Kruhový denník: december 2015

dec (1)

 

 

Štvrtok 3. december 2015

 

The Blessed Beat: MIV. Existujú rôzne prístupy k hudbe: napríklad hudba komponovaných, dôsledne premyslených a vybrúsených skladieb. Jestvuje hudba pekná, príjemná, ale nie nutne zaujímavá. Jestvuje hudba ako pleasure, ale aj hudba ako adventure. Tento projekt je tým druhým prípadom. The Blessed Beat je hudba, ktorá funguje v určitom kontexte – v kontexte istého gesta. Tento album nie je premyslenou kompozíciou s gramatikou tradičnej estetiky. Je to krok na ceste, ktorý poukazuje na celú cestu a na cestu ako takú. Je to hudba s gestom improvizácie, hudba ako výzva, dobrodružstvo. Existuje aj iná hudba (iné hudby) – napríklad hudba, fungujúca ako dielo vytesané do mramoru, pevné, presné a nemenné. Tento album je niečím celkom iným: je to happening, surový materiál, rozmazaný záber, ktorý navyše nemá pevný rám. On sa totiž vôbec nemá vešať na stenu.

 

 

Sobota 5. december 2015

 

Kosinski: Pomaľované vtáča. Vyčítať tejto knihe preháňanie, očierňovanie, jednostrannosť atď. – čo sa Kosinskému vyčítalo – je zbytočné, pretože je to očividné. Samozrejme, že Kosinski nepíše hyperrealistický alebo pravdepodobnostný román. Stavia pomník utrpeniu a túto mohylu stavia z kostí. Čitateľ by sa mohol pýtať, prečo detský hrdina blúdi toľkými dedinami, prečo stretáva toľko krutých sedliakov, prečo toľkokrát unikne smrti, prečo toľko trpí. Odpoveď sa ponúka sama: pretože Kosinski buduje svoj pamätník utrpeniu z kostí svojho hrdinu. Ten síce prechádza z kapitoly do kapitoly, ale v skutočnosti zomiera znova a znova: od hladu, od zimy, od bitiek, od nemeckej guľky. Samozrejme, že Pomaľované vtáča nezachytáva všetky aspekty života – ale vzhľadom na to, čomu sa venuje a aj vzhľadom na rozprávača, ktorého si autor zvolil – malé dieťa ponechané počas vojny samé na seba – nemôže opisovať vznešené a krásne veci, ako by si možno kritici Kosinského priali. Autor si vybral jeden materiál – kosti – a nemá prečo vplietať medzi ne kvety. Jeho pamätník má jednu farbu. Žiadať od skladateľa, aby do symfónie o Osvienčime vložil aj veselé pasáže, nám príde absurdné – pri spisovateľovi by to nemalo byť iné.

 

 

Pondelok 7. december 2015

 

Citát na dnes: „Už řadu dní jsem nic nečetl. Toto je opravdová sabotáž, jediné trestuhodné ulejváctví.“ Sándor Márai, 1944.

 

 

Piatok 11. december 2015

 

Európa a Rusko: zákon evolúcie a zákon revolúcie.

 

Myslenie potrebuje cudzie a neznáme pre vlastné projekcie: pre poetiku skratky, fantázie, pre uvoľnenie z racionality a exaktnosti faktov; potrebujeme mýtotvorný Orient, o ktorom nič nevieme a môžeme si preto dovoliť domnienky, výmysly, sny či konšpirácie, ktoré hovoria niečo o nás samých. Teológia a konšpiračná teória majú spoločný poetický prvok fabulácie o veľkom neznámom.

 

Denník: fascinujúca neužitočnosť, neústupčivá zbytočnosť zápiskov, ktoré nie sú určené nikomu, jedine sebe. Sú spisovatelia, ktorí si nikdy neviedli denník, usilovní a praktickí spisovatelia, ktorí to, čo napíšu, vydajú; píšu vždy na plátno viditeľné pre všetkých. A potom sú spisovatelia, ktorí po celý život viedli tento druhý, tajomný, odvrátený život skrytého textu.

 

Veľké osobnosti sa situovali do istých rolí: už za svojho života stáli na piedestáli ako diela. Základné roly: vzor alebo obeť.

A potom sú, samozrejme, zaujímavé výnimky, potvrdzujúce pravidlo. Napríklad Kafka, (seba) ironizujúci toto klasické delenie; o spisovateľovi píše ako o „obetnom kozlovi lidstva“, ale nikdy sám seba nepovažuje za obeť – alebo presnejšie – hovorí o sebe ako o obeti seba samého, nikoho iného. Čo navodzuje otázku iného delenia, iného kľúča: svätec a hriešnik (hrdina a hriešnik). Skutočný svätec je ten, kto sa považuje za hriešnika, nie za svätca; ale aj tu je Kafka moderne ironický, lebo príliš jasne si uvedomuje túto dichotómiu, vo všetkej svojej hriešnosti a vine vidí pascu pýchy. A Pessoa? Ak si mám vybrať, považoval sa za vzor: a dodnes nám slúži ako vzor toho, nestavať sa verejne ako vzor.

 

Čím sa kladie iná otázka: proti komu tieto osobnosti (a každý z nás) stáli? Proti komu hrali? Dve základné odpovede sú aj tu: proti svetu alebo proti sebe; proti vonkajšiemu alebo proti vnútornému nepriateľovi.

Kafka bojoval proti vnútornému nepriateľovi (netreba ani citovať jeho výrok, komu má človek robiť sekundanta), Pessoa proti vonkajšiemu.

Táto otázka ale ruší predchádzajúce delenie: lebo obeť i vzor majú za nepriateľa vonkajší svet; potvrdzuje však druhé delenie: hrdina bojuje proti vonkajšiemu, svätec proti vnútornému nepriateľovi.

 

Prechádzka pred-zimnou krajinou. Nad úrovňou oblačnosti, v jasnom chladnom vzduchu. Zamrznuté, bielo orysované opadané lístie praskalo pod nohami, zelený mach na skalách žiaril v posledných tóninách pred zimným spánkom: spánkom farieb, ostrých tvarov a ostrých zvukov.

 

 

Nedeľa 20. december 2015

 

Cesta lesom, hmla, ktorá premieňa les na čosi iné, vzduch sa zhmotňuje, vzdialenosti sa zviditeľňujú v odtieňoch šedej: vzdialenosť stromov určuje odtieň farby kmeňa od tmavej po svetlošedú. Svet sa zužuje na komorný priestor v ľudskom dosahu, priestor medzi stromami nejestvuje, horizont je vždy na dosah. Chvíľu hľadím na koruny stromov na šedom pozadí; keď sa postavím, rozžiaria sa mi pod nohami farby hnedého lístia a suchej trávy, neskôr žiarivo zelené porasty smaragdového machu. Len niekoľko farieb, žiariacich náhle ako tajomná pestrosť decembrového tichého sveta. Tajomný symbol celku v detaile, nekonečna v obmedzenom, života v nehybnosti.

 

Detská radosť, tajomný zdroj nepodmienenej veselosti. Deti sa smejú, aj keď nemusia, akoby z ničoho. To isté môže pôsobiť nevysvetliteľne vo svete dospelých. Pesimisticky (depresívne) nastavený človek nerozumie okolitému svetu v jeho nepodmienenej radosti. Schopenhauerovia tohto sveta podozrivo a s nevôľou hľadia na zabávajúce sa masy. Nikto nikdy im nevysvetlí vitalitu optimistického sveta, ktorý čerpá svoju energiu z neuchopiteľného, nevysvetliteľného zdroja, ktorý pre niekoho prestane fungovať a zahalí tým svet do tmy.

 

 

Pondelok 21. december 2015

 

Ľahké mladé kroky sťažknú zemou a vážnosťou cieľa, tak ako naša myseľ; ľahkosť extázy sa premieňa na pevnú, vychodenú cestu. Oboje má svoj zákon a zmysel; čo potrebujeme, je nestratiť z dohľadu ani jedno, nestratiť vedomie ani jednej z týchto ciest. „Všetky kamene boli kedysi oblakmi,“ píše Juraj Briškár; to je zákon človeka, ktorého myseľ, kroky a skutky oťažievajú zodpovednosťou a získavajú pozemskú váhu.

 

Aj mne už dlhšie chýba voľný, čistý vzduch mimo akvária; samota chaty, kde sa dá vystúpiť na čerstvý vzduch a zahľadieť sa do veľkého nočného prázdna, chvíľa bez stien, hraníc a koľajníc, beztvarý, nesformovaný priestor. Alebo aspoň krátka cesta, len niekoľko dní v dokonale cudzom meste. Cítim svoju únavu, ošúchanú gramatiku vyjavujúcu šedivé frázy, umelý tikot hodín, stratu spontánnosti. Kedysi dávno verili ľudia v množstvo bohov: každý z nich mal istú moc a isté obety. Omnoho príhodnejšia sa mi javí byť viera v množstvo diablov: celkom určite jestvuje diabol, ktorý sa živí nudou a stereotypom našich životov, diabol, ktorý nám našepkáva hypotéky, úradnícke zamestnania, nadčasy a víkendy v nákupných centrách.

 

Aferim! Film, ktorý pôsobí a znepokojuje a bráni sa jednoznačným interpretáciám, pretože tak je to s každým výsekom reality – a toto je presne film, ktorý nekladie do popredia seba ako médium, ale svet, ktorý zobrazuje. Ocitáme sa v Rumunsku 19. storočia a sledujeme výpravu otca a syna za cigánskym nevoľníkom, ktorý utiekol svojmu pánovi. Stretávajú ľudí svojej doby, rozprávajú sa o živote, spoznávame cez nich predsudky, obmedzenia a poznanie tej doby a spoločnosti. Nie sú ani múdri, ani osvietení, sú proste odrazom svojej doby: obyčajní ľudia, nie filmoví hrdinovia. Je to takmer dokument, bez štylizácií a klišé. Život, ktorý nemožno zmeniť, len prežiť.

 

 

Streda 23. december 2015

 

Sú knihy, ktoré vznikajú z rozprávania a knihy, ktoré vznikajú z písania. Tie prvé sa môžu čítať nahlas, akoby sa rozprávali; rozprávate, rozprávate, rozprávate, až to napokon stačí len zapísať; tieto knihy sú plné dlhých a súvislých, nadväzujúcich a inak nijako výnimočných viet. Tie druhé knihy sa skladajú zo samostatných viet-veršov, z viet, ktoré sa nikdy celkom nerozpustia v príbehu, nezspriesvitnejú v rozprávaní; pripomínajú obrazce-mozaiky stvorené zo samostatných, svojbytných objektov, ktoré nezanikajú ani v celku, ale nesú si svoju identitu a význam aj cez kontext celku. Výpisky zo života.

 

 

Štvrtok 24. december 2015

 

Nedeľa, pondelok, utorok, streda v práci, v tých hmlistých, vlhkých a temných predvianočných dňoch, na ktorých rastúcu temnotu si ľudia vymysleli jednoduchý trik: umiestňovanie ihličnatých stromov rozžiarených svetlami do svojich príbytkov. V stredu 23. som ešte vzal psa a zamieril do nočnej hustej hmly, najhustejšej tohto roku. Všetky svetlá pohasli, zostal jedine rozostrený mesiac nad hlavou a niekoľko metrov tmavej, šerej noci. A potom som zaspal tvrdým, pevným spánkom, až kým som sa pred polnocou neprebral. Z jednej noci do druhej. Stále v tej istej hmle.

 

Staršia sestra. Ktorá vo mne v detstve potlačila mnoho detského: také niečo zostáva v človeku nadlho, prinajmenšom to objaví ešte raz v dospelosti. Jej nedetská trpezlivosť a nedetské odriekanie, napríklad keď sme si pripravovali jeden z jednoduchých detských receptov (každá generácia má svoje detské recepty): vymiešaný vaječný žĺtok s cukrom a potom buď s trochou granka, alebo s niekoľkými kvapkami citrónu. Moja sestra mala zásadu vyšľahať žĺtok dôkladne a pomaly, dlho mať v rukách a pod nosom šálku s čoraz hladším a tekutejším obsahom a odkladať si pôžitok. A medzi deťmi je čosi, čo mladších bratov núti nasledovať, viac alebo menej dobrovoľne, takéto princípy starších súrodencov.

 

dec

 

Nedeľa 27. december 2015

 

Šedé, hmlisté dni. Včera v tiesňave, v temnom a krásne ponurom strmom údolí, stromy obrastené brečtanom, skaly, najvhodnejší čas na návštevu tak ponurého miesta. A pritom sme z toho všetci mali príjemný pocit: temné rozprávkové údolie, prehliadka romantického predpeklia. Prísť šťastný na ponuré miesto – vnímať len estetické vibrácie, pozorovať svet z útulnej kabíny ako rozmarný turista.

 

 

Pondelok 28. december 2015

 

Cestovať možno z rôznych príčin, pre mňa je asi tou najpodstatnejšou stretnúť svet. Ten pocit, že jestvujem ja a že jestvuje svet a že tento svet ku mne prehovára. A kvôli tomuto pocitu človek nemusí cestovať ďaleko. Sú dve riziká: prvé, že v známom prostredí vnímame toto miesto a tento kopec, a nevidíme pre ne svet; druhé: že vnímame cudzie, exotické jednotlivosti, no neprehovára z nich svet.

Svet možno stretnúť a vnímať v najbližšom lese, alebo v úplne cudzom meste: vidieť v oblohe, v oblakoch, v prasklinách na stene domu, v hre tieňov svet a vnímať ho intenzívne a zrozumiteľne a cez tento pocit vnímať jasnozrivo seba samého, v tom zvláštnom jase zvláštneho sveta, pričom tá zvláštnosť je zároveň blízkosťou. A zároveň je to, čo človek tak zreteľne prežíva, skôr zreteľnosťou otázky než odpovede, ale otázky detsky prostej, známej a upokojujúcej. Je to otázka myslená ako výzva, smerujúca k naplneniu vlastnej existencie. Človek tak v sebe nesie otázku kladenú dovnútra a je na ňom, aby žil ako odpoveď.

 

Trochu poverčivosti: občas ten zvláštny pocit, keď v lese prídem na miesto a najprv cítim a potom vidím, že toto miesto kedysi čosi znamenalo aj pre iných: že pred 50, 500 alebo 1500 rokmi tu žili ľudia, ktorí popresúvali kamene a vytvorili veľkú plochu, a že kedysi tu možno bojovali, možno obetovali, možno pochovávali a tieto ľudské vrstevnice dodnes vibrujú a priťahujú a odpudzujú zároveň.

 

Beňová: Honeymoon. Kniha, ktorá prinavracia radosť z čítania a ktorou Beňová potvrdzuje, že píše čoraz jednoduchšie, kryštalickejšie a zrejme aj čoraz lepšie. Autorke netreba posielať správy o tom, akú knihu napísala: v prípade takýchto kníh (takýchto: vypísaných, premyslených, precízne vystavaných) autori veľmi dobre vedia, akú knihu napísali (ako dobrú). A predsa, je to výborná kniha, presne taká, akú chcela Beňová napísať, no pri pohľade z výšky, pri takom pohľade, ktorý vidí väčšie kontexty, je to kniha v istom zmysle obmedzená na svoj vlastný kontext: kontext doby, štýlu, prostredia, módy. Nie je to veľká, univerzálna, nadčasová kniha. Je to skôr ornament než obraz. Je to, dajme tomu, štylisticky skvelo napísaný denník autorky – a nie kronika doby, ľudí, sveta.

A tak bude možno zaujímavé pozorovať, kto bude pri tejto knihe prízvukovať toto jej a), a kto jej b). (a) Ľudia, ktorí autorku poznajú; ľudia z rovnakého prostredia; ľudia, ktorí na knihy pozerajú z hľadiska toho, čo tento rok vyšlo na Slovensku; b) ľudia z iného prostredia, ako je autorka; ľudia, ktorí na literatúru pozerajú z väčšieho kontextu ako „to, čo sa u nás tento rok napísalo.“)

 

 

Utorok 29. december 2015

 

Hitchcock: Vtáci. Jeden z tých príbehov, ktoré sú prosté až na úroveň mýtu a umožňujú tým rôzne interpretácie a variácie. Na jednej strane je to nápad – symbol: útočiace vtáky, na druhej strane je tu konkrétny príbeh, v ktorom vtáci zohrávajú úlohu votkaného elementu. Sledujeme tak dva príbehy a môžeme si klásť otázku, ktorý je pozadím pre ten druhý: dozvedáme sa o vtákoch vďaka nepodstatnému a náhodnému príbehu Melanie, Mitcha a jeho rodiny, alebo je to naopak a príbeh Melanie a Mitcha je tým príbehom, do ktorého vtáky patria? Ak zostaneme pri filme a nepovažujeme ho len za akési neutrálne okno do sveta, ktoré je samo osebe priehľadné a nepodstatné, potom platí druhá možnosť a my sledujeme konkrétny príbeh konkrétnych ľudí, do ktorého vtáci patria. Slavoj Žižek má v tomto bode pravdu, keď vtákov interpretuje nie v rovine prírodnej reality, ale v rovine symbolickej reality a chápe ich energiu ako oidipovskú energiu Mitchovej matky v psychoanalytickej rovine príbehu. Vtáky ako sexuálna energia ženy fungujú od začiatku príbehu a to v dvoch podobách: Melanie prináša Mitchovi dvojicu papagájov v klietke ako zámienku na zblíženie; sú to „vtáky v zlytej klietke“, symbolizujúce Melanie. Na druhej strane sú to vtáky, stojace za matkou: najprv zdanlivo len sliepky, ale potom všetky živelné, prírodné vtáky, drsná a archetypálna strana prírody. Takto sa aj deliaca línia ľudia – príroda a mesto – vidiek premieňajú do dichotómie čisto ľudského pohľadu: to kultúrne a to archetypálne v nás; vedomé a skrotené, kultivované túžby a oproti nim hlbšie, nevedomé, vrodené túžby.

Vtáky vo filme vzbudzujú pochopiteľnú otázku: čím sú a ako im rozumieť; je to pohľad iného, cudzieho, za zrkadlom zrozumiteľnosti. Pochopiteľne ich interpretujeme zo svojho, ľudského pohľadu – to robia aj postavy filmu, keď z invázie vtákov obvinia Melanie: odčítavame obraz zo svojej strany zrkadla. Hrozbe potrebujeme rozumieť, racionálne ju spracovať. Potrebujeme nepriateľovi rozumieť – nech už je ním smrť, utrpenie, ničota alebo príroda.

 

Balenie sa pred cestou: voľba kníh, zápisníkov, vecí; je to zaujímavá disciplína, v ktorej sa rozhodujeme, čo robiť, čomu sa venovať, na čo sa zamerať – v cestovaní a v s ním spojenom balení môže byť užitočné sústredenie a zjednodušenie života na ciele, zbavenie sa hluchých miest, drobná očista, praktický pôst.

 

 

Štvrtok 31. december 2015

 

Pre Odyssea na jeho dobrodružnej ceste bola najmýtickejšou, najexotickejšou, najmagickejšou krajinou Itaka. A tak sa aj ja dnes budím vo svojom niekdajšom domove po dlhej ceste (ktorá trvala pol roka), pozorujem stromy, prvé svetlo na stromoch na vrchole kopca, vtáky v záhrade, listujem v knihách a pozorujem tak trochu aj sám seba.

 

Štvorročná dcéra: „Tento svet je hrozný, všetko sa v ňom deje len kvôli dospelým!“ Detský marxista.

 

Staršia dcéra má dnes v pláne napísať báseň. Vždy v posledný deň roka som mal vo zvyku nejakú báseň sa naučiť, teraz svoj zvyk prehodnocujem: možno by bolo lepšie nejakú napísať.

Pripomenie to preklopenie života do druhej polovice. To, že človek sa už básne neučí, ale začína ich písať; a ešte viac možno to, že človek začína využívať nápady svojich detí.

 

Keď človek píše, je sám; myslí na ľudí, ktorí si jeho slová nikdy neprečítajú.

 

Čítam si v Slobodovi. Napadnú mi dve slová: vidiecky filozof. S dôrazom na obe z nich.

Sloboda je napokon jeden z mála tunajších autorov, ktorí dokážu prekvapovať a zaujať. Zároveň je to autor, ktorý nie je ukrytý za žiaden štýl, ale je sám plne prítomný v texte. Čo dokázal, bolo sprístupniť sám seba v literárnej forme. Fungoval v proustovskej definícii, že autor je sám pre seba nielen baníkom, ale aj baňou, jediným materiálom pre svoje objavy a pre svoju literárnu prácu. Sú rôzne stupne sprítomnenia autora v texte; pri Slobodovi i Proustovi má čitateľ dojem ich neustálej, intenzívnej prítomnosti v každej vete.

 

Kým človek nemá deti, dokáže sa zúžiť na veľmi malé miesto v priestore sveta; zúžiť svoje potreby, pôsobenie, nároky. S deťmi expanduje všetko: spotreba, priestor, zvuky, veci, odpady.

 

Drozdy čierne a drozdy plavé na jarabine za oknom. Jarabinu sme pred domom vysadili s otcom. Pôvodne sme zasadili tri, dnes stojí už len jedna. Vždy som mal rád jarabinu. Je to v niečom mäkký, skromný, elegantný strom. Jej lístie rýchlo a ľahko zotlie, na rozdiel od ostatných listnatých drevín. Mám rád jej farby na jeseň. Je to nenápadný strom, o ktorom nik nehovorí. Je to najvyššie rastúci listnatý strom: posledný v pásme kosodreviny. Nevytvára lesy ani súvislé porasty; nie je to „masová“, davová drevina. Málokto ju pozná, málokto si ju uvedomuje a veľmi veľa ľudí považuje jej plody za jedovaté, zatiaľ čo ja ich mám od detstva veľmi rád. Dokonca ich zaváram: v kombinácii s hruškou, klinčekom a trochou škorice. Väčšinu ľudí inštruovali ešte v detstve rodičia a oni po celý život slepo dodržiavali zákaz a odovzdali ho opäť svojim deťom. Jarabina je teda predmetom estetického pôžitku, ktorý zostáva väčšine skrytý, a je paralelou k zakázanému ovociu, ktoré si väčšina ľudí traduje a odovzdáva ako zvyk, napriek faktickému stavu. Pre spoločnosť nevyužiteľná, zostáva skrytým potešením jednotlivcom. Vhodná aj na pozorovanie vtáctva.

 

Tu na horách sú zimné dni kratšie aj o čas zimy: rána sú dlhšie, lebo slnko sa dlhšie šplhá ponad vysoké kopce a von je silný mráz, kým slnko trochu nezohreje vzduch; podobne sa po zotmení neoplatí vychádzať z domu do zimy a človek tak prirodzenejšie kopíruje sliepky. Spomínam si na chatu v rumunskom pohorí Bucegi; spali sme tam u chlapíka, ktorý pripomínal Brautiganove postavy, alebo rovno Brautigana na dôchodku. Mal veľa žien, teraz už len posedával vo svojej chate s večne dymiacou cigaretou, pozeral telku a striedmo popíjal. Rozprával nám o Kalifornii, s nadhľadom človeka, ktorý toho veľa zažil a na počkanie dokáže vysypať zábavné historky. Občas zlyžoval do údolia, nakúpil potrebné veci a lanovkou sa vrátil do svojej horskej chaty v nadmorskej výške 2000 metrov. Na chate choval sliepky. Po celý čas, čo sme u neho boli, sa sliepky neukázali: sedeli v teple tak ako ich majiteľ a čakali na jar.

 

Veľká náboženská predstava dvoch Kníh: predstava, že spomedzi všetkých slov, ktorými prúdi zmysel, sú niektoré, ktoré nesú Božskosť: Božie slová, zbavené omylnosti, dutosti, pominuteľnosti a prachu, ktoré možno vziať do úst a hovoriť tak niečo, čo je Pravdou a nehynie; a druhá predstava, že svet prírody je tiež takouto Knihou, Božou Knihou Stvorenia.

Dnešný človek sa nad modlitbami, liturgiou i bibliou zamýšľa zo svojej perspektívy a hodnotí ich sebou, tým čím je, na úrovni, akej je schopný. Dosiahol tým veľkú emancipáciu seba samého, ako veľké dieťa – a zároveň tým stratil všetko cenné a hodnotné.

 

dec2

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: