Marginálie k sentenciám Juraja Briškára zo zbierok Mlčanie (1994) a Chôdza v Oriente (1998). Druhých desať.
„Vďaka zrkadlám sa môžeme na seba podobať.“
(Chôdza v Oriente, 39)
Pri pohľade zvon sa zdá, že človek vďaka zrkadlu každodenne opakuje svoj vzhľad. K zrkadlu pristupuje každé ráno s odlišným účesom, aby sa od neho vzdialil s typizovaným, opakujúcim sa účesom, čo sa zdá byť prvým a zásadným krokom od individualizovanej, nevyspytateľnej nočnej existencie k disciplinovanému, spoločenskému pobytu v práci. Vďaka zrkadlám sa tak môžeme podobať na svoje opakovane známe Ja.
Stojac pred zrkadlom a upravujúc sa, dochádza k zvláštnej interakcii medzi človekom a jeho obrazom. Obraz reaguje na vzhľad človeka a človek reaguje na vzhľad obrazu. Pri pohľade zvon ťažko rozsúdiť, kto z nich dvoch prispôsobuje svoj vzhľad tomu druhému: zdá sa, že ide skutočne o interakciu medzi tým, aký človek je, a aký má o sebe obraz v zrkadle. Vďaka zrkadlu sa tak človek môže na seba podobať.
Aby mohol človek poznať svoj typický vzhľad, aby sa mohol k sebe vzťahovať, potrebuje zrkadlo. Pri pohľade zvon je evidentné, že človek absolvuje dennodenne odlišnú, neopakovateľnú trajektóriu, aby sa každé ráno ocitol opäť pred zrkadlom, ktoré mu slúži na to, aby sa mohol na seba podobať.
Každý človek si môže povedať, že je zo seba tak málo. Že je len nedokonalým zlomkom seba samého. Vďaka zrkadlu môžeme tvrdiť, že sme presným obrazom seba samých.
„Úlohou kníh nie je nás zmeniť, ale znehybniť.“
(Chôdza v Oriente, 29)
Čítanie i písanie znehybňuje. Oboje nás pripútava k ploche papiera, ktorá sa premieta do plochy stola, plochy políc s knihami či plochy postele. Človek, ktorý opisuje, nekoná, tak ako človek, ktorý číta. Konať znamená pretvárať svet a veľmi často i pôsobiť na ľudí: pôsobiť znamená pôsobiť silou. Prispôsobiť sa ploche papiera, oddať sa jej, znamená pripodobniť sa nábytku. „Nehybnosť vecí nepozná odpočinok.“ Absolútny čitateľ (i pisateľ) nekonajú, zostávajú pohrúžení nad plochou papiera a vyhýbajú sa tak zmätkovitému, nutne nedokonalému a omylnému konaniu. Byť znehybnený znamená nepochybiť.
Don Quijote sa zdá byť človekom, ktorý nevydržal zostať znehybneným čitateľom, pripútaným ku knihám, ale práve naopak: považoval za úlohu kníh zmeniť svojho čitateľa a vydal sa do sveta konať.
„Treba veľa slov, aby bolo možné hovoriť to isté.“
(Mlčanie, 46)
Ak by jestvovalo len niekoľko základných slov, povedať dvakrát to isté slovo by znamenalo povedať dve rôzne veci, pretože neurčitosť slova by v sebe obsahovala množstvo významov. Je potrebné veľké množstvo slov, aby sa pomocou nich dal lokalizovať natoľko presný význam, že by ho bolo možné bezo zvyšku zopakovať. Slová tak pripomínajú množstvo súradníc či pixelov na mape, ktorá pokrýva celý svet. Ak má takáto mapa len niekoľko štvorčekov, ukázať prstom na ten istý štvorček znamená ukázať na množstvo rôznorodých miest, ktoré pokrýva. Aj dnes jestvujú slová, ktorých význam pokrýva celý svet. Povedať slovo Boh dvakrát neznamená opakovať sa, pretože v tomto slove myslíme nekonečné množstvo vecí.
Povedať opakovane „dobrý deň“ neznamená opakovať sa. V tomto prípade sa zdá, že nejde o rozpriestranenosť jazyka v priestore, ale v čase. Opäť platí, že ak by sa chcel človek opakovať, musel by v dvoch rôznych okamihoch zopakovať omnoho dlhší reťazec slov, než strohý pozdrav.
V ideálnom prípade, aby sme mohli skutočne povedať to isté, by musel jazyk predstavovať mapu sveta v mierke 1:1. Každý predmet by musel mať meno, každé slovo by bolo priradené jedinému objektu. Vtedy by bolo evidentné, či sa opakujeme, alebo nie. Ale dokonca ani to by nestačilo a jazyk by musel reflektovať aj plynutie času, pretože inak by sa pod tým istým slovom mohli myslieť dva rozličné stavy predmetu. Až takto by sme dosiahli stav ideálneho jazyka, v ktorom by sme, ukazujúc na jedinečný bod v priestore a v čase, mohli hovoriť to isté.
Dovtedy sme odsúdení hovoriť zakaždým niečo iné.
„Musela vzniknúť púšť, aby boli možné presýpacie hodiny.“
(Mlčanie, 43)
Aby mohli jestvovať malé, presné presýpacie hodiny, musela vzniknúť rozľahlá, neohraničená púšť. Pre subtílne hodinky, odmeriavajúce krátke a presné časové úseky, musela tisíce rokov vznikať neurčitá púšť s nespočítateľným množstvom piesku. Púšť je symbolom neurčitosti. Nie sú jasné jej hranice ani kontúry, jej rozľahlosť je neobsiahnuteľná, čas jej vzniku neurčitý. Z tejto neurčitosti vznikli malé, presne ohraničené, diskrétne okamihy odmeriavané presýpacími hodinami. Ktoré však spätne púšť a čas jej vzniku nemôžu zmerať. Diskrétnosť hodín povstala z chaosu neurčitosti, avšak podľa nutnosti kauzality. „Krasokorčuliari sú najvyššou formou vody,“ píše sa na inom mieste. Diskrétnosť je definitívnym výhonkom chaosu. To, že musela vzniknúť púšť, evokuje postupný zánik života. Hodiny ako ľudský vynález sa vždy spájali s neživým či neobsiahnuteľným materiálom: presýpacie hodiny, vodné hodiny, hodiny s mechanizmom ozubených koliesok. V chode hodín je prvok neživotnosti, umŕtvenia, prvok mechanickej cyklickosti, ktorá evokuje uväznenú večnosť. V starých mýtoch nájdeme paralelu s chodom hodín v príbehoch o Syzifovi alebo Prométheovi, podľa ktorých cyklického utrpenia by bolo možné nastavovať si hodinky. Ich utrpenie dostalo tvar uväznenej večnosti a možno práve ich cyklické utrpenie sa stalo predlohou prvým hodinovým strojom. Aj piesok v presýpacích hodinách imituje Syzifov osud. Zdá sa, že aj neživotnosť a zánik dokázal človek ešte dokonalejšie umŕtviť a bludnú cestu piesku spraviť ešte bezcieľnejšou.
„Ako zabudnúť na to, čo sa ešte len stane?“
(Mlčanie, 49)
Z budúcich udalostí sme si istí jediným: zánikom. Z budúcnosti ostro a jasne vystupujú fakty našej smrti, smrti ostatných ľudí, zániku života. Uplynulé udalosti prekonávame vzďaľovaním sa od nich v čase a v našom vedomí: zvyk, útecha, zabúdanie, odstup; ako však prekonávať to, k čomu sa približujeme a pre čo tak platí opačný zákon, zákon pripomínania? Prvý pár vystúpil z bezčasého raja bránou narysovanou nezvratnými budúcimi udalosťami: budúcnosť akoby nejestvovala, týkala sa jediného – náčrtu udalostí, aké nastanú po prekročení zákazu. Akoby to bol hriech, čo stvorilo prvú budúcnosť. Keď prvý pár vkročil do času touto bránou, dostalo sa mu jasne narysovanej budúcnosti vo forme prekliatia: Boh pred hadom, Adamom a Evou jasne narysoval ich budúcnosť a jej jasne vytýčené piliere zániku.
Jedna z verzií mýtu o Prométheovi hovorí o tom, že ľudia poznali svoju budúcnosť a presný okamih svojej smrti. Toto vedomie ich paralyzovalo, takže neboli schopní skutočne žiť a prebývali v jaskyniach ako mŕtvi zaživa. Prométheus im okrem ohňa doniesol zabudnutie: a preto bol odsúdený na cyklické ne-umieranie, na jasné vedomie presnej hodiny svojho každodenného utrpenia.
Zdá sa, že ľudia prekonávajú istotu toho, čo sa stane, vierou. Kristus je v Biblii predstavený ako ten, ktorý na rozdiel od ostatných nezabúda na to, čo sa ešte len stane a neustále to pripomína svojim učeníkom: Petrovi i Judášovi. Aj Jeho posledné slová na kríži pripomínajú to, čo sa stane. Na Jeho počesť kresťania bojujú proti zabúdaniu a pripomínajú všetkým, že pred nami je brána, do ktorej každý z nás vojde, a dokonca nám pripomínajú aj to, čo sa stane vtedy, keď na túto budúcnosť počas života trestuhodne zabudneme.
„Aby bol, nesmie byť. Je literárnym hrdinom.“
(Mlčanie, 14)
Medzi životom a písaním, medzi človekom a postavou je veľmi tenká čiara. Keď píšeme, stávame sa postavou v texte; dokonca už keď pozorujeme, premýšľame a formulujeme, kedykoľvek používame jazyk, robíme zo seba postavu, zo života text. Opisovať znamená mať odstup. Písať znamená stáť na umelovytvorenej dlažbe jazyka. Stať sa postavou vlastného textu, výsledkom vlastnej štylizácie znamená vyhnúť sa bytiu. A ako sa píše na inom mieste: „Budúcnosť patrí literárnym hrdinom.“ To znamená, že prítomnosť patrí reálnemu bytiu, bezprostrednému, fyzickému Ja. Kto píše, vytvára budúcnosť, dokonca už v nej je, stáva sa postavou, literárnym hrdinom, ktorý je obyvateľom budúcnosti. Jazyk pretvára prítomnosť na budúcnosť. Môžeme žiť, alebo písať. Zvieratá či deti sú príkladmi bytostí mimo jazyka, pohltenými prítomnosťou, ale práve preto je ich Ja neprenosné, naviazané na bezprostrednosť prítomnosti, s ktorou zaniká. Človek, ktorý píše, sa univerzalizuje v geometrii jazyka a jestvuje v bezčasej budúcnosti. Patrí mu budúcnosť. Prežije sám seba. Je literárnou postavou z budúcnosti, ktorá práve vypĺňa jeho prítomnosť.
„Aké bolestné je to, čo sa iba zdá.“
(Mlčanie, 45)
Človek žije ďaleko za hranicami reálneho sveta. Obýva neviditeľné a nehmatateľné svety, ktorých fragmenty môžeme zazrieť v hmatateľnom svete. Občas vidieť film, obraz či iné posolstvo z týchto svetov, v ktorých sa pohybuje ľudská myseľ. Každá kniha je dôkazom týchto svetov ako malá a praktická brána. Len malá menšina slov nášho jazyka označuje hmotné, reálne predmety. Zdá sa, akoby človek tento svet prispôsoboval tomu neviditeľnému, mohlo by sa dokonca zdať, že ako bytosť pochádzajúca z toho neviditeľného sveta kolonizuje hmotný svet, ktorý pôvodne patril zvieratám. Alebo možno človek, vyhnaný z pôvodného raja, prešiel hmotným, bolestivým svetom a medzitým vybudoval druhý, nehmatateľný svet, nový raj, kam sa postupne sťahuje. Pri pohľade na ľudí je evidentná ich povaha obyvateľov tohto iného sveta. Čitatelia kníh, ktorí sa smejú či plačú nehybne hľadiac na stránky knihy, poslucháči hudby, sústredene nasledujúc hudbu kamsi inam, mnísi, ktorí prispôsobili svoj zovňajšok príslušnosti k inému svetu a denne sa k nemu obracajú svojimi slovami i myšlienkami.
To najlepšie i najhoršie, to najradostnejšie i najbolestivejšie je pre ľudí, zdá sa, to nehmatateľné, to, čo sa možno iba zdá a môže byť práve preto zdrojom šťastia či bolesti.
„Ťažkí zanechali stopy.“
(Mlčanie, 40)
Fyzikálne zákony fungujú spoľahlivo a v určitom zmysle jednoducho. Jestvujú rovnako priamočiare analógie k fyzikálnym zákonom vo sfére myslenia, psychológie či etiky. Dokonca o tom svedčia aj rovnaké pojmy, používané analogicky vo viacerých oblastiach: napríklad pojem sily, akcie a reakcie, kauzality. Zanechať za sebou stopy znamená pôsobiť určitou silou: byť ťažký alebo dupať. V dejinách, v tých menších i v tých veľkých, zanechali stopy tí mocní, veľkí, v istom zmysle bezohľadní. Tí veľkí v zmysle rozmernosti Leviathana. Zanechať stopy je vecou fyzikálnych zákonov, teda vecou toho, byť hmotným objektom, podriadiť sa jednoduchým zákonom sily. O týchto veľkých a ich neprehliadnuteľných stopách sa učíme v dejepise. Tí ťažkí zanechali výrazné stopy aj v dejinách 20. storočia, ich mená sú neprehliadnuteľné, v mnohých prípadoch aj stopy samotné. Tí, čo chcú zanechať stopy, nesmú váhať. Tí váhajúci stopy nezanechávajú. Sú aj iné subtílne činnosti okrem váhania, ktoré nás nečinia ťažkými a vďaka ktorým tak nezanechávame stopy.
„Pošliapaná tráva sa raz vzpriami.“ Aj táto veta hovorí o stopách. O nepravých stopách, ktoré čas čoskoro zastrie. Je to dobrá správa pre trávu i pre tých, ktorí netúžia zanechať stopy svojej hmotnosti. Zlá správa pre tých, ktorí chceli zanechať stopy, no zvolili si nesprávnu oblasť.
„Hodiny zjednodušujú dážď.“
(Chôdza v Oriente, 24)
„Pravidelný chod hodín je obranou štýlu.“ Len máločo je také isté, ako chod hodín. Zajtra ráno možno nevyjde slnko, no aj v prípade, ak nevyjde, chod hodín neustane. Len máločo je také isté, ako chod hodín. Pohybujú sa rovnomerne po kružnici, po svojej predzjednanej dráhe, nemenne stanovenou rýchlosťou. Vyzerá to, akoby lineárne plynúci čas človek zachytil a nechal krúžiť okolo pevného bodu. To najpremenlivejšie a najnevyspytateľnejšie sa podarilo premeniť na to najpredvídateľnejšie, ako keď sa skrotí divožijúce zviera. Zdalo sa, že čas sa míňa a nezadržateľne plynie, no na hodinách plynie v donekonečna sa opakujúcej trajektórii dokonalého a uzavretého kruhu, ktorý nikdy neopustí. Nekonečná priamka sa pretvorila na obsiahnuteľný, ľahko predstaviteľný, hmatateľný a až útulne domestifikovaný kruh opisovaný hodinovými ručičkami. Budúcnosť je síce prehľadne nalinajkovaná, roztriedená a pomenovaná už v kalendári, no až vo forme hodín dostala dokonale zjednodušený, naveky známy tvar.
Dážď sa zdal byť tým jednoduchým, nudným, jedným slovom opísateľným javom. Čas sa, naopak, javil byť záhadou, komplikovaným a nepochopiteľným javom teológie, fyziky či psychológie. A predsa sa, v podobe hodín, stáva tým najjednoduchším a najopisnejším. Prostredníctvom chodu hodín možno opísať akýkoľvek jav neobyčajne jednoducho. Aj dážď, množstvo kvapiek a zložitosť ich trajektórie, možno opísať jedným číslom. Jeho nepravidelnosť vtesnať do pravidelných intervalov. Jeho neustále šumenie rozložiť do pravidelného tikotu hodinového mechanizmu, tak ako v kvapkaní prvých vodných hodín. Aj to najamorfnejšie dostáva vďaka hodinám pevný a univerzálny štýl.
„Okná zvečňujú naše vyhliadky.“
(Chôdza v Oriente, 31)
„Okolo okien staviame dom.“ Toto taoistické konštatovanie smeruje hlbšie, než je prvotný paradox prázdna a vyplnenosti. Smeruje k spojitosti cesty a domu a k dôležitosti výhľadu. Dom vyjadruje status človeka, a robí to v azda väčšej miere než cez vzhľad domu práve cez výhľad z neho. Poloha domu býva kľúčová. Vrch v meste býval oddávna prirodzeným sídlom hradu, sídlom najmocnejších, ktorí si privlastnili najlepší výhľad. Ten patril v dávnych dobách k podmienkam prežitia. K miestu na vrchole kopca patria dve veci, vyjadrujúce status obyvateľa vrcholu: vidieť a byť videný.
Život človeka býva často prirovnávaný k ceste na vrchol kopca. Výška, ktorú dosiahneme, odzrkadľuje naše postavenie, naše schopnosti a patria k nej aj určité výhľady. „Smerovať na vrchol“, „stúpať“, „mať vyhliadky“, alebo naopak: „ide to s ním z kopca“ – to všetko sú slovné spojenia, odzrkadľujúce vnímanie spoločenského života a jeho hierarchie ako cesty na kopec. Dom vyjadruje status jeho majiteľa v ceste na vrchol. Mladí, ambiciózni muži majú sprvu vyhliadky nie z kopca, ale na kopec samotný. Ich cestu nahor sprevádza meniaci sa výhľad a nádej na čoraz vyššie méty. Okamih, v ktorom si postavia svoj dom, stelesňuje dosiahnutie cieľa, odzrkadľuje najvyššiu dosiahnutú pozíciu na ceste. Doposiaľ premenlivé, často imaginárne vyhliadky sa týmto aktom zvecnia, prípadne zvečnia. Hodnotu domu vyjadruje výhľad z neho. Hodnota výhľadu a uspokojenie z neho pochádza z pohľadu na to, čo je pod nami. To, čo je vyššie, čo je nad nami, zacláňa a prekáža: zatieňuje nás.
Je príznačné, že kým kedysi sa stavali individualizované domy odzrkadľujúce hierarchický status ich majiteľa, socializmus túto hierarchiu zrušil stavaním spoločných vysokých bytových domov, ktoré mohli stáť kdekoľvek, všetci z nich mali viac-menej totožný, spoločne zdieľaný výhľad a výška poschodia nijako neodzrkadľovala status obyvateľa bytu, keďže panelák nestelesňuje kopec ani cestu; naopak, najcennejšie byty sa nachádzali v strede, v priemernej výške zameniteľnej panelákovej šedosti.
Dalfar 
Pridaj komentár