Kruhový denník: Január – Február 2015

Cloud PortraitSavannah Gordon

Štvrtok 1. január 2015

 

Spôsobom, ako spasiť čas, je votkať doň denne sekundy večnosti, dotýkať sa denne prstami jej zlata. Oblaky sú svojim spôsobom mimo dobra a zla, mimo tých kategórií, do ktorých vstúpili Adama a Eva, keď vyšli z raja do ľudského spoločenstva – nasledujúc oblaky, ambivalentné v každej mytológii, môžeme opustiť toto chybné, pozemské, smrteľné poznanie viny a trestu, ktoré je samo osebe hriechom i trestom. Samota pozorovateľa oblakov je oslobodená od sociálnej gravitácie. Jestvuje inštinkt, ktorý určitých ľudí ženie od spoločenstva. Thoreau, Emersonovými slovami človek, ktorý nikdy nevolil a neplatil dane, nepil víno a nepožíval tabak a nikdy nevstúpil do kostola, si oblakov musel byť na svojej ceste mimo dobre vedomý. Hodiny, dni a roky jeho chôdze nepotrebujú byť nahradené ničím iným a nepoznajú nijaký iný cieľ. Sú dva typy ľudí a dva typy diel: sú ľudia, ktorí nikdy nespomenú oblaky, nikdy ich neuvidia. Ľudia, ktorí nikdy nepocítia krásu prírody, ľudia, ktorí nikdy skutočne nepochopia skutočné umelecké dielo, ľudia, ktorí nikdy nepocítia vieru, ľudia, ktorí nikdy nepocítia čosi z rodičovského pocitu, tým všetkým podľa mňa čosi zásadné chýba. Jestvuje neviditeľné dielo oblakov. Jestvujú dva typy diel: tie, ktoré sa zameriavajú na dianie okolo a ktoré nikdy neuvidia oblaky, spoločenská žurnalistika, ktorú považujeme za dôležitú a ktorá má možno skutočne pravdu: zozbierať tieto texty znamená aj po rokoch zostaviť dejinnú kroniku (kroniku ľudských nerestí), záznamy aktuálneho sú aj po rokoch zdrojom poznatkov a historických informácií, sú správami o civilizácii a jej čase. A je druhý typ diel, tých, ktoré nie sú slepé k oblakom, ktoré vidia nadčasovo, knihy samotárov, teda idiorytmikov či solitérov, ktorí sa líšia od cenobitov čiže pospolitárov. Pre princíp samotárov sa používajú metafory iného rozmeru: hovoríme o vertikále alebo hĺbke, aby sme ich spôsob vnímania a prežívania odlíšili od pozemskej horizontály, ktorá určuje vzťahy medzi ľuďmi v intenciách onoho dobra a zla; hovoríme o zlate, ktoré je odopreté ľuďom spoločenstva, preto si samotári cenia detstvo, ktoré opúšťame so zlatým prachom na mihalniciach. Thoreau nemôže žiť inak v zmysle alternatívnych scenárov: nebuduje dielo, ktoré by sa dalo prestavať a preskupiť, zameniť jeden materiál za iný; to, o čo v jeho prípade ide, je dotyk so zlatom, pohľad do svetla – ľudia spoločnosti budujú a preskupujú svoje dielo a vytvárajú osvetlenie, ktoré možno meniť vo všetkých vlastnostiach, farbách, intenzite a smerovaní. Vertikálny smer samotárov nespočíva nai tak v tvorbe, ako skôr v umení pozornosti. Preto sú cenobiti tými, ktorí neustále popisujú, premazávajú a preusporadúvajú svoje dielo, svoje osobnosti, svoj život.

 

V detstve som hľadieval na chladné lesy – je v nich chlad, princíp pustoty – ale bol som s týmto chladom zmierený. Hľadieval som na veľké bukové lesy a žil vo mne napríklad tento mýtus: muž, ktorý vošiel do lesa a jeho stopy sa ponorili do tej nepreniknuteľnej vrstvy opadaného lístia, splynul s lesom, nikdy sa nevrátil späť, zostal žiť v opadanom lístí, verzia zeleného muža, ktorý onemel, no vidí a dá sa vidieť. Tieto mýty veľkých chladných lesov opísal Švantner: napríklad Tavo a samotná Zuna. Tavo bol mýtus sily, hrubej prírodnej sily a drsnosti; Weinhold stelesňoval špekuláciu, majetok, silu spoločenského; Libor bol silou mladosti, šarmu, ľahučkej elegancie samca (a bol v ňom aj prvok „sveta“, ktorým napáchol) – traja sokovia, ktorí nemohli Zunu, stelesňujúcu čisto prírodný živel, získať pre seba svojou jednostrannosťou. Všetci traja vystupovali mimo dobro a zlo v čistom pôsobení vlastnej sily, no nemohlo to stačiť na čisto prírodný živel Zuny, „nevesty hôľ“, v ktorej bola nestrannosť mladosti i smrti, prísľubu i nepolapiteľnosti, živelnosti a úplnej slobody, lásky i ľahostajnosti. Všetci traja mužskí sokovia boli jednou nohou v ľudskom svete: pred hranicou, za ktorou nejestvuje dobré a zlé.

A predsa sa aj z tohto chladného, pustého lesa môže stať zrkadlo, tak ako sa ním stávajú takéto mýty, archetypy, ktoré v sebe nosíme. Človek pozoruje vlastnú clivotu. „Svet žiari ako zlato obalené do čiernej látky.“

 

Otázka absolútnej moci (moci rovnej Bohu). Ak sa nemýlim, scholastici rozlišovali možnosť absolútneho poznania a absolútneho dobra a priznávali sa k túžbe poznať – poznanie ako prekonanie vzdialenosti medzi človekom a Bohom, môcť vzrásť a vidieť svet – človeka – Boha pohľadom Boha. Toto poznanie nevylučuje lásku, je v ňom obsiahnutá. Je to moc vidieť.

Druhá možnosť – vedieť sa v absolútnej moci skloniť a pomôcť tým najmenším, najúbohejším, použiť moc ako milosrdenstvo.

Voči prvej možnosti namietala Weilová cnosťou poslušnosti: môcť všetko a nespraviť to, kým to nechce Boh; nechať pred sebou ležať spásu všetkých ľudí a nenačiahnuť sa za ňou, kým to neprikáže Boh.

 

Into The WoodsSavannah Gordon

 

Piatok 9. január 2015

 

Zimné momentky – posledné roky to nebývajú zimy, ale zimné výjavy. V zime bývam najcitlivejší k obrazom; posledné výpravy (na bežkách!) sa niesli najmä v atmosfére Friedricha a Bruegela. Bežky ako forma modlitby. Pre mňa nevyhnutná súčasť celého mechanizmu roka, koliesko, ktorého (ne)prítomnosť cítim aj v lete, lebo tie isté miesta treba poznať z každej stránky roka a bez tej zimnej, rýchlej formy myslenia telom a očami, keď sa človek premieňa na svoj pohyb (ktorý je zrazu tak citeľne formou vlastnej námahy a energie), bez tejto meditácie rozprestretej do krajiny, premietnutej do bieleho priestoru, sa to celé neuzatvára do kruhového celku.

Zimné, snežné dni. V bielych lesoch tiché kŕdle vyplašenej zveri.

 

Nový rok začínam starou knihou, opäť čítam Pavićovu Krajinu maľovanú čajom; Pavić je občas utáraný, „prepavićovaný“, ustrnutý vo svojej vlastnej maniere, ale napriek tomu má oslňujúce vety, objavné obrazy, štruktúru a náhľad. To najpôsobivejšie z tohto románu je pre mňa poznanie Atanasija Svilara, ktorý v štruktúre mníšskych rádov rozozná štruktúru svojho sveta a sveta svojich súčasníkov: sú dva typy ľudí a dejiny sú ich príbehom, príbeh spoznaný na Athose sa stáva príbehom tohto sveta; a akoby odvrátená strana tejto pravdy je v jeho tajomnej, ľudskej, svetskej premene na Razina, človeka, ktorý je vlastne skrytou postavou románu, fantómom a predsa čímsi uveriteľným a bežným, čo napokon poznáme aj z našich vlastných dejín: človek, ktorý si kúpi sedadlá a stoličky po celom svete, hoci má dokázateľne len jeden zadok, bohatý oligarcha, ktorý zbohatol tajomne, hoci uveriteľne, lebo to jediné, čo na to treba, je celkom banálna zmluva s Diablom, ktorá je vždy neviditeľná pre ostatných.

 

 

Nedeľa 11. január 2015

 

Možno je pravda, že si obliekame chorobu ako svoje druhé telo, pravdou je ale aj to, že choroba si oblieka naše telo, stávame sa príbytkom jej prežitia, putuje z tela do tela, z človeka do človeka a v istom okamihu – hoci si chorobu predstavujeme ako niekoľko tisíc miniatúrnych mikroorganizmov v tom jednom, našom tele – sídli jedna choroba v stovkách, tisíckach ľudských tiel ako mnohohlavý, obrovský organizmus, manipulujúci ľudské bytosti, nútiaci ich ku kýchaniu, smrkaniu, ukladajúci ich do horizontálnej polohy na lôžka. V tomto možno choroby priradiť k tým obrovským organizmom, akými sú firmy, náboženstvá či médiá, ktoré rovnako hýbu masami ľudí, organizujú ich, určujú im denný rytmus – na ich jediný povel sa tisíchlavé ľudské masy usadia, dajú na cestu, poslúchajúc túto kolektívnu vôľu veľkého zvieraťa. Televízia usadí milióny ľudí a privedie ich k smiechu či plaču v jediný synchronizovaný okamih; tisíce ľudí dá do pohybu jedna pieseň; milióny ľudí pokľaknú v hodinu zvonenia či volania muezína. Choroba svojou povahou patrí k náboženstvu; jednak nás všetkých vedie k zaľahnutiu, podobne ako náboženstvo k pokľaknutiu, a navyše v nás všetkých vzbudzuje zreteľný pocit slabosti, bezvýznamnosti a smrteľnosti. Nie je ťažké uhádnuť, k akému božstvu nás vedie: je ním Smrť. Choroba ale, a to je na nej zaujímavé, nevedie ľudí k smrti, ale putuje nimi vo veľkých cykloch, necháva ich množiť sa, lebo s ich smrťou by zahynula i ona; preto putuje ľudstvom, patriac k hibernujúcim tvorom: v lete spravidla živorí a drieme v niekoľkých jedincoch, aby naplno prepukala v zime, ovládajúc tisícky a milióny ľudských tiel. Je teda nepochybné, že choroby patria do veľkých prírodných cyklov a že udržujú stav ekologickej rovnováhy, ktorý im umožňuje prežiť a udržať sa v rozumnej, optimálnej veľkosti.

 

Rozprávanie T. o svojej priateľke: M., tak sa volá, sledovala doma najnovší diel Hobbita. T. ju chvíľu sledoval, ako so slúchadlami na ušiach prežíva tento multi-thriller – jej telo sa hýbalo, na tvári sa striedala mimika, kopírujúc dianie vo filme. V istej chvíli vystupňovaného napätia začala M. dokonca rozprávať. A vtedy si T. uvedomil, že rozprávala presne tak, ako to poznal z ich milovania – boli to tie isté slová, ten istý zastretý hlas, tie isté emócie; namiesto slova „Áno“ teraz zaznievalo „Nie!“, ale vzdychy, rytmika, tlmené zvolania boli tie isté, diktované tou istou prirodzenosťou. T. si takto uvedomil, že on sám je vo svete M. tým istým, čím najnovší popkultúrny počin Hollywoodu.

 

 

Piatok 23. január 2015

 

Breaking Bad – seriál, ktorý je zaujímavý tým, že v sebe nenesie nijakú pozitívnu dejovú líniu, nijakú pozitívnu postavu – seriál o beznádeji, v ktorom si divák nemá na koho vsadiť a nemá komu držať palce, a tak sa to – v tradícii románu a najmä ich-formy – prenáša na hlavnú postavu, Walta, ktorý sa vydáva na zločineckú dráhu. Jeho protivníkmi sú však natoľko realisticky vykreslené postavy – „americké“ typy vo všetkých významových odtieňoch tohto slova, od švagra-kovboja po popkultúrnu karikatúru právnika Saula – že divák napokon predsa len fandí Waltovi, ktorý je postavou, nie hrdinom. To jediné, čo v tejto beznádejnej a bezvýchodiskovej dráme (odvíjajúcej sa o čosi pomalšie, než by sa patrilo) poteší, sú oblaky: veľa záberov na pôsobivé oblaky Nového Mexika.

 

Šedý deň (šedé dni), a predsa aj tie najšedivšie minúty dňa vyžarujú istú silu, pocit, náladu; hľadeli sme von oknom ako deti, ponad hlavy spolužiackeho ruchu okolo nás, a vnímali tú clivotu, to posolstvo prázdna, ten nevýslovný význam šedého tajomného tichého sveta za oknom – a do dnešného dňa nevieme, čo to bolo, čo vyžarovalo tento tichý, intenzívny pocit, no aj naďalej platí, že akosi niet v tom ľudskom hemžení nič podstatnejšie, nič zásadnejšie a nástojčivejšie, než pohľad von oknom, ponad hlavy ostatných, priamo do tichého, intenzívneho hlasu vonkajšieho sveta.

 

lola guerrera nebula humilisLola Guerrera

 

Sobota 24. január 2015

 

Po temnej, miernej zime opäť začalo snežiť, vyšiel som do lesa pozrieť sa, ako prichádza sneh – najprv som mal dojem, že je to len príchod falošnej, druhej zimy, povrchného zdania, v ktorom nie je nič z tej hlbokej vážnosti ozajstnej zimy, z toho skutočného ticha, ktoré vládne v lese, keď sneží; no počas cesty lesom sa krajina skutočne ponorila do bielej, sneh padal vo vetre, takže kmene stromov boli z jednej strany biele a pri pohľade do lesa zostávali v snehobielej len tenké šedasté okraje stromov. V takéto dni si človek pripomenie čínske tušové krajinomaľby; stál som na ostrých skalách, na ktorých sa so zvláštnou krásou spod snehu rozostroval tmavozelený mach, ktorý z nejakého dôvodu nepatril do tejto zimnej atmosféry a ozvláštňoval ju, spod snehu vytŕčali žlté steblá trávy, vzorky skál sa ešte rysovali pod vrstvičkou čerstvého snehu, na skalách sa nakláňali zasnežené borovice (keď si človek nevezme fotoaparát, musí všetko zdĺhavo opisovať). Vždy pri svojich cestách dúfam, že nikoho nestretnem; istota, že nestretnem človeka, by pre mňa bola príjemným pocitom, čo je asi v rozpore s desom z ľudoprázdnosti väčšiny ľudí.

Príjemnosť chvíle, keď je človek uprostred niečoho, napríklad uprostred cesty lesom a uprostred premýšľania, netúži byť ešte doma ani pri aute, ocitol sa v niečom a cíti sa tam byť na správnom mieste, na stope čohosi. (Akoby boli dve prítomnosti, tá jedna bežná, povrchná, prístupná vždy každému; a druhá, pod povrchom, do ktorej sa nám podarí vstúpiť len v istých chvíľach cez silný pocit a zvláštny druh pozornosti, ktorý v nás vzbudzujú veci.) A potom príjemná únava z cesty zasneženou krajinou: špecifický druh zimnej únavy, pretože aj únava má mnoho druhov – inak sa unavíme v suchom horúcom lete a inak v tichej chladnej zime.

 

Pri hodnotení vyspelosti ľudstva prihliadať na otázku módy v názoroch a správaní; obávam sa, že z tohto hľadiska žijeme nepochopiteľne masovú dobu, v ktorej ľudia nepociťujú najmenší ostych z toho, že patria k mase. Rozvinutosť médií (lebo máločo sa tak rozvíja ako médiá a nové médiá) šíri tieto módy v stále vyšších vlnách trápnosti okolo celej zemegule. Tie isté hlúpe účesy, ktoré sa zjavia na hlavách ako viditeľné známky masového nevkusu; tie isté hlúpe pesničky, ktoré v mesačných intervaloch zaplavujú sociálne siete, televízie a rádiá (bez toho, aby ktokoľvek pochopil, prečo sú z nich hity a prečo po mesiaci predstavujú otravnú fádnosť); tie isté témy, ku ktorým sa zrazu všetci túžia vyjadriť, ale len tento mesiac, nie predtým a nie potom. Práve tieto impulzy tém sú svojským druhom trápnosti. Médiá nemajú pamäť; ale ak by ju mali, bolo by zaujímavé pozrieť si, o čom všetkom na chvíľu diskutoval celý svet, alebo aspoň celé Slovensko. „Celospoločenské témy“ sa stali trápnou módou ako čokoľvek iné a médiá ich môžu rovno radiť medzi bulvárne správičky (čo sa už deje).

 

 

Štvrtok 5. február 2015

 

Krásna zima (už len preto, že je skutočná), so všetkými odtieňmi: pretože zima je buď bez snehu a teda bezfarebná, alebo je biela a vtedy má všetky farebné odtiene. Momentálne chorý, hľadím na ňu cez sklo, ale nejako sa s ňou dá spojiť, možno aj choroba je spojením s jej nemou, chladnou prirodzenosťou, bielou nezaujatou plochou pre naše zaujaté slová.

 

Hromady kníh, ktoré som si zložil na posteľ, niektoré na listovanie (sú knihy, v ktorých listujeme po celý život), niektoré na prečítanie od A do Z, iné už prečítané na nejasné upotrebenie opätovných čítaní. Po trochu asketickom mesiaci zmes textov, frenetické cestovanie poležiačky.

 

O komunikácii sa hovorí ako o lieku na konflikty, nedorozumenia, násilie a vojny, ale komunikácia je zároveň tým, čo všetky konflikty plodí, sme obklopení falošnou, zbytočnou, skreslenou, manipulatívnou, egoistickou, narcistnou komunikáciou, zvieratá sú asketickejšie a uzavretejšie a preto nepoznajú vojny, a každú minútu sa môžeme rozhodnúť pre strohosť pustovníka alebo komunikáciu, zverejňovanie každého nehotového a nezrelého popudu (lebo myšlienky, pocity, dojmy a slová vôbec potrebujú istý čas na to, aby dozreli, čas pomalší než svaly našich úst), pustovníci nevedú vojny, kým masovokomunikačné prostriedky sa stávajú arénou pre narcistické súboje vždy nejakých dvoch skupín, lebo každá téma má vždy svoje dve politické, kultúrne, náboženské alebo názorové skupiny a každý v sebe objavil poslanie prispieť svojim kúskom munície do verejnej názorovej vojny.

 

Spisovateľ je vždy na deliacej línii doby, na seizmicky aktívnej, problematickej, roztvárajúcej sa priepasti pod jeho nohami, spisovateľ teda vždy má tému, tú najaktuálnejšiu a najpálčivejšiu tému, nikdy nie je skutočným autorom ten, kto žije mimo takejto frontovej línie, v závetrí a kľude, a hľadá si tému pre svoj literárny talent, ktorý spracuje čokoľvek. Každá doba (a každé miesto) je o ničom a o niečom, nejestvuje všednosť, lebo čiara vždy prechádza popod spisovateľov stôl a chveje sa v nej úzkostný tep doby. Kafka mal túto líniu priamo v sebe a mohol žiť na pustom (rajskom) ostrove; Pessoa stál nad priepasťou metafyzickej ničoty vo svete nekonečnej všednosti kaviarenskej a úradníckej nehybnosti. Autori môžu stáť dokonca na nesprávnej strane, ale vždy na živej hranici konfliktu (a môžu byť pomýlení i porazení; Céline); a môžu si dokonca svoj konflikt vymyslieť a prežívať jeho abstraktnosť v celej jeho zásadnosti (Jelinek, Handke) – ak práve žijú v pokojných časoch na pokojnej strane sveta. Bez tejto ohnivej hranice ale spisovateľ nie je, bez ohľadu na talent, popularitu, angažovanosť, ktoré sú čímsi iným a z hľadiska významu druhoradým. Pretože aby v nás nejaké dielo zostalo, potrebujeme ním vidieť a premeriavať to zásadné, čo prežívame, čo posudzujeme, nad čím premýšľame – a môže to byť fádnosť života, kultúrny stret, holokaust, kríza viery alebo strach zo smrti.

 

Dva druhy nudy, rozdelené medzi deti a dospelých; deti sa vedia nudiť tou náhlou, okamžitou nudou prítomnej chvíle, nudou, z ktorej by mal každý vyrásť (čo sa žiaľ nedarí) – na túto nudu si už ani nespomínam, ani ako chorý v posteli nie, keď sa, sám so sebou, vydávam rôznymi smermi v úvahách vždy znova pretŕhaných driemotami; už sa neviem nudiť, vždy sa dá premýšľať a spomínať, vždy o krok za tým, čo by chcel človek stihnúť; a potom je tu ten druhý druh nudy, vyhradený dospelým (a ak ho spoznajú deti, je to zlé) – nudy nie okamihu, ale celého obdobia, nuda, ktorá nenahlodáva bezprostredné vedomie, ale dušu, nuda dní, mesiacov a rokov, prežitých bez života, apaticky stereotypne, hniloba, ktorá sa neprejaví na bezchybnej šupke jablka, ale šíri sa priamo z jadra.

 

Po rokoch som si opäť prečítal Mitanov Môj rodný cintorín. Pamätám si, keď v roku 2000 vyšiel: otvoril som si ho v autobuse číslo 39 na ceste do Mlynskej doliny a rozpaky vzbudili hneď prvé stránky. Celé roky som túto knižku považoval za najmenej mitanovskú, nezrelú, za samostatný a najmenej zaujímavý prúd Mitanovej tvorby – a to som, na rozdiel od väčšiny kritikov a čitateľov, akceptoval aj kontroverzný Návrat Krista. Po 15 rokoch vnímam túto knižku ako o čosi integrovanejšiu do jeho celkovej tvorby, aj keď stále cítiť, že je prvoplánovejšia než to najlepšie z Mitanovej tvorby. Zjavenie, ktoré možno považovať za prepracovanejšiu verziu fiktívnych pamätí, s rovnakou metódou prepojenia už skôr publikovaných poviedok, tém a metód, je kompaktnejšou a silnejšou prózou.

Nechcem vlastne písať o Mitanovi, ale o tom, že pri takýchto opakovaných hodnoteniach treba byť opatrný. Človek za tie roky, deliace prvé a druhé čítanie nejakej knihy, samozrejme v mnohom dospeje a dozreje, mnohému sa naučí rozumieť, vníma text v iných súvislostiach, už len preto, že medzitým prečítal množstvo iných textov. Treba však byť opatrný, lebo prvé dojmy bývajú vo svojej autentickosti dôležité (nie každý je však schopný autentickosti, ani pri prvých dojmoch) a niekedy túto autentickosť nahrádzame nie hlbším pochopením, ale akceptáciou. Veľakrát sa to stáva pri hudbe: počúvame nejakú skladbu, skupinu či skladateľa toľkokrát, až sa nám začne páčiť, pretože si určitú estetiku osvojíme, adaptujeme sa, prispôsobíme sa hudbe a jej štýlu. A v priebehu rokov sa môže stať ešte čosi: akceptujeme určitý vkus doby, privykneme estetike, ktorá je rozšírená, čo je síce učenie sa, ale nie vždy pozitívne. Prvý dojem býva často objektívnejší, pretože aj nadčasovejší, neovplyvnený ešte módou, zvykom a prispôsobením sa. Laik s citom je častokrát viac, než módny odborník.

Keď som pred 15 rokmi prvýkrát v autobuse otvoril Môj rodný cintorín, videl som v Mitanovi autora dokonalých poviedok a to bol meter, ktorý som mal na jeho nové dielo – je dobré pamätať na to a nepoužívať, aj z úcty k autorovi samotnému, provinčnejšie či zhovievavejšie metre.

 

paulhornAndlottelyonNeufundland2001 Paul Horn & Lotte Lyon

 

Sobota 7. február 2015

 

(Banalita bilancie): Pri pohľade na svoj život samozrejme nemôže byť nik spokojný, ale na druhej strane, mnoho vecí mohlo byť omnoho horšie.

 

Hodnotenie ľudí podľa toho, ako sa mýlia.

 

Život ako pohyb na mape, viacrozmernej, než je priestorová mapa; sú ľudia, ktorí sa usilujú nevzdialiť sa od svojho brehu a zostať na dôverne známom území; ľudia, ktorých cieľom je preskúmať čo najviac a ocitnúť sa na čo najneočakávanejších miestach; ľudia, ktorí majú presný plán, odkiaľ kam sa chcú dostať. Človek by nemal stratiť prehľad o svojej polohe a nemal by stratiť kontakt s miestom, z ktorého vyšiel, živý kontakt so zvláštnym lesom svojho detstva.

 

 

Streda 18. február 2015

 

Čína, viacúrovňové stretnutie s iným. A dokonca s celkom nepredvídateľným, odlišným, neočakávaným iným, iným, než sa dá očakávať a predstaviť si.

Chute a vône. Peking, veľkomesto očarujúce svojou intenzitou, svojim neúnavným a nezmerateľným tepom vo veľkých moderných presklených tepnách i v sieti malých žiliek starého mesta. V tom všetkom zablúdený duch Maa. A Veľký Múr zodieraný topánkami davov.

Desaťhodinový let ponad polovicu sveta, pri ktorom človeku napadne, že tento pohľad pre človeka nebol zamýšľaný, že pohľad na svet plynúci vo svojich diaľkach nie je ľudský – možno je to pohľad obrov, anjelov či kráčajúceho Boha. Oranžové pustatiny Mongolska, nedozierne lesnaté kopce Sibíri. Každá krajina vyrezáva do lesov políčka lúk a polí svojim vlastným spôsobom. Slovensko má najmäkšie kopce.

Nad Ruskom čítam Tolstého Annu Kareninovú, najpríhodnejšie okolnosti v mojom živote.

 

 

Štvrtok 19. február 2015

 

Som človek, ktorý vníma, cíti a myslí na prechádzkach, ktorý žije tichým dotykom so svetom. Miera písania, teda tichého života pod hladinou života, odzrkadľuje mieru pohybu v prírode. Ľudia, ruch, dianie vo svete, to, čo ostatní nazývajú životom, ma neinšpiruje a nemotivuje tak, ako okamihy hlbokého osamenia.

 

Najhorší nie je spôsob života, okolnosti, plytkosť, pustatina, ale naše zmierenie sa, zvyk, ktorý to všetko legalizuje, to, že už nevidíme rozdiel, necítime ho a netrpíme.

 

Dartmoor HidingSavannah Gordon

 

Piatok 20. február 2015

 

Konfucius pod stromom – socha v Tianjine, o to výraznejšia, že strom je vo farebnom prevedení, s veľkými listami ako z nadrozmerného lega. Hľadiac na túto sochu premýšľam o úlohe stromov v mýtoch a náboženstvách: Buddha dosiahol osvietenie sediac pod stromom, stromom začínajú dejiny ľudstva v Starom Zákone, keltský Yggdrasil rovno nesie všetky svety ako axis mundus. Stromy pôsobia ako mlčanliví starší bratia ľudí: už tu boli, mlčanliví svedkovia dávnych čias, živá pamäť sveta. Národa sa radi vidia v mohutných a dlhovekých stromoch; stromy a vrchy sú dôstojnejšie než zvieratá a navyše presahujú vek človeka, prepájajú generácie. Všetky chrámy sú imitáciami stromov a skál.

Zelený muž, zjavujúci sa v gotických chrámoch, stelesňuje tento archaický pocit zo stromu: mlčanlivý svedok, starší než my, ktorý proste JE. Pripomienka bytia a pamäte, ktoré jestvujú vedľa nás.

 

Človek do toho, čo má rád, investuje množstvo citov – (aj) preto je mu to také vzácne, vždy ide o trezor plný vlastných citov, skrinka naplnená vlastným dojatím, brána do minulosti i budúcnosti, najvlastnejšia projekcia seba samého (a teda symbol dokonalej ženy alebo vlastného dieťaťa) – či už ide o zberateľa, donjuana vydávajúceho sa na lov, čitateľa románov, človeka – turistu či cestovateľa – títo všetci pociťujú formu dojatia, keď sa približujú k objektu svojej vášne, pretože sa približujú k projekcii vlastného bytia, s dojatím hľadia na svoju vlastnú minulosť.

 

„Prežil som.“ Človek napokon vždy stojí v tomto prostom bode, v bode nejakého bytia. Prežil to všetko, ľudský život sa dokonca cení podľa toho, aká kľukatá bola cesta do bodu prítomnosti, so všetkými výkyvmi nahor a nadol, so všetkými zdolanými prekážkami, zákrutami, križovatkami. Nič sa necení viac, než zdolané prekážky, než uzly na niti vlastnej cesty. V tomto konštatovaní, v tomto „prežil som“ sa začínajú príbehy. Príbeh je toto „prežil som“, uzol na niti, ktorý možno cítiť, ktorý možno stále omína.

 

Na nočných potulkách tým nespiacim, živelným, chaotickým Pekingom som si najradšej púšťal Sleepy Motion a ich Broken, podobne chaotickú, nespiacu a nočnú hudbu rozbitých tvarov a diskontinuít, hudbu bez náznaku pátosu, podobne živelnú, ktorú musíme akceptovať ako realitu. Tento Burlasov projekt je, ako toľko iného, akosi neprávom opomenutý a zabudnutý, ako napokon celé 90-te roky, z ktorých akoby sa v tom zbesilom tempe prestavalo, pretrelo & odložilo & spálilo všetko: prirýchla doba, vypustený stojatý rybník reálneho socializmu nehybných 80-tych rokov, pretrhnutá hrádza roku ´89. Len málokto už má knihy z tých rokov, časopisy a vôbec spomienky – dnes si každý spomenie na Mečiara a je to vlastne márny, alebo naopak užitočný pamätník jedného boja? Náhle voľby, strany, osobnosti, ktoré sa zjavili a, pochopiteľne, mnohé rýchlo odplávali. Doba chvíľu prúdila na ostrí noža, takže pochopiteľne sa toho veľa stratilo, prerezalo a predsa čosi elitné na tom ostrí zostalo, možno v rilkovskom zmysle, že až to, čo nie je, môže trvať. Taká nejaká je možno aj hudba Burlasových kapiel tých rokov. Rýchlo to pretieklo v extáze plynutia a potom sa ľudia, vzťahy a diela pekne usadili: v reklamných agentúrach, médiách, establišmente (nie je toto usadenie, teda pretrvanie, vlastne zánikom?), aj Burlas, svojim spôsobom, sa usadil – začal si robiť všetko sám, mimo plynúcich, nestálych, ad hoc zoskupení (ak nerátame občasné výnimky). Množstvo vecí 90-tych rokov mi pripomína horenie. Dnes nič z toho nie je, ale bol to fascinujúci pohľad.

 

Dnes na bežkách, na zmrznutom snehu, ktorý tým pádom odoláva pomenovaniu „posledný“; tu dolu už cítiť jar, ten vlahý vzduch odmäku a rozmrazenia, ale hore je ešte zima, so zimným súmrakom, dnes ozdobeným moslimským kosákom mesiaca s hviezdou. Dnes bola krajina podľa Kollárovho obrazu Zima u nás.

 

Verejná pamäť a súkromné pamäte.

Človek má, akoby pudovo, zakódovaný intímny vzťah k vlastnej minulosti (metastázujúci do nostalgií, dojatí, gýčov a sentimentálnosti) a cíti svoju pamäť ako čosi cenné, ako svoje nahromadené bytie. Núti nás to písať, fotografovať, spomínať, zaznamenávať, rozprávať. Je rozdiel v tvorivom rozvinutí tohto nahromadeného bytia a jeho rozcítenom hladkaní, no vychádza to z toho istého inštinktu.

 

Opakované, viacnásobné počúvanie hudby nás vedie k pocitu nutnosti – skladba sa stáva formulou, sochou, nevyhnutnosťou, teda niečím, čo už mimo otázok a možností musí byť len takto (ako dobrá báseň či veta) – a to je čosi, čo chceme od krásy, hlbší zmysel, zákonitosť, rozkaz, niečo, čo nám povie ako prostému médiu: takto; čosi, čo hľadáme ako osud, určenie, zákon bytia, v živote i v umení, v podstate náboženský cit, vyjadriteľný aj umením.

 

 

Nedeľa 22. február 2015

 

Každý deň na bežkách, lovec posledných snehov, občas v komických pozíciách, ako včera, keď som sa už potme spúšťal dolinou do L. a môj zjazd prerušil raz elektrický drôt pre dobytok, raz ostnatý drôt vo výške kolien, chvíľu som sa brodil bahnom vo výbehu pre dobytok vedľa družstva, ktoré z diaľky sľubovalo svetlá obce, ale: toto všetko mám vlastne rád, tým zvláštnym druhom náklonnosti, pre ktorú mám radšej túto krajinu a týchto ľudí viac, než akúkoľvek vyspelejšiu a nudnejšiu krajinu a jej šedých obyvateľov. Dnes som, na bežkách, do jednej z okolitých krajín zavítal, v lese na pohraničí, po bežeckej stope, čo inak nie je môj štýl, keďže dávam prednosť dokonalej samote nedotknutého snehu a lesom bez ľudí.

 

Od rána zvláštny pocit ľahkej, tichej radosti, v prázdnom dome, s dňom voľna navyše (voľný pondelok odstraňuje melanchóliu nedele), dokončil som preklad (text o fenomenológii oblakov), zľahka, pokojne som sa plavil dňom, naplneným už teplým vzduchom jari, s ktorým sa vynárajú celkom iné spomienky než počas dlhej zimy; napokon zostáva ešte tmavý záliv noci, to čudesné útočisko osamelých plavcov so zvláštnym nákladom.

 

 

Pondelok 23. február 2015

 

Túžba „byť tu“, preniknúť čo najhlbšie do existencie chvíle, seba, túžba zintenzívniť moment bytia až tak, že prenikneme do akejsi pravej, vnútornej podstaty toho, čím sme – túžba, ktorá sa občas zjavuje až bolestivo intenzívne a inokedy mlčí, zanechávajúc nás napospas všednej existencii, spokojných a nič netušiacich o iných úrovniach bytia. Pre niekoho je takýmto pravým naplnením tvorba, pre iných modlitba, alebo opojenie, bod extázy; a niekedy človek bezradne hľadá, počuje ten hlas spoza steny, no nedokáže nájsť priechod na druhú stranu.

Ľudia niekedy pripomínajú Michelangelove sochy zakliate v kameni – všetko v nás latentne je, pocity, činy, vlastnosti a slová, a my ich máme artikulovať, to je podstata a úloha správneho života i umenia – vysloviť podoby postáv, zrealizovať ich pocity, myšlienky, poznanie.

Riziko médií je v tom, že namiesto toho, aby sme v sebe tieto precízne a jemné podoby a tvary odhaľovali, médiá do nás vtláčajú svoje predvytvorené raznice; hotové názory, schémy myslenia a cítenia, banalizované pocity. Vkus a myslenie je predovšetkým masovo prístupnou stavebnicou, ktorej diely sú voľne dostupné.

 

Myslím, že neveriť v Boha je niečo, čo sprevádza pocit viny.

 

 

Streda 25. február 2015

 

Dva svety: ten veľký, kozmický kruh sveta, rozpínajúci sa do vesmírneho prázdna, svet veľkého ticha, samoty pustovníkov a zraku mystikov; a v ňom druhý, menší svet ľudí. Sú dva druhy ľudí, obývajúci prvý alebo druhý svet. V oboch žijú veriaci – tí druhí sú spojení s ľudským spoločenstvom, vyznávajú náboženstvo etiky a väčšinou sentimentálnej lásky, viera je pre nich vzťah k ľuďom, Boh má tvár človeka, náboženstvo je to, čo sa odohráva medzi dvoma ľuďmi, vo vzťahoch, cirkvách a kostoloch, v slovách a skutkoch. Tí prví vidia chrám v kozme, príroda zostruje ich samotu, vidia mimo slov, hľadia nahor.

 Berndnaut Smilde NimbusSanktPeterBerndnaut Smilde

 

Reklamy

14 komentárov to “Kruhový denník: Január – Február 2015”

  1. M.L. Says:

    Vzdy ma bavi inakost, s akou nazera Dalfar na svet. Videla som zaujmavu prednasku o vyvoji ludskeho mozgu a myslenia https://www.youtube.com/watch?list=UU77040wpKP9HddMbCxAmh9Q&v=6Ps3zOM3xC0
    Hadam mi bude link prepaceny, je ozaj dobra, zdielania hodna v mojom meritku. Pre mna tak trochu navod, ako vidiet svet aj ocami Dalfara. Dalfar ma tisice asociacii a preto tak rychlo vsetko da do suvisu, z roznych stran sa mu nahrnu myslienky k zachynemu bodu. A naviac, este aj tolko sportuje, nehladi do bedien rozneho typu, co mu tiez pomaha pri vytvarani synapsii 🙂 Ja viem, to bola prilisna skratka… Je to ako listovat si v atlase, mat v nom rozne druhy map, ktore ked uz pozname rozmiestnenie jednej, davaju nam zmysel vsetky, len vzdy je vyextrahovana a v mape vyfarbena nejaka ina oblast zaujmu.

  2. M.L. Says:

    “Na zapade nic noveho” sa mi/jej chcelo napisat. Vsak je to tak 🙂 Dakujem za opytanie a peknu jar zelam!

  3. lamik Says:

    J’aime les nuages… les nuages qui passent… la-bas… la-bas… les merveilleux nuages! 🙂

    • dalfar Says:

      „— Allez-vous bientôt manger votre soupe, sacré bougre de marchand de nuages ?“
      V zbierke výpiskov o oblakoch (niektoré sa tu objavia) Baudelaire nechýba.

  4. M.L. Says:

    A keby som mohla, tak by ma zaujimalo, co by dalfar a aj pravidelny host lamik povedali na toto: https://www.youtube.com/watch?v=5OHcutCGaIU Dam len na pocity, nie na vsetky suvislosti okolo, nemusim formulovat myslienky, len sa divat. A som fascinovana, priestorom a slobodou, ktore pre svoju tvorivost toto dievcatko ma. Co bolo predtym a co sa mozno deje potom, co sa stane o par rokov mam tiez urcitu predstavu… Ak by som si mohla vycarovat, tak si vycarujem uvahu dalfara a uvahu lamika na temu prve dojmy a dojmy po hlbokom zamysleni sa a s chutou by som si to v sobotny vecer precitala… to je len taka talafatka 🙂

    • dalfar Says:

      Tento štýl videí nemám rád a tento (pre mňa) nesympatický spôsob prezentácie si neviem odmyslieť od jeho predmetu (čo je aj dôvod, pre ktorý ho nemám rád).
      A samozrejme ma napadne aj Sorrentino a Veľká nádhera.

    • Lamik Says:

      keď už sa mi dostalo pocty byť oslovený spolu s takým titanom, ako Dalfar, tak nemôžem nereagovať, ale asi sklamem: podľa mňa to dievčatko práveže vôbec nemá slobodu, ale plní príkazy nejakého skúseného výtvarníka, ktorý ju vedie a myslím, že aj dosť dorába – niečo o tom viem z veľmi blízkych zdrojov. 🙂 A ak sa to aj predáva za drahé peniaze, to ešte neznamená, že to nie je gýč, a to video je gýč priam kolosálny.
      A myslím, že Sorentino vo VN (o.i.) práve vedľa seba položil dnes uctievané luxusné gýče a klasické hodnoty, aj keď tým stále nie som si celkom istý :-)))

  5. M.L. Says:

    Dakujem. Mate pravdu, obaja. Mna to zaujalo, lebo sama mam 4,5 dievcatko a vela spolu tvorime, vselico, zo vselicoho… velmi si slobodu dietata vazim, az mi je to niekedy vytykane, ako velmi 🙂 Su teda vo mne zapnute intuitivne kontrolky, ktore uz pri uzreti prveho videa blikali, ze nebude vsetko s kostolnym riadom. No priznam, jeden vecer som tomu venovala a dohladala som si dalsie videa aj som sa snazila najst info o jej rodicoch, snazila som sa pochopit ich motivaciu. To ze niekto ukaze dietatku cestu by som ako chybu nevidela, a to ze by som chcela taku detsku, taky detsky atelierik v dome, kde by som sa ako dieta, ked by som chcela, vyblbla, na tom trvam 🙂 Och nasa zaprskana stena za kuchynskym stolom! A pocmarane steny v izbicke! Po vzhliadnuti posledneho zverejneneho videjka na jutjube uz som si ista, ze to dietatko slobodne nie je.
    Mala som taku chvilku, ze sa mi zachcelo diskusie, odpustite drzost, s tvorcom blogu a s clovekom, co ho casto cita, teda asi zdiela myslienky podobne, alebo ho ocaruvaju, nieco mu davaju.

  6. lamik Says:

    Ja len dúfam, že Dalfar sa na nás veľmi nehnevajú a som rád že M.L. sa nehnevá na mňa, lebo s odstupom času sa mi zdalo, že som bol trochu pripríkry. 🙂
    A presne o tom to je – umenie nechať voľnosť a jemne usmerniť.

  7. M.L. Says:

    A este trosku o rodicovstve, lebo i to tu bolo spomenute a to vo mne zarezobnovalo, i preto som si dovolila prispevok… casto pri potulkach Dalfara prirodou, v osameni sa rad tula, rozmyslam nad tym, ake nesmierne tazke je byt zaroven rodicom a zaroven chciet spat kus seba sameho, ktory je v case rodicovstva a starostlivosti o male dieta potlaceny. Nasa mala mala v priebehu uslej zimy 4 razy zapal pluc. I choroby boli v denniku spominane, hoc mozno v predoslom, citala som jednym dychom viac… Z tohoto pohladu, poladu rodica a z pohladu cloveka, ktory v sebe vezni vela nerealizovanych myslienok na tvorenie (aj ked sa jedna len o haky baky na hodvab, ci sitie somariniek), ak som sa divala na matku a otca umelcov, co neodlozili pocas rodicovstva vsetko bokom, neprislo mi to video az tak odveci. Ak ukazali dietatu co radi robia. Je hrozne, ze sa z toho casom zrejme naozaj stal kalkul. Ak by to dietatko bolo slobodne a nadsene tym co robi, ak by bolo same sebou, tak by som im i zatlieskala, za takyto koncept. Dnes vela vystudovanych ludi odchadza byvat na lazy, chu byt v spojeni s prirodou, uniknut od komercie. Kym clovek zije a riesi len sam seba, je to jednoduchsie. Ked je rodicom, zrazu musi uplne za chodu riesit slobodu dietata. Kde konci sloboda dietata a kde zacina v takomto pripade? Vzdy je to tak, ze clovek najlepsie pochopi, ked prezije, tak ja predpokladam, ze az ako dospievajuci, ci dospeli si deti sami za seba rozhodnu a vyberu svoju cestu. Dovtedy im mozeme ukazat iba to najlepsie z nas, nasu cestu. A mat nastrazene tykadla, ci im nasimi volbami neublizujeme, aj ked im chceme nieco zaujimave ukazat.

  8. M.L. Says:

    Mamy pristupuju k oblakom aj takto: http://www.modernparentsmessykids.com/wp-content/uploads/2011/09/featuredclouds-640×640.jpg Chapete ze vas chapem, a neironizujem, vask? :))

  9. dalfar Says:

    Myslím, že to dieťa maľuje pekne, prekáža mi ten štýl prezentácie, ale to je môj problém s väčšinou médií. (Občas asi každý človek premýšľa, že je buď mimo on, alebo ľudstvo.) Otázka je, napríklad, či sú rodičia tohto dieťaťa naozaj umelci, keď vyprodukujú niečo v tomto štýle. A niekto iný asi bude spochybňovať motivácie rodičov, ktorí zo svojho dieťaťa robia celebritu (čo asi z odstupu nijakému dieťaťu nepomohlo). To zas Kafka mal so svojim otcom opačný problém…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: