Oblaky II

peter rostovsky epiphany model

Peter Rostovsky: The Epiphany Model, 2004

Oblaky vo výtvarnom umení

 

Fra_Angelico

Fra Angelico: Snímanie z kríža (1432-1434), počiatky oblakov.

 

Optimista, cituje Chesterton zvláštnu vetu malého dievčatka, hľadí dohora, kým pesimista pozerá do zeme. Azda nejestvuje iný sprievodca ľudstva, ktorý by tu bol po celý čas a nezmenený, tak ako nebo; a tak je zvláštne, že oblaky, prinajmenšom v západnom umení, nachádzame pomerne neskoro. Oblaky sa vo výtvarnom umení skutočne objavujú až v renesancii – ešte nie u Giotta, ale už u Fra Angelica (1387 – 1455). A v 15. storočí, u Andrea Mantegnu, Giovanni Belliniho a Antonella da Messinu už oblaky dosahujú svoj plný výraz a poukazujú na obe stránky Chestertonovho citátu: zjavujú sa v dualite tých, ktorí pozerajú do zeme, ako znamenie pre tých, ktorí hľadia na nebo. V ázijskom umení sa so zobrazovaním oblakov – realistickým i symbolickým – stretávame omnoho skôr, v Európe sa v rámci symbolického, zjednodušeného zobrazovania v podstate nevyskytujú a skutočné, pôsobiace oblaky poznáme až z renesancie. Zjavujú sa definitívne a nezadržateľne – čosi, čo sa v tom období otvorilo v ľudskej vnímavosti, objavilo pre umenie aj pôsobenie oblakov. Do pôsobnosti tejto novej citlivosti, objavenej v renesancii a platnej dodnes, spadajú aj oblaky. U Dürera grafika majú ešte povahu symbolu, čohosi na rozhraní neba a zeme, spojeného s anjelmi a nebeskými zjaveniami, kým Dürer maliar už objavuje vážnu krásu oblakov osebe.

Full title: The Agony in the Garden Artist: Andrea Mantegna Date made: about 1458-60 Source: http://www.nationalgalleryimages.co.uk/ Contact: picture.library@nationalgallery.co.uk Copyright © The National Gallery, London

mantegna agony

Andrea Mantegna: Kristus v Getsemanskej záhrade, dve verzie z rokov 1455-1460. Spiaca trojica je renesančnou alternatívou k anjelskej trojici Andreja Rubleva; ešte ikonickejšie zobrazenie dosiahne Pieter Bruegel s tromi ležiacimi lenivcami (1567).

 

S podobným prechodom od symbolického k subtílnemu pôsobeniu váhy sveta sa stretávame u Mantegnu – na Sv. Šebastiánovi ešte votkal do tvaru oblaku podobu jazdca na koni, s ktorým však definitívne odchádza symbolická podoba oblakov (tak ako symbolická geometria krajiny za Šebastiánom) – v tom istom období maľuje aj Krista v Getsemanskej záhrade, kde síce anjel vystupuje z oblaku, no večerné nebo na pozadí už pôsobí svojou vlastnou, jemnou a nežnou melancholickou hudbou. Zdá sa, že práve toto – melanchólia, ktorou na nás dýcha večerne pokojné nebo na Belliniho Pozemskom raji či mystikou každodennosti žiariace nebo Sv. Šebastiána Antonella da Messinu – je tým, čo sa v renesancii definitívne zjavilo a odkrylo pôsobenie oblakov. Vieme, že stredovek poznal melanchóliu ako hriešnu chorobu duše, kým v renesancii ju Marsilio Ficino, Pico della Mirandola a Petrarca odomkli z truhlice a roztvorili jednotlivca tej neznesiteľnej (neznesiteľne bolestivej i krásnej) presile sveta. To, čo vyžaruje z renesančných obrazov, je šírka, otvorenosť rozpriestraneného sveta a osamelý jednotlivec pod týmto náhle šírym, krásnym, no až bolestivo roztvoreným nebom. Da Messinov Šebastián je melancholickou meditáciou o zmysle života v zmysle Chestertonovej klasifikácie – na rozdiel od Šebastiána, ktorý jediný hľadí nahor, sú všetky postavy v pozadí pripútané k zemi – pohľadmi, gravitáciou, pohodlnosťou a ospalosťou. Sv. Šebastián sa v okamihu smrti odpútava od zeme a smeruje nahor v okamihu najkoncentrovanejšej pozornosti, kým vojak v pozadí, vystretý na dlažbe, spí tupým spánkom apatickej nevšímavosti ako najpádnejší dôkaz gravitácie (tej, ktorá pôsobí i na dušu). Sv. Šebastián je jedinou skutočne slobodnou postavou na obraze, pretože sa oslobodil od gravitácie pozemského. Je nemožné odmyslieť si od tohto výjavu nebo: bola by to mravoučná legenda, prosté podobenstvo, ak by sa táto scéna odohrávala v interiéri alebo so zlatistým, ornamentálnym nebom stredovekých iluminácií. Toto nebo je však ľahučko, oslnivo prázdne a zároveň bolestivo znepokojujúce. Je tou každodennosťou ospalého poludnia, ktoré v pozorných, nespiacich vzbudzuje odpor k letargii zabudnutia, nemo hlási dôležitosť každodenného boja o čas a zmysel života. Toto je nebo nad budovami mesta, opakujúce sa každodenne nad strechami všetkých miest sveta. Je to toto nebo, ktoré je bodom napätia medzi prebudenou pozornosťou a letargiou každodennosti, medzi interiérom a otvoreným priestorom, medzi mestom a prírodou, pozemským a nebeským.

Renesancia je prebudením oblohy, cez ktorú sa zmysel prepaľuje do každodennosti okamihu.

ruisdael5

Jacob van Ruisdael (1628-1682), prvá veľká oblačná abeceda.

Zlatou érou zobrazovania oblakov je nizozemské a flámske maliarstvo 17. storočia. Táto veľká epocha prináša do maliarstva novú tému civilnosti, nový typ mystického vyžarovania krásy z jednoduchých, každodenných výjavov bezprostrednej skutočnosti. Také sú interiéry, zátišia, zobrazenia miest i krajinomaľby – prechod od náboženských výjavov k vnútornej kráse sveta osebe. Táto epocha vytvorila niekoľko majstrov, špecializujúcich sa na oblaky – kým krajina býva ešte štylizovaná, oblakom už nič nechýba. Prvé pokusy Belliniho s tónmi oblohy (tlmená šedá Piety a extrovertná presvetlená Madony na lúke) tu prerastajú do najširšej škály dramatických tónov – skúšajú sa všetky denné i nočné doby a najrôznejšie nálady oblakov. Ruisdael, Neer, Koninck či Cuyp maľujú v prvom rade oblohu. Nepochybne ide o Bruegelove dedičstvo, ktoré sa vydalo niekoľkými smermi: Avercamp, špecialista na zimné scény, maľuje tlmené zimné svetlo, no žiadne oblaky; zatiaľ čo Ruisdael sa sústreďuje na oblaky, najčastejšie za veterných dní, v ktorých sa svetlo a tieň rýchlo a dramaticky presúvajú otvorenou holandskou krajinou. To, čo vidíme, je výraz krajiny, ktorej mimiku stvárňuje v prvom rade obloha a svetlo.

cuyp & father

Jacob a Aelbert Cuyp, otec a syn, línia prechodu.

Asi najdecentnejším maliarom oblohy z radu veľkých holandských majstrov bol Aelbert Cuyp. Jeho obrazy sú výjavmi bežného, tichého sveta, ktorý však vyžaruje tajomnú, len vo výnimočných okamihoch uzretú krásu. Na túto tichú, mĺkvu krásu sveta nás na jeho obrazoch najčastejšie upozorňujú práve oblaky (tak, ako tomu býva aj v skutočnosti, aspoň pri mne: oblaky, tajomní poslovia). Cuypove oblaky sú tichými víziami, akoby ukradomky uzretou krásou tohto sveta, prichytenou maliarom za hlavami nič netušiacich, do sveta ponorených ľudí. Cuypove obrazy sú ako moment znehybnenia, jedného nádychu, v ktorom všetko stíchne a my prichytíme svet v okamihu vzácnej krásy, za ktorou netreba nikam cestovať. Cuypova krása nekričí ani nemáva. Obdivujeme jej decentnosť a ticho. Je to vždy okamih, zvláštny večer; všetko je také, ako vždy, kulisy dôverne známeho mesta, no v tomto okamihu sa na pozadí odohráva ta tajuplná a bolestná krása sveta. Cuyp nám otvoril dvere do okamihu svojej kontemplácie nad týmto vesmírnym divadlom. Aj u Aelberta Cuypa nájdeme genézu objavovania oblakov. Portrét chlapca a dievčaťa s kozou a ovcami je spoločným dielom Jacoba Gerritsza Cuypa a jeho syna Aelberta (Aelbertov otec, strýko i starý otec boli významnými holandskými maliarmi; Aelbertovo majstrovstvo je dnes cenené najväčšmi). Otec Jacob namaľoval postavy v popredí; oblaky a rozptýlené svetlo melancholického súmraku sú nepochybne dielom jeho syna, ktorý pre holandské maliarstvo vydobýjal výraznejší podiel oblohy a svetla. Ak z obrazu odstránime postavy, uvidíme typickú scénu Aelbertových neskorších plátien: čriedu dobytka v krajine zaliatej tichom podvečerného svetla. Z úmyselne vystavanej scény s pózujúcimi postavami sa stáva čosi iné: okamih pozastaveného dychu maliara, ktorý sa stal počas každodennej vychádzky tichým svedkom význačného momentu.

carus dresden

Žiak a učiteľ, Carl Gustav Carus a Caspar David Friedrich a nebo nad Drážďanmi.

2-L13-A1-1830 (181183) Friedrich, Caspar David 1774-1840. 'Der Abendstern', um 1830/33. Öl auf Leinwand, 32,3 x 43 cm. Frankfurt a.M., Freies Dt. Hochstift.

Goethe navrhol Friedrichovi sériu malieb oblakov, ktoré by ilustrovali meteorologické výskumy Luka Howarda a vytvárali akýsi nový, vedecký, celistvý prístup k oblakom, ktorý by prekonal fragmentárnosť romantizmu. Friedrich odmietol a za jeho postojom možno cítiť odmietanie Goetheho encyklopedického, univerzalistického prístupu k oblakom a prírode vôbec. Friedrichov postoj k oblakom možno chápať ako pozíciu tragického romantizmu, protikladného ku Goetheho klasicistickému, pozitivistickému optimizmu. Goethe dával maliarom do pozornosti Ruisdaela, v snahe odviesť ich od romantizmu (v roku 1816 publikoval text „Ruisdael ako básnik“).

 

Caspar David Friedrich bol zvláštny maliar. Maľoval romantické výjavy a predsa sa práve o ňom dá povedať, že zastal na hranici a neskĺzol do pátosu či gýča. Veľkí umelci – nota bene romantici – sa nevyhýbajú veľkým citom; tie patria k životu. Beethoven, Shakespeare či Friedrich ich tematizovali bez toho, aby sme ich radili ku gýču: a bez veľkých citov a veľkých gest by neboli veľkí. Friedrich pristupuje k veľkoleposti, ale zastaví sa. Ukazuje nám, no nehovorí. Veľké diela nehovoria – nechávajú priestor pre komentáre na nás. Platí to aj o Friedrichových oblakoch: nestavia ich do centra, nie sú témou osebe, a predsa – a práve preto – tu sú. Na rozdiel od Cuypa, ktorého postavy patria k svetu, sú zaplavené svetlom a sú integrálnou, harmonickou súčasťou sveta, ktorý maliar mlčky pozoruje, Friedrich maľuje tichých, osamelých pozorovateľov. Tí už nie sú integrálnou časťou sveta: sú z neho vydelení, ako správni melancholici. Majú odstup od krásy. Sú smutní, zúfalí, premožení svetom, jeho veľkosťou a krásou? Tieto otázky nepatria ku Cuypovým postavám, zatiaľ čo Friedrichove postavy nie sú ničím iným než tmavými otáznikmi na kontrastnom pozadí prírody. Otáznikmi, nie výkričníkmi; nie sú to zvolania ani deklamácie, Friedrich nerozpráva, ale ukazuje.

Carl Gustav Carus by mohol byť Friedrichovým pseudonymom alebo alter egom: bol to však skutočný človek, Friedrichov žiak a navyše biológ, ktorého výskum v oblasti nevedomia si cenil (takisto Carl Gustav) Jung. Niektoré Carusove obrazy by mohol namaľovať aj Friedrich. Spojení sú najmä v dvojici obrazov, ktorých témou je večerný pohľad na Drážďany; trochu paradoxne namaľoval žiak ten svoj o nejakých osem rokov pred svojim učiteľom.

turner2

William Turner: Raby Castle (1817)

 

Dvaja britskí maliari, William Turner a John Constable, boli vlastne prvými impresionistami, alebo prinajmenšom ich priamymi predchodcami. A John Constable bol pravdepodobne prvým maliarom, ktorý celé obrazy zasvätil len pohľadu na nebo, bez akýchkoľvek iných prvkov krajiny. Ak je kľúčovým slovom pre Turnerovu tvorbu svetlo, pre Constabla sú tým slovom oblaky. Constable je akoby priamym pokračovateľom Ruisdaela: maľuje krajiny s dramatickými oblakmi, kreslí si štúdie oblakov, často sa venuje mohutným mrakom zaveseným nízko nad morom, snaží sa zachytiť búrku. Asi žiadni iní maliari nespravili pre maľovanie oblakov viac. Constablov projekt je natoľko obsiahly, že si ho v rámci tejto štúdie ani netrúfam rozoberať. A predsa: celá táto maliarska abeceda oblohy ma necháva pomerne chladným. Použijem nevhodné prirovnanie: ak erotika ťaží z náznaku a zabíja ju doslovnosť či naturalistickosť detailov, tak to isté platí o všetkých tajomných a výnimočných veciach. Záblesk trvá vždy len sekundy a extáza je záležitosťou okamihu. Cuypa som objavoval sám a postupne, k jeho oblakom a ich tichému svetlu sa treba prepracovať. Mystický záchvev je to jediné cinknutie triangla v obvyklej konštelácii vecí, ktoré svet osvetlí zvláštnym svetlom. „Nie to, aký je svet je mystično, ale to, že je,“ hovorí Wittgenstein. Najsilnejšie na mňa pôsobia zobrazenia oblohy, v ktorých je nebo len prvkom, časťou celku, trianglom v orchestri; scény dojemnej každodennosti, dôverne známych vecí, z ktorých vystupuje svetlo zásadnej skúsenosti s podstatou: najzreteľnejšie to vidieť na impresionistoch.

pissaro1

Camille Pissarro: Cesta v Louveciennes (1872)

 

 

Z impresionistov sú mi najbližší Sisley a Pissarro: pre mäkkosť výrazu, intimitu scenérií, pre rozozvučanie akordu vzácneho v každodennom. Ich obrazy zobrazujú archetypy známych krajín, naplnených vzácnym časom pôvabného okamihu prítomnosti. Mäkkosť nenápadných, nevýrazných scén je preniknutá intimitou prežívanej prítomnosti: šedé zimné dopoludnia, opustenosť jasných jarných dní, okamihy, ktoré v nás roztvárajú mystické satori všedného života, hlbšieho vniknutia do tu a teraz. Výnimočnosť všedného, znovuobjavenie typického svetla, precítenie substancie určitej dennej a ročnej doby. Výjavy týchto dvoch maliarov majú svoj charakteristický akord, pripomínajú farebné detské spomienky, v ktorých vystupuje dôverne známy svet každodennosti a cez ktoré si naša vnútorná skúsenosť so svetom definuje pojmy „jar“, „letné popoludnie“, „jesenný súmrak“. Sú to objavy, ktorých predmetom je domov; najfascinujúcejšie zistenia sa veľmi často týkajú tých najdôvernejšie známych vecí. Dobrí spisovatelia nám osvetlia to, čo sme mali pred očami a možno dokonca v skúsenosti, no len v tej hmlistej, neuvedomenej: čosi obdobné dosahujú aj dobrí maliari, ktorí nás učia dívať sa inak. Výjavy Sisleyho i Pissarra sú nám „dôverne známe“ a „povedomé“ súčasne, čosi, pre čo má angličtina výstižný pojem „familiar“, v ktorom je obsiahnutá intimita rodiny (family) i dôvernosť „priateľstva“ (famelier) starej francúzštiny, teda niečo, čo je nám blízke a dôverne známe a zoznamovali sme sa s tým počas dlhého obdobia. Pri týchto obrazoch stojíme ako pred spomienkami na množstvo chvíľ, rozsiatych v čase a teraz spojených esenciou nálady do jediného výjavu. Stáva sa, že človek zostane stáť pred kamenným múrikom, tieňmi na stene nejakej budovy, alebo pod nejakým oblakom – a pátra v pamäti, odkiaľ, z akého hlbokého sna detstva tieto výjavy pozná; sú bežné a pritom neobyčajne vzácne.

Monet nemá tento mäkký akord – je to objaviteľ a originálny maliar, ktorý svoje objavy prezentuje v zvučných, ostro znejúcich akordoch; nie je to tlmené prítmie a jas harmónie, ale skôr výkrik či zvolanie. Monet je zrejme najvynaliezavejší z impresionistov, ktorý pootváral najviac dverí do nových priestorov a aj jeho neskoré diela – ako napríklad séria lekien, ktoré maľoval po šesťdesiatke – majú v sebe iskru objavnosti.

grimshaw Humber docks 1884

Atkinson Grimshaw: Humber docks (1884). Grimshaw bol špecialista na nočné oblaky, podobne ako pred ním napríklad Aert van der Neer.

 

Najvzdialenejší sú mi Renoir a Manet, impresionisti, ktorí svoju pozornosť venovali viac ľuďom než prírode, viac technike než predmetu. Je otázne, či Manet vlastne má byť označovaný ako impresionista; ak Monet otváral dvere, Manet bol ten, kto do takto otváraných dverí vchádzal – namaľoval niekoľko vyložene „impresionistických“ plátien, ale akoby na nich ukazoval to, čo objavili iní. Jeho najreprodukovanejšie plátna – Olympia či Raňajky – nemajú veľa spoločného s ostatnými členmi skupiny a prezrádzajú Manetove vzory; skvelý je však jeho malý flautista, ktorý je ozvenou Goyových obrazov. Renoir si vytvoril vlastný štýl, ktorý ho bezpečne odlišuje a zameriaval sa viac na spoločnosť a postavy. Sisley, Pissarro, Courbet, Cuyp či Bruegel sú maliari, cez ktorých obrazy prehovára svet; ich oblaky sú ozvenou našich vlastných zážitkov s oblakmi, maľujú rozochvenosť vnímavosti v stretnutí so svetom, ktorý je náhle zrkadlom, zrkadliacim našu vlastnú tvár či tvár Boha. Renoir je iným typom maliara: svet (kosmos) sa v jeho dielach nezrkadlí, nanajvýš je to mundus – sú to obrazy zrkadliace svoj vlastný štýl ako vynález, zrkadlo obrátené dovnútra, nie von. Jeho predkom je skôr Rubens než Constable či Turner.

Impresionizmus sa stáva zaujímavou križovatkou, bez ktorej si dnes nevieme predstaviť moderné umenie. Cézanne stelesňuje rôznorodosť impresionistických ciest: jeho Samovrahov dom z rokov 1872-73 mohol namaľovať Pissarro, ktorého vplyv a práca so svetlom sú tu citeľné, no už o desať rokov neskôr maľuje Cézanne plátna, ktoré možno označiť za postimpresionizmus a majú viac spoločné s modernou a kubizmom, než s impresionistami. Vo van Goghovi je ešte intenzita videnia, dohnaná až k bolestivej neznesiteľnosti, u Seurata či Gaugina však už ide o intenzitu výrazu: o silu maliara, nie sveta, čo je prístup, ktorý si osvoja nielen postimpresionisti Bonnard a Vuillard, nerezignujúci ešte na tému vonkajšieho sveta, ale aj avantgardy začiatku 20. storočia, ktoré sa definitívne vzdajú figuratívnosti. Degas a Toulouse-Lautrec sú takisto ako Renoir maliarmi ľudí, ktorých výraz je sociálny, nie prírodný: je to impresionizmus nálady a pocitov ľudí, nie svetla a ročnej doby, tak ako je tomu napríklad na slávnom Absinte Edgara Degasa.

 

pissarro 1887

Camille Pissarro: Žena v poli (1887)

Z pozície oblakov tak to, čo mňa osobne zaujíma najviac – priame oslovenie sveta, okamih kontaktu či porozumenia cez konfiguráciu oblakov, svetla a pocitu – reprezentujú Sisley, Pissarro, Monet: spomedzi impresionistov títo traja zrkadlia okamih, ktorý nás donúti zastať a zapojiť „uvoľnenú koncentráciu pozorovateľov signálov“, čosi, čoho najdôslednejším literárnym ekvivalentom sú analýzy Marcela Prousta. Blízki sú mi aj mnohí iní: Seurat, van Gogh či Bonnard, no to už nie sú oblaky, o ktorých je tu reč. Pissarro maľoval isté obdobie spoločne so Seuratom, no jeho obraz Žena v poli z roku 1887, akokoľvek pointilistický z hľadiska techniky, je prežiarený tým neomylne mäkkým pissarrovským svetlom, o aké sa Seurat, „neústupčivo tvrdý“ (alebo „chladný“) vo svojej technike, nikdy ani nepokúsil. A je to toto svetlo, čo nás s Pissarrom prenáša do onoho letného dňa, do zážitku letného dňa osebe, naplneného omarujúcou nehybnosťou podfarbenou cvrlikaním svrčkov s jemnými, tichými oblakmi nevinne sa vznášajúcimi nad presvetlenými korunami jabloní. Van Gogh je génius, ale jeho oblaky nespoznávame vo svojich vlastných zážitkoch: videli sme ich len raz, na jeho obraze, sú nezameniteľné nielen s inými maliarmi, ale aj s akýmkoľvek pozorovateľom (to isté možno povedať o El Grecovi). Napokon, sú aj maliari bez oblakov. Vermeer nám zanechal jediný obraz s oblakmi, Schiele prakticky žiaden.

 

 

XKH141325 Waft of Mist, c. 1818-20 (oil on canvas); by Friedrich, Caspar David (1774-1840); 32.5x42.4 cm; Hamburger Kunsthalle, Hamburg, Germany; German, out of copyright

  

Caspar David Friedrich: Hmlisté ráno (1818-20)

 

V 18. a 19. storočí bolo na tému oblakov namaľované zrejme všetko; oblaky sa stali súčasťou maliarskeho repertoáru univerzálne naprieč Európou. Zostal posledný krok: vytvoriť oblaky. Nie v imaginácii, variovaním oblačných tvarov na plátne, ale vytvoriť reálne, hmatateľné oblaky.

Toto imitátorské demiurgické gesto je nutne ironické. Oblaky reprezentujú všetko, čo možno označiť za prirodzené, ležiace mimo sféry ľudského. Vznikajú spontánne, bez ľudského zásahu a pričinenia. Ich tvary a formy sú nepredpovedateľné a sú výsledkom tak zložitých a premenlivých vplyvov, že nie sme schopní ich sledovať a vypočítať. Svojou polohou sú mimo dosahu ľudí (až do čias nedávno skonštruovaných lietadiel), nedostupne vysoko mimo sféry človeka. A napokon, esteticky reprezentujú spontánnosť okamihu, hru svetla, náhody, okamžitosti tvarov – sú teda čímsi ako darom, náladou, ktorá vo svojej decentnosti a precíznosti stojí úplne mimo našej vôle, estetiky, vplyvu.

Vytvoriť oblaky teda znamená absolútne umelý zásah do niečoho, čo je odjakživa vnímané ako stelesnenie prirodzenosti a spontánnosti vznikania. Každý tvorca oblakov si preto nutne uvedomuje ironickosť svojho gesta, malichernosť svojej demiurgie.

warhol silver clouds

Andy Warhol, Billy Klüver: Silver clouds (1966)

 

Dokonale ironickým konceptom sú Warholove a Klüverove Strieborné oblaky (Silver clouds, 1966). Úmyselne zjednodušený tvar i materiál, obmedzenosť na jednoduchý priestor a technológiu ventilátorov sú však doplnené jednou špecifickou funkciou: návštevníci sa môžu oblakov dotýkať a určovať ich pohyb, každý divák je teda symbolicky povýšený na toho, kto môže oblaky kreovať, premiestňovať, koho vôli a bezprostrednému dotyku podliehajú. Kým Magritte sa pohráva s bytím sveta a oblakov a jeho obrazy slúžia ako vtipné a provokatívne otázky filozofom, no ponecháva oblakom ich tajomstvo a skrytosť večnej otázky, Warhol odovzdáva svoje zjednodušené, miniaturizované ligotavé oblaky („oblaky“) priamo dotykom rúk návštevníkov galérie. Oblaky sa takto stali predmetom zábavy a konceptom popkultúry, ktorá hlása: všetko (vrátane oblakov) pre všetkých.

 

Sung

Oblaky ako výrazný výtvarný prvok sa v Číne objavujú už v druhom storočí pred n. l., ako ukazujú oblačné ornamenty na truhle z Changsha. Vzápätí ich nachádzame ako súčasť nebeských náboženských výjavov. Neskôr sa v maľbe objavuje aj ich realistické zobrazenie a stáva sa z nich dôležitý prvok krajinomaľby. Spoločne s vodnými plochami sa oblaky – často v podobe hmiel – stávajú dôležitým prvkom celkovej kompozície krajinomalieb ako podoba prázdna, pokoja a ticha, čo je nevyhnutný prvok jemnej harmónie krajiny, rozloženej do viditeľného i neviditeľného, prítomného i neprítomného. Oblaky sú kľúčovým prvkom, vďaka ktorému je celková kompozícia dotiahnutá až do bodu „hraničnej harmónie“, ktorá je súčasne dokonale prirodzená a absolútne vykonštruovaná – oblaky dodávajú krajine snivosť, meditatívnosť, prvok pokoja, večnosti a uzavretosti do seba, teda určitej stálosti, ale zároveň aj dynamiky premenlivosti a bezprostrednosti okamihu.

 

Reklamy

2 komentáre to “Oblaky II”

  1. fiula Says:

    Genialny pocin, genialny pohlad, vnimanie, schopnost pozorovat. Az mnou zavist (pozitivna) hnula, dakujem. Tu kde byvam, z bytovky do bytovky si vidime, kazde rano sledujem z okna polku obolhy smerom na vychod a v okne oproti s cigaretou a kavou na parapete bielovlasy panko sleduje druhu polku oblohy (nemoze vidiet ten vychod, leda ako odraz v oknach na nasej bytovke). Niekedy je ten vychod slnka ohromujuco ruzovy alebo oranzovy, zaplava oblakov na nebi, ako keby nebo horelo. Neodolam fotim si to mnohokrat, lebo o par minut je uz nebo ciste a vsetci spaci prisli o nebeske divadlo…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: