Kruhový denník: august 2015

august

 

Streda 5. august 2015

 

(Pražské poznámky)

 

Mesto ako ornament, uzavretý do seba. Mesto rozvíja seba, člení sa ako zdokonaľovaný labyrint, pre ktorý prestáva platiť ten veľký existenciálny otáznik, vznášajúci sa na nebi nad krajinou: mesto je snahou zabudnúť na okolitý svet. Človek zaujatý mestom vynakladá možno všetku svoju energiu a pozornosť na mesto samotné: na výklady, prepravu, občerstvenie, hluk, parky a obchody a výsledkom jeho snahy je zápis, hlas, ktorý sa zlieva do celkového hluku mesta, lebo nijaký hlas nepretrvá. Jestvuje mystika hlasu (textu) a mystika ticha. Lebo človek môže smerovať aj k tichu, ktoré sa rozprestiera v krajine mimo mesta: na rozdiel od hlasu, ktorý je zviazaný s časom, ticho si predstavujeme ako jedno, trvalé a večné, a doň sa ponárajú tí, ktorí neveria v pozemské stopy a hlasy. Voľná krajina a samota uvoľňujú človeka k dielu: absencia mesta a smogu vo všetkých podobách vytvárajú voľný priestor pre činnosť: symbolom tohto priestoru je čas, biely list papiera alebo snehu, ticho, otvorené nebo, samota: na ich voľnom, čistom pozadí sa ukazuje ten veľký otáznik bytia.

 

Mesto, napríklad Praha: tisíce ľudí zo všetkých kútov sveta, ktorí si (stačí aj mlčky) vymieňajú všetky aktuálne trendy: účesy, doplnky, nápisy na tričkách, tetovania. Zdá sa dokonca, že to oni sú tými hlavnými exponátmi a štýl fotografovania to potvrdzuje (mesto ako kulisa a sebapotvrdenie seba).

Čo vlastne všetci tí turisti očakávajú, aké je to mesto (napríklad Praha), ktoré chcú uvidieť a zažiť? (Lebo je evidentné, že toto mesto sa tvaruje podľa nich, snaží sa napĺňať ich očakávania, vyplniť ich túžby, čaká ich, ešte kým tu nie sú – jeho psy sa ešte len hrajú na dvore, no turista im neutečie, akokoľvek sa ženie svetom.) Je toto to ideálne, demokraticky vytvarované mesto, napríklad Praha, ktoré chcú zažiť? Do ktorého turista tak poľahky, tak nekonfliktne zapadne, pretože už je tu pre neho vytvorené miesto, ako to býva v krabičke na šachové figúrky?

 

Žiť – jednoducho, čo najjednoduchšie, „len žiť“ – vadí všetkým tým ľuďom textu, ktorí na život hľadia vždy cez prizmu najvyššej zložitosti a komplexnosti: nie je cesta literatúry (umenia) vždy cestou maximálnej komplikovanosti v akomkoľvek okamihu?

„Len žiť“ (k čomu nás tak ľahko zvádza „dovolenka“, napríklad v Prahe), spadá do sféry biologického žitia. Až písať – reflektovať význam a zmysel „za“ životom, obracať sa k nemu a vytvárať ho – znamená veriť v Boha. Písanie je prvotnou a základnou formou náboženstva.

Text nevzniká primárne pre ľudí. Text sa obracia na Dokonalosť, na vyšší tribunál, než sú čitatelia či kritici: píšeme vždy na tušenú stélu vo večnosti. A rovnako tak žijeme (naše skutky neadresujeme (len) ostatným ľuďom).

 

 

Nedeľa 9. august 2015

 

Telo a móda. Človek v rôznej miere uspôsobuje svoje telo dobe: necháva naň vstupovať znaky. Po tom, čo posledné roky prevládali hlúpe účesy mužov (takže dolných desaťtisíc bolo možné odlíšiť už napohľad), ktoré lúze diktovali futbalisti a ktorých zmysel už nespočíval v nijakej ideológii, obsahu, idey, vkuse (ako to bolo v prípade hippies, skinheads, punku či metalu), ale v prostej príslušnosti k mase (ktorej znakom je kopírovať), vytvoril sa aj štýl vyššej priemernosti masy – hipsterov. Všeobecným trendom je – okrem účesov a oblečenia a po ére piercingov – módnosť tetovania (ktoré bolo v našom priestore vyhradené amatérskym obrázkom väzňov, vojakov a rómov).

Ako pri všetkých iných znakoch, ani tetovanie nikdy neunikne ironickému čítaniu: totiž narušeniu identity tetovaného a tetovania (ktorému tetovaný (naivne) verí), „odlepeniu“ tetovaného znaku od tela – ironickému pohľadu, ktorý namiesto autenticity vidí komické imitovanie, ktorý vidí módne tetovania ponaliepané na telách a tým pádom v nich vidí komický nesúlad, predstieranie, kontrast.

A ešte čosi móda tetovania znamená: ako každá móda vytvorila tých, ktorí jej nepodliehajú; nepotetované telo už nie je neutrálne, ale je takisto znakom v systéme tetovania: je nepotetované, je to prázdny znak, ale znak v semiotickom systéme.

 

 

Utorok 11. august 2015

 

(Prímorské poznámky)

 

Pri mori, ako pustovník. Pretože medzi ľuďmi, dovolenkujúcimi, ležiacimi na pláži, oddychujúcimi, pozorujúcimi sa a maximalizujúcimi svoj pôžitok (spočívajúci najčastejšie v ničnerobení) je pustovníkom, presídleným zo svojej samoty. Nikdy nemal rád pláže, vždy v lete dával prednosť lesu pred vodou. Jeho pustovnícky príbytok symbolizujú knihy, ktoré si sem priviezol: prehnane veľká kopa kníh.

Na nohách má biele neopálené ponožky. Pripomína kraba-pustovníka, zbaveného tej vždy umelej, no nevyhnutnej ulity.

 

Krajina okolo je v stave trvalej bezprízornej apatie: neudržiavané verejné priestory až na hrane ničoty (štrk a vysušené trsy trávy), domy prerobené na apartmány pre turistov, narýchlo pristavené izby a trakty, v najrôznejšom stupni dokončenosti; čo neslúži na priamy zárobok, neexistuje, vegetuje na hranici bytia a nebytia. Krajina apartmánov, reštaurácií a stánkov na morskom brehu uprostred pustatiny.

Pustovník s rodinou sa ubytovali v dome viacgeneračnej rodiny. Obývajú apartmán, pod ktorým bývajú domáci, z balkóna hľadia na rozostavanú prístavbu z oranžových tehál. Apartmánovú časť zrejme mimo sezóny obývajú domáci – tí sa teraz zdržujú v časti, ktorej na Západe zodpovedá garáž. Cez pootvorené dvojkrídlové garážové dvere vidieť spálňu spojenú s obývačkou.

 

Hneď v prvý deň na pláži Pustovníka napadne, že by sem chcel prísť po sezóne, na jeseň alebo v zime: vidieť tú pustatinu, šedé nebo, opustenosť, nefunkčné more a všetko s ním súvisiace ako vytiahnuté zo zásuvky, v stave spánku.

 

Dva spôsoby vnímania: u mňa všetko končí (princíp slasti); všetko cezo mňa prechádza, končí inde (princíp užitočnosti a viny). To prvé priznajme liberálom, ktorí to majú stále ťažké: totiž musia napríklad odstrániť všetky naše vžité iracionality, ako je pocit viny, lebo ten indikuje, že subjekt nikdy nie je posledný, konenčný konzument hodnôt, ale je nad ním vyššia inštancia (pred ktorou sme vinní). Nie je to Kafka? A tak sa tvoria teórie, ktoré z tejto vyššej úrovne robia prostú projekciu subjektu (Freud). Tých druhých možno nazvať konzervatívcami – pre nich nikdy nestojíme na konci, nikdy nie sme sudcami: všetko má odraz na vyššej úrovni.

To prvé, liberálne poňatie nám zdanlivo priznáva hodnotu (Nietzsche): všetko sa deje len pre nás. No tým pádom je všetko pominuteľné, relatívne, hodnotné práve tak, ako subjekt samotný.

Ten druhý prístup nás zdanlivo degraduje: no kladie vyššiu úroveň reflexie do nebotyčných výšok (a cez Bytie povyšuje i nás).

Ten prvý prístup hovorí: svet je len taký hodnotný, ako si Ty. Druhý prístup hovorí: si taký hodnotný, ako je Svet (Boh).

 

Kniha ako labyrint, v ktorom sa máme (plní úžasu) stratiť. Preto má viesť tento labyrint od pravdepodobného (všedného), známeho, logického či mravného (zdravého): vedie nás inam, než kde žijeme svoj život (a preto sú knihy, ktoré vedú ku gýčovej idealite a knihy, ktoré vedú k vznešenej tragédii). Knihy preto ako freudistický sen poukazujú na vytesnený život čitateľa (aj tie banálne). Sú to vedomé sny, ktoré si robíme sami. Sny o vlastnej idealite. O vlastnej rozkoši (zo života). Alebo: sny o vytriezvení.

 

august (1)

 

Streda 12. august 2015

 

Ballova Veľká láska (jedna z kníh, ktoré si Pustovník vzal na dovolenku – evidentne ako imunizujúcu skepsu), kniha, ktorá nemá veľkú tému a o ktorej sa nedajú písať veľké slová – napriek tomu, že je to príjemná kniha a že je typicky „ballovská“. Balla akoby ju považoval za žmurknutie na svojich čitateľov, táto kniha je gestom priateľstva – keď s niekým sedíme na pive a cítime sa s ním dobre, možno si ani nepovieme dôležité veci, ale strávime príjemný čas. Takáto nejaká je Veľká láska. Je ballovská aj v tom zmysle, že ak doposiaľ nikoho nenapadlo stotožňovať postavy z poviedok s autorom samotným, Veľká láska bude vzbudzovať najväčšie podozrenia z autobiografickosti. Andrič je, pochopiteľne, karikatúra, sebaironické gesto – v texte sa mihne Devínska Nová Ves a práve slobodovská návnada autobiografie je tu použitá. Balla je verný svojej obvyklej skepse, ktorá rozkladá čokoľvek – preto by bol mizerný publicista, ale je dobrý prozaik – už vieme, že neverí rodine atď. Takže aj veľká láska je tu rozložená z pohľadu „úprimného realizmu“. V knižke naozaj nie je veľká téma, veľké myšlienky, objavné postupy – len rozklad jednej „veľkej témy“. Stačí to? Nie je to napokon to isté, čo ponúkal Gombrowicz alebo Nabokov?

Čo treba spomenúť: dlhé, dlhé súvetia (ktorým nedochádza dych). Postava Panzu, univerzálneho Slováka. Balla vlastne vystihol realitu v dvoch prostých postavách: boli tu Panzovia, teraz sú tu Laury. A budú tu ich dcéry. Andrič je len štrbina zorného poľa, štatistická chyba, ktorou možno premeriavať vládnuci priemer. Je tu len na to, aby normálnosť vyznela absurdne.

 

Ajvazov Zlatý věk a Bonnettove Ztracená města – dve knihy, ktoré sa dopĺňajú a prelínajú, každá zo svojho žánru. Bonnett akoby hovoril: realita je napokon vždy fascinujúcejšia a podivuhodnejšia, než fikcia. Ale Zlatý věk nemusí byť nutne považovaný za fikciu (v prvom pláne o fikciu ide); jeho posolstvo – iná forma jazyka (či už to označíme ako chorobu, alebo iné štádium jazyka) – je vec mysliteľná a úzko prepojená so skutočnosťou. Je to beletrizované filozofické skúmanie jazyka, a teda skutočnosti samotnej.

 

Wildeov Arthur Savile (ďalšia z Pustovníkových kníh) – originálna variácia na detektívku (vrah, ktorému sa nedarí zavraždiť). Motív a napokon aj vražda patria k Wildeovým vynálezom na preplnenom detektívnom žánri. V čitateľovi zostane otvorená otázka (nedopovedaný mechanizmus deja): čo vedel pán Podgers o Arturovom a – nota bene – svojom osude. V tejto rovine je Podgers teoretik, myseľ, nevýkonný stroj – funkciou, realizátorom, aktívnou a nekomplikovanou silou je Artur Savile. Podgers vie priveľa a je zmätený – Artura komplikované úvahy neťažia a nebrzdia a s ľahkosťou pretína gordický uzol osudu. Budúcnosť – a prítomnosť – samozrejme patria Arturom, ako to podčiarkuje aj Wilde.

 

 

Štvrtok 13. august 2015

 

Z Ajvaza:

„Ale sama geometrie a symetrie v oslepujícím žhavém slunci nabývali halucinativní povahy a přispívaly ke snovému vzhledu města neméně než klamné ráje vnitřních zahrad a rozbujelé ornamenty na fasádách, které se za zády svých tvůrců zrádně přátelily s tvary domorodých skal a stromů.“ (31)

 

„Hudbu počátků je třeba ztratit, abe se vrátila jako snová ozvěna v architektuře myšlenky.“ (52)

 

Je celkom možné, že za všetkým tým hľadaním sveta je len hľadanie seba: lebo vo svete pátrame po tom, čo definuje nás samých, hľadáme miesta, ktoré by k nám prehovorili, ktoré sú buď natoľko pusté, že patria len nám, alebo sú obklopené a zabývané ľuďmi, ako to býva v prípade rušných miest, no my v nich hľadáme doposiaľ neodhalený význam, zmysel, pôžitok (a to isté platí pre knihy, v ktorých takisto hľadáme novú, vlastnú, objavnú interpretáciu, ktorá by potvrdila nás samých ako čitateľov). A teda hľadanie sveta, hľadanie objektivity, má jediný zmysel: ostro vymedziť subjektivitu (čím ostrejšia, tým subjektívnejšia). Po celý čas si teda mohol zostať doma, sám v sebe, rybár v tichu vlastného Bytia? Alebo je svet nevyhnutným zrkadlom sebapotvrdzovania?

 

 

Piatok 14. august 2015

 

Všetky knihy vzájomne súvisia, aj keď o tom nemusia tušiť – reťaz súvislostí môže viesť naprieč časom a jazykmi (o čom svedčí napríklad Špůrkov Přečtený život). Keď teraz čítam Ajvazov Zlatý věk – svetovú knihu vo svojom žánri – vidím v ňom okrem vonkajších, evidentných paralel (Roussel, Calvino, Borges, Perec) napríklad zvinutý príbeh Lucemburské zahrady (ktorá akoby vyklíčila z tejto knihy – ako z nej môžu vyklíčiť desiatky ďalších kníh), ale aj Briškárovho Sprievodcu nezrozumiteľnosťou, ktorý je tu takisto predpokladaný, a navyše aj kritizovaný ako v Borgesovej nadčasovej knižnici. Keď Ajvaz hovorí v Zlatom veku o jazyku ostrovanov (čo nie je epizóda, ale ťažisko samotného románu), hovorí vlastne o takom prístupe k svetu, na ktorom je Briškárova kniha postavená – a Ajvaz, tak ako ja, uvádza kritické poznámky k pasivite takéhoto jazyka, ktorý je našej civilizácii cudzí (otázkou je, či práve v tomto – v štýle myslenia, v štýle jazyka – neprechádza najzásadnejšia línia medzi „civilizáciou“ a „barbarstvom“).

V systéme odkazov a súvislostí môže ísť o rovnocenný, alebo nadradený vzťah medzi súvisiacimi dielami – zdá sa, že sila Ajvazovej knihy je aj v tom, že je to dielo dominujúce a obsahuje komplexnejšie a vedomejšie prvky iných kníh, ktoré v Zlatom veku spočívajú ako semená či zárodky, prvky väčšej a ambicióznejšej mozaiky.

 

august (3)

 

Sobota 15. august 2015

 

Heslá treba vymýšľať nie v súlade s dobou, ale práve v presnej opozícii k nej: „Spomaľ!“ ako čoraz univerzálnejší príklad.

 

Po tom, čo tráviš dni na cestách a už ich považuješ za svoj domov, prísť – možno len na krátku dobu medzi dvoma cestami – opäť domov a vnímať tento priestor a pocit ako zvláštnu exotiku, takmer dobrodružstvo. Spomaliť, zastať – takmer revolučné gesto a nezvyčajný pocit.

 

Objavy: potrebuješ ich k životu, dávajú Ti pocit života, pohybu, smerovania – a vlastnej schopnosti ešte sa hýbať, meniť, azda rásť. Máš pocit, že objavy sú schody – na niektorých sa potkneš, iné ťa prekvapia, nútia ťa zdvihnúť nohu; nie je to samozrejmé, žiť na schodoch, sú aj iné filozofie, zvyky, kultúry – ale ty patríš k európskej tradícii schodísk. Už nie si na trávnatej ploche, vzďaľuješ sa ostatným, možno sa čudne, neobratne a zadýchane kníšeš, ale toto ťa vystihuje, posedávanie sa ti prieči.

 

Briškárova interpretácia Štrpkovej poézie (Objavovanie viditeľnosti) sa mi zdá byť dobrá, aj keď je protichodná mojej – Briškár vidí v týchto básňach záznamy pozorovateľa, priam fyzické monolity reality pred jej (symbolickou) interpretáciou. Skrz detaily nás Štrpka navádza na pozornosť voči bezprostrednému svetu – ale toto je jedna strana (jeden vchod) Štrpkovej poézie, na strane druhej (Briškár hovorí o Správach z jablka) je symbolický slovník Všetko je v škrupine. Briškár sa nevenuje tomu, prečo si Štrpka tak často volí sklá expresov, idúce vlaky, jablko alebo škrupinu: to sú (tekuté) symboly, nie predmety, ktorými hovorí o mobilite doby a mobilite (univerzálneho) pozorovateľa: voľba predmetov a situácií je už (symbolickou) interpretáciou sveta a doby a človeka v nej. Jablko, škrupina, vánok, expresy, bežec, dieťa, sever: to nie sú záznamy zmyslového vnímania; tieto veci nekorenia vo fyzickom svete, ale vo vnútornom svete („v poézii“).

V Štrpkovi sa Briškárovi zrkadlí jeho vlastná tvár – ale je to tak dobre, na sklách expresov Štrpkových básní vidíme vždy aj seba, len tak môžeme pristúpiť na cestu.

 

Takmer všetky augustové záznamy vznikajú na cestách, z čoho je zrejmé: zápisník a knihy sú formou domova, ktorý si niektorí ľudia nosia so sebou (pustovníkovi vymeraný kus pôdy – ako plávajúca kryha). Cudzie texty a biely papier – pretvorené v pohybe cudzím na vlastné prenosné zrkadlo (ktoré je práve schopné zrkadliť aj našu meniacu sa, pohyblivú podobu).

 

 

Piatok 21. august 2015

 

Dnes, práve dnes som mal z krajiny viac jesenné, než letné dojmy. Bolo to vo farbe svetla, vôni (vlhkej zeme a opadaného lístia), v prvých suchom sfarbených stromoch. Zároveň je to v čase po dovolenke, v čase zreteľne po, ktorý sa po období dlhého tepla a sucha, po návrate z dovoleniek, preklopil do druhej polovice, akoby sa odteraz išlo zo slnečného kopca opadaným lístím nadol, späť do údolí predlžujúcich sa tieňov, späť k povinnostiam, k monotónne sa otáčajúcemu kolesu povinností a každodennosti. Alebo je to aj vo mne? Odteraz už objavím len vety konštatujúce lakonicky vlastnú rezignáciu a únavu, zostane mi už len pôžitok z formulovania nemožnosti? Zo zachytávania tieňov, z hrabania sa vo vlhkej zemi?

Čas sa mi zdal situovaný inak: nenadväzoval na minulosť, spomienky neviazali svoje ľahké vzdušné nite do uplynulých dní: dnes som bol inde, vo vlastnom priestore, na novej ceste. A predsa s vôňou jesene, s pohľadom na žltnúce lúky pod oblačnou oblohou priplávali nečakané spomienky (ako ryby, ktoré sme dlho nevideli, pretože doposiaľ žili v hĺbke vody): prvá ľahká jeseň, Ukrajina, prebudenie nadránom vo vlaku, v inej krajine (pretože každá krajina (a často aj región) je nielen iným priestorom, ale aj iným časom: vždy cestujeme aj v čase), drevené domy za oknom, iné dediny, iné stromy, iný, minulý, tak trochu fantastický čas (pretože minulosť, na ktorú si nespomíname, je vždy fantastická). Cesta naprieč časom, do neodsnívaného sna, do nezažitej minulosti. Potom Ľvov, prvé ulice, kaviareň, rozhovor o ľuďoch, ktorí nás míňali, všetko sa v jasných lúčoch septembrového slnka vynáralo z hmly nejestvovania.

 

 

Sobota 22. august 2015

 

August, zvláštny mesiac, územie nikoho (podobne ako jeho zimný náprotivok február), mesiac tušenej ničoty, stelesnenie neurčitosti, ktorá sadá na vädnúce listy ako zlatistý prach únavy. Keďže obloha sa dnes ukazovala byť zvlášť zaujímavá so sýtymi, mohutnými oblakmi, ktoré v diaľke vyžarovali jemnú zlatistú tôňu neurčitých spomienok na akýsi dobre známy, no zakázaný raj, a keďže usilovní susedia od rána cieľavedome búšili do nástrojov a zveľaďovali obydlia („stali sa z nás nástroje našich nástrojov,“ pripomenul som si Thoreaua), vybral som sa na cesty. Vybral som sa do zvláštnych končín, kde niektorým dedinám akoby dávali názvy za trest, akoby sa pomenúvali jedna druhú prezývkami – Držkovce, Chlievany, Otrhánky, Pochabany; pretože som v týchto končinách nebol, hoci som chodil okolo, pretože Inovec poznám najmä z druhej strany a pretože – aby som svoje ľahkomyseľné cesty počas najpraktickejšieho slovenského dňa ešte podčiarkol – ma už dávno lákal jeden názov na mape, dedina Záhrada (o ktorej sa ukázalo, že na tabuli má trochu menej poetický plurál Záhrady).

takéto cesty podivnými zákutiami si zvyknem komentovať v mysli, keď si všímam čudesné domy, rozpadávajúce sa omietky, droliace sa zvyšky obecnej hrdosti, podivných obyvateľov alebo proste pekné oblaky, občas tieto komentáre prednesiem nahlas psovi, ktorý pozoruje cestu z batožinového priestoru, ale s detailmi takéhoto cestopisu nebudem zdržiavať.

Za zmienku stojí dedina Zlatníky, bizarná dedina zmaru; sú rôzne typy zmaru, každá krajina, civilizácia, každý región pozná svoj vlastný typ, má ho mesto i dedina a Zlatníky môžu byť príkladom zmaru slovenskej dediny. Ako prezrádza názov (kedysi Zlatník), ťažilo sa tu zlato, a to veľmi dávno, údajne už za čias Keltov; obec pamätá aj tisícročie slovanského osídlenia a o to vhodnejší model zmaru ponúka. Zmar veľkých civilizácií možno obdivovať, napríklad v podobe gréckych ruín, a pôvab zotmenia, spráchnivelosti a na všetko sadajúcej apatie nota bene v augustovej nehybnosti možno obdivovať aj v Zlatníkoch, kde sa prekvapujúco striedajú aj rozpadnuté značky, súsošia a novostavby bohatých obyvateľov s neobývanými domami so spustnutými záhradami.

Neďalekou zvláštnosťou je aj Kulháň (z nemeckého Kühl Hein, chladný lesík), ktorý tvoria bytovky, rybník, pár budov, les, množstvo áut a prastaré, hrubé duby a gaštany, evokujúce zabudnutý posvätný háj.

So psom sme potom preskúmali vodnú nádrž Nemečky, ktorej vzdialenejší breh bol zaujímavo členitý, s výbežkami stojatej, zelenej vody, zarezávajúcimi sa do zmiešaného lesa, a niekoľkými miniatúrnymi ostrovčekmi s niekoľkými stromami a bujnou trávou, vyslancami súše, endemitickými ukážkami nedotknutej divočiny na území niekoľkých ľudských stôp. Hladinu čerili stovky korčuliarok a divé zápasy rýb, ktoré pútali pozornosť nás suchozemcov, nezvyknutých na striebristé zvuky lesklých rybích tiel. Samotná obec Nemečky sa skrývala pod ohybom cesty: tak ako sľubovala mapa, tento bedeker cestovateľskej fantázie, jej dominantou je tichý cintorín nezvyklo, no uvážene prízvukujúci svoje carpe diem na jej konci, na vyvýšenom mieste.

A potom je ľahké orientovať sa podľa stromov. Pocestní musia prejsť dlhou, najdlhšou brezovou alejou; do súkromnej zbierky nenápadných rekordov (ako je najbarokovejší stĺp – v Kremnici) si radím najbrezovejšiu cestu práve tu, pri Prašiciach. A kto chce ísť, tak ako ja so psom, do obce Záhrada(y), musí ísť podľa líp, ktorých tu neznámi dobrodinci, azda aj kvôli lipovému medu, vysadili niekoľko stoviek. Nebál som sa, že pôjde o nejakú záhradkársku kolóniu, keďže mapa sľubovala v obci kostol. Keďže som sa tu vybral len kvôli názvu na mape, pripomenuli sa mi ako výčitky svedomia všetci poctiví susedia v montérkach a vôňa jedál, vystupujúca z kuchýň ich poctivých manželiek. No sú veci, ako napríklad takéto cestovanie, ktoré človek robí bez praktického úžitku, len preto, aby duša mohla dýchať. Tú istú bezprostrednú radosť, to bytostné dýchanie duše, prejavuje aj môj pes. A tak cestujeme, s myšlienkou na susedov, aby sme neprepadli tej nehybnosti pohodlnosti, zvyku, ľahostajnosti či dokonca fatálnej apatie.

 

 

Piatok 28. august 2015

 

Koniec augusta: tiché, nenápadné vyprázdňovanie, neuchopiteľná premena: to, čo uniká ako vzduch z nafukovacej hračky, je leto, to, čo zostáva, je nostalgia vyfúknutej hračky, ktorá stratila význam a stala sa spomienkou; tak ako bude naďalej svietiť slnko, ale už bez letného tepla kúpania a prázdnin.

Súmraky sú o čosi iné; najprv farebné, s melanchóliou diaľok, o pár minút už pohasnuté, so šedými oblakmi farby popola, ešte násobiace melanchóliu okamihu tu a teraz bez diaľok. Človek sedával na kopcoch, nad ktorými sa vznášal jemný, no nepotlačiteľný pach oviec a konca prázdnin, ešte krátke územie nikoho, na ktoré už vrhala tieň budúcnosť povinností a čoskoro sa ocitol v meste, v ktorom už nepoznával súmraky z kopcov, boli tu iné tiene a svetlá, Dostojevskij z hrubých zväzkov leta sa premenil na Dostojevského rad, tú šedivú, rušnú cestu prašnej, neuchopiteľnej, vyblednutej ničoty.

 

Vždy ma fascinovali obrovské, mohutné mužské telá, tie neuveriteľné súdkovité bruchá (ktoré akoby ani nemohli postupne narásť, ale zrazu tu boli), veľké hlavy, ktoré sú neporovnateľné s mojou hlavou – vždy chudému, zdali sa mi (a dodnes sa mi s rovnakou majestátnosťou zdajú) byť znakom dospelosti, o to nedosiahnuteľnejšej. Dnes si myslím, že nejestvuje skutočná, celistvá, úplná dospelosť, zbavená nezrelosti, strachu, detských predsudkov a potrieb; čosi, čo by nebolo len stvrdnutým, znehybneným, odumretým pancierom na kedysi živom meniacom sa tkanive, ale skutočnou zrelosťou, vyspelosťou a samostatnosťou. Dospelosť sa nedosahuje zotrvačnosťou, nehybnosťou a apatiou.

 

Predstava: že melanchólia svojou chôdzou dejinami zanecháva svoje (fialové?) stopy v umení a myslení, rozpoznateľné aj s odstupom storočí (napríklad v diele Trakla s názornou zreteľnosťou), ako (ženská) postava anjela bez úsmevu, so zriaseným rúchom, zamyslená.

 

Pohyb v knižniciach a kníhkupectvách medzi regálmi kníh má niečo z tichej meditácie, upokojenia, ponorenia sa do tichých schodísk v sebe samom. Bez slov sa tu odohráva rozhovor – s prečítaným, s chuťou čítať, s bilancovaním, hodnotením, plánovaním, odmeriavaním. A zároveň – nepriamo, cez vlastnú skúsenosť (ale i predsudky), snivosť, fantáziu – je to aj rozhovor, cez obálky kníh – s dejinami literatúry i sveta, s autormi, kníhkupcami, vydavateľmi, prekladateľmi, grafikmi, kritikmi, priateľmi, recenzentmi. Čo hľadáme, nachádzame a prehliadame v policiach s knihami, je zápis o nás, denníkový zápis našej minulosti, osobnosti i momentálneho rozpoloženia. Rarity, šťastné objavy, vsadenie na istotu, omyly; a zároveň odpoveď na to, čo som si nevybral minule.

Ostrovy a more. Alebo možno: tých pár hviezd v (nekonečnej) rozľahlosti temného vesmíru.

 

Druhý pohyb (alebo pobyt), celkom iný, je občasné postávanie pred vlastnými policami s knihami; toto už nie je vonkajší svet, na mne nezávislý a dokorán otvorený, ale – dajme tomu – výhľad z okna vlastného domu. Je to pohyb už vybratým, ohmataným, selektovaným a z veľkej časti zmapovaným priestorom (čosi ako rodné mesto plné už videných, alebo aspoň registrovaných budov a viac-menej známych tvárí, z ktorých niektoré patria blízkym priateľom). Je to pohyb minulosťou, pamäťou. Občas takto postávame, triedime, hodnotíme, listujeme, vraciame späť, hľadáme ešte voľné priestranstvá, závany sviežeho vzduchu. V istom zmysle ide o reverzné pobyty: v knižnici lovíme očami po známych ostrovoch, vo vlastnej knižnici po neprebádaných priestoroch.

 

Počítač (napísať toto slovo znamená spomenúť istý svet: isté chladné zrkadlo sveta) je vo svojej podstate descartovským objektívnym, fyzikálnym obrazom prírody (fyzika je umelým obrazom prírody); všetko je tu logické, zákonité, zbavené náhodilostí. Ak niečo spravím vo svete prírody – hodím kameň do vody, lámem vetvu stromu, vyberiem spodný kameň z kopy kameňov – uskutočňujem samozrejme fyzikálny dej, ale nevypočítateľný a nepredvídateľný do dôsledkov, takže neviem, aké kruhy sa zjavia na hladine, ako presne a v ktorom mieste sa konár zlomí a ako sa rozsype kopa kamenia. Vo svete počítačov – vo svete dokonalej fyziky bez vplyvov biológie a hmoty, bez nepredvídateľnosti a „okrajových podmienok“ – je táto nevyhnutnosť splývajúca s náhodou eliminovaná. Svet objektov, ikon, dát a programov je presne ohraničený a zbavený nepredvídateľnosti.

A predsa: počítače mrznú a jestvujú tu vírusy. Vpád „prírody“, biológie. Poruchovosť, nepredvídateľnosť, spomalenie, entropia – smrť. Nevyhnutnosť smrti ako princíp prírody; umrú napokon všetky dáta, softvér i hardvér.

Túto nepredvídateľnosť, zákon omylu vkomponoval do dokonalosti počítačového sveta Michal Ajvaz v Luxemburskej záhrade.

 

Ajvaz je „hlasom“ (zreteľnosť príkladu) ešte v niečom. Vo volaní po angažovanosti, po prepojení „človeka a doby“, „človeka a vecí“ a „človeka a ľudí“ reprezentuje ten zásadný a pritom ignorovaný príklad človeka-tvorcu, ktorý sa proste uzatvára do seba.

Predstavme si človeka v galérii. Nemusí predsa (a dokonca vidíme, že by nemal) nahlas, angažovane prednášať svoje dojmy z obrazov. Mohol by sa (a dokonca vidíme, že by mal) pohrúžiť sa do seba. Zmĺknuť. Premýšľať. Svet je v určitom zmysle galériou – nielen arénou, tribúnou či ihriskom (a hľadiskom, z ktorého sa ozýva povzbudzovanie, piskot, nadávky). Svet môže byť vnímaný ako knižnica; to je postoj úcty a vznešenosti, ktorý si od nás žiada skôr tichú kontempláciu, samotu, koncentráciu.

Ajvaz háji túto do seba ponorenú, nezávislú, nespoločenskú kontempláciu. Odmieta „angažovanosť“ v klasickom zmysle: jeho angažovanosť je angažovanosťou na osude seba i sveta, ale v tichej ceste individualizmu, keď sa jednotlivec, napriek všetkému, vydá svojou cestou a pokračuje v nej hluku prostredia navzdory. Ide ďalej so zomknutými perami; nekomentuje, nenechá sa strhnúť k potýčkam.

 

august (2)

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: