Prechádzky labyrintom

Kvôli nedokonalosti označení sa sentencie Juraja Briškára nazývajú aforizmami. Nie je to správne pomenovanie. Aforizmy sú prekvapujúcimi, jednoznačnými skratkami v labyrinte, ktoré ohromujú svojou priamočiarosťou. Juraj Briškár koncipuje svoje sentencie ako labyrinty. Ideálnym spôsobom ich komentárov nie je nájsť v nich jedinú správnu cestu, ale vybudovať okolo týchto labyrintov svoj vlastný labyrint. O to sa pokúšajú nasledovné komentáre.

Cieľom teda nie je ponúknuť čitateľom riešenie ako jednoznačný východ z labyrintu, ale výzvu na cestu ako hľadanie. Ide o naznačenie labyrintov okolo niekoľkých viet zo zbierok Mlčanie (1994) a Chôdza v Oriente (1998), ktoré sa tak vyhli tretej zbierke Symetrické pozorovania (2011).

Toto je prvých desať.

 

 

„Bez lopty by sme nemali za čím ísť.“

(Chôdza v Oriente, 32)

 

Lopta je náš pohyblivý cieľ, generátor pohybu, motivácia rýchlosti. To čosi, kvôli čomu sa, ani nevieme ako, zadýchame a spotíme. Čo nás ženie dopredu – presnejšie, samotná lopta, jej poloha, definuje polohu toho, čo je dopredu. Lopta je pohyblivým cieľom, vďaka ktorému sa nabeháme a unavíme, no neopustíme priestor ihriska. Lopty sa nemožno zmocniť, nemožno ju získať: je cieľom, ktorý nemožno natrvalo dosiahnuť. Je cieľom, ktorý nemá koniec. Je, vo svojej podstate, ilúziou či fatamorgánou. Fatamorgánou chôdze v oriente, vďaka ktorej má trajektória nášho pohybu ornamentálny charakter. A v ornamentoch, tak ako v labyrintoch, má vzdialenosť len dekoratívny charakter. Ornament rozvinutý do priamky stráca zmysel: teda pohyb bez lopty, úsilie nenasmerované na iluzórny cieľ hry osebe, stráca zmysel ornamentu.

Lopta je generátorom, no aj produktom nášho pohybu. Motivuje pohyb hráčov, no je aj jeho dôsledkom. Cieľ nášho snaženia, naše motivácie a méty, sú ad hoc cieľmi, a zároveň sú dôsledkom kauzálnej siete celej histórie hry. Naše ciele teda nemajú geografický rozmer, ale sú produktom hry. Ich charakter je ornamentálny. To ony vytvárajú labyrint. „Úlohou labyrintu nie je hrdinu pomýliť, ale byť mu domovom.“ Ak je našim cieľom lopta, potom našim cieľom nie je východ z labyrintu, ani nijaký špecifický priestor v ňom, ale labyrint sám: zhmotnená trajektória ornamentálneho pohybu lopty. Kultúra je labyrintom, nie cestou za geografickým cieľom. Preto je nekonečná a neukončiteľná. Preto nestrácame svoj cieľ, motiváciu a generovanie našej snahy.

„Cieľ je tu na to, aby v utekajúcich vyvolal radosť.“

 

 

„Nik tu síce nie je, ale všetkých tu možno počkať.“

(Chôdza v Oriente, 11)

 

Čím prázdnejšie zrkadlo, tým viac ľudí sa doň zmestí. Čím originálnejšia myšlienka, tým viac ľudí, ak na jej konci počkáme, k nej dospeje.

Pisateľ vytvára labyrint. Text je trajektóriou. „Tu“ je jeho bod. Keď pisateľ explicitne označí svoju vetu za „tu“, ide o zrkadlo. O stopy v snehu, po ktorých ho nasledujú čitatelia. Vedľa stôp, po ktorých kráčame, sa môže v snehu objaviť nápis, hovoriaci o „tu“. Tento nápis absolutizuje jeho pôvodcu v čase: zvečňuje ho. Vytvára jeho fiktívne, večné Ja. „Budúcnosť patrí literárnym hrdinom.“ „Aby bol, nesmie byť. Je literárnym hrdinom.“ Veta – zrkadlo môže stvoriť fiktívneho, večného autora a jeho večné „tu“. A keďže sú veční, môžu čakať, naveky a na všetkých. „Čakám na konci vety.“

 

 

„Je stratený, je vo vlastnej moci.“

(Mlčanie, 9)

 

Čím je človek? Tým, kto je – na rozdiel od zvierat – vo vlastnej moci. Seba-vedomie človeka znamená (neobmedzenú) slobodu a (neobmedzenú) moc. Keďže myslíme, sme schopní všetkého. Spoločne s našim myslením sa rozprestierame do nekonečných diaľok.

Kým je človek bez Boha? Tým, kto je vo vlastnej moci. Táto moc je zároveň absolútna a zároveň úbohá. „Moje horšie ja chce zmeniť moje horšie ja.“ Zo všetkých možných mocí – moja vlastná?

„Je stratený“ – stratil smer, orientáciu, ocitol sa v labyrinte, je sám. Najdôslednejšie stratený človek je najdôslednejšie vo vlastnej moci. Čím stratenejší, tým mocnejší. Čím mocnejší, tým stratenejší.

Trajektória tých najmocnejších opisuje labyrint.

Je subjektom, ale aj objektom moci. Pánom i otrokom. To je paradox, vytvárajúci labyrint, ktorým je každý z nás. Čím väčší pán, tým väčší otrok. Absolútny pán je absolútnym otrokom.

 

 

„Kto by asi bol, keby som nebol ja?“

(Mlčanie, 38)

 

Človek predstavuje dlhú púť s množstvom odbočení, na konci každého dňa si však s prekvapením uvedomuje, že je to stále on. Popri jeho vlastnom labyrinte prejdenej cesty vyrastajú pomyselné labyrinty jeho možných odbočení, alternatív, ktoré sa vetvia a kľukatia s rovnakou odhodlanosťou. Keďže však v každom bode cesty zostávame sami sebou, osamostatňujú sa tieto labyrinty od našej identity a sú niečím (niekým) iným. Občas týchto iných zazrieme mihnúť sa v diaľke. Ale vidia aj oni nás?

Kto by asi bol, keby som nebol ja? je vlastne univerzálna otázka, ktorú sa môže pýtať každé „ja“, pretože len „ja“ sa môže pýtať. Gramatika jazyka bytie pozoruhodne zjednodušila. Vo vyslovenej otázke jestvujú dve osoby: „ja“ a „on“. Je pozoruhodné, že akýkoľvek človek je vždy identický s pýtajúcim sa „ja“ a nikdy nie s „on“. Táto otázka teda rozdeľuje ľudstvo na dve skupiny osôb. Ale aj to len zdanlivo: pretože „on“ nikdy nejestvuje. Jestvuje teda len jedna skupina osôb: tá, ktorá sa pýta, skupina osôb identická s „ja“.

V tejto otázke si tak ľudstvo overuje a potvrdzuje svoju identitu a každý človek tak môže urobiť v ktoromkoľvek bode svojej cesty. Dokonca tak každý z nás robí: veď „nik neunikne vlastnej pozornosti.“

 

 

„Ruky poľujú na krídla.“

(Mlčanie, 51)

 

Ruky, na rozdiel od krídel, sú schopné písať, a to od nepamäti práve perom, časťou krídla. Sú to ruky, ktoré zanechávajú stopy. Dokonca aj autá, lode a lietadlá, skonštruované a riadené rukami, zanechávajú prinajmenšom dočasnú, no viditeľnú stopu svojej trajektórie. Krídla nezanechávajú žiadne stopy. Vo svete stôp, nazývaných dejinami, sú neviditeľné. Dejiny sú však plné písomných stôp o odvekej ľudskej túžbe po krídlach. Aby ruky mohli napísať, že chcú byť krídlami, nesmú nimi byť.

Ruky poľujú na krídla, pretože jedine ulovené krídla zanechajú stopu: ulovené, premietnuté do horizontálnej roviny, jedinej, ktorú ruky poznajú. Ulovené, prezentujú znak, ktorého obsahom je ich pád. Jedine takto dokážu ruky obsiahnuť a zaznamenať krídla.

Ruky náležia k jazykovému systému, ktorý dokáže všetko mimo seba – to, čo nezanecháva stopy – zaznamenať jedine ako dvojrozmerný znak pádu, umŕtvenia a znehybnenia.

 

 

„Trestom za prestúpenie tajomstva je to, čo skrýva.“

(Mlčanie, 48)

 

Touto vetou sa v Biblii začínajú pozemské dejiny človeka. Prekročiť tajomstvo je eticky negatívny akt a preto nás stíha trest. Avšak nie trest vedený zvon, zhora či z inej strany, ale trest obsiahnutý v tajomstve samotnom. Skrýva prestúpenie tajomstva aj nejakú odmenu? Tou je len poznanie tajomstva, v porovnaní s trestom teda len chabé uspokojenie zvedavosti.

Napriek tomu sa v súlade s biblickým výkladom zdá, že prestupovanie tajomstiev je kontinuálnym trestom – ženie nás netrpezlivosť uspokojovania zvedavosti aj napriek trestom, ktoré v tajomstvách prijímame a človek stále menej rešpektuje tabu tajomstiev. Métou je poznanie, hoci aj poznanie trestov. Dejiny človeka sú dejinami poznania a teda dejinami prestupovania tajomstiev. Gréci ako symbol takéhoto tajomstva vymysleli Pandorinu skrinku.

Znamená to zároveň, že prestúpenie tajomstva je vždy sklamaním. Tajomstvo pôsobí pozitívne, kým je neprestúpené: očarúva nás, vzbudzuje v nás túžby po najväčších dobrách, ale vždy len do momentu prestúpenia, ktoré sa zdá byť logickým dôsledkom tohto pôsobenia.

 

 

„Nebyť slov nemohli by sme hovoriť zo sna.“

(Chôdza v Oriente, 29)

 

Človek je bytosť viacerých úrovní. Najväčšmi zo všetkého sme obyvateľmi jazyka: jazyk je svojim spôsobom labyrintom, ktorý celoživotne, bez nádeje na vystúpenie, obývame. V istom zmysle sme v ňom umiestnení ako mäkkýš vo svojej schránke: len intuitívne vnímame svoje krehké, zraniteľné telo, pretože kontakt s okolitým svetom prebieha prostredníctvom tejto ulity, ktorú si nikdy počas svojho života nesnímeme.

Jazyk sú schody, ktorými sme vystúpili z chaotického, snového, bezprostredného animálneho života: vďaka týmto schodom máme odstup a rozhľad. Schody nás vzďaľujú realite: vďaka nim jej rozumieme, no neprežívame ju. Príbeh našej civilizácie je v istom zmysle cestou týmto schodiskom: čoraz lepšie teoreticky rozumieme veciam, ktoré stále menej prežívame. Odstup je cenou za výhľad.

Hovoriť zo sna znamená nachádzať sa v dvoch úrovniach bytia súčasne. Prostredníctvom jazyka ohmatávame pevné schody pod nohami, tak ako si mäkkýš v sne svojho nahého tela ohmatáva svoju pevnú ulitu. Vďaka slovám môžeme vystúpiť zo sna. Môžeme ale vďaka snu vystúpiť z jazyka?

 

 

„Povrch schodov nám umožňuje kráčať po rovine.“

(Chôdza v Oriente, 13)

 

Človek pozoruhodným spôsobom zjednodušuje svet. Každý ľudský výtvor je konečný, obsiahnuteľný, vyčerpateľný, na rozdiel od neuchopiteľnosti prírodných objektov. Človek nutne pracuje s obmedzenými možnosťami. Ale pochopiac túto svoju nesúmerateľnosť s prírodou, pracuje človek so zjednodušením tvarov až na hranici abstrakcie, ponúkajúc k meditácii nad kvantitatívnym nekonečnom prírody meditáciu nad kvalitatívnou dokonalosťou simplifikácie. K zložitosti a neopakovateľnosti oblakov, snehových vločiek či odtlačkov prstov tak človek kladie pravouhlé tvary budov, pôdorysy kruhu či štvorca. Zložitosť terénu človek nahradil absolútnou simplifikáciou v podobe roviny. Všetky ľudské povrchy sú najjednoduchšou možnou verziou: rovinou, čo človek dosahuje podivuhodne jednoduchým nástrojom – bublinkou vzduchu polapenou v malom objeme vody. Vodorovné dlážky rešpektujú najjednoduchšiu, najlapidárnejšiu silu: gravitáciu.

Schody sú zaujímavé tým, že akékoľvek prevýšenie prekonávajú sledom vodorovných plôch, teda dômyselnou imitáciou roviny. Pri kolmom pohľade zhora sa skutočne javia ako súvislá rovina. Jednotlivý schod dáva zabudnúť na výšku. Akoby si dvojrozmerný priestor prostredníctvom človeka podmaňoval trojrozmerný svet. Ambivalentnosť schodov je aj v tom, že sa nedá rozhodnúť, či stúpajú alebo klesajú.

Schody teda reprezentujú ľudský svet v prírodnom svete, svet ohraničenosti v neohraničenom. Je to vždy abstrakcia plochy, dokonalosť zjednodušenia. Zároveň je to rafinovanosť a nejednoznačnosť plochy, rozvrstvenej v rôznych úrovniach: vždy je to plocha, na ktorej stojíme pevne oboma nohami, no nie je ľahké rozhodnúť o výške. Je jazyk plochou, ktorá vďaka schodiskám obsiahne hĺbky i výšky skutočnosti?

 

 

„Ku každému klbku patrí bludisko.“

(Mlčanie, 22)

 

Podľa okrídlenej vety ku každému zámku patrí kľúč a opačne. Každá otázka má teda odpoveď, každá úloha má svoje riešenie. Veci k sebe patria a zapadajú do seba. Dokonca by sa mohlo zdať, že nijaká vec na svete nie je osamotená, bez svojho kľúča; a že svet je vlastne postupnosťou odomykaných zámok.

Na druhej strane je tu veta, že ku každému klbku patrí bludisko. Znamená to, že ku každej odpovedi patrí otázka, ku každému predmetu problém. Súmerne zvinuté klbko nie je konečnou a optimálnou podobou nite: tou je jej ornamentálne rozvinutie v labyrinte.

Nie je to však negatívne videnie vecí a sveta. Rozľahlý labyrint čakajúci na klbko je vznešeným osudom pre tenučkú niť, ktorá sa javila tak nedramaticky obyčajne. Zámka, v ktorej je kľúč, stráca zmysel, tak ako zodpovedaná úloha a vyriešená hádanka. Kam ísť, keď sú otvorené všetky zámky a zodpovedané všetky úlohy? Z tohto pohľadu sa svet, v ktorom sa obyčajná niť mení na komplikovaný obrazec, každá odpoveď na komplikovanú úlohu, každá vec na ornamentálny problém javí byť zaujímavým, vzrušujúcim, dobrodružným miestom, ktoré sa nikdy nevyčerpáva. Naopak, v entropickom princípe sa mení na čoraz dramatickejšie, komplikovanejšie, tajomnejšie miesto. Miesto poetické, pretože k definícii poézie omnoho viac pasuje cesta od klbka nite k labyrintu, než odomykanie zámok.

 

 

„V bludisku majú vzdialenosti iba dekoratívny charakter.“

(Chôdza v Oriente, 38)

 

V bludisku majú vzdialenosti iba dekoratívny charakter. V bludisku nejde o prekonanú vzdialenosť, o počet krokov, ani o rýchlosť pohybu. Na rozdiel od pôvodného, fyzikálneho zmyslu pohybu, má bludisko svoje vlastné zákonitosti. Bludisko súvisí s ornamentom. Z hľadiska bludiska v ňom vzdialenosti nadobúdajú dekoratívny charakter. Bludisko zastupuje ľudskú kultúru na pozadí šíreho priestranstva prírody, akési „zakrivenie vzdialeností“, svet osebe s vlastnými zákonmi estetiky, sofistikovanosti, logiky a hry.

Pre človeka tak existujú dva princípy pohybu: labyrint a cesta. To prvé je formou civilizácie: ide o pohyb, ktorý nás vlastne nikam nedovedie, pohyb s estetickou hodnotou ornamentu, do seba uzavretá forma hry, ktorá vlastne zabúda na vonkajší, pôvodný svet. Cesta v sebe nesie pôvodnú, číru hodnotu vzdialenosti. Oba princípy v sebe nesú svoje poňatie slobody a túžby. Komplikovanosť labyrintu nám ponúka možnosť nájsť si svoju vlastnú, jedinečnú trasu, ktorá nás odlíši od ostatných – kým jednoduchosť cesty nedovoľuje individualizovať a odlíšiť sa. Túžba labyrintu je estetickou túžbou po ľudskej ornamentálnej vynaliezavosti. Cesta naopak ponúka slobodu otvoreného priestoru a neobmedzeného pohybu, na rozdiel od obmedzeného, uzavretého a vyčerpateľného labyrintu. Jej túžba je prvotnou, prostou túžbou našej prirodzenosti.

Oba póly sú súčasťou našej prirodzenosti. A „poslaním chôdze je nepretržitý opis situácie.“

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: