Kruhový denník: jún 2015

laramee1

(Obr. Guy Laramée)

 

kaisen

 

 

Štvrtok 4. jún 2015

 

Dôležitá je ukotvenosť, vo všetkom, čo človek robí vážne – aj ako čitateľ človek potrebuje niekoľko pevných bodov, niekoľko mien a diel, na ktoré sa vzťahuje. Doba praje rýchlemu nadchýňaniu sa, krátkym a povrchným reflexiám, odrazom na premenlivej hladine. Internet ako dominantné médium doby eskaluje v statusoch a sociálnych sieťach, ktorých trvácnosť je nanajvýš týždeň, v miniaturizovaných monitoroch telefónov a tabletov. Žijeme dobu útržkov bez pevnejších koreňov, rýchlovednúcich kvetín bez koreňov, medzi ktorými sa mihá prelietavý hmyz konzumentov.

 

Mám rád malé knižky, také, aké napríklad vydáva(la) Votobia, medzi ktorými sa dali zozbierať rôzne rarity, okrem iného v zaniknutej predajni Lacných kníh. Malé zbierky poézie, sentencií, esejí, filozofických spisov, poviedok. Od Bubera a Nietzscheho, cez Briškára a Róši Kaisena až po výbery japonskej poézie. Podobne inšpiratívne sú maloformátové zápisníky, nabádajúce na malé, uzavreté, samostatné projekty – zbierky sentencií, nápadov, výpiskov, komentárov. Takéto malé zápisníky, lákavo rôznorodé, som si naposledy priniesol z Číny. Jeden z nich som venoval komentárom k Briškárovým sentenciám. Každý komentár bol improvizáciou, krátkou cestou na malej ploche, limitovanom rozsahom jednej strany. Herbár rastlín, vyklíčených zo semien pôvodných sentencií.

 

Film Off the Map, príbeh plný decentného pôvabu vedľajších postáv. Vedľajšie postavy bývajú pravidlom dobrých diel: nechávajú priestor pre neviditeľné gravitačné pole čohosi podstatného, čo čitateľ (divák) vycíti z ich pohybov. Tak je to u Čechova, Dostojevského i takzvaných nezávislých filmov.

 

Počítač ako model malého sveta svojho svojho užívateľa, mikrokozmos. Fotky, výber hudby, dokumenty, zbierka filmov, záložky obľúbených stránok, pracovné i osobné zložky, rovnováha pragmatizmu a rýdzo osobných neúčelností. „Tvoj domov je tam, kde je tvoj harddisk.“ Situácie, keď človek príde o všetky svoje dáta, evokujú archaické situácie požiarov, záplav a prírodných katastrof.

Moje pozadie tvorí kresba pastelkami, vytvorená spoločnou improvizáciou s malou dcérou. Obrázok sme nazvali „Vznik vesmíru“ a tvorí ho pestrofarebné klbko v centre s rôznorodými farebnými kompozíciami dookola. Ikony na monitore sú usporiadané po obvode, cudne nechávajú voľný priestor v strede, kde sa odohráva onen vznik, big-bang, zárodok všetkého.

 

Ak by som mal vybrať jedinú charakteristiku tejto ročnej doby, je to obdobie zrelej trávy.

llosa

Piatok 5. jún 2015

 

Nerezignovať na to jediné: najlepší možný život, nech to znamená čokoľvek – filozofické hľadanie, vieru, cestovanie, neohraničenú zvedavosť, túžbu vedieť všetko, poznanie.

V konečnom dôsledku nie je život otázkou zložitých, ale jednoduchých, samozrejmých vecí, to podstatné je nerezignovať.

 

Cesty a knihy. Vrch s kurióznym názvom: Stupičie (alebo aj Stupica), (aké krásne, zvláštne buky: pokrútené, bonsajovité, inde zatiaľ nevidené buky: mohutné uprostred lesa, zvláštne tvarované na hrebeni) a čítanie Briškára a Llosovho Rozprávača; dnes pod vrcholom Kozinca (vždy si vyberám na čítanie miesto s dobrým výhľadom, tiché a jasné miesto), Jaspersova Filosofická víra; jasné, letné dni, nastupujúca sýtosť, zreteľná v zvukoch i v svetle, v jase oblohy.

 

Tieň a svetlo; vždy som bol v tieni, chorobou možno nazvať to, keď človek tieňa žije vo svetle a naopak; ale tieň samotný, ten ústup od sveta, inštinktívny pohyb po odvrátenej strane vecí, nie je (azda) chorobou, aj keď nás všetky tie popularizačné životné návody nabádajú vystúpiť z tieňa, vystúpiť na výslnie.

 

Pomenovať jeden dominantný rys sveta, tú hlavnú hybnú silu ľudstva a tým definovať seba (nie svet): bývajú to peniaze, moc, libido, banalita, poznanie, hriech.

 

ajvaz

Nedeľa 7. jún 2015

 

Básne Michala Ajvaza zo zbierky Vražda v hotelu Intercontinental, čakajúce v ústraní ako holešovické interiéry plné starého, odstáteho času v mihotaní popoludňajšieho svetla za temnými schodiskami s pachmi dôverne známymi z detstva, interiéry s nehybnými knižnicami a dôslednou, príťažlivou opustenosťou, do ktorej vonkajší svet doznieva len cez stíšené, nevzrušivé zvuky podvečerného mesta.

 

Spisovatelia, ktorých obdivujeme, ktorých uznávame ako veľkých (hoci možno k nim nemáme blízko) a spisovatelia, ku ktorým pociťujeme sympatie. K tým posledným patrí napríklad Mitana. Jeho rada mladým spisovateľom, hoci má len dve slová, je možno najlepšou radou mladým autorom, aká bola vyslovená. „Kuráž, blonďáci!“

 

Takzvané primitívne kultúry: život a poznanie spoločenstva odráža život a poznanie jednotlivca, teda skúsenosti a poznanie toho, čo človek obsiahne behom svojho života od zrodenia po smrť. Kultúra akoby vypĺňala len tento priestor jedného života. Naša civilizácia predstavuje opačný princíp: kultúra celku umožňuje nárast a rozvíjanie poznania, takže dnes už vo veľkej miere presahuje schopnosti jednej generácie, akumuluje sa a stále rastie. A je to život jednotlivca, čo sa štruktúruje podľa tohto poznania spoločnosti. Už v tom, že v každom človeku vládne polyfónia hlasov v rozštiepenosti vedomia: v každom z nás sú hlasy všetkých prúdov myslenia. Človek, ktorý sa začne niečomu venovať, zapadne do prúdu ontogenézy svojho oboru: filozof, literárny kritik, muzikológ – veľmi skoro sa v ňom ocitne celý vývin daného oboru, jeho hlavné prúdy a zvraty, desaťročia či storočia prejdenej cesty.

 

 

Utorok 9. jún 2015

 

Na malých deťoch je pekné, ako môžu byť dokonale otvorené, nemajú čo skrývať, všetko, čo povedia, je v poriadku, aj tie najhoršie veci sú v kategórii roztomilosti. Keď človek počúva čoraz dospelejších ľudí, čoraz viac vyslovených vecí (a o to viac nevyslovených) spadá do kategórie nedôstojnosti; je toho čoraz viac, čo treba – alebo by sa malo – skrývať. Rodí sa v nás stále viac tieňa, odpadu, chybných myšlienok. Táto nízkosť – tak očividná popri tých najvyšších, najcnostnejších zlomkoch – je možno aj zdrojom univerzálneho mýtu o ľudskom páde z pôvodnej dokonalosti; pocit viny je potom už len zákonitým tieňom väčšiny našich skutkov.

 

 

Sobota 13. jún 2015

 

Príbehy sa rodia zo zrážok ľudí, pričom ľudia sú zvláštne častice, s nevyspytateľným, neznámym zložením, nepreskúmaným vnútrom a preto sa nikdy nedá dopredu odhadnúť výsledok takéhoto stretnutia, nárazu či konfliktu.

 

T. bol vždy talentovaný, bystrý a zároveň v ňom bolo čosi ako tendencia k úniku a popretiu. Patril k najlepším študentom, ale s mnohými učiteľmi mal konflikty, takže mnohí ho neobľubovali – no všetci s ním rátali, čakalo sa, že niečo dosiahne. On sám pravdepodobne netušil, či sa niekam dostane a vďaka svojej inteligencii a pracovitosti dosiahne na vrchol, alebo či naopak na všetko zanevrie, s rovnakou dôslednosťou, s akou robíme všetky zásadné rozhodnutia. Nebolo vlastne jasné, či je introvert alebo extrovert. S odstupom času sa ukázalo, že jeho tendencia k únikom zvíťazila a že práve v nich realizuje svoju dôslednosť. Možno mal, tak ako každý z nás, svojho doktora Jekkyla a pána Hydea, a v sérii križovatiek sa vydal cestou jedného z nich, až sa jeden z nich stal jeho definitívnou identitou. Možno sám nevedel, ktorý z tých dvoch je ten dobrý, tak ako sme to o ňom kedysi nevedeli ani my.

 

 

Nedeľa 14. jún 2015

 

Ako všetko živé, sme závislí na potrave, no ešte väčšmi nám záleží na konzumovaní duševnej potravy. Sýtime sa pocitmi uspokojenia, šťastia, moci či úspechu a tento druh hladu sa zdá byť bezodný. Žiť pre nás znamená práve toto: konzumovať duševné stravy. Riskujeme kvôli nim život, kvôli nim sa premáhame a popierame. Uznanie, láska, úspech či radosť: je v nás čosi, čo sa živí týmto všetkým a čo nás vo svojej nenásytnosti núti konať určitým spôsobom.

Všetky veľké systémy rátajú s týmto hladom: hladom po zmysle; všetky náboženstvá a veľké ideológie. Zdá sa však, že jestvujú aj asketické hnutia: budhizmus a od neho odvodené nihilizmy (vrátane Schopenhauera a jeho nasledovníkov).

My v Európe sme založení na konzumácii: vyzývame na čoraz intenzívnejšiu konzumáciu pocitov a stavov, líšime sa akurát v ich akcentovaní (libido, moc, dobro, estetické uspokojenie, poznanie, láska, atď.).

 

Nazývame sa kultúrou Slova, ale táto naša kultúra nutne vedie k deštrukcii seba samej. Posledných päťsto rokov je celý literárny vývin rozvíjaním umenia slova diskurzívnym spôsobom: kladie vedľa seba najrôznejšie prehovory, ktoré vo svojej neobmedzenej slobode navzájom súperia, protirečia si, ironizujú a spochybňujú sa, inými slovami: literáti, prisahajúci na hodnotu slova, bojujú za jeho relatívnosť. Po päťsto rokoch sa pýtajú, ako je možné, že slovo nemá váhu. Ale aké slovo? Váha slova je len v ortodoxii – v náboženstve, ideológii – teda v tom všetkom, proti čomu päťsto rokov našej kultúry slova bojovalo. Liberalizmus je iróniou – a tá je opakom Hodnoty.

 

 

Utorok 16. jún 2015

 

Vznik záhrad umožnil existenciu buriny.

Až človek vynašiel odpad. Je zrejmé, že v dokonale uzavretom kruhu prírody nejestvuje odpad, čosi vyradené z kolobehu, slepá vetva, v ktorej sa určité smerovanie ukončuje; v prírode jestvuje len postupná hierarchia, neukončená reťaz postupnej konzumácie, had, ktorý bezo zvyšku pojedá svoj chvost. Prírodné obaly sa rozkladajú, mŕtve telá sú potravou určitým živočíchom, akýkoľvek „chvost“ rýchlo mizne, stráca sa v útrobách hada. Človek preťal tento uzavretý, bludný kruh prírodného bytia a pokúsil sa ho narovnať do idey dejín, ktoré neblúdia a neobnovujú sa v kruhu, ale plynú určitým nezvratným smerom, smerom k cieľu. Keď sa z kruhu stala priamka, cesta vpred sa nevyrovnala automaticky, ale vetvila sa do rôznych odbočení, do slepých, ukončených ciest, ktoré predstavujú odpad, nekruhové a nelineárne odbočenia slepých, mŕtvych ramien, apendixov plných kontaminácie.

Takto sa rodia labyrinty.

Nejestvuje záhrada bez buriny. V pralese nejestvuje burina.

 

Napohľad nejestvuje nič stabilnejšie, menej prekvapujúcejšie a konvenčnejšie, než je čitateľ novín. Avšak keby sme si položili otázku, čo tento každodenný čitateľ novín hľadá, čo je tou správou, ktorú každý deň očakáva, v čo dúfa, keď prehliada záplavu informácií – museli by sme si odpovedať, že čitateľ novín nemá stanovený cieľ, neočakáva nič pevne dané, ale že sa každý deň vydáva pripravený na otvorené more, more, ktoré v dnešnej dobe skutočne predstavuje celý svet a že tak čitateľ novín čelí doslova celému svetu, pripravený prijať tie najhoršie možné správy, ktoré sa udiali kdekoľvek na svete. Je tak obdobou dobrodruha, pripravený konfrontovať sa s doposiaľ neznámymi udalosťami a doposiaľ neuvedomenými končinami sveta. Ak sa niekde vo svete za posledných 24 hodín udiala katastrofa, on jej práve teraz bude čeliť. Ak niekde vo svete odhalili závažnú skutočnosť o človeku, o ňom samom, práve teraz sa tejto novej pravde postaví čelom. Svoje hrdinstvo podčiarkuje čitateľ novín svojim zdanlivo nevzrušivým, ľahostajným a uvoľneným popíjaním kávy za stolom medzi nič netušiacimi blížnymi.

 

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

 

Štvrtok 18. jún 2015

 

Briškárova kniha je možno najlepšou knihou uplynulého roka, no zároveň knihou, ktorú len málokto prečíta celú. Je to veľké autorské gesto, napísať skvelú, nenápadnú, nekompromisnú knihu, neprispôsobiť ju povrchným očakávaniam, neprimiešať do nej absolútne nijakú ingredienciu toho, čo nazývame úspech. Lebo, ilúzie bokom, veľké diela sú takéto a úspech či kult Pessou, Kafku, Joycea, Canettiho alebo aj Prousta toto pravidlo potvrdzujú a nevyvracajú: buď ako výnimka, alebo ako kult, v každom prípade však ide o diela, ktoré pre svoje uznanie potrebovali veľké, medzinárodné publikum. Pessoa predsa nezostal len v Portugalsku, Joyce je skôr kultom, než skutočne čítaným autorom, Kafka je azda výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Kult nie je úspech: a hovorí skôr o módnosti mena, nie o porozumení (a čítaní) diela.

Briškár má pritom štýl; a nemyslím tým čisto literárny štýl, ktorý má samozrejme takisto. Ide o štýl sko spôsob myslenia, uchopovanie sveta myslením, prístup, čosi, pre čo mám ja osobne radšej Bubera než Heideggera. V Briškárovi je to napríklad hravosť, radosť z pohybu – v jeho prístupe k ľuďom, civilizácii, modernite napríklad existuje originálny kritický odstup, z ktorého odhaľuje absurdnosť normality, no nie je v ňom negatívna, pohŕdajúca kritika väčšiny intelektuálov. Podobne ako Proust, aj Briškár má entomologické zaujatie nadšeného výskumníka pre exempláre ľudského rodu: čím odlišnejšie od jeho vlastného prístupu, tým lepšie. Ani jeden z nich neopisoval sebe podobné, sympatické, blízke typy na báze spriaznenosti – odlišnosť ich fascinovala a nevkladali do nej kritiku, sarkazmus ani odsúdenie, ale istý typ nadšenia, zaujatia a porozumenia pre iné. Proustov rozprávač túto metódu dokonca aplikoval aj sám na seba, na rozdiel od Briškára, ktorý dokonale aplikoval na svoj textový subjekt Wittgensteinovu repliku o Ja ako o nehmotnom bode, ktorému je priradená vonkajšia realita. Jeho subjekt sa prechádza svetom inakosti a komentuje tento svoj odstup, túto dištanciu a neťaží z nej kritiku či odsúdenie, ale formu radostného komentovania odlišnosti. Tento moment odlišnosti je spúšťačom jeho úvah, jeho písania, jeho vnímania. Celý svet je pre nehop cudzím, exotickým miestom: no keďže ide o fascinujúcu exotiku, cíti sa v ňom ako doma. Porozumenie by ho uvrhlo do statickej nudy apatie a zvyku. Existovať znamená: vnímať nevšednosť. Mimochodom, toto je jedným z ústredných bodov Proustovho podujatia, sformulovaného do pasáže o nábytku, čo je opäť spoločná fascinácia Briškára i Prousta: „Předměty umísťuje do pokoje naše pozornost, zvyk je z něho odstraňuje a uvolňuje nám místo.“ Pre Briškárov subjekt platí, že ak zvyk odstráni predmety a uvoľní miesto subjektu – subjekt zaniká, rozplynie sa – veď má byť len oným nehmatateľným stredom zorného poľa, ktoré vypĺňa jeho pozornosť. A to isté – akurát že pozornosť znamená bolesť – platí pre Prousta. Briškárova pozornosť však značí nezrozumiteľnosť, exotickú cudzosť.

 

Vkus vydeľuje a tým robí osamelým.

 

briskar2

 

Utorok 23. jún 2015

 

Briškár v eseji o Raffaelovom obraze Sv. Juraja píše, že celý európsky vývoj smeruje k pojmovému uchopeniu pôvodného chaosu, k takému zjednodušeniu a zabstraktneniu skutočnosti, až sa všetko mení na vizuálny obsah, ktorého sa nemusíme dotýkať, ktorý sa stal našim vlastným označujúcim, zrkadlom našej mysle. Všetko bude zvecnené, zabstraktnené a pochopené.

A predsa: jestvuje typ ľudí, ktorí zo všetkého najviac hľadia do štrbín medzi pojmami, ktorí sa upierajú predovšetkým na to neviditeľné, ktorí dúfajú v čosi, čo spočíva mimo sféry poznaného a ovládaného. Melancholici: ktorí sa zjavujú práve v novoveku s rastúcim pojmovým poznaním renesancie, ktorí sledujú s odstupom tie tendencie, ktoré bytie pretvárajú na poznané, obsiahnuteľné, ovládateľné, v protismere k svojmu vlastnému, zužujúcemu sa a o to melancholickejšiemu priestoru.

A ak Spengler práve tento cit pre nekonečné a neviditeľné identifikoval ako to hrdinské – faustovské – v západnej kultúre, potom ide o čoraz hrdinskejšie a osamotenejšie, protikladné k smerovaniu celku.

 

A myšlienka zo záveru tejto eseje: že nežijeme len okolo jasne rozlíšených diel a kníh, ale aj v dielach a knihách, o ktorých nevieme. Tvorivý pohľad je ten, ktorý v ľuďoch vidí postavy určitého diela, o ktorom oni netušia; vidí ich v kontexte, ktorý je týmto ľuďom nadradený. Podobne vníma aj seba samého ako rozprávanie, utváranie a zmysel, s ktorým sám pracuje, ktorý hodnotí a premieňa (napríklad sebairóniou). Sme teda postavami obrazov, filmov a kníh, ktoré môžeme objaviť, pochopiť a prípadne pretvoriť my sami.

 

kafka popis

 

Sobota 27. jún 2015

 

Prvé gesto píšuceho je nehybné, premýšľajúce, rozpačité sedenie za stolom, keď sa v ňom miešajú pocity prázdna a trúfalosti, odhodlanosti a sústredenosti, ambícií a skepsy. Rozpačito zaostruje medzi všetkým a ničím. Mysľou prebieha skladiskom sveta. Hľadá začiatok dnešnej nite od labyrintu sveta. Pripomína demiurga v poslednom záchveve nudy. Dokonca môže ešte stále vstať od stola. Už táto fáza písania, predchádzajúca písaniu samotnému, má svoju vlastnú váhu a zmysel.

 

Civilizácia smeruje k strate bezprostrednosti, k nadvláde odstupu: naše domácnosti ovládame cez dotyk jediného prsta na vypínačoch a ovládačoch, „svet“ k nám prichádza cez sklo okna, monitora a obrazovky, styk s potravou sa zúžil na kontakt príbora. Do tejto virtualizácie reality vstupuje Kafka svojim príbehom o Brlohu, o archetype dotyku, o bezprostrednej, telesnej skúsenosti s vlastným priestorom; o Umelcovi v hladovaní, o Speváčke Jozefíne, o Údere na vráta, ktorý rozvráti celú istotu skutočnosti. Na jednej strane sú to nadčasové, univerzálne príbehy, na strane druhej sú výsostne moderné ako pripomienka čohosi, čo strácame a na čo zabúdame – a práve v bode modernity, v ktorom sa naša vyspelosť a modernosť v ostrom zlome dotkli tej najsurovejšej archaickosti vo vojne a vyhladzovacích táboroch.

 

Okamžitá konfigurácia vecí je tak zložitá, že v tom niektorí vidia absolútnu náhodu a iní absolútny systém.

 

Za intímne považujeme v rôznych obdobiach života rôzne veci.

 

Konečnosť a obmedzenosť sveta je vo svojej podstate desivá. Knihy sú obhajobou nekonečnosti skutočnosti.

 

Jazyk patrí medzi najtajomnejšie a najzázračnejšie veci: hovoriaci vytvára novú skutočnosť, ktorá tu doposiaľ nebola; hovoriaca (alebo píšuca) bytosť vlastne rozosieva fragmenty nových skutočností, ktoré začínajú žiť svojim vlastným životom (či už sú to príbehy, myšlienky, rozkazy, idey alebo nové slová). Ľudia si túto nesamozrejmú povahu jazyka uvedomovali a slovo spravili zodpovedným aj za vznik samotného sveta. V rôznych mýtoch sa potom objavujú stvoriteľské jazyky, oživujúce a tvoriace slová, od mýtov indiánov až po židovskú kabalu. Podobným spôsobom pracuje aj Michal Ajvaz v Lucemburskej záhrade. Hlavný hrdina Paul napíše omylom do internetového vyhľadávača iné slovo, než zamýšľal (prsty totiž položil na klávesnicu posunuté o jeden kláves) a tento akt omylného demiurga vychýli jeho život z obvyklých koľají. Nielenže tým nazrie do nových vrstiev skutočnosti, do nových príbehov, ale zmení sa tým aj jeho interpretácia celkovej skutočnosti sveta, jeho miesto v nej. Ajvaz v konečnom dôsledku aj z omylu demiurga, zo stvoriteľského slova, ktoré vzniklo ako omyl, robí pozitívny akt, ktorý vedie k poznaniu a napokon aj k vzniku samotného románu. Napokon, literatúra je variáciou na ľudskú omylnosť.

 

„Ale jedno viem určite: že tam, kde nad niečím začína rozum stáť, ako sa vraví, začína predmestie Boha, ale ešte nie priama ulica k nemu.“ (Ján Johanides: Trestajúci zločin, str. 12)

 

Leibnizovo „najlepší zo všetkých možných svetov“ môže značiť aj „najslobodnejší zo všetkých možných svetov.“

ajvaz_Lucemburska

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: