Kruhový denník: jeseň 2015

jes15 (3)

September – október 2015

 

Utorok 1. september 2015

 

Klimáčkov román Vodka & chróm. Prvá polovica je vydarenejšia: Klimáčkovi sa darí vystihnúť pomery malomesta, rozpaky dospievania, v epizódach vysloviť určitý pocit – v určitom zmysle stratenej generácie (ktorá generácia nie je v istom zmysle stratená?), tie pocity a historky by mohol napísať aj Pišťanek. Klimáček je v niečom slovenskou obdobou Pelevina a Sorokina (prípadne českého Topola), svoje prózy píše v dvojitej vrstve fikcie a reality, pričom v oboch sleduje podstatu doby, lebo fantastika umožňuje karikatúru. Druhá polovica akoby strácala dych – vety akoby už len z nevyhnutnosti a bez náboja posúvali dej, je v nich čoraz menej osobitosti, nápadov, alebo iskrivej originality Klimáčkových divadelných hier. Opis ´89 roku je už očakávaným, opakovaným, hoci zrejme pravdivým popisom – stalo sa z neho klišé jednej generácie tak, ako sa to stalo roku ´68 predchádzajúcej generácii a ´45 roku ešte staršej generácii. Klimáček akoby rezignoval na dokonalosť a výnimočnosť, bez čoho sa písanie stáva produkciou, zamestnaním alebo zvykom. Mihnú sa postavy, pocity, obrazy, ale bez hlbšieho ukotvenia, previazanosti a funkčnosti. Aby sme nešli ďaleko: lepšie ich spracoval už samotný Klimáček v starších knižkách. Satanove dcéry, Námestie kozmonautov, Vodka & chróm – knižky, ktoré sa dajú čítať, ale cítiť v nich určitý útlm a rezignáciu na absolútno.

 

 

Nedeľa 6. september 2015

 

Mať rád jeseň predpokladá mať istý druh vážnosti. Povedať, že mať rád jeseň znamená chápať pripomienku smrti je prílišná skratka, ale chce to mať cit pre melanchóliu, rozumieť chladu a opúšťaniu. Deti majú radi leto, veselé skladbičky a dobrá konce; nechoďte na ne s tragikou vážnej hudby, ponurých príbehov a jesene.

 

Zanechávať stopy a nezabúdať, že sami sme stopou. Stopu čoho? Prinajmenšom od čias Platóna vieme, že je to vecou rozpomínania; sme stopou z noci, zo sna.

 

Humor a filozofia. Ako píše Lukiános v 2. storočí, na ostrove blažených nenájdeme Platóna, pretože ten je na svojom vlastnom ideálnom ostrove, celkom sám; nestretneme tu blažene spočívať stoikov, pretože tí ešte vo vrchoch namáhavo kliesnia cestu cnosti, ani akademikov, ktorí ešte stále diskutujú, či ostrov blažených vôbec môže existovať.

 

jes15

 

Pondelok 14. september 2015

 

Tieto dni robím predovšetkým dve veci: venujem sa drevu (a iným prácam) a intenzívne čítam. Človeku dovezú drevo a on rozmýšľa, či je ho (za tie peniaze) veľa alebo málo: najlepšou mierou je vždy práca, drevo prechádza človeku cez ruky, najprv ho treba previezť a pritom sa dostavujú obe pokušenia: chcieť dreva čo najviac a, bočnými myšlienkami, priať si, aby ho bolo menej a aby bolo čím skôr spratané.

 

Postávanie pred policami s knihami vyplavilo niekoľko zväzkov: nie je ťažké nájsť si zaujímavé knihy, toto umenie sa prejavovalo ako čosi prirodzené od úplne prvých výberov kníh – vybrať si zaujímavé, podstatné i raritné knihy, z knižníc i kníhkupectiev. Tak teda si kúpil čosi z toho, čo mali, niečo za výhodnú cenu a tak trochu aj kvôli nej, niečo bez ohľadu na cenu a tak trochu aj napriek nej.

Druhá kôpka kníh k nemu doputovala inou metódou (nebolo to sondovanie, listovanie, hľadanie v neznámom): veľkorysý známy mu požičal všetko, o čo si požiadal (tentoraz: Ouředník, Ajvaz a na spestrenie Sorokin).

Knihy vždy sprevádzajú výčitky svedomia: vie o tom, a preto je opatrný, preto si toľko kníh požičiava a nekupuje. Sú ľudia, ktorí pociťujú výčitky z nakupovania ako míňania peňazí; iní si uvedomujú, že nie sú dobrými vlastníkmi kníh, pretože ich hromadia a nestíhajú ich čítať; ďalší pociťujú sklamanie z prečítanej knihy, od ktorej čakali viac, keď si ju kupovali; ďalší si vyčítajú čas strávený čítaním, iní zase to, že sami knihy nepíšu. Pôsobivé chrbty knižných zväzkov majú svoju tienistú stránku, akýsi temný zadný dvor – videl som viackrát, ako ho rozmanití ľudia priznali a pokúsili sa ho vypratať.

Ale ja sa teraz, po zamestnaní a práci, viacmenej bezstarostne ponáram do kníh, po súmraku, aby sa svetlo vonkajšieho a vnútorného sveta nerušilo. A rúbanie ďalšieho dreva mi umožňuje prejsť znova prečítané, znova si vyvolať obrazy, dojmy a slová, alebo, rovnako bezstarostne, počúvať novú a novú hudbu.

 

A predsa len sa priplietli aj filmy. Inherent Vice: Paul Thomas Anderson a Thomas Pynchon. Film, pre ktorý som si zvolil slovo recyklácia; adaptácia je vždy recykláciou pôvodnej knihy, ktorá je navyše v tomto prípade recykláciou: pop-kultúry, filmov, americkej kultúry, konšpiračných teórií vydestilovaných opäť z filmov a kníh (a teda – nejde o recykláciu reality či zážitkov). Preto sa aj pri tomto filme vynára najviac (viac než Lynch) iná recyklácia: film Anthonyho Hopkinsa Slipstream, film, na ktorý myslím ako na jeho labutiu pieseň, recyklujúci jeho režisérske, herecké i hudobné ambície.

Recyklácia, ak má byť úspešná, musí byť v dobrom zmysle slova schopná rekultivácie, plodného hnitia: musí vznikať čosi nové ako pri dobrom humuse, z čoho vyklíči a vyrastie čosi nové v násobnom procese (recykluje Pynchon, Anderson i divák). Inherent Vice ponúka, ako správny humus, viacvrstevnatosť, jednotlivé vrstvy, hoci pochádzajú z rôznych prostredí, sú organicky prepojené.

 

Gábor Kálmán: Nova. Spoločne s Pálom Százom, ďalším maďarským spisovateľom zo Slovenska, evokuje Ballu (prečo?), ale Kálmán je v niečom ešte viac Ballom, je ešte neústupčivejším, bezútešnejším. O jeho prozaickej knihe sa píše, že ide o súbor poviedok, ktoré majú ambíciu prerásť do románu; alebo, že o román nejde, pretože nedochádza k vývinu postáv. Nova nie je zbierkou poviedok (tou je Százova kniha): texty nemenia štýl, pohľad, tempo, navyše sa vzájomne prepájajú. Poznámka o vnútornom vývine postáv je správna: avšak Kálmánovou postavou, jediným skutočným subjektom textu, je samotná dedina, mikrokozmos Jasnej Hôrky. Nova je románom, mozaikou, ktorej kamienky tvoria príbehy, postavy, budovy, dopravné prostriedky, epochy. Je to Jasná Hôrka, čo vládne naratívu, ale aj protagonistom, ich životom, ich vnímaniu. Je to despotická, krutá, fatálna a deprimujúca nadvláda – a ona je nielen metódou, ale aj skutočnou témou Novy. A čo je to nova? Odroda hrozna: ľahko dostupná, nezničiteľná, ponúkajúca sa, ohlupujúca, možno deštrukčná; pôvodca a predmet mýtov a legiend, krv v žilách Jasnej Hôrky. Symbol socializmu a symbol dedinskej predurčenosti, stereotypu, úpadku – čo je vlastne to isté. Tichý, postupujúci, degeneratívny rozvrat. Kálmán ho zhrnul do niekoľkých textov v takmer slovníkovej metóde.

 

Vavřince Szeghalmiho listy ze světa stínů: ďalšia pôvabná literárna dekadencia, v ktorej jedným z hlavných protagonistov nie je dedina, ale jazyk. Prekladateľ Robert Svoboda prebásnil tento román v listoch do starej češtiny polovice 19. storočia, ktorá je pôvabná a komická, vznešená a mýtotvorná aj pre nás. Takýto preklad si musí byť úplne istý každým slovom (a slovosledom), všetko komické musí pochádzať z vážnosti vysloveného, a Robert Svoboda má moju pomyselnú cenu za tohtoročný preklad.

 

Kundera: O hudbě a románu. Kundera je zreteľný, jasný, precízny autor, ktorý to, čo chce povedať, hovorí jasne; rovnako jasne tak podáva svojim čitateľomprednosti svojho premysleného, vyargumentovaného hodnotenia, ako aj pomyselné negatíva, ktoré rovnako jasne a zreteľne sám formuluje. Možnože tou kľúčovou pasážou tejto útlej knižky je Kunderovo konštatovanie (str. 53-54), že v umení sa nemá hľadať postoj, ale zámer poznať. Je to správny a stručne sformulovaný postreh, ktorý odkrýva veľa o súčasnom umení a ktorý zároveň pobúri svojou morálnou indiferentnosťou. A zároveň odkazuje, že nie je dôležité poznať pravdu (ako statickú kategóriu postoja), ale objavovať ju (v aktívnom pohybe). Román je pre Kunderu nástrojom experimentálneho skúmania a poznávania, kladením otázok, nastoľovaním situácií; a predsa sa zdá, že ak by mu niekto ponúkol pohľad na pravdu, odmietol by. Ľudské, príliš ľudské, možno povedať o románe a Kundera túto ľudskosť – s omylnosťou, obmedzenosťou, ale aj dôverou a sympatiou – plne podpisuje.

 

jes15 (4)

 

Streda 16. september 2015

 

Vereseň – tak sa povie po ukrajinsky september.

 

 

Piatok 25. september 2015

 

Tá bytostná neschopnosť prikývnuť, povedať bezozvyšku svoje áno, čomukoľvek, akýmkoľvek vzorom, neschopnosť stotožniť sa, bez marginálií, neustále sa rozvíjajúcich a vŕšiacich sa aj na okrajoch toho, čo sa páči, takže ani knihy, ani tie, ktoré sa páčia, nezostanú po dočítaní zavreté s prostým áno, ale vedú k vlastnému komentáru, k vlastnému súhlasu a bujnejúcemu rozlíšeniu, takže aj literatúra, priestor najväčšej individualizácie a slobody, je priestorom vlastného postoja a schválenia, priestorom osobnej formulácie; nebolo učiteľov (formálnych i neformálnych, sprítomnených i dávno mŕtvych), s ktorými sa bolo možné stotožniť; nebolo skupiny, ktorej dres sa dal nemo obliecť, názoru, ku ktorému by sa dalo nemo prikývnuť a priradiť: bez toho, aby sa na margu neformuloval vlastný názor, vlastné ja, len rastúce, odlišujúce sa, žijúce; takže aj spánok, nemé prikývnutie, poddanie sa, pričlenenie sa, je nepriateľom, bdelý spánok i spánok fyzický; každá afinita je vedomým, rozlišujúcim sa prihlásením, život je komentárom, písanie princípom; nikdy nepovedať svoje sic et non svetu bez vlastného komentára.

 

 

Pondelok 5. október 2015

 

Prospešné blúdenie knižnicou a vyťahovanie zapadnutých kníh, oživovanie zabudnutých súhvezdí, prúdenie textu. Predstava knižnice, ktorú zachvátila jeseň; zväzky sa sfarbujú podľa svojej podstaty, žiaria rôznymi farbami, vyjavujúc svoju podstatu. K nohám sa znášajú vysušené listy kníh, osamostatňujúce sa z kontextu lesa. Vety žiaria z hmly. Farebné listy ako zvnútornená podoba svetla.

 

jes15 (2)

 

Sobota 10. október 2015

 

Ak by som teraz písal román (ak by sa tieto poznámky mohli považovať za román), jednu kapitolu by som venoval obyčajnej prechádzke vo vlhkom, hmlistom jesennom lese, v ktorej by bol prostý opis všetkého, čo v tomto lese je: vlhké lístie, kvapkanie vody, pavučiny zviditeľnené kvapkami rosy, obrysy stromov klenúce v hmle kontúry oblúkov a geometrických tvarov, vôňa vlhkej zeme, kôra stromov, ticho, chôdza; bola by to pomalá, spomaľujúca kapitola, možno uprostred rušného deja, vývinu udalostí a postáv, jedna veľká pomlčka, v ktorej by sa nič neudialo, len by tu boli veci, predmety, miesto a čas. Vo svete ľudí prítomnosť sveta. V spleti fiktívnych dejov predmetnosť bytia.

 

Sú knihy, ktoré opisujú, trpezlivo a detailne, určitý obraz, výrez sveta – od prvej po poslednú stránku stavajú istú scénu, ktorá sa s knihou uzavrie a ožije; a sú knihy, ktoré ponúkajú záplavu svetov, celú galériu makrokozmov často v jedinom zábere, v jedinej vete.

Ajvaz patrí k autorom druhého typu: jeho vety často ústia do obrazov iných svetov, naznačujú cesty, alebo aspoň dvere ústiace z tohto sveta inam, do iných priestorov, do iného bytia. Druhé město je pomyselným komiksom s množstvom políčok – podobne ako komiks, ani tento román nepredstiera reálnosť dejov a psychológiu postáv, podobne ako komiks je silne vizuálny s replikami, ktoré súvisia s prostredím presne tak ako komiksové bubliny ostro vymedzené od obrazu – a ktorékoľvek políčko Ajvazovho románového komiksu môže predstaviť celkom iný, odlišný, doposiaľ netušený rozmer sveta, ako je to v tejto vete, ústiacej do nekonečna:

„Zahlédl jsem pokoj se zmuchlaným prádlem rozházeným po křeslech, kde na parketách bledě zářil jakýsi tajný světový pól; bůh ví, jaké kovy zneklidňuje a jaké hroty k sobě přitahuje v tmách, cestovatel k němu z posledních sil lezl přes záhyby neustále se shrnujícího koberce, proplétal se dlouhými bílými záclonami, přelézal horu zmuchlaných peřin na neustlané posteli.“

 

„Technický typ“, povieme o niektorých ľuďoch, ktorých každý poznáme z nejakej firmy: vedia všetko o počítačoch, alebo kreslia výkresy, programujú CNC stroje, vedia všetko opraviť. „Technický typ“, hovoríme o ľuďoch v ich technicky zameraných povolaniach: ale kým sú vlastne, čo to znamená „technický typ“, ak ho postavíme mimo kontext technickej doby a technickej firmy: čím je tento človek, čím by bol v inej dobe, aký je to človek?

Táto otázka prehlbuje pýtanie sa: je možné byť bez techniky (boli sme bez nej niekedy? čo je to „technika“ pri pohľade na celé dejiny ľudstva?)? Je „prirodzený“ (pôvodný) svet a potom ešte iný, ktorému dnes tak samozrejme vládne technika?

A pýtanie sa prehlbuje: ak dnes povieme „normálny život“, myslíme tým zamestnanca; niekoho, kto osem hodín denne pracuje vo firme, koho život je do značnej miery, päť dní do týždňa, dve tretiny jeho života, formovaný zamestnaním: ale toto je niečo, čo človeka definuje možno sto rokov ako ilúzia? matrix? fikcia? Nie je okrem tejto roly ešte čosi, čo hlbšie, archetypálnejšie súvisí s pojmom človek, s naším bytím, čosi pod touto tenkou, hoci pevnou vrstvou ilúzie (tenkou a pevnou ako brnenie), čo tu s nami bolo a je, čosi „reálnejšie“, ľudskejšie?

Akosi viem, čo znamená „filozof“, lebo tento pojem korení v bytí: človek, ktorý sa pýta, hľadá, čuduje, znepokojuje: predmetom a dôvodom otázky mu je všetko, čo ho obklopuje a čo ho stretá. Viem si predstaviť filozofa v každej dobe, v každom prostredí, dokonca v pascalovskom a descartovskom obraze samého so sebou v prázdnej uzavretej miestnosti (čo je u oboch len obrazom vlastnej mysle) – ale kým je „technický typ“?

 

Čo (zrejme) Jüngera a Heideggera na technike fascinovalo, je práve to desivo paradoxné zistenie, že technika je len virtuálnou šupkou na dužine reality, ale zároveň definitívou nášho sveta: teda fikciou, ktorá sa stala neodvolateľnou realitou. Nemožno ju odvolať, zrušiť jej moc, sňať si prsteň jej moci zo svojho prsta. (Paradox? Heidegger vo svojej horskej chate to bral ako potencialitu ľudstva: Jünger na fronte to bral ako desivú možnosť.)

Prehĺbené myslenie ale túto „realitu fikcie“ (matrix) aplikuje aplikuje na všetko ľudské, a teda prítomné od počiatku: človek osebe je realitou fikcie; naše myslenie, cítenie, schopnosť abstrakcie – Kant už len pomenoval to, že človek je uzavretý v klietke vlastnej fikcie; Jünger a Heidegger v 20. storočí povedali, že touto klietkou viac nie je metafyzika (teológia), ale technika.

(Ale: Freud citlivo preberal prstami po mreži klietky, no Jung tvrdil, že život mimo klietky je možný.)

 

Koľké kilometre v zaujímavej krajine prebehne bubeník!

 

 

Nedeľa 11. október 2015

 

Rodičia a deti. Trojročné dievčatko sa hrá so zápalkami, mama mu vysvetľuje, na čo slúžia a so zdvihnutým prstom hovorí: „A najdôležitejšie je, že zápalky používajú len dospelí a deti ich nesmú nikdy používať!“ Dievčatko sa stále hrá so zápalkami a zdá sa, že mamu nepočúva. Matka (dôrazne): „Čo je najdôležitejšie?!“ Dievčatko sa rozžiari a s úsmevom povie: „Láska?“

 

Jesenné dni aj tento rok zasväcujem práci, v tieto sychravé, veterné dni sa navlečiem do vrstiev pracovného oblečenia a natieram bránu a vchodové dvere; okrem iného to znamená, že do uší zastrčím sluchátka a denne si doprajem dávky hudby (a viem presne, čo som takto pred rokom počúval po večeroch na povale vo svetle žiarovky, zatepľujúc strop domu). Z práce sa stáva (krátkodobý) návyk, najmä keď človek vidí, ako mu z plánu skutočne začínajú odbúdať vybavené položky.

Najpoetickejšou knihou o prestavbe domu, akú som čítal, je Dušekova knižka Pešo do neba, kde je každý opis aj tej najbanálnejšej práce pútavým čítaním. Najzaujímavejšou knihou o stavbe domu je pre mňa Ballova V mene otca.

 

Mercier vo svojej utópii Rok 2440, nevídaný sen z roku 1771 píše o ľuďoch budúcnosti: „Múdro sme sa zbavili troch jedov, ktorým ste vy boli takí oddaní: tabaku, kávy a čaju.“ Tak píše správny Európan o plodinách, ktoré pochádzajú z barbarskej Ázie a Ameriky, zatiaľ čo rýdzo európsky alkohol nespomenie.

 

Obdivuhodné: ľudia, ktorí denne chodia do práce na šiestu alebo na piatu a to isté opakujú aj cez víkendy, ak je možnosť privyrobiť si. Z ich perspektívy vyzerá svet nevyhnutne inak.

 

jes15 (1)

 

Štvrtok 15. október 2015

 

Človek sa niekedy začíta a napokon unavený a presýtený zistí, že všetko, čo potrebuje, je čistý papier, ceruzka, ticho a samota. Aj slepá ulica z kníh nás dovedie k uvedomelému osameniu.

 

Krásne ženy prenechajme mužom bez fantázie, napísal vraj Proust. To isté platí o dňoch. Tohtoročný október nám dáva príležitosť na objavný a paradoxný obdiv k hmle, dažďu a temnote. Niečo pre vytríbený, nekaždodenný vkus.

 

 

Piatok 16. október 2015

 

V noci sen: beriem svojho malého syna na prechádzku po lese môjho detstva; vyberám chodníky, aby to pre neho nebolo pridlhé. Na jednom mieste ho v čírej povznesenosti roztočím. Z tohto príjemného sna (vždy, keď sa mi sníva s krajinou detstva, sú v tom najhlbšie a najmystickejšie vrstvy) sa prebudím: je pol tretej ráno, syna nemám, som ďaleko od krajiny vo sne v čase i priestore, vo svete každodenností, bez mystiky lesov. Prečo sa tak prudko prebúdzam z príjemného, nevzrušivého sna? Je to pripomenutie zatúlanému synovi, poznamenanie, že môj život mal byť inde a inak, kontrastný akord k tichu prázdnej nočnej existencie, ktorou sa sýtim aj vo dne? Bdiem ďalšie dve hodiny a tak mám čas premýšľať. Koľko vážia mystické okamihy ľahkosti a koľko bezfarebná každodennosť, ktorou sa prácne brodíme?

 

Zdá sa, že jedine človek pozná banálne choroby typu nádchy a chrípky: biologicky je to dané našou spoločenskou povahou, izolované, malé kmene tieto choroby nepoznali, keďže vírus sa potrebuje šíriť a prenášať (a tak nepozná nič lepšie, než dnešnú dobu).

Z mierne metafyzického hľadiska si človek môže povedať, že nesie na svojich pleciach ťarchu banálnych chorôb za celú živú ríšu; on, najvyšší, berie za mačky, psy a jelene bremeno upchatého nosa, únavy a malátnosti.

 

Je zaujímavé, že napriek všeobecnému pokroku ľudia nevynašli nič proti banálnym chorobám. Azda všetci utopisti by prisahali, že v roku 2000 bude stačiť jediná tabletka a nádcha či chrípka je preč. Ľudstvo však naďalej kráča vpred spoločne s vírusmi, ktoré, na rozdiel od vyhynutím ohrozených druhov, vykazujú skvelú formu.

 

 

Nedeľa 18. október 2015

 

Pozvoľný príchod choroby, ktorá si postupne ukrajuje z nášho tela a našich vnemov, je rovnako tajomný ako postupný príchod zdravia, ktoré si rovnako pozvoľne získava vládu nad našimi zmyslami, pocitmi a vnemami, usadzuje sa v našom tele a pretvára našu osobnosť na kohosi iného, odlišného od pacienta, ktorým sme boli, na ktorého sa teraz ľahostajne zabúda a ktorého práva a povinnosti prestávajú platiť – až do najbližšieho príchodu choroby, ktorá opäť vyvesí svoju vlajku a vráti platnosť svojim zákonom.

 

Naša schopnosť prijímať a dávať je veľmi obmedzená a k tomu, čo nazývame pomoc, dochádza veľmi zriedka a len medzi niektorými ľuďmi. Najčastejšie ide o partnerov, alebo o rodičov a deti; práve preto je fatálnym omylom tak často opakované heslo utopistov, že deti utopickej krajiny budú spoločné, že rodiny jestvovať nebudú, pretože všetci ľudia si majú byť rovnako blízki.

Je vcelku jednoduché poslať niekomu peniaze alebo veci – to však nie je skutočná pomoc pre väčšinu problémov, ktoré nás trápia. Ujať sa dieťaťa a pomôcť mu tým, že mu niečo skutočne odovzdáme – výchovou, starostlivosťou, príkladom – je náročné a nevyžaduje si len uvedomelosť či ochotu, presvedčenie o potrebe dobra atď. – ale vyžaduje si obetu. Podobne je to v priateľstve: koľkokrát sa nám podarí nejaký problém svojho priateľa skutočne vyriešiť – a nielen si ho vypočuť či odovzdať mu svoju radu?

Permeabilita ľudských tvorov je obmedzená a s vekom sa ešte viac zmenšuje; máme kolegov a známych, ale stále menej priateľov, ktorí by nás ovplyvňovali v pravom zmysle slova, ktorí by mali zásadný dosah na to, kým sme.

 

 

Piatok 23. október 2015

 

Z posledných dní zostáva trochu chaotický, trochu neusporiadaný, rozostrený dojem. A jedným z dôvodov je, že mi chýba chôdza, to pravidelné vyrovnanie času a zosúladenie tepu, preniknutie pokojom a tichom pod nánosy na povrchu.

Počas cesty človek cíti, že ešte nedospel dosť ďaleko. Lebo chôdzou sa prepracúvame kamsi hlbšie; jej cieľom je: iná podoba seba samého. Iný stav. Chôdza lesom môže znamenať „prepracovať sa“ k istej úrovni seba samého, inak nedosiahnuteľnej; v istých momentoch až do bodov, kde človek bol len občas a tak tu stretáva seba samého, tú časť, ktorá sa poznáva v týchto vzácnych okamihoch, klenúcich sa ponad čas. Chazari, píše Milorad Pavić, podľa charakteru týchto niekoľkých okamihov bdelého bytia priraďovali človeku symbol určitého zvieraťa: nebolo podstatné, čo robil človek po zvyšné dni svojho života, čím sa živil a kým bol, o jeho zvierati rozhodovali tieto kryštalické minúty.

Každý človek je určitý základ, ktorého podoby a rozmery, poschodia a variácie možno rozvíjať ako variácie na seba samého. Ako stavy. Ako povinnosť. Niekto na to používa drogy, alkohol, zážitkové a adrenalínové okamihy. Pre mňa sú drogy nepoctivou, falošnou cestou. Chýba im milosť; súhlas, ktorý človek môže dostať od sveta a života. Úbohosť extázy na počkanie.

Do istého poznania a istej naladenosti možno jedine vkráčať; nie fyzicky, ale pozornosťou, rytmom mysle, uvoľneným sústredením, splynutím. Pre mňa je osamenie v prírode základným ukotvením, základným existenciálnym rámcom. Vždy bolo pre mňa podstatné nájsť a cítiť súlad s týmto bytím sveta. A to pre mňa znamenalo vnímať ruch života ako šum. A zároveň vnímať bežne vnímanú etiku ako obrátenosť na ostatných ľudí len ako dosebauzavretosť kruhu. A zároveň ako výzvu: ako písať o sebe a neopakovať sa (inými slovami: ako neustále poznávať); lebo písať denník a opisovať vonkajšie udalosti znamená môcť písať donekonečna; ako však písať denník a písať len o sebe?

 

Spor konzervativizmu a liberalizmu. Liberál začne: „môj život“ a už v tomto sa diametrálne líšia.

 

Včerajší deň: už uplynul. Už nikdy sa nevráti, bola to jedinečná, už nikdy sa neopakujúca príležitosť: aspoň toto by si mal vedieť.

 

Na jar niet prečo spomínať na zimu: čo vidieť, je nadchádzajúce leto. Tak ako v jeseni nevidieť leto, cez obnažujúce sa konáre stromov stále viac presvitá zima. Napríklad v tom podivuhodnom, komplexnom mechanizme súmraku, ktorý sa zmocňuje neba v spektakulárnom predstavení: v tom grandióznom celosvetovom podujatí, ktoré dnes prezradilo prvé zimné tóny a udalo trendy novej sezóny.

 

jes15 (5)

Reklamy

Jedna odpoveď to “Kruhový denník: jeseň 2015”

  1. M.L. Says:

    Technicky clovek je veterny mlyn, hlboko zakoreneny v zemi, stoji cele dni, stoji a s istotou melie, prichadzaju vrecia zita a na konci je muka na chlieb. Kdesi tam kde ma byt srdce, je v utrobach pripevnena vrtula.
    Filozof je majak na brehu mora, pozoruje okolity svet, sem tam ho obmyvaju burkove vlny, sem tam vodna tis, tocite schody vo vnutri stupaju k svetlu vo vezicke, aj kdesi tam, kde ma byt srdce su len schody stupajuce do vysav. Zdalo by sa, ze nemysli na ludi tolko ako mlyn, nebyt toho vcneho svetla, co naz z tmy dovedie na bezpecny breh.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: