Kruhový denník: apríl 2015

A Hypocrite and Slanderer, ca. 1770-1783. Bust, Austrian. Tin alloy; Overall (wt confirmed): 14 9/16 x 9 5/8 x 11 5/8 in., 25lb. (37 x 24.4 x 29.5 cm, 11.3399kg). Purchase, European Sculpture and Decorative Arts Fund; Lila Acheson Wallace, Mr. and Mrs. Mark Fisch, and Mr. and Mrs. Frank E. Richardson Gifts, 2010 (2010.24).

  Sobota 4. apríl 2015

Téma: grimasy doby. Každá doba v portrétnom umení pozná svoju oficiálnu tvár (maliarske, sochárske, ale aj literárne portréty) a potom je tu ešte druhá, odvrátená tvár: grimasy, ktorými umelci hovoria čosi nemenej podstatné o svojom svete. Bosch, Brueghel, Steen, Goya, Grosz, Schiele – práve u Schieleho som si uvedomil, že škála jeho grimás je iným jazykom, jazykom vlastnej doby: a že jestvuje čosi ako jazyk grimás, ktorým prehovára doba cez svojich umelcov. Schieleho grimasy by boli nepochopiteľné a nezrozumiteľné (a nepotrebné) v 16. storočí: niečo nimi povedal vo svojej vlastnej epoche.

Otázne je, či sa medzitým grimasa nestala oficiálnou tvárou doby. Počnúc 60-tymi rokmi je tvárou doby vyplazený jazyk Mikea Jaggera alebo grimasa zhnuseného anonymného punkera (vážna tvár Alžbety II by bola vnímaná v podtexte irónie).

Možno sú epochy, ktorých tvárou je grimasa mučených (holokaust, gulagy), posledných 50 rokov je to zrejme grimasa hedonizmu a nudy. (Lucian Freud, Francis Bacon; á propos, Baconov portrét Freuda – Three Studies of Lucian Freud – sa stal najdrahším vydraženým obrazom za 142 miliónov dolárov.)   a2     Nedeľa 5. apríl 2015

Každé ráno, akokoľvek sa dni opakujú, akokoľvek sa budíš v tej istej izbe, prekračuješ prah nových dverí. A vstupuješ, ako dieťa, do nového dobrodružstva. Nič iné nemá zmysel.

Aj preto obdivuješ ľudí. Banalita ich existencie ťa omračuje, kedykoľvek k nim na okamih pristúpiš bližšie.

Dnes som si doprial nové krásne údolia, pri jednom pohľade som si pomyslel, že by ním nepohrdol ani Brueghel. Sneh. Nemal som so sebou vhodnú obuv, ale nedokázal som odolať, v teniskách som sa prebrodil na vrchol strmého kopca, na bralá, odkiaľ sa otváral nový výhľad (na parkovisku okolo prechádzajúci zamestnanec nedeľného vleku neodolal a predniesol ku mne, neznámemu cudzincovi, jedinú hrdú vetu: „dnes sme ťahali!“). Ticho. Na okamih sa zniesla mystická chvíľa: buky, čudesné, pokrútené hrčovité buky s rozprestretými konármi, v absolútnom tichu, okolo mňa nehybne čneli v žiarivých odtieňoch sivej: cez ticho hovoriaci obraz, intenzita okamihu, zastavenie, mystické mávnutie krídel. Potom sa začal jemne a nečujne znášať sneh: najväčšie ticho je vtedy, keď sneží.

Miłoszove a Máraiho denníky. Miłosz je hrozný, sebastredný, pomýlený, nemôžem ho čítať, aby som si celkom nezničil svoj obraz o ňom. Márai je génius; alebo: jeho hlas je pre mňa stretnutím, z toho klbka prepletajúcich sa hlasov je toto pre mňa stretnutím sa s priateľom, žili sme odlišné životy, sme odlišné osobnosti, nespája nás nič – než toto priateľstvo. A tento súzvuk, tento obdiv k nemu neviem odlíšiť od geniality. A zároveň chápem, prečo títo dvaja o sebe nikdy nepísali.

Možno je to otázka vnútornej hrdosti, hrdosti voči sebe samému. Márai má v sebe trochu drsnú, aristokratickú, dandyovskú hrdosť; Miłosz má skôr sklony sebaľútosti a z nej vyplýva aj jeho sebaobdiv, citlivosť, neukotvenosť – akoby obaja reprezentovali dva odlišné princípy, mužskú tvrdosť a ženskú mäkkosť. Vlastnosti, ktoré nazývame tým istým menom – pýcha, sebastrednosť, tvrdohlavosť – sa môžu líšiť práve tým, z akého zdroja pochádzajú a ich zafarbenie a vyznenie sa líšia podľa týchto dvoch pólov.   a6   Pondelok 6. apríl 2015

Veľké systémy, veľké príbehy, veľké projekty budúcnosti vymreli. Aký je cieľ a vízia, ozývajú sa rozpačité otázky: zdá sa, že ľudstvo dospelo do fázy bezradnosti, že po veľkých epochách chýba myšlienka či koncept. Táto otázka sa kladie na dvoch úrovniach: slovenskej a globálnej.

Pravdou je, že keď sa takto pýtajúci odvolávajú na stav predtým, uvádzajú boj proti komunizmu, boj proti Mečiarovi, atď. – mohli by sme uviesť boj proti Maďarom, proti otroctvu, proti zaostalosti. Je evidentné, že vždy ide o boj proti objektívnej prekážke, že boj za niečo nesie na svojom neodňateľnom rube aj boj proti niečomu. A tak aj pokusy definovať nové témy ako boj proti korupcii, riešenie rómskej otázky atď. vždy rátajú len s bojom o odstránenie objektívne stanovených prekážok a problémov. Tá hlavná otázka či výzva zostáva: čo má človek (spoločnosť) robiť, keď odstráni tieto najevidentnejšie problémy? Čo si má počať blahobytná spoločnosť? V skutočnosti vždy jestvovala pozitívna činnosť zameraná na vytváranie čohosi, na realizáciu tých najzákladnejších cieľov – tvorivá činnosť paralelná k odstraňovaniu prekážok, k najviditeľnejšej činnosti, oceňovanej historickou perspektívou. Inak by sme nemali Pascala, Descarta, Goetheho či Prousta. Treba dodať, že epochy krízy – a to na spoločenskej, ale aj osobnej rovine – sú prajnejšie pre vypätie tvorivých síl, než prostý, bezkonfliktný blahobyt. Zároveň však platí, že táto tvorivá činnosť je záležitosťou menšiny. Bežný človek je zdanlivo pohltený riešením problémov – musí chodiť do práce, musí sa venovať každodenným záležitostiam, je obmedzený časovo či finančne – no je evidentné, akonáhle odstránime tieto prekážky, že sa ho zmocňuje bezradnosť z bezbrehého, voľného priestoru slobody, kŕč, ktorému sa dokážu vyhnúť len nemnohí. A teda prvou odpoveďou na výzvu po „témach“ a „víziách“ je, že hľadať ďalšie negatíva v zástupe komunisti – Mečiar – Fico a podobne neznamená pozitívne kreované riešenia; že pozitívne napĺňanie ľudského života (v prvom rade individuálneho) sa odohráva odjakživa, no vždy je záležitosťou (ak nehovoríme o čisto súkromnom, citovom či rodinnom naplnení) menšiny; a napokon, že toto volanie samotné – obrátené de facto na hľadanie ďalších prekážok, „súperov“, vízií – je kŕčom nemohúcnosti, je ozvenou neschopnosti vnímať tie „obyčajné“ tvorivé výzvy, ku ktorým sa môže obrátiť človek zbavený pút, resp. blahobytná spoločnosť: toto volanie, že spoločnosť nevie nájsť ciele, je v istej miere volaním tejto neschopnosti samotnej.

Na druhej strane je zrejme pravdou, že klasické myslenie – v zmysle filozofického projektovania – je v súčasnosti paralyzované a nepoužiteľné; filozofia je v nutnom závese za vedou a komfortom, ktoré určujú trendy, ciele, snahy. Komfort – konzumizmus? – je silou, ktorá nás najsamozrejmejšie motivuje; chceme napĺňať trendy, mať viac, pohodlnejšie, rýchlejšie, je to zákon gravitácie ľudských túžob, fungujúci tak samozrejme, že pokiaľ sa mu nepostaví do cesty mimoriadne silná protisila, stáva sa samohybne fungujúcim spoločenským mechanizmom. Filozofia (viera, hodnoty, atď.) viac neprojektuje, ale je v závese a komentuje dianie; II. svetová vojna, holokaust, atómová bomba – to všetko stavia filozofiu do pozície ex-post pozorovateľa, no nie aktéra, sú to udalosti, ktoré filozofia nedokáže (a nesmie) projektovať. Hybné sily diania sveta (jeho myslenia i uskutočňovania) sú v čoraz obmedzenejšej miere záležitosťou filozofie; sú to iné oblasti ľudského poznania a myslenia, ktoré prognózujú a uskutočňujú vývin sveta. A preto udávať ciele a témy, obávam sa, viac nie je v silách tradičného nábožensko (morálno) – filozofického myslenia. Svet poslúcha iného pána.

Twin Peaks: je pôsobivé, ako Lynch (s Frostom) dokázali všetky tie rôznorodé vzťahy medzi postavami a úrovne deja spraviť zaujímavými pre divákov: v podstate nejestvujú nepodstatné alebo nezaujímavé línie, najmä spočiatku sú všetky vzťahy potenciálne podstatné a sú zdrojom napätia či tajomstva – a svojského pôvabu. Celé je to pritom pop-kultúrna stavebnica, ale bez slabého článku; každý diel prezrádza svoju identitu, je priam encyklopedickým heslom, svedčí aj ako značka svojho tvorcu – vezmime si napríklad tie prestrihy na telenovelu „Invitation to Love“, ktorá sa odohráva vo vnútri Twin Peaks, čistý autorský podpis (s pohľadom na túto telenovelu sa Leo poberá do svojej bdelej kómy). Všetky postavy sú vykreslené ostro a vo farbách, všetky sú ľahko zapamätateľné – Nadine s páskou cez oko, Log Lady, alebo Johnny Horne, brat Audrey, s indiánskou čelenkou, ktorý sa síce v seriáli len párkrát objaví, ale tvorí pevnú súčasť tohto panteónu. Agent Cooper je napríklad dokonale kladnou postavou, prototypom všetkých gýčových detektívov, ale zároveň dokonale vydarenou variáciou na dokonalého hrdinu, podobne ako to dokázal Dostojevskij s Myškinom. Lynch vytvoril čosi ako mandalu: dokonale poprepájaný svet osebe, pôsobivý ako ornamentálny labyrint vzťahov, zároveň so symetrickými vyústeniami do vonkajšieho priestoru: to sú symbolické vyústenia Twin Peaks do sveta mystického, náboženského, prírodného, snového.   a1   Štvrtok 9. apríl 2015

Niekoľko dní intenzívneho čítania, keďže išlo o sviatky a chorobu, tak bez výčitiek svedomia (v takomto čítaní je už vždy aj moment spomienky): Badiou: Manifest za filosofii, hutný text, tak ako v prípade súčasnej filozofie je zároveň inšpiratívny (vo väčšine prípadov je inšpirujúce to, čo nás irituje) a zároveň treba byť obozretný pri jeho čítaní. Badiou vlastne hovorí v mene filozofie, nejde mu o dobro, človeka, krásu atď. (Boha ani nespomínajúc, keďže ako klasický francúzsky filozof patrí k ľavici), ide mu o filozofiu. Takéto texty sú poučné: nie vo svojom doslovnom znení, ale v tom filtri, v tom odstupe a postoji, ktoré k nim musia zaujať čitatelia.

A popri tom Hrabal, Scheler (O studu), Putnove zaujímavé obrazy z Ruska.

A ešte čosi: letmý záber do vlastných archívov, náhodné zalistovanie v kopách vlastných zápisníkov – pooznačoval som si niekoľko textov a fragmentov, ale ako vždy, dotiahnuť ich, dopracovať a použiť je možné, no je to na úkor prítomnosti a budúcnosti. Ponaučenie všetkých takýchto podujatí je jednoduché: vždy všetko spracovať tu a teraz, spáliť prítomnosť nadoraz, čo sa nepoužije, nepoužije sa už nikdy.

Jedna z viet z roku 2006, spred deviatich rokov: „Človek hľadiaci na svet z okna veže: verím, že je podstatnejšie, na ktoré poschodie dospel, než to, ako dokáže opísať výhľad z okna.“ Hodí sa k súčasnej filozofii.

Pri súčasnej filozofii (i poézii) mám pocit, že nepredstavuje nijaké osvojiteľné územie, na ktorom sa dá postaviť a prípadne na ňom žiť – filozofia už nie je návodom na život, ani sa o to neusiluje, takže je zbytočné premeriavať filozofov a ich názory ich dielom. Dnes je filozofia skôr než územím odľahlým bodom, konštruktom v priestore, skôr zábleskom, obrazom. Rozširuje sa tým priestor i body možnej perspektívy – ale o týchto bodoch už takmer nik nevie a nik v nich nežije. Dá sa z nich možno myslieť, ale nie žiť. Skôr než o kolonizácii priestoru ide o akrobaciu. Už dávno ide o priestor bez Boha, bez morálky, často i bez pravdy. Podobný dojem vzniká z umenia posledného storočia – cieľom je obsadiť nové body priestoru viac-menej akrobaticky, s vedomím, že zajtra už bude všetko inak.

Každý deň – aj tento – má v sebe dve protikladné možnosti, môže to byť jasný, naplnený deň, z tých nenahraditeľných, ktoré si nevieš predstaviť inak a ktoré jemne, no citeľne a nezvratne pootočia celým súkolesím tvojho života; alebo to môže byť ten praobyčajný, nenaplnený, neprebudený deň, ktorý prežiješ, bez toho, aby si vedel ako a prečo. Tieto dve možnosti, ako každý rub a líc, o sebe nevedia.   a3   Streda 15. apríl 2015

Zastavil som stopárovi z Taiwanu, mladíkovi s veľkým batohom, ktorý je na ceste okolo sveta. U nich sa vraj hovorí, že človek má prečítať 10 000 kníh a prejsť 10 000 kilometrov na ceste k poznaniu. Mieri na sever, cez Poľsko do Škandinávie. Snaží sa putovať bez peňazí, nemíňať za nocľah ani za cestu. Jeho cesta má nejasné časové i priestorové kontúry – je skrátka na ceste okolo sveta. Myslel som na jeho osamelosť uprostred zaľudneného sveta a na to, že svoju ukotvenosť neľutujem.

Po istom váhaní a škripotaní sa to veľké koleso jari dalo do pohybu, mechanizmus, ktorý začne po svojom hladkom chode opäť spomaľovať na jeseň. Jar začala a je pri tom nie som a to je niečo, čo ma mrzí; chýbajú mi cesty po lesoch, mám ten nepríjemný pocit, že moja práca stojí (chodím okolo nej po dvore), a najintenzívnejšie sa tento pocit vtelil práve teraz do toho detského smútku: práve teraz, kým hľadím na podlhovasté oblaky na jasnom nebi za oknom, hrá moja partia futbal a vo mne tento nepotrebný, zbytočný (no detsky úprimný) smútok vyvoláva potrebu niečo urobiť, nejakým činom alebo pocitom reflektovať túto chvíľu nečinnosti, zreteľný pocit z rubu svojho aktívneho času. Koncentruje sa vo mne pokoj melanchólie, sústredenosť nemožnosti. Jarné, jasné podvečerné nebo kladie za bytie človeka otáznik výzvy. Na rozdiel od taoistického uspokojenia cítim, že identitou tunajšieho človeka je neuspokojenie. Rečou interpunkcie: sú ľudia otázniky, výkričníky a bodky. Našou identitou je otáznik: a zdá sa, že našou úlohou je len čo najpresnejšie, najvyzývavejšie, najspytujúcejšie ho vysloviť. Diela Pessou a Prousta neponúkajú odpovede: sú precíznymi, silnými, nezriedka ornamentálnymi otázkami. Kultúra ako labyrint precíznej, dôraznej a hlbokej otázky.

Možno sú aj naše (duchovné) dejiny živé len kladením otázok: čosi ako kultúra živej, plodnej krízy. Naša filozofia i náboženstvo sú definované otázkami viac než odpoveďami: Akvinský, Pascal, Descartes, Platón sú myslitelia otázok. Kultúru odpovedí, kultúru bez otázok si spájame s rigidnosťou totalít, despocií či otupených režimov bez perspektívy a vývoja. Čosi sa stalo, čo presmerovalo západnú civilizáciu na cestu odpovede, uspokojenia: pociťovaná kríza je krízou túžby, perspektívy, otázok. Dostali sme odpoveď na naše materiálne potreby (čo evokuje, že sme sa zle pýtali) a zrazu sme zostali bezradne stáť. Pripomína to situáciu človeka, ktorý sa mohol stretnúť s Bohom: položil mu však banálnu otázku, dostal odpoveď a teraz bezradne stojí: bez cieľa, bez túžby, s pachuťou premrhanej šance.

A tak jestvuje márnosť otázok i márnosť odpovedí.

Otázky evokujú nevyrovnanosť, stav choroby. Chorý hľadím cez okno na hasnúce oblaky jari, ktoré sú pre mňa labyrintom – symbolom našej kultúry, symbolom bytostnej otázky.   a5   Sobota 18. apríl 2015

Každá osobnosť je pomyselný priestor: trochu smutný (a trochu nudný) býva pohľad na ľudí, ktorí celý tento priestor vyplnia sami sebou, alebo čisto ľudským, racionálnym, bez priestoru pre čosi – vyššie, tajomnejšie, nevyspytateľné. Sú ľudia, ktorí svoj osobnostný priestor nechali zapratať tým všeobecným, neindividuálnym, dobovým, bez priestoru na skutočne individuálne rysy; a zase ľudia, vzdávajúci sa svojho podielu na tomto priestore programovo asketicky, uvoľňujúc svoju vôľu vyššej vôli princípu (a títo askéti vlastnej vôle – ľudia náboženskí, ideologickí alebo militantní – pôsobia takmer vždy iritujúco, vzdať sa svojho Ja pôsobí na ostatných poburujúco). Byť sám sebou (a nebyť pritom egoistom ani narcistným človekom) je ťažká a nesamozrejmá úloha.

Každý text, a denník zvlášť, by mal mať schopnosť prekvapiť, v každom odseku niesť pomyselné dvere inam, niesť napätie a vzrušenie cesty, prekvapenia, nového pohľadu za každým rohom, ako pri ceste neznámou krajinou, novým mestom alebo cestou vo sne.

Alain Badiou: Manifest za filozofiu a iné texty. Táto útla knižka je sympatickým (a vcelku prekvapivým) pokusom premyslieť úlohu a miesto filozofie. Badiou ohlasuje „koniec konca“ filozofie a v polemike s Heideggerom navrhuje „zabudnúť na zabudnutosť“, ktorú nemecký filozof vytrvalo pripomínal. Francúzov Manifest pripomína práve Heideggerove útle dielka z neskorého obdobia, obdobne hodnotiace pozíciu filozofie v (post)modernej dobe. Ale kým Heidegger nostalgicky (a starecky nevrlo, chcelo by sa dodať) hľadí za seba na domnelý zánik myslenia, pozorujúc štítivo ľudské hmýrenie v súmračnom údolí pod svojou horskou chatou, Badiou rysuje úsvit nového myslenia, ktoré je rovnako potrebné ako vždy predtým – a v jeho dikcii nie je nič starecké, z povahy textu sa nedá usúdiť vek autora.   a7   Nedeľa 26. apríl 2015

Otázka Boha ešte pred aktom individuálnej, osobnej viery. Nie je Boh tým najdômyselnejším, najväčším dielom ľudstva, najvyšším predstaviteľným bytím? Je to otázka, položená z rubu: neveriť v Boha preto, lebo chýba dar osobnej viery, alebo preto, že svet bez Boha sa zdá lepší, vyšší, hodnotnejší? Myslím, že väčšina neveriacich chce byť proste verná pravde, z pocitu dôstojnosti a vnútornej pravdy. Na druhej strane je potreba zmyslu, potreba vyjsť zo všetkých obmedzení, vnútorný život, založený na presahovaní, akési budovanie vnútorného diela zo svojho života: každý človek s metafyzickým citom narazí na otázku Boha a duchovného Bytia, bez ohľadu na to, ako sa s tou otázkou vyrovná a akú nájde odpoveď.

Človek, ktorý považuje Boha za ilúziu, odmietne túto ilúziu z pocitu vyššej krásy života: dá prednosť životu v tvrdšej pravde pred upokojujúcou ilúziou, pretože to cíti ako hodnotnejší a dôstojnejší život. Sú osobnosti, ktoré v hľadaní tejto vnútornej pravdivosti života, v imperatíve vnútorného zmyslu mučivo pátrali na hranici viery a neviery. Oproti nim sú všetky zápasy a cesty veriacich a neveriacich pokojné, vyrovnané. Pessoa, Wittgenstein, Tolstoj, Dostojevského postavy – oproti nim vyrovnanosť Weilovej, Rortyho alebo hoci aj toho najmilitantnejšieho ateistu.   a8

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: