Marginálie

bruegel februar

Happy end – Bruno Schulz – Balla

 

Keď Borges analyzoval základné schémy príbehov, dospel k záveru, že ľudstvo si vlastne od nepamäti rozpráva len niekoľko základných tém, ktoré variuje zámenou postáv a kulís. Ak to platí o príbehoch, o to viac to platí o ich koncoch. Koľko happy-endov si vlastne možno predstaviť? Známa prvá veta Tolstého Anny Kareninovej: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojim spôsobom“ platí aj o koncoch románov – navzájom sa líšia len zlé konce, happy-endy sú si navzájom veľmi podobné. Jedným z nich je tento: po prekonaných útrapách hlavný hrdina odkráča s mešcom peňazí v ústrety novým dobrodružstvám. Posledné slová sú vlastne nadbytočné, pretože v mešci peňazí už implicitne predpokladáme potenciál nových dobrodružstiev. Tento univerzálny happy-end je spoločný pre zvieratká z rozprávky bratov Grimmovcov či drsných hrdinov Tarantinových filmov. Neznamená to nutne, že šťastie (naša predstava šťastia) je nudné – skôr priamočiare.

 

Podľa arabskej mytológie prebývajú džinovia na pokútnych miestach na okraji ľudského sveta, v zanedbaných záhradách, v starých skladoch, na cintorínoch a záchodoch, na zanedbaných, burinou zarastených miestach vlhkých tieňov a odstátych pachov bujnejúcej nehybnosti. Presne toto sú miesta osídlené čudesným bytím v prózach Bruna Schulza, miesta za okrajom času a pamäte, vegetujúce v tieni dejín a hlavného prúdu času; zdivené, bujnejúce smetisko opotrebených kúskov času, mozaika práchnivejúcich úlomkov dejín. Mystická Kniha plná jasu je „opotrebovaným šalabachtrom“, zbierkou čudesných marginálií; Manekýni sú vyskladaní z úlomkov ľudských životov a gest; scenériami jednotlivých textov sú okraje dvorov, budov a miest, ktorým tróni a vládne Sanatórium v zásvetí, koncentrujúce všetko marginálne z času, priestoru a ľudského bytia. Tejto mozaike fragmentárnosti vdýchol Schulz grandióznosť veľkého ironického gesta pred jej konečným rozpadom v druhej svetovej vojne. Halič i celá Západná Ukrajina je práve takouto fragmentárnou ríšou v tieni dejín. Ľvov, Mukačevo, Drohobyč či Rachiv – mestá vyskladané z pochybných menšín, z úlomkov poľského, ukrajinského, židovského, rakúsko-uhorského či maďarského sveta. V rokoch 1918-1920 operovalo na tomto území súčasne sedem rôznych armád, zo zatúlaných zvyškov času sa tu formovali prízračné, vo vetre dejín rýchlo zanikajúce štátne útvary od hajtmanstva po republiku. Prízraky dávnych reminiscencií tu strašia dodnes ako džinovia v zadnom, zanedbanom trakte Európy; džinovia, tie kruté, prchké karikatúry ľudského bytia.

 

Február. K februáru ma napadne Balla, atmosféra jeho textov; a je aj dosť pravdepodobné, že jeho posledné prózy som čítal práve v tejto časti roka. Február je trochu zvláštny a paradoxný mesiac, nikým nevyžiadaný mesiac navyše, s nehostinnou, temnou, ponurou atmosférou medzi bielou zimou a svetlou jarou, čosi ako neurčité, temné hodiny pred brieždením, v ktoré sa nič nedeje, vzbudzujú skôr úzkosť a stiesnenosť z nevyhnutnosti povinností. Február, neútulný čas temného vlhka, keď spod snehu vyliezajú odpadky a rozmrazená zem vydáva vlhké pachy cez zimu zadržaného hnitia.

Sú spisovatelia a maliari, ktorí majú svoje typické ročné doby. Február nie je pre každého, taký Bruegel si s ním vedel poradiť, aj Johanides či Dostojevskij. O február nikto nestojí: čo si s ním počať? Balla to zvláda dobre.

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: