Alain Badiou: Manifest za filosofii a jiné texty

badiou

Herrmann & synové, Praha 2014, preložil Ondřej Krochmalný

 

Je zaujímavé myslieť na filozofiu, na tú odťažitú a kdesi v úzadí jestvujúcu disciplínu, ktorá premýšľa premýšľanie o svete. A je zaujímavé vidieť, že ktosi premýšľa o filozofii, o jej úlohe, situácii a osude a premýšľa jej možnosti premýšľania. V čase, keď stále častejšie zaznievajú hlasy o konci metafyziky, o konci veľkých systémov, o konci ideí a konci filozofie vôbec, napísal Alain Badiou svoj Manifest za filozofiu. Je to ambiciózny projekt, neusilujúci sa o nič menšie, než určiť filozofii nový život po zdanlivej smrti – určiť jej miesto, poslanie a podmienky fungovania. Projekt nie nepodobný Kantovmu Prolegomena ku každej ďalšej metafyzike, napríklad.

Alain Badiou pritom nie je suchopárnym katedrovým filozofom – napriek svojmu veku je nesporne provokatérom, napríklad už obligátnym francúzskym inklinovaním k extrémnej ľavici, čo nie je len jeho súkromným vyznaním, ale aj jedným z princípov myslenia. Istá provokatívna sviežosť je však prítomná aj v jeho názoroch(a súdoch) na filozofov a dejiny filozofie; je v ňom skrátka čosi, čo z filozofie robí živé, životné premýšľanie a nielen vedeckú disciplínu. Na druhej strane, od Kanta ho (predpokladám) odlišuje aj to, že jeho manifesty, napriek nespornej sile gesta, nebudú mať vplyv a dosah Kantových úvah o filozofii.

 

Badiou vychádza z toho, že filozofia, napriek toľkým početným deklamáciám, nie je mŕtva (hoci sa, od čias Nietzscheho, stihlo vyhlásiť za mŕtve všeličo). Aby však bola živá a funkčná, je potrebné znova ju premyslieť a zaradiť do systému myslenia. Ústredným bodom Badiouovho premýšľania filozofie je pojem Pravdy. Na tomto pojme rozlišuje dva módy myslenia: filozofiu a pseudo-filozofiu, čiže sofistiku. Vracia sa k Platónovi, na ktorom stojí nielen celá naša filozofia, ale aj rozlíšenie filozofie a sofistiky. A tvrdí, že filozofi, ktorí nás presviedčajú o nejestvovaní pravdy (hovoriac o jazykových hrách, súdoch či pluralite tvrdení) sú novodobí sofisti. Za sofistov považuje okrem iného Wittgensteina, Heideggera, Rortyho či Nietzscheho. Sofisti môžu byť veľkí, dokonca užitoční, no nie sú filozofmi, hovorí Badiou.

Za druhé, Badiou vymedzuje funkciu filozofie cez pojem Pravdy: filozofia je myslením právd v štyroch oblastiach (Badiou hovorí o generických procedúrach) – sú to veda (matéma), umenie (báseň), politika a láska. Avšak: filozofia sama osebe pravdy nevytvára ani netvrdí, pravdy nemôžu byť filozofické, ale len: vedecké, umelecké, politické a milostné. Filozofia je tak akási pomyselná neutrálna konfigurácia štyroch vyvážených oblastí s prázdnym stredom, v ktorom necháva zjaviť sa pravdy. Kedykoľvek sa tento objektívny mechanizmus vychýli z rovnovážneho stavu, dochádza ku kríze (alebo: katastrofe) filozofie. Z vyššie uvedeného vyplývajú dva typy takýchto udalostí.

Za prvé, ak filozofia nedodrží harmóniu štyroch generických procedúr, primkne sa k jednej z nich – Badiou hovorí o „stehoch“ či o „pristehovaní“ filozofie k jednej z oblastí (procedúr). Takto sa podľa neho filozofia klasického obdobia Descarta a Leibniza vtelila do matematiky, filozofia obdobia Rousseaua a Hegela (a samozrejme Marxa) do politiky a filozofia od Nietzscheho po Heideggera do poézie.

Za druhé, filozofia sa z neutrálneho mechanizmu odhaľovania právd štyroch generických procedúr môže zmeniť na hlásateľku vlastných právd. V tom momente sa podľa Badioua stáva totalitnou. Badiou to ilustruje na príklade Platóna: vo svojich dialógoch je Platón zaujímavým generátorom právd v diskusiách so sofistami, zatiaľ čo vo svojich Zákonoch sa stáva totalitným hlásateľom Pravdy. Kým v Obrane Sokrata slobodne uvažuje o smrti filozofa, v Zákonoch ustanovuje a zdôvodňuje teror moci, ktorá sokratov rozdrví. Badiou takto kritizuje tri novodobé ideologické koncepty totalitnej pravdy: Rusko (stalinský marxizmus), Nemecko (nacionálny socializmus) a Spojené Štáty (demokratický parlamentarizmus). Tieto tri koncepty chápe ako tri moderné kritiky Platónovej metafyziky a jeho pojmu Pravdy.

 

Centrom Badiouovho textu je teda návrat k Pravde ( a teda i k filozofii) v špecifických dobových podmienkach. K týmto špecifikám nepochybne patrí aj vyprofilovanosť samotného autora. Badiou hovorí o Pravde (Pravde s veľkým P), no zároveň potrebuje definovať a de facto obmedzovať jej podmienky, rozsah a právomoci. Nie je to pravda v Platónovom, Berďajevovom či Šestovovom poňatí. Práve Šestov sa môže pri čítaní Manifestu viackrát pripomenúť ako tieňový partner tohto textu: totiž vždy vtedy, keď Badiou hovorí o zvrchovanosti pravdy a zároveň hovorí o tom, čo v súvislosti s pravdou musíme brať do úvahy vzhľadom na podmienky a okolnosti (Šestov vo svojom opus magnum Athény a Jeruzalém demaskuje dejiny filozofie práve vo vzťahu vynútenosti a podmienenosti pravdy, pričom celý svoj text opiera o Sokratovu obranu).

Otáznik môže vzbudiť aj Badiouov výber štyroch generických procedúr filozofie. Veda, poézia, politika a láska: najmä štvrtá kategória je prekvapujúca. Badiou ju pravdepodobne vníma predovšetkým cez psychoanalýzu (ktorú obdivuje) – napokon, láske venoval aj svoje dielo Chvála lásky. Na druhej strane vynecháva otázku Boha (etiky, metafyziky, dobra) – „Boh je nepochybne mŕtvy,“ uzatvára celú vec vo svojom Manifeste.

Napokon je tu už spomenutý príklon k radikálnej ľavici a marxizmu, ktorý sa v texte vynára v rôznych súvislostiach: v odmietaní nároku Pravdy, Boha či Posvätnosti; v postavení liberálnej demokracie vedľa komunizmu a nacizmu (ako záludnejšej formy teroru „trhu“), čo napokon lapidárne podčiarkuje Michael Hauser v úvodnom texte, keď hovorí o „hlúpom moralizme: buď slušný a demokratický skôr než zlý a totalitárny.“ Avšak toto autorove presvedčenie má aj nedogmatický, provokatívny charakter: Badiou napríklad odmieta platónske Jedno a vyzýva mnohosť ako princíp bytia a pomáha si pri tom aj pojmom kapitálu: kapitál podľa neho rozkladá všetky (iluzórne) vzťahy, hierarchie a presvedčenia, oslobodzujúc vecí i ľudí – kapitál ako rozkladný element sveta je vlastne nihilizmom v službách súčasnej filozofie. Podobne neortodoxne a nesentimentálne sa Badiou stavia za techniku a desakralizáciu sveta. A, v neposlednom rade, okrem dôslednej kritiky Heideggera kritizuje aj marxizmus (hoci s prívlastkom „stalinský“, nikdy nie neomarxizmus francúzsky). Badiou – myslím si – napokon nie je taký radikálny, ako sa (sám) prezentuje – je v ňom omnoho viac Rortyho, než sa zdá. Svoj text dokázal napísať výsostne nedogmaticky: nie ako návod, ale ako výzvu a príležitosť zamyslieť sa nad osudmi filozofie.

 

Je zaujímavé čítať si túto útlu knižku a prostredníctvom nej sa stretnúť s jej autorom i s pohybmi súčasnej filozofie. České vydanie vhodne vybralo tri súvisiace texty, ktoré možno vnímať ako zrozumiteľný úvod do myslenia Alaina Badioua. Ide o projekt podobný Heideggerovým, rovnako útlym filozofickým reflexiám (Už jenom nějaký bůh…, Co znamená myslet), no na rozdiel od nemeckého filozofa, ktorý sa skepticky (až starecky nevrlo) ohliada na zánik filozofie, Badiou s dôverou a entuziazmom hľadí dopredu, na nový začiatok myslenia. Nie je to knižka pre nadšený súhlas alebo rozhorčené odmietanie, ale pútavá reflexia, inšpirujúca ku kritickému premýšľaniu. Pútavá natoľko, že sa dá čítať s rovnakým zaujatím ako napínavý román.

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: