Mario Vargas Llosa: Rozprávač

el hablador

El hablador 1987

Preložil Roman Brat, Slovart 1999

Román Maria Vargasa Llosu má rozprávačov prinajmenšom dvoch: tým prvým je klasický rozprávač románu, ako ho poznáme zo západnej literárnej tradície, teda autorské alter ego samotného Llosu; tým druhým je Rozprávač, príslušník indiánskeho kmeňa Mačigengov, ktorý plní zvláštnu stmeľujúcu funkciu v roztrúsenom kmeni tým, že je jeho integrujúcou pamäťou. Celý román je vlastne beletristickou esejou o zodpovednosti, primárne o zodpovednosti rozprávačov: za slovo, príbeh, pravdu, pamäť a svojich poslucháčov.

 

 

Llosa vychádza z rozdvojenej skutočnosti svojho rodného Peru. Na jednej strane je svet amazonských Indiánov, ktorí žijú v hĺbkach pralesa bez styku s modernou civilizáciou, na druhej strane je náš svet modernej civilizácie s jej prednosťami i problémami. Llosovi sa darí vykresliť autentický svet Mačigengov bez sentimentu, so všetkými obmedzeniami poverčivosti, krutosti, naivity takzvaných primitívnych kultúr. Uvažuje o dialógu týchto dvoch svetov a o možnostiach ich prieniku alebo vzájomnej izolácie. Ako to býva, keď opisujeme čosi radikálne iné, aj v tomto prípade hovoríme a myslíme do značnej miery o sebe: iné je vždy formou zrkadla, vzťah k inému je vždy aj charakteristikou a poznávaním seba samého. Čitateľ sa tak pri stretnutí so svetom Mačigengov nutne pozrie na našu vlastnú civilizáciu. A napríklad na spôsob, akým tieto dva svety pristupujú k slovu a príbehu. Príbehy oboch kultúr začínajú tým istým: Slovom, ktoré je pred jestvovaním všetkého ostatného, pokračujú magickým jazykom tvorenia a napokon príbehmi, ktoré zrkadlia a uchovávajú pravdu o svete. Západná civilizácia však prešla štádiom babylonskej veže (ktorá sa v románe spomenie ako názov televíznej relácie). Pri oboch kultúrach možno hovoriť o dôležitosti slova a príbehu: kým Mačigengovia však zotrvali v archaickom, mytologickom štádiu doslovnosti, západná kultúra je kultúrou slova v zmysle heterogenity prehovorov, individuálnych tvrdení, ktoré viac nerešpektujú ortodoxiu objektívnej Pravdy. Sú to teda kultúra Slova a kultúra slov – ak sa dnes niekto pozastaví nad hodnotou slova v západnom svete, musí si uvedomiť, že nízka hodnota konkrétneho slova je priamym dôsledkom dôrazu, aký naša civilizácia kladie na slová v ich rôznorodosti, na právo protirečiť si.

Rozprávač Llosovho románu si uvedomuje záväznosť slova a rozprávania a aj preto mu trvá desaťročia, kým sa o Mačigengoch a ich rozprávačoch rozhodne napísať. Práve táto téma mu totiž z viacerých dôvodov pripomína závažnosť a záväznosť slova. U Mačigengov sú to rozprávači a mágovia, ktorí svojimi slovami priamo ovplyvňujú osudy a rozhodnutia ostatných: sú dôležitými interpretmi snov, udalostí a úkazov, v pravom zmysle slova sú interpretmi sveta. V ich slovách prežíva pravý zmysel univerza a úloha človeka v ňom. Písať o Mačigengoch znamená pre rozprávača románu dotýkať sa posvätného materiálu slov, ale v zrkadlovom obraze aj nadväzovať na posvätnú úlohu literatúry, konfrontovať sa s vlastnou zodpovednosťou za slová i za kultúry, ktoré naša civilizácia nenávratne pretvára a asimiluje. Román Rozprávač je teda – bez toho, aby o tom priamo hovoril – realizovaným pokusom hovoriť o závažnosti a zodpovednosti literatúry a kultúry.

V prvom pláne je to však rozprávanie o Saúlovi Zuratasovi, ktorý je niekoľkonásobným vydedencom: znamienko prekrýva polovicu jeho tváre, takže je celoživotne poznačeným; navyše patrí k židovskej menšine, čo je na jednej strane národ Knihy a príbehov, národ vyvolený a putujúci, no aj prenasledovaný. Saúla čoraz viac priťahujú Mačigengovia a aj v pohľade na nich, v pohľade na to, ako sa k nim má zachovať západná civilizácia, sa stane výnimkou medzi Peruáncami, ale aj etnológmi a lingvistami. Rozprávač románu rekapituluje príbeh svojho spolužiaka Saúla a polemizuje s ním: premýšľa nad bielymi miestami jeho príbehu, nad prístupom k Mačigengom, nad príbehom západnej a indiánskej civilizácie i nad vlastným prístupom k literatúre a kultúre. Tieto kapitoly komorného, premýšľajúceho príbehu sú prekladané druhou, no súvisiacou rovinou príbehu: rozprávaniami mačigengského Rozprávača, pohľadom na túto kultúru z vnútra nej samej.

Aj vďaka tomuto dvojpohľadu dvoch rozprávačov sa Llosovi podarilo napísať príbeh o radikálne inom a zároveň o tom nám samým najvlastnejšom.

 

(Prvý Rozprávač v Encyklopédii fiktívnych postáv.)

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: