Toby Ferris: Brueg(h)elove sčítanie

bruegel census

Som v Bruseli, sčitujem Bruegelov.

 

Som v Bruseli, sčitujem Bruegelov.

Ide o projekt. Vytvoril som si tabuľku 42 Bruegelových malieb a ďalších 10 polooficiálnych Bruegelových diel – pravdepodobne nesprávne pripísaných, kópií stratených originálov – čo dokopy vytvára niečo, o čom premýšľam ako o Brueglovskom Objekte. Mám v pláne vidieť ich – jeho – vcelku.

Takže som v Bruseli, kde sa podľa mojej tabuľky nachádza 15,874% Brueglovského Objektu.

Prichádzam do rohovej miestnosti Musée des Beaux Arts, kde majú umiestnených Bruegelov, a robím rýchly prieskum. Pravá stena miestnosti je viac-menej Pieter Bruegel starší; ľavá stena je Pieter Bruegel mladší, prípadne iní maliari. Som tu kvôli Bruegelovi staršiemu. Bruegel starší je tým veľkým Bruegelom. Všetko ostatné ignorujem a púšťam sa do skúmania Bruegela.

Je tu však jedna rušivá zvláštnosť. Na západnej stene visí Sčítanie v Betleheme Bruegela staršieho, veľký panel z roku 1566. No na južnej stene, zhruba 8,5 metra od neho a pod uhlom 90° k nemu visí ďalšie, takmer identické Sčítanie v Betleheme, namaľované jeho synom Pietrom Brueghelom mladším okolo roku 1610. Ide o jednu z minimálne 13 kópií, ktoré Brueghel mladší spravil podľa originálu, všetky veľmi verné a skvelo prevedené, a táto je z nich najlepšia.

Začnem tým, že sa ju pokúšam ignorovať: je to kvalitné, no banálne dielo, cynická sériová výroba, nezmyselná replika. Som tu a potrebujem sa sústrediť. No je tu bod, nachádzajúci sa na vrchole trojuholníka, ktorého základňu tvoria tieto dve maľby (uvažované ako body, nie plochy), z ktorého ich môžete vnímať súčasne; ak by ste mali kravské oči, celý roh by sa stal obrovským, škvrnitým a (pre vašu kravskú myseľ) ohromujúcim stereoskopom.

Nemám kravské oči ani myseľ. Ak si chcem zahrať Nájdi rozdiel – a ja si chcem zahrať Nájdi rozdiel aj napriek svojmu predsavzatiu – musím otáčať hlavou. V skutočnosti tu nie je jeden trojuholník, na ktorého vrchole stojíte; je to skôr tak, že stojíte pred Bruegelom starším a hľadíte na mladšieho v diaľke; alebo stojíte pred mladším a ponad plece sa obzeráte na staršieho. Sú tu (prinajmenšom) dva trojuholníky; pohybujete sa v priestore medzi ich vrcholmi.

A čo vidíte v tejto božskej či kravskej perspektíve?

ferris1

V oboch prípadoch zasneženú vidiecku scénu, ktorej dominujú deti hrajúce a klbčiace sa v snehu a ich rodičia, boriaci sa životom so svojim nákladom, prasacou krvou a zasneženými kárami, so svojimi drobnými zimnými starosťami. Okolo hostinca vľavo vpredu sa zhromaždil malý zástup, aby nahlásil svoje mená do sčítania ľudu; ostatní sa blížia cez zamrznutú rieku a rybník. Mária s Jozefom sú tu prítomní celkom nenápadne, Mária, sediac na oslovi, je takmer úplne zahalená do modrého plášťa a Jozef je podobne skrytý vo veľkom klobúku, s obojručnou pílou na pleci.

Obaja sú ešte nesčítaní.

Pre Pietra Bruegela staršieho existuje len jediné Sčítanie. Išlo o jeden objekt. Na rozdiel od svojho syna neprevádzkoval veľkú dielňu, chrliacu kópie. Namaľoval len niekoľko obrazov, ktoré v prevažnej väčšine podpisoval.

Keď v roku 1569 vo veku 44 rokov zomrel, jeho najstarší syn mal 5 rokov. Z hľadiska dejín umenia medzi nimi nie je nijaké genealogické prepojenie, ale tektonický prekryv. Pieter mladší zdedil sériu svetoznámych obrazov (ak pod svetom rozumieme Severnú a Habsburgovskú Európu), pravdepodobne vo forme škíc a kresieb. Celá jeho kariéra až do smrti v roku 1636 stála na týchto obrazoch, či už robil ich priame kópie, alebo z nich vytváral žánrové variácie.

Pravdepodobne videl len veľmi málo originálov svojho otca, z ktorých väčšina už tvorila súčasť kráľovských zbierok – preto nepochybné malé rozdiely, chyby v kopírovaní, posun.

Tak je to aj s menom. Pieter starší začal s jednoduchým Pieter Brueghel z Bredy, podpisujúc sa ozdobným písmom na svoje kresby z mladosti. Keď začal koncom 50-tych rokov 16. storočia maľovať olejovými farbami, vypustil H a začal sa podpisovať ako Bruegel ostrými kapitálkami, zvyčajne s datovaním. Brueghel má v sebe zrejme čosi malomestské, čosi ťažkopádne sedliacke; Bruegel znie jasnejšie, románskejšie, čo pasuje k stoickému pozorovateľovi ťažkopádnych sedliakov.

ferris2

Jeho syn si z nejakého dôvodu vrátil do mena H. Otec a syn dokopy vytvárajú rozostrený Brueg(h)elovský Objekt.

Takže stojím na neviditeľnom vrchole svojich trojuholníkov, porovnávam Brueg(h)elov a hrám sa Nájdi rozdiel. Je ráno bežného pracovného dňa začiatkom januára, vonku prší a v múzeu je pusto. Sem ma priviedol môj projekt, k zbežnej bilancii v miestnosti so starými maľbami.

Mám 42 rokov. Nie príliš vzdialený veku, v ktorom Bruegel starší zomrel. Štyridsaťdva je počet Bruegelových diel v mojej tabuľke. Môj otec zomrel pred rokom či dvoma vo veku 84 rokov. Keď som sa narodil, mal 44. Bol som jeho druhým synom. Medzi mnou a bratom je rozdiel dvoch rokov. Medzitým som sa sám stal otcom, mám dvoch synov, medzi ktorými je rozdiel dvoch rokov. Pieter Bruegel mal dvoch synov, Pietra mladšieho a Jana staršieho, medzi ktorými bol väčší než dvojročný rozdiel (rozdiel, ktorý nie je presne známy a približne predstavuje tri roky).

A tak ďalej. Prienik nikdy skutočne neopíšete, keď budete sledovať nahor či nadol jednu zo zbiehajúcich sa (respektíve rozbiehajúcich sa) úsečiek. Stačí povedať, že miernu paniku môjho stredného veku charakterizuje niekoľko zbiehajúcich sa (rozbiehajúcich sa?) vektorov: môj mŕtvy otec, môj brat, moji synovia, ja a Brueg(h)elovci. Veľa podobných trojuholníkov.

Sčítanie ľudu je neobyčajný námet. Bruegel namaľoval jeden z vrcholných okamihov byrokratického života. Byrokracia je veda spisujúca jednotvárne plynutie prichádzajúceho a odchádzajúceho bytia – narodení a úmrtí, daní zaplatených a nezaplatených; ide o nepretržite bežiacu prácu, prácu bez konca.

Sčítanie je však jednorazovou udalosťou. Ide o vrchol byrokratického umenia. Nestačí jednoducho nechať stroj sčítania bežať: sčítanie si vyžaduje plán prípravy a prevedenie. Ide o projekt, o projekciu byrokracie. A má svoj výsledok: Súpis zdaniteľných, stlačiteľných duší.

Z odstupu – správcu alebo historika – je sčítanie ľudu aktom kontroly a moci, nie vždy príjemným, no vždy svojim spôsobom pôsobivým, ako dátová pyramída alebo Hooverova priehrada. Avšak pri pohľade zblízka sa mení na pixely postupných približných iterácií. Armáda byrokratov nevypisuje mechanicky svoje záznamy; musí svoj skúmavý zrak upierať aj na zmätené davy; musí triediť rýchlo a zhruba (existuje len obmedzený počet kategórií), no adekvátne. Musí znehybniť bod v čase, ktorý žiadne body nepozná.

Bruegelove Sčítanie ľudu v Betleheme je teda svetom v premene. Sčítanie prechádza mestom, tým ľudským chaosom vo dverách hostinca, ako pri česaní vlny – ľudia v zástupe putujú tam a späť po zamrznutej rieke, prichádzajú neurčití a ochotní dať si zapísať svoje mená do knihy a nechať si potvrdiť svoju existenciu atramentom; odchádzajú označení a sčítaní, ale aj sformovaní, už viac nie sú beztvarou rozptýlenou masou ľudstva, ale pomenovanými individualitami s miestom bydliska, povolaním a rodinným statusom, užívajúcimi si iskierku existencie žiariacu uprostred svojej hliny.

Keď otec umieral v nemocnici, môj brat pátral po záznamoch o rodine z otcovej strany.

Otec bol v otázke rodinnej histórie zdržanlivý. Narodil sa v roku 1925 v Camdene, vyrastal tam a na Portpool Lane v Gray´s Inn Road a v Lee Green. Bolo tu len zopár nesúvisiacich anekdot – príbeh o pokazenom rádiu, o židovskom pohrebe, o tete, ktorá mu chlieb s maslom posýpala cukrom – a nič viac.

Môj brat odhalil množstvo rozličných detailov a rozprával ich otcovi v nemocnici: detaily týkajúce sa adries (Long Acre, Seven Dials), zamestnaní (cukrár, mechanik, krajčírka), dátumov narodení a úmrtí.

Pravdupovediac mu to všetko bolo pravdepodobne menej užitočné než anekdoty a v každom prípade bolo ťažké zistiť jeho reakcie – bol to milý človek, no okruh jeho záujmov sa zdá sa zúžil do bodu, v ktorom ho zaujímali už len drobnosti každodennej rutiny, súvisiace s prežitím.

No pre môjho brata a pre mňa to zmierňovalo pocit, že tu bol izolovaný bod, o ktorom sme veľa nevedeli, smerujúci do temnoty. Teraz bol prepojený. A my s ním. Jestvovala reťaz súvislostí. Bola zaznamenaná v sčítaní.

Ľudí môže byť bezpočet, no čísla majú tvar a vďaka ním vás možno zaznamenať mierou odlišnosti a nezhody. Takže, zaznamenajme rozdiely.

Panel Brueghela mladšieho je o čosi väčší (123×168,5cmm voči 115,3×164,5cm).

Žiadne dve postavy nie sú oblečené rovnako, látky menia farby, sú tu zvláštne obmeny.

Ferris3

Sú tu mikroskopické rozdiely v tvárach a pózach.

Pieter mladší maľuje stromy po svojom, majú skôr husté koruny než holé vetvy.

A potom, o čosi neskôr, som si všimol, že Pieter mladší má rád stopy. Zdola sprava, odkiaľ prichádza Mária na oslovi alebo somárovi, do ľavého horného rohu cez zamrznutú rieku; a znova, od kolies zamrznutých kár vedú križujúce sa stopy, cestičky, línie, oživujúce priestor. Je to zamrznutý svet, no sú tu dôkazy sietí, usporiadaných okolo osi.

ferris4

Káry Pietra staršieho, naopak, nesmerujú nikam. Nie sú tu nijaké trasy, jedine kopy žltkastého ľadu. Namaľoval dedinu štíhlych kár, štíhly rebrík opretý o štíhlu stodolu, štíhle stromy; a namaľoval svet nekonečne sa opakujúcich kruhov – vence, sudy a najmä kolesá kár, je ich 33, vrátane jedného rozpadnutého pod prázdnym stredom obrazu, prízračného a zapadnutého snehom, neupevneného na nijaký voz a umiestneného kolmo k divákovi, akoby išlo o zobrazenie kruhu vidieckeho života alebo o generatívny kód cyklického utrpenia Krista.

ferris5

A napokon to uvidím – aký som len slepý – čo tieto dve maľby odlišuje: Pieter mladší nechal vyrásť konáre najväčšieho stromu v popredí o čosi vyššie, aby odhalil to, čo u Pietra staršieho nenájdeme – miznúci bod, nazývaný v Taliansku punto di fuga, unikajúci bod, bod úniku. Hnedastá zamrznutá rieka Bruegela mladšieho sa kľukatí von z plátna, môžeme ju sledovať cez plátno až zaň. Naopak, rieka jeho otca sa zaplietla do konárov stromu, možno sa kľukatí za dedinou ako vodný labyrint.

ferris6

Jedinou miznúcou vecou je to zvláštne slnko. Alebo práve vychádza? Na tom sotva záleží. Svet sa schyľuje k svojmu koncu.

Brueghel mladší – úmyselne? neúmyselne? – spravil túto mŕtvu kozmickú sústavu znesiteľnou, pominuteľnou; po všetkých tých cestičkách v snehu a po zamrznutej rieke náš zrak blúdi sem a tam, nie však v kruhu, a napokon uniká von z maľby. A toto všetko spravil presne opačne k ústrednému myšlienkovému pochodu originálu – že tieto kruhy nikam nesmerujú z nejakého dôvodu. Niečo znamenajú.

Pieter Bruegel mladší možno vôbec nebol maliarom. Bezpochyby bol dôležitým mužom v umeleckých kruhoch vtedajších Antverp – zachoval sa jeho portrét od Anthony van Dycka, na ktorom budí dojem tej trpezlivej melanchólie, príznačnej pre mužov s ovisnutým nosom a bujnými fúzmi. Možno však bol len dedičom škíc a šéfom dielne, zamestnávajúcej anonymné ruky na dokončenie kópií. Je možné, že nemal vôbec žiadnu umeleckú osobnosť, iba podpis a truhlicu plnú škíc, ktorú starostlivo otváral a zatváral vždy, keď bolo treba, byrokrat medzi umelcami, nehmotne pôsobiaci v systéme malieb. Predstava, že kdesi v tom víre maľujúcich rúk a metód a organizovanej produkcie bola prítomná spomienka päťročného chlapca ohromeného smrťou otca, nie je ničím iným, než mojou vlastnou absurdnou predstavou.

Avšak, opakujem, kvôli tomu som tu. Necestoval som do Bruselu, aby som odhalil pravdu, ale aby som akosi aplikoval svoju vlastnú. Aby som z toho všetkého čosi spravil. Je to jeden zo spôsobov, ako reagujeme na kumuláciu života. Vytvárame si tabuľky, mapujeme genealógie, púšťame sa do projektov, píšeme eseje. Študujeme údaje a hľadáme v nich systém. Toto všetko musí byť a bude urobené, aby to malo zmysel.

Stojím teda v rohovej miestnosti Musée des Beaux Arts, odvodzujúc svoju geometriu z pozorovania malých rozdielov. Rozlišujem.

A je tu jeden konečný rozdiel – postava, prítomná na paneli Pietra staršieho a chýbajúca na všetkých kópiách Pietra mladšieho, naznačujúca dodatočné úpravy z otcovej strany, záverečný nemotivovaný ornament jeho umenia: ide o mladíka nasadzujúceho si korčule vedľa dieťaťa, ktoré ešte nedokáže nazbierať odvahu vykročiť na ľad.

ferris7

Život je zradný, hovorí táto postava, no máme svoje nástroje. Máme korčule. Môžeme zo zradného ľadu spraviť svoj živel. Skôr či neskôr si všetci nasadíme korčule a vyberieme sa na ľad – ako by asi otec povedal synovi, keby ešte mal tú možnosť.

Celá dedina sa teraz vlastne javí byť pretkaná ľadom, rozliatym neisto, no s nevyhnutnosťou po všetkých rohoch. Hneď napravo od veľkého stromu stojí pri rieke otec a s rukami vo vreckách pozoruje svoje dve malé deti, ako skúšajú tento čudný živel. Deti sú zhruba vo veku, v ktorom boli malí Pieter a Jan, keď ich otec maľoval Sčítanie.

ferris8

Korčuliarova neprítomnosť na všetkých kópiách (s jedinou výnimkou – na nedávno objavenom paneli sa korčuliar nachádza, čo naznačuje dodatočné, overovacie porovnanie s originálom, alebo dodatočnú korekciu niečiou rukou) znamená, že to bol otec, kto vybočoval, robil zmeny za pochodu – na poslednú chvíľu vkladal postavy, zakryl únikový bod v okamihu inšpirácie – a že to bol syn, kto sa vernejšie držal skoršej verzie na škicách. Napokon, pre dobré kopírovanie je nevyhnutná vnímavosť, pozornosť voči detailom – a dalo by sa povedať, že jednou z hlavných schopností Pietra mladšieho bola vernosť predlohe. Kopírovanie je meditatívna a úctyhodná práca, svojbytný spôsob myslenia.

Ak bol občas prichytený na nejakom detaile, nezáleží na tom; v istom bode sa nepatrné rozdiely preklopia do omnoho väčšej masy podobností. Sčítanie v konečnom dôsledku nie je záznamom našej podstaty, ale súdržnosti. Takže nejestvuje akýsi zdroj obrazovej DNA – Pieter starší – a rad postupne upadajúcich replík; sú to skôr verzie verzií, všetky spolu krúžiace okolo mysleného hmotného stredu (škíc), tak ako dedinské deti excentricky krúžia okolo hmotných stredov umiestnených medzi nimi a rodičmi, a ich rodičia zase krúžia okolo neviditeľného ťažiska, nachádzajúceho sa medzi nimi a ich predkami a ktoré nazývame spoločenstvo. A tak ďalej. Každý z nás, prítomný či neprítomný, pôsobí svojou vlastnou, nepatrnou gravitačnou silou, meniacou sa v čase, ťažko spočítateľnou a ťažko pozorovateľnou; avšak pôsobí v záplave údajov a jestvuje geometria, ktorá ju zaznamenáva.

 

Toby Ferris je autor projektu Anatomy of Norbiton.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: