Rok 2015

 

 

 

ajvaz zlaty vek

Próza

Pri spätnom pohľade zisťujem, že za posledný rok som sa geograficky takmer neodpútal od stredoeurópskeho priestoru. Bol to najmä český rok, vďaka Haklovi, Ajvazovi a Ouředníkovi, ale aj Putnovi, Peňásovi či Cílkovi a aj vďaka potulkám po Prahe.

To najlepšie od Ajvaza bol Zlatý věk, román dvoch rôznorodých, zaujímavo prepojených polovíc. Europeana Patrika Ouředníka je knižka, ktorá vytvára svoj vlastný žáner, zvláštne komicko-absurdné sebavyrozprávanie moderných dejín. Emil Hakl je z tejto trojice najčistokrvnejším štylistom v tradičnom zmysle slova, jeho Pravidla směšného chování sú útlou, vycizelovanou a pôsobivou prózou.

Hermann Hesse na tento rok: SiddhárthaKniha vyprávění.

Vladimír Sorokin: Metelica – komorný, žánrový príbeh v tej najlepšej tradícii ruskej prózy a zároveň prológ k neskoršej Telúrii.

Z opačnej strany Európy je Afonso Cruz, ktorý napísal zaujímavý román Kokoschkova bábka.

Jediným zámorským zástupcom je Mario Vargas Llosa, ktorého Rozprávač zostupuje cez dve časové úrovne rozprávania až do tretej, mytologicko-univerzálnej a vo všetkých troch rieši zaujímavé otázky o povahe, podstate a význame príbehov, ktoré si ľudia od nepamäti rozprávajú.

Krisztián Alt je autorom mysteriózneho príbehu doktora Vavrinca Szeghalmiho z Užhorodu 19. storočia. Podobne ako v Ouředníkovej knihe Europeana, aj v tomto románe hrá ústrednú rolu jazyk – archaický jazyk vzdelancov spred dvoch storočí, ktorý vo svojej vznešenosti i komickosti skvele preložil Robert Svoboda.

Do maďarsko-slovenského priestoru patria dvaja mladí autori, ktorí vďaka Kalligramu priniesli do slovenského kontextu nový pohľad. Pál Száz vydal zbierku zaujímavých a rôznorodých poviedok Mŕtva zem, mŕtve dievčatá, Gábor Kálmán napísal temný, úsporne vyrozprávaný poviedkový román Nova.

Balla vydal Veľkú lásku, prózu, ktorá sa číta veľmi príjemne, takže nám viacerým trochu chýbal tradičný ballovský, znepokojujúci rozmer.

Jana Beňová precízne, vetu po vete zostavila svoj Honeymoon, melancholicko-hravý román–zápisník, ktorého zápisky si možno zložiť do premenlivého, rôzne použiteľného výsledného tvaru.

Juraj Briškár vydal dve knihy, ktoré výrazne presahujú slovenský kontext. Sprievodca nezrozumiteľnosťou je, podobne ako prvá polovica Ajvazovho Zlatého věku, prozaickým prerozprávaním istého bytostného prístupu k svetu. Je to výnimočne precízne spísaný text, v ktorom sa nič nedeje, len sa vníma svet. A čím všednejší je to svet, tým originálnejší je pohľad naň. Poetika zmyslového vnímania je súborom esejí, ktoré sa rovnako precízne, nevzrušivo a objavne venujú literárnym dielam a v dodatku aj anglosaskej kultúre.

A na záver knižka-detail, knižka nepatrného rozsahu a krehkého obsahu: listy Deža a Jakuba Ursinyho Ahoj Tato / Milý Kubo.

 

putna

 

Nonfiction

Martin C. Putna napísal zaujímavú, zrozumiteľnú a užitočnú, keďže nanajvýš aktuálnu knihu Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity. Nie je to vedecké pojednanie, ale súbor esejí s názorom a posolstvom. Patrik Ouředník spísal dejiny utópií (Utopus to byl, kdo učinil mě ostrovem) a pripomenul mi tým Václava Cílka, ktorý dal aktuálne dokopy súbor textov o premene sveta Něco se muselo stát. Michal Ajvaz napísal zaujímavý súbor textov, ktoré pôvodne vychádzali nezávisle a ich postupnosť a spoločný pôdorys je obsiahnutý v názve knižky Příběh znaků a prázdna. Je to príbeh, ktorý čitateľa prevedie zákutiami Rilkeho, Michauxovej či Wernischovej poézie, alebo prozaickými svetmi Raymonda Roussela a Williama Gibsona. Milan Kundera v odomykaní svojich esejí naposledy prispel knižkou pre tých, ktorí majú radi jeho texty a hudbu Igora Stravinského; keďže do tejto skupiny patrím, s chuťou som si O hudbě a románu prečítal a okomentoval. Po dlhej dobe opäť Ladislav Klíma: Filosofické listyO Solovjevově etice, z výpredaja.

Max Scheler napísal zaujímavú filozofickú esej O studu – o tom, aký zaujímavý a nenahraditeľný je pre ľudí pocit hanby. Karl Jaspers vo Filosofické víře sformuloval svoj pohľad na vieru ako akt rozumu. Alain Badiou: Manifest za filosofii a jiné texty: text, ktorému som vďačný za sústredené čítanie a dojem „rýdzej filozofie“ (analogický pocitu z „čistej poézie“).

 

TT

 

Poézia

Tomas Tranströmer: Medzi allegrom a lamentom, reprezentatívny výber, ktorý pripravil Milan Richter pred tým, než švédsky básnik získal Nobelovu cenu a než v marci tohto roku zomrel.

 

jj

 

Retro

Všeličo som čítal druhýkrát, okrem toho mám autorov, od ktorých si každoročne čosi prečítam (Hesse, Márai, …), ale uvedomil som si užitočnosť až potrebu prečítať si raz za čas niečo od Jána Johanidesa a obnovovať v sebe živý a citlivý dotyk jeho vnímavosti so svetom.

Z klasiky to bol Samo Chalupka, u ktorého ma prekvapila až schematická názornosť jeho básní, ktorých pointa nemala nechať nikoho na pochybách.

 

net

 

Internet

Jana Beňová vo svojich článkoch udržuje nadžurnalistickú úroveň a navyše sa naše svety značne prelínajú. Som rád, že jej články na Denníku N nie sú uzamknuté.

Peter Schutz dostal na SME svoju štvrtkovú stranu a posunul sa viac do humornej polohy. Tá mu svedčí a dá sa brať s nadhľadom.

Jiří Peňás cestuje po všedných, neexotických miestach a píše o tom nevšedné, čapkovsky pokorné cestopisy v Lidových novinách.

 

final cut

 

Filmy

Veľa dobrých a žiadny skutočne výnimočný film.

Filmy, na ktoré sa čakalo a ktoré nesklamali: Mladosť, ktorou Sorrentino potvrdil, že patrí k veľkým a klasickým menám filmu. Leviathan Andreja Zvjaginceva evokuje veľký, ostrý otáznik vo forme výkriku: možno jediný spôsob, ako sa dnes môže filmový tvorca vyjadriť k Rusku. Veľký zošit: vydarená adaptácia skvelej knihy Agoty Kristof. Winter Sleep: Ceylanov osvedčený nenáhlivý, meditatívny rukopis veľkého plátna.

Malé veľké filmy so skôr nenápadným, no pôsobivým čarom: Enemy – od prvej minúty film, ktorý mi sadol; tajomné klbko, ktoré možno rozplietať na viacerých úrovniach. Mirage: jeden z troch maďarských filmov v tomto výbere, čo nebude náhoda. Film, ktorý by som nazval „svojský“: čo je kategória autenticity a originálnosti. Wild Tales: pre zmenu divoké, bláznivé a extrovertné filmové historky.

Jeden mimoriadny film: Final Cut. György Pálfi (Taxidermia) nemohol natočiť hraný film, a tak sa vybral do archívu a zostrihal film z filmov. Výsledok je nečakane pútavý, hravý a originálny. Keď sa nedá spraviť klasický film, treba spraviť film výnimočný.

Dobrý český film: volá sa Postel (1998), scenár a réžia: Oskar Reif.

Niekoľko ďalších zaujímavých filmov: už trochu starší Off the Map; Pynchon od P. T. Andersona: Inherent Vice; Giuseppe Tornatore a jeho La migliore offerta; škandinávsky Tourist; introvertný a pôsobivo prostý rumunský Aferim!; výsostne aktuálne sci-fi Ex machina.

Seriály: nekonvenčný P´tit Quinquin pre priaznivcov zvláštneho. Fargo: zatiaľ dve série podľa filmu Coenovcov príjemne prekvapili. Nie je to bežná cover verzia, ani film natiahnutý na desať dielov, ale tvorivá a precízna variácia na originálnu tému s úctou k predlohe.

 

kollar__

 

Hudba

Projekty Davida Kollara: KoMaRaThe Blessed Beat. Faith No More: album Sol Invictus potvrdil, že FNM stále dokážu robiť rock, ktorý nezapadne do štýlových klišé (skladba Separation Anxiety sa vydarila asi najviac), bratislavský koncert potvrdil, že kapela starne pomalšie, než jej fanúšikovia. Hildegard lernt fliegen: veselý jazz sympatických Švajčiarov s výnimočným vokalistom Andreasom Schaererom. Trent Reznor a Atticus Ross: hudba k filmom Gone GirlThe Social Network. A Place Between: výber duchovnej hudby 20. storočia od Pärta po Silvestrova. Jen Shyu: Sounds and Cries of the World – objavný prístup k piesni a spevu aj po ich niekoľkotisícročnej tradícii.

 

kupka

 

Výtvarné umenie

Výstava Umelci a proroci, Národní galerie Praha (podľa Schirn Kunsthalle Frankfurt). Výstava zameraná na čudesných „prorokov“, ktorí skôr pôsobili než tvorili, a na s nimi prepojených umelcov ako Schiele, Kupka či Hundertwasser. Niekoľko exotických, tragických a obskúrnych slepých uličiek, ktoré napokon prežili vďaka tým, ktorých ovplyvnili.

 

cn

 

Cesty

Čína, najmä Peking. Zatiaľ najväčšie a najrušnejšie mesto, aké som navštívil. Jedlo, vône, ľudia, ulice. A ten pocit: byť v Číne.

More a cesta k nemu, autom.

Opäť Praha.

Rôzne miesta na Slovensku, rôzne skryté. Osamelé výpravy do Strážovských vrchov; intenzívne letné ticho Čierneho Váhu; Stupičie; Považský a Hričovský hrad.

 

ver

 

Táto stránka

Vymyslel som si nový žáner vystrihnuté haiku: haiku sa môže zjaviť aj pri čítaní a dá sa vystrihnúť z najrôznejších zdrojov – z filozofického traktátu, starovekých dejín alebo z nápisov vo výťahu.

Som rád, že som spísal niekoľko viet na margo sentencií Juraja Briškára. Z Číny som si priniesol zápisník, každý komentár bol limitovaný rozsahom jednej strany. Tie sentencie vo mne žili svojim životom niekoľko rokov, čakali na svoj zápisník.

Som rád, že som preložil esej Tobyho Ferrisa o Brueg(h)elovi.

Naposledy som začal zaraďovať svoje väčšie a menšie Objavy.

 

Ďakujem všetkým návštevníkom za pozornosť. Budem vďačný za vaše pripomienky pod článkom: k vášmu alebo môjmu roku.

 

Reklamy

17 komentárov to “Rok 2015”

  1. Peter Says:

    ahoj Dalfar,
    vdaka za prijemne citanie pocas celeho roka.
    P.

  2. fiula Says:

    Zelam Dalfarovi vela krasnych knih a filmov i v celom novom roku, rada sa tu pravidelne stavim, mozno sem tam i sklamana, ze nie je novy clanok castejsie. Tento rok ma velice potesil maly pokrok, jeden film som videla skor, ako tu bol zmieneny 🙂 Tesim sa aj do buducna na ten iny prud, iny pohlad na svetlo internetu prinesene.

    • dalfar Says:

      Ďakujem, aj ja želám veľa zaujímavých objavov. Čo sa týka kvantity článkov, je lepšie, keď vadí, že ich je málo, ako keby malo vadiť, že ich je priveľa 🙂 A nie všetko, čo sa napíše, putuje na túto stránku.

  3. pavlinakozak Says:

    mám 23, bývam v Londýne,milujem knihy a filozofiu a nie raz som vo svojich modlitbách ďakovala za tento blog! je to pre mňa veľký zdroj inšpirácie.

    Želám Vám silný smäd po nových veciach.

  4. Ján M. Says:

    Môj zoznam kníh, piesní, obrazov, autorov aj ciest je iný, takmer sa neprekrýva s vaším – ale aj tak ďakujem za inšpiratívne (celoročné) čítanie.

  5. autor Says:

    good job
    odhadom kolko ludi si to tu cita?

  6. Damniel Says:

    U mňa za rok 2015 vyhráva Ernesto Sabáto a jeho Kniha o hrdinoch a hroboch a Abaddón zhoubce – obe dokonalý čitateľský zážitok. Zaujala ma aj Jennifer Egan s knihou Návšteva bandy rváčů a už hore spomínaný Michal Ajvaz. V roku 2016 plánujem pokračovať v čítaní Ajvaza – v malom brnenskom kníhkupectve sa mi podarilo naraz kúpiť jeho 5 rôznych kníh, Vladimir Pelevin, tak Masa a moc Eliasa Canettiho, zo slovenských sa chcem zamerať na Johanidesa a zabudnutého Dušana Kužela.

    Dalfar, prajem Vám veľa dobrých kníh a všetko dobré do Nového roku.

    • dalfar Says:

      Ďakujem, aj ja prajem silné a objavné čitateľské zážitky. Dobrých kníh je, našťastie, veľa. Takže si treba priať aj dostatok času na čítanie 🙂

  7. lamik Says:

    čožee?? niekto ešte vie, kto to bol Dušan Kužel??? no bingo!! budem veľmi zvedavý na názor, pls.+thnks 🙂

    a celému Dalfarclanu p.f. 2016! 🙂

  8. lamik Says:

    Ďakujem za prianie, ale hlavne za “opýtanie” – musím sa úprimne priznať, že takéto sa ma (bohužiaľ) už dávno nikto neopýtal.
    Takže vďaka za prejavený záujem (milý program 🙂 ), vlaňajšok bol, na moje pomery, dosť hektický, dosť veľa práce, cestovania, rodinných starostí, čo znamenalo menej sústredenosti a času na umenie, kultúru a vôbec duchovno, takže v tejto oblasti nemôžem byť konkrétny, aj keď hlbokých zážitkov by sa našlo vcelku dosť, za všetky aspoň návšteva troch významných svetových galérií a neuveriteľný pocit rozkoše pri opakovanom kochaní sa dielami majstrov maľby – mimochodom – favorizovaného Vermeera začína porážať Rembrandt 🙂
    Ale dávam si novoročný záväzok, že si tohto roku budem viesť “čitateľský denník”, aby som o rok nezostal pri podobnej otázke v hanbe. 🙂
    Ešte raz všetko dobré, Dalfar! Veľmi sa teším na Vaše /Tvoje články.

    • dalfar Says:

      Ďakujem a súhlasím s tým, že do galérií sa chodí opakovane – obrazy a hudba sú určené na opakované vnímanie. A ešte iný spôsob: objavovať diela niektorých majstrov na nečakaných miestach. Spomínam si napríklad na návštevu hradu (myslím, že to bol Brodick Castle), kde som takto stretol Gerrita Doua – zriadenec mi potvrdil, že je to naozaj on. (Inak Rembrandtov žiak.)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: