil. Televízia, počítače, telefóny, internet, doprava, práca – to všetko nás odvádza od dotyku, od nás samých, od času, ktorý plynie v nás samých – a takto sa rodí ten rýchlo plynúci, stopu nezanechávajúci čas, utekajúci po dňoch, týždňoch a rokoch. Ľudia chodia opäť prežívať čas do archaických činností – do práce v záhrade, do prechádzky v lese, do plávania v mori alebo nepálskych trekingov: synchronizujú vonkajší čas s vnútorným, podieľajú sa na plynutí času, na chvíľu ho cítia a uchopujú, dotýkajú sa ho a prežívajú.

 

Smrť býva absurdná aj preto, lebo ľudský život býva v jej okamihu uzavretý – je to nelogický, náhly a nezmyselný koniec bez dovŕšenia, uspokojenia, naplnenia. Zavŕšiť život sa podarí len málokomu – uzavrieť svoj život ako dielo, ako mýtus, ako dobre vyrozprávaný príbeh, v ktorom finálna bodka príde v pravý čas, po odoznení pointy.

 

159:2011.206

 

Obrazy: Pieter Bruegel

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: