The Final Cut: Holgyeim és Uraim

final cut

György Pálfi 2012

Nedávno vyšla kniha Milana Špůrka Přečtený život, poskladaná výlučne z citátov do súvislého textu, ktorý je vlastne milostným románom. Tento výnimočný experiment ešte dva roky pred tým, než vyšiel, sfilmoval György Pálfi. Final Cut je film poskladaný výlučne z iných filmov (má ich byť 450), rekapitulujúci ten najzákladnejší, najarchetypálnejší príbeh: príbeh lásky medzi mužom a ženou. To, čo vidíme, je súvislý príbeh medzi Ním a Ňou – čo sa mení, sú herci, epochy, kulisy, jazyky a žánre, šikovne zostrihané do jediného Celku. Podobne ako je Špůrkova Kniha poctou knihám a je zároveň absolútnou knihou a popretím knihy (a autora), je Pálfiho Film poctou kinematografii, vzbudzujúcou otázky. Jednotlivé filmové fragmenty na seba natoľko nadväzujú, až si divák položí otázku, či nejde o najpádnejší dôkaz schematickosti a klišéovitosti filmového priemyslu. Ak Borges na pôde literatúry vytýčil niekoľko príbehov, ktoré literatúra opakuje a variuje, Pálfi vzbudzuje silný dojem, že filmový príbeh je vlastne jeden. (Spomeňme si na stávku Feldeka so Slobodom, že divadelná hra bez ženskej postavy je nemožná: Sloboda síce ako odpoveď napísal Vojnu s malým Holandskom, no priznal, že po pár stranách sa zasekol a nevedel sa pohnúť ďalej a dal vlastne Feldekovi za pravdu.)

Ak navyše Pálfiho film porovnáme so Špůrkovou knihou, uvedomíme si, že Špůrek má k dispozícii omnoho rôznorodejšie, rozvrstvenejšie, hlbšie médium, kým Pálfi skutočne pracuje s tým najočividnejším, najpovrchnejším materiálom gesta: očarené pohľady, objatia, opakujúca sa mimika. Akoby vyzliekol tú rôznorodosť kostýmov a dekorácií a odhalil pod ňou jednoduchú kostru Jedného Filmu. Archetyp, alebo klišé?

Lenže: všetky tieto ambivalencie a otázky sú vlastne pridanou hodnotou Pálfiho filmu. Divák totiž v základnej emócii ani na okamih nezaváha: Pálfiho projekt je poctou filmu, priateľskou, obdivnou a stimulujúcou – jednotlivé scény, tie rozpoznané i nerozpoznané, sú reklamou na filmy, na kinematografiu, na filmové zážitky. Je to navyše pocta výborne zrealizovaná, miestami strhujúca, miestami vtipná. Každý rozpoznaný citát nie je nudou opakovania, ale naopak radosťou sprisahaneckého žmurknutia. The Final Cut je geniálny experiment, portrét kinematografie a pre mňa patrí do kánonu tých najzásadnejších filmov, ktoré si treba pozrieť. Film, ktorý vlastne nemá scenár, režiséra, kameramana ani postavy, a o ktorom môžeme pokojne prezradiť: končí VertigomDraculom.

 

 (Ukážka)

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: