Kruhový denník: December 2014

dec 2014

Pondelok 1. december 2014

 

Daždivý, chladný deň, z tých, čo nemajú miesto v kalendári, pretože sa v nich nič neudeje; už za tmy, v daždi, som zobral psa na vychádzku, ako jeden z toho mála ľudí, ktorí v tento deň vyjdú dobrovoľne a bezdôvodne von (keby sa ma nejaký detektív neskôr opýtal, prečo som odišiel z domu, nemohol by som mu uspokojivo odpovedať). Vystúpili sme z auta, hneď za mostom som v tme šliapol do mláky. V takomto počasí si človek spomenie na Beckettove texty. Čosi šplechlo v rieke; rybám toto počasie nevadí. Objavil som nový zvuk: kvapky dažďa dopadajúce do rieky. Do toho z tmy za riekou zúfalo zavíjalo šteňa. Spomenul som si na to, ako som si v detstve obľúbil tento druh počasia pre útulnosť druhej strany okna; akosi som si tú útulnosť dokázal nosievať pod kabátom, viezol som si ju so sebou na bicykli a tešil sa na teplý čaj so sirupom. A spomenul som si aj na to, ako som v detstve dokázal na počkanie zblednúť; silou vôle som stiahol farbu z líc, tváril som sa pri tom zrejme dosť vážne, až skľúčene, lebo nikdy to netrvalo dlho a už mi učiteľka strkala teplomer; teplotu som už silou vôle ovplyvniť nevedel. Pes sa prebehol popri rieke. Vytrvalo lialo. Mohol som premýšľať, prečo by sa ma neskôr detektív pýtal na to, kvôli čomu som v deň, ako je tento, vychádzal z domu.

 

Ešte predtým, popoludní, keď som odchádzal z práce a vítal ma studený, sychravý a mokrý deň, premýšľal som, že by som si vlastne zaslúžil akýkoľvek trest. Som vinný, všetci sme vinní; prečo by sme si nezaslúžili trest? (Trest, aký stihne len nás, teda nie utrpenie najbližších atď.) Nie je vlastne smrť na konci života len zaslúženým trestom? V takom prípade budú mať tí čudesní ruskí sektári, o ktorých píše Berďajev, v čomsi pravdu. Tvrdia, že ľudia nemusia umrieť, že smrť nám nie je vlastná. Možno je smrť naozaj len chorobou, chorobou našej viny, našej duše. Takáto viera sa hodí na tieto sychravé, temné popoludnia, ktoré sa nezmestili do kalendárov.

 

V dni, ako je tento, nerozumieme sebavedomiu. Všetko sa javí byť odvodené od našich komplexov, menejcenností, pocitov viny. Kafka, Pessoa, Dostojevskij, Balla, Mitana, Sloboda, Proust… všetko, čo máme radi, zdá sa načúvalo pocitu viny a odmietalo veriť v efemérne, iluzórne velikášstvo vlastných víťazstiev (lebo vieme, že takéto falošné, prchavé pocity sa rozplynú pri najbližšej najmenšej zámienke, pri najmenšom závane zlého osudu). Áno, Balzac či Stendhal písali s vierou vo vlastné sily. Na prvý pohľad – pod ktorým možno vytušiť aj nevieru, pochybnosti, spodné prúdy viny.

 

Každá diktatúra je silná v zdôrazňovaní pocitov viny, vtedy, keď buduje a ukazuje svoje svetlé, gýčové stránky, ako sa to darilo socializmu – prečo nechcete patriť k šťastnej rodine, k mierovému táboru, prečo nebudujete prosperujúcu vlasť, zázemie šťastnej rodiny? Hitler i Stalin s dieťaťom v náručí; Stalin, zachraňujúci vlasť pred nepriateľom; pionieri. Diktatúra rodičovstva: nič nefunguje spoľahlivejšie ako pocit viny, vzbudzovaný v deťoch rodičmi. Diktatúra gýča: Kundera to nazýva šťastným kruhom. Tí, čo sú vylúčení z kruhu: pocit viny v osamení výlučnosti. Prečo sabotuješ detský úsmev šťastného kruhu, pochytaného za ruky? Metafora kruhu spoľahlivo funguje ďalej: všetci šesťdesiatosmičkári vylúčení zo strany našli svoje útočisko v novovytvorenom šťastnom kruhu diktatúry Mečiara – opäť sa vynoril šťastný kruh pracujúci pre blaho vlasti, v nacionalistických krojoch, vzbudzujúci pocit viny v tých, ktorí pre vlasť nechcú pracovať v individualistickom vylúčení. Prečo sa v kancelárii nepridáš k šťastnému kruhu kolegov, neriešiš s nimi vzťahové problémy a neukazuješ fotky svojich vysmiatych detí? Ó sivý ružový svet!

 

Deň ako tento, plný sychravého prázdna, deň bez udalostí, možno považovať za kýchanie chorého času, za príznaky choroby unaveného, vyčerpaného, chorľavejúceho času, za driemoty senilného, zaspávajúceho roka, za zívnutie ničoty, možno za zlý sen času vyvolaný pocitom viny a nostalgiou uplynulých epoch a strachom zo zániku vo večnosti.

 

 

Piatok 5. december 2014

 

Predstavme si autorov zosobňujúcich dikcie svojich textov vlastnými telami. Z Osamelých bežcov napríklad Repka vlastne nebeží; najzvláštnejšie gestá, čudné polohy tela, vzbudzujúce tiché odmietanie okoloidúcich, by reprezentoval Laučík. Jana Beňová: do seba ponorená, introvertná, protichodcom sa vyhýbajúca chodkyňa ulicami mesta. Potom sú poviedkári, konajúci presne v súlade s dejom svojich poviedok: chodia, pijú, diskutujú, neistou chôdzou sa vracajú domov, ich telo opisuje text a naopak (Mitana, Dovlatov). Dušek: usmievavý pozorovateľ. Pessoa, zahľadený na ulicu od svojho kaviarenského stolíka. Proust: v obleku, uprostred spoločnosti, so zdvorilým úsmevom prechádzajúci pomedzi ľudí, načúvajúci a zároveň každú chvíľu do seba sa ponárajúci. Rudolf Sloboda, ktorý neustále rozpráva a deklamuje. Borges, sediaci v knižnici, vždy s otvorenou knihou. Dostojevskij, ktorý si náruživo kľaká; s náruživosťou svätcov a hriešnikov.

 

Sú autori, ktorí svoj text takto personifikovali a priradili mu gesto: Nietzsche v Zarathustrovi, Joyce v Stephenovi Dedalusovi. Tieto postavy sú textom vo svete – v oboch prípadoch sú zneuznané, romanticky odmietané a prehliadané, v oboch prípadoch ide o stret jasnozrivej pravdy a nechápajúcej masy. Zarathustra ešte káže aj slnku a vrchom, Joyceov Dedalus je už len v sebe a v meste.

 

 

Nedeľa 7. december 2014

 

Čas. Je čas nutne lineárny a je jeho analógia s priestorom nutne chybná? Vieme len, ako vnímame čas my, no nevieme, čím je pre Boha (teológia a fyzika si v tomto bode kladú tie isté otázky – otázky o alternatívnych (a absolútnych)konceptoch času, priestoru a vzniku sveta). Výrok „Boh stvoril svet s časom, nie v čase“ mohol vysloviť teológ i kvantový fyzik. Vieme napríklad, čo sa deje Teraz? Deje sa niečo inde v priestore (a vďaka relativite času sa inde počas tých niekoľkých sekúnd, za ktoré čitateľ prečíta túto vetu, stihnú odohrať celé dejiny, vzniky a zániky svetov), ale nedeje sa v tejto chvíli niečo aj inde v čase? Je len tento okamih, alebo – z pohľadu Boha – nie sú vzájomne paralelné mnohé (a možno všetky) okamihy? Čo by pre nás prakticky znamenalo, že čas je tak vzácna látka, že v tomto okamihu môjho živého vedomia sú prítomné a sprítomnené celé dejiny, všetky významné okamihy, okamihy mystického významu, chápania, zjednotenia, spásy. V istom zmysle – náboženskom zmysle – jestvuje len okamih. Nejestvuje prázdny, banálny, nudný čas.

Tento pocit je vyjadrený napríklad v Nolanovom filme Interstellar – v scéne na Millerovej planéte, kde jedna hodina znamená sedem rokov na Zemi a čas sa mení v metafyzickom závrate na čosi vzácne, neobyčajné, no i smrtiace („nebojím sa smrti, ale času,“ zaznie vo filme).

Nevieme presne, čo sa deje Teraz. Ale ak náboženstvo hovorí veriacemu, že Teraz jestvuje Boh, potom to preň mení zmysel a hodnotu všetkého.

Náboženské úvahy o čase (Boh, Večnosť, Eucharistia, Predestinácia) v sebe možno obsahujú všetko, čo sa inými otázkami pýta moderná fyzika – spojenia medzi časom a večnosťou, subjektívna a objektívna povaha času, tisíce rokov, ktoré sú pre Boha okamihom atď.

 

 

Sobota 13. december 2014

 

Čas, ako si ho predstavujeme, je dvojrozmerná veličina. Predstavme si ho však trojrozmerne (alebo n-rozmerne). Z našej perspektívy je čas plynutím (rovnomerným, alebo po teórii relativity rôzne rýchlym) bežca po priamke, jedným smerom. Čas teda vnímame ako vektor a sled okamihov (vnemov) ako postupnosť bodov. Avšak čo ak čas môže vytvoriť objekt? Zdá sa nám, že všetko je pominuteľné a okamih strieda okamih, všetko sa rozplýva a mizne, čo bolo, už nie je; ale čo ak nejestvuje jediná cesta v čase a jedine jednorozmerný zážitok času? Náboženské pojmy evokujú možnosť, že čas (náš život) je niečo, čo sa buduje síce postupne, ale pretrváva ako objekt, ako monolit; že Boh žije v rozmere, ktorý nám nie je prístupný (a z ktorého je minulosť a budúcnosť len niečo relatívne), že jestvujú iné rozmery času a iný spôsob prežívania času. Večnosť si možno predstaviť ako vystúpenie z jedno(dvoj)rozmernosti času.

Možno sme len ako niekto vo filme, bežiacom v prehrávači na monitore počítača. Kedykoľvek sa film stopne, necítime to; našou realitou je len zákon filmu, bežiaceho od začiatku po koniec (a sme teda nevedomí vzhľadom na pretáčanie, opakované prehrávanie či pauzy). Neskôr sa ocitneme za počítačom, pochopíme, že na monitore môžeme súbežne prehrávať množstvo filmov, ktoré bežia nezávisle od seba a že ktorýkoľvek film môžeme zastaviť, posunúť, pustiť znova.

Ilúzia pominuteľnosti prehliada možnosť „stavby“, tvorby z času. Súčet okamihov však tvorí kmeň stromu. Sekundy fotosyntézy vytvárajú rast kmeňa. Svetlo sa zhmotňuje. Sú „stroje“ fungujúce na čas a my sme jedným z nich. Svetlo, zdá sa, letí do nekonečna; a predsa po ňom zostane strom. Všetko, čo bolo, existuje. Jestvujú vyššie rozmery času; možno i nezávislé rozmery času. Pozemský čas je len jedným zo spôsobov, ako prejsť z bodu A do bodu B.

 

dec 2014 (2)

 

Pondelok 22. december 2014

 

Tieto temné, bezsnežné decembrové dni vo mne najčastejšie evokujú Robbinsov Parfém bláznivého tance, tie temné dni, v ktoré sa kráľ Alobar pripravoval na zimu v nehostinnom vidieckom exile kdesi v Českom kráľovstve. Ale mám tieto predvianočné dni rád; ich spomalený čas, ospalé tempo, trochu viac času na písanie a knihy, hoci aj ja som vo vyhnanstve: z krajiny snehu som sa už pred pár rokmi presťahoval do krajiny dažďa, aj keď práve v zime sa vždy na pár dní vraciam, kvôli snežnému tichu.

 

 

Utorok 23. december 2014

 

Cesta lesom: jasné nebo za korunami stromov v postupujúcom zimnom, farebnom súmraku v štýle C. D. Friedricha, hnedotónovaný les podľa Bruegela. Ticho. Píšem o oblakoch vo výtvarnom umení – vynára sa základná otázka, prečo sa oblaky v západnom zobrazovaní vynorili až v renesancii (prvýkrát s Fra Angelicom), čo bol ten bod citlivosti, ktorý odomkol oblohu. Myslím, že to bol bod melanchólie. Stredoveké oblaky ako symbol patrili anjelom: život tu dole bol ostrým rezom oddelený od života nebeského, všetko bol symbol, cesta existovala, ale ako skok symbolu, ako skok v dualite medzi 0 a 1. Pád stredovekej vyhranenej viery otvoril v renesancii nebo ako postupný prechod, ako otázku cesty – už to nebolo nebo anjelov, ale nebo nad našimi hlavami tu a teraz so svojou nástojčivou večnou otázkou. Svätci stredovekej symboliky sú symbolmi na ikonách na večnom, zlatom pozadí. V renesancii svätci strácajú svätožiaru a anjeli krídla: sú to súčasníci, obklopení súdobými mestami a svedkami. Ocitajú sa pod našou oblohou. Toto: otázka prítomnosti, otázka cesty, otázka veľkého, prázdneho neba je bodom melanchólie – v stredoveku považovanej za hriech, v renesancii regulárne vyslovovanej. Zobrazovanie oblakov je teda kľúčom a svedkom vo veľkej (tragickej) premene: dualita neba a zeme sa narušila, renesancia objavila postupný prechod, kontinuitu cesty, bod melanchólie. Romantizmus tento melancholický rys zostril, keď ho zdvojil do postavy osamelého pozorovateľa: na Friedrichových obrazoch nevidíme len krajinu, alebo krajinu s ľuďmi, ale krajinu a v nej osamelého, z krajiny vydeleného pozorovateľa. Vidíme melancholika, postavu-otáznik, mĺkvu, no prítomnú. V renesancii to bol svätec, v romantizme pozorovateľ. V renesancii to bola kritika, v romantizme už len veľký otáznik.

 

Tieto dni sa mi opäť stáva, že mi chýbajú knihy, ktoré nemám poruke, keďže moja knižnica je rozdelená na dvoje. Každú chvíľu potrebujem titul, ktorý chvíľu hľadám a potom si uvedomím, že som ho sem zrejme nepresťahoval. Avšak knihy, ktoré nemôžeme vziať do ruky, sa rozdvojujú: vzniká v nás ich približný odraz, kniha – dvojník, naša predstava o tom, aké asi sú – alebo by mohli či mali byť. Vtedy ich píšeme znova tým, ako ich čítame, vstupuje do hry všetko, čo sme prečítali, tvoríme z toho, čo vieme, v štrbine toho, čo nevieme.

 

 

Piatok 26. december 2014

 

Cesta do neďalekého lesa, na nevysoký kopec, popoludní. Prvý zimný deň: chladný vzduch, ktorý chutí inak, zimné oblaky, na ktorých vidieť, že sa kúpu v chladnom, mrznúcom ovzduší, zimné farby západu slnka. Vzduch ma pichal v nose, kým som vybehol na kopec, bude si naň treba zvyknúť. Pozoroval som oblohu, dnes zimne jasnú: na juhu niekoľko malých obláčikov, tmavých, už mimo dosahu slnka, v tvare písmen krátkeho nápisu, a niekoľko robustných oblakov zhárajúcich intenzívnou oranžovou, plamennou farbou. Na juhovýchode nevinné, svetlobelasé nebo s ružovými oblakmi, predstierajúce, že je ráno a ešte sa dnes nič neudialo. Na severe už tmavnúce, nezakryto zimné nebo s tmavofialovými, vychladnutými mrakmi. Biely kosák mesiaca. Zhárajúce zlatisté nebo cez koruny stromov; tunajšie javory a duby pripomínajú japonské borovice: kľukatiace sa konáre svedčia o ťažkých podmienkach, o skalnatej pôde, suchu a vetre na hrebeni, život vpísaný do tvaru: prežitý ornament.

Oblaky: vždy som sa vzťahoval k oblakom, bol to pre mňa reálnejší svet, žiť s pohľadom nahor, v tichej a dôstojnej samote, svet, z ktorého je ľahké odísť, ale nemali by sme. Študujem podklady k oblakom (je to len reflexia, obrazy, nie priamy dotyk), každý deň objavím čosi zásadné, prinajmenšom pôvabné, ako verše Emily Dickinsonovej:

To see the summer sky

Is poetry, though never in a book it lie –

True poems flee.

(Na letné nebo hľadieť / je poézia, hoc v žiadnej knihe nie je – / ozajstná báseň je tá, čo plynie.) Napísať báseň o nezapísateľnej poézii. Devätnáste storočie je storočím oblakov: maliarstvo nielenže poznalo a používalo všetky typy oblakov (taký Grimshaw bol napríklad špecialista na nočné nebo, najradšej mal nočnú oblohu bezprostredne po daždi), ale o oblakoch sa písalo: Ruskin napríklad, ktorý ovplyvnil Prousta a na druhej strane oceánu transcendentalistov – Emersona, Thoreaua, Hawthorna. Oblaky sú romantickým symbolom, niečím výsostne nepraktickým a neúčelným, s čím si nevieme dať rady inak. Každý deň čosi preložím, od Wordswortha po Coleridga, ešte je tu aj esej Mary Jacobus, ale nestíham, každý deň sa snažím byť aj v lese, okrem toho množstvo iných vecí, pozvania na obed, všetko to praktické ako protiklad oblakov…

Dnešné posledné svetlo bolo červené a husté, ako býva vždy v zime: cez deň pripomínalo jasný letný deň videný cez sklá slnečných okuliarov, večer zhustlo a premenilo všetky predmety, stromy a kopce, na čisto vizuálne objekty: ako niečo, čo prestáva jestvovať samo osebe a mení sa na vizuálny objekt, držiaci pokope v novej substancii vďaka svetlu, ktoré vyhladí jeho povrch, zjednotí tvary a zo sveta-osebe ho prenesie do sveta-pre-nás.

Dojem z krajiny je vždy komplexný. Hľadíme na západ slnka, aby sme ocenili zimný chlad vyhasnutého neba na severe, biely kosák mesiaca, červené svetlo medzi kmeňmi stromov, všetky koruny stromov na zlatistom pozadí. Pohľad sa premiestňuje a presúva na všetky strany a všetky prvky krajiny. A napokon človek zatúži po komplexnosti aj v tom, že ešte tu na kopci, v chladnom vzduchu pod otvoreným nebom, zatúži po svojom stole, teplom čaji, ceruzke a papieri.

 

 

Sobota 27. december 2014

R. rozpráva o svojej platonickej láske z mladosti. Krehká, jemná dievčina, ku ktorej sa neodvážil ani priblížiť, iba ju z diaľky zbožňoval. Medzitým nadviazal reálne vzťahy a dievčina zostala akýmsi idealizovaným etalónom ženskej jemnosti. Ale, dodáva dnes R., bol by s ňou vôbec schopný žiť, totiž: nedokáže si predstaviť akýkoľvek sexuálny kontakt s jemnou, nežnou, platonicky milovanou osobou.

Možno má pravdu Wordsworth (vhodné meno pre básnika), keď predpokladá, že každá z diaľky nazeraná anjelská bytosť sa z bližšia ukáže byť praktickou, normálnou ľudskou bytosťou, „A creature not too bright or good for human nature´s daily food,“ možno dokonca prízemnou, povedal by skeptik. Faktom je, že tak ako R. si takéto idealizované bytosti vytvárame a, ako v tomto prípade, uchovávame. Netýka sa to len osôb: vytvárame si idealizované, anjelské podoby vecí, ktoré neznesú stret s realitou, a robíme to často nevedome. Snívame o mestách, zážitkoch, o vlastnej budúcnosti, o šťastí, no tieto letmé, hmlisté „anjelské“ náčrty vecí nepočítajú s realitou každodennosti, s 24-hodinovým dňom a 7-dňovým týždňom, pretože predstava trvá sekundu, je momentkou, idealizovanou a štylizovanou fotografiou. Predstavujeme si príbehy, ktoré nedokážeme napísať, diela, ktoré nedokážeme realizovať. Je v nás „anjelská hmota“, do ktorej stačí zasiať predstavu vecí (kníh, ktoré nám ktosi vychválil, miest, o ktorých sme počuli) a táto hmota skryštalizuje do zidealizovanej podoby okolo týchto nepatrných zárodkov. R.-ovi stačilo niekoľko pohľadov (často stačí jediný) na dievča a odvtedy nosí jej predstavu z tejto „anjelskej“ hmoty. Napokon, z tejto hmoty môžu vyvstať náboženské predstavy, ale aj utópie každého druhu, ktoré sa možno nakoniec musia krvavo a nemilosrdne rozbiť. Sú naše predstavy raja, večnosti či Boha iné? Nie sme len sériou naivných, chimérických predstáv o sebe samých? Ktoré navyše, v rôznej miere, realizujeme – cez gýčovité predstavy popkultúry, reklamou vypreparované túžby, statusové predstavy o sebe samých.

 

 

Utorok 30. december 2014

 

Včera pravidelná návšteva v zariadení pre mentálne postihnutých. Zážitok: do izby sa všuchtala jedna z ťažších pacientiek, s veľkou, neforemnou hlavou na útlom tele, vykrivenými ústami a rukami stiahnutými neustálym kŕčom. Túto pani som poznal len z videnia – celý čas sa mlčky obsedantne kýva, nepočul som ju prehovoriť, vnímal som ju skôr periférne. Dáša, ktorú tu navštevujeme (obľúbila si nás pred pár rokmi a odvtedy na nás upiera svoju citovú pozornosť) nám vraví, aby sme povedali akýkoľvek dátum a Zuzka (tak sa volá tá nenápadná bytosť) nám povie, aký je to deň. Poviem dátum narodenia, skeptický, až s pocitom miernej trápnosti voči týmto bytostiam. Zuzka si odkašle, potom druhýkrát, až tretie odkašľanie nám Dáša preloží: „štvrtok“, Zuzka nevie ani artikulovať, ale okamžite uhádne všetky ďalšie dátumy, ktoré jej povieme, v akoby detskom, deformovanom rozprávaní, ktorému začíname rozumieť. A nechápem, ako je to možné, ako sa to naučila a ako to vlastne robí táto postihnutá, úbohá bytosť, tráviaca všetok čas v kútiku ústavnej izby, kníšuc sa na posteli. Vidí v hlave kalendár všetkých rokov, alebo jeden kalendár, ktorým posúva podľa rokov, ktoré jej povieme? Počíta to? Vedela by nám to vlastne vysvetliť? Jej odpovede sú do dvoch sekúnd. Naučil ju to niekto? A čo všetko ešte vie?

 

Nemám rád hektickosť a zvlášť na prelome rokov mám rád pokojný, veľkorysý čas, v ktorom sa vrátim k tomu, čo sa za uplynulý rok udialo, prejdem si svoje písomnosti, listujem a nazerám do kníh, človek sa občas potrebuje upratať a usporiadať zvnútra.

Jedným z mojich snov je nudiť sa ešte v tomto živote, dospieť do bodu, keď budú všetky možnosti okolo mňa využité a minuté a ja sa budem topiť v premiere času.

 

Presídlili sme na niekoľko dní do kopcov, dnes na Chopku, v ostrej a jasnej zime, nad oblačným morom, z ktorého trčalo súostrovie Tatier, síce bez skutočného ticha (s kulisami vlekov, lyžiarov a reklám), ale so skutočným snehom a chladom na tvári.

 

dec 2014 (1)

 

 

Reklamy

2 komentáre to “Kruhový denník: December 2014”

  1. rado81 Says:

    aj po rokoch krásne na otvorenie noci…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: