Emil Hakl: Pravidla směšného chování

hakl1

 

Argo 2010

Po Lete čarodejnice a filmových Rodičoch a deťoch opäť raz Emil Hakl, v útlej a rýchlej knižke. Stále ten istý, dokonalý štylista, tak trochu sa predvádzajúci, akoby svojimi textami chcel urobiť osobný dojem, ale tentokrát predsa len ešte o čosi lepší. Tentoraz akoby svojim suverénnym, vypísaným, elegantným spôsobom písania dokázal zachytiť o čosi viac. Stále je to autor, tvrdohlavo sa brániaci použiť čokoľvek, čo možno nájsť inde, akúkoľvek predvídateľnú, inde prečítanú vetu, vetu vybratú z úst či hlavy kohosi iného, čokoľvek všedné, očakávané, predvídateľné, typizované. Pravidla směšného chování pojednávajú (aj) o smrti otca, ale pri porovnaní s takým Balabánom sa ukážu dve protichodné autorské tendencie – Balabán ide po podstate, nezaujímajú ho ornamenty (jeho metódu možno prirovnať k technike grafiky, biblickej grafiky), Hakl stvoril svoj text z ornamentov. Títo dvaja autori, píšuci o tom istom – a s rovnakou osobnou mierou prežitého – by sa nezhodli na jedinej vete. Hakl rezignuje na podstatu, na priamu výpoveď o podstate: v jeho (trochu chlapáckom) vyhýbaní sa klišé mu zostáva detail, margo, povrch. Ale – práve v tejto próze dokáže na povrchu zaznamenať odraz toho podstatného. V štýle odzrkadliť podstatu. Napríklad, pre charakteristiku takého Murgyho a Rulpa mu stačí zaznamenať spôsob ich rozprávania, so svojou typickou vášňou pre aktuálny slang, a bez akéhokoľvek moralizovania odhaľuje čosi zvláštne a príznačné na generácii dnešných infantilných tridsiatnikov, neschopných dozrieť do vzťahov a zodpovednosti.

Hakl je stále o štýle a niektorým dokonalým, objavným vetám z tejto prózy by sa dnes v česko-slovenskom priestore dokázal vyrovnať len málokto. Hlavná námietka voči Haklovi – že tento stroj na dokonalý jazyk melie tak trochu naprázdno, pretože mu chýba nosná téma, skutočný konflikt a čosi ako hodnoty vo svete povrchných, neangažovaných póz – zostáva naďalej visieť vo vzduchu, ale pravdou je, že tentoraz sa do Haklových ornamentálnych sietí chytilo o čosi viac podstaty. Možno už samotný fakt, že Haklove literárne alter egá sú tak precízne popísanými povrchnými existenciami, stačí ako charakteristika dnešného človeka a jeho doby. (Čo je už o čosi viac než u takého Albahariho, ktorý je obdobne skvelý štylista bez témy.)

Čím sú teda podľa mňa Pravidla směšného chování? Opäť jedným haklovským denníkovým záznamom, zostrihaným tak, že doň povyberá len efektné detaily, úmyselne sa vyhýbajúc podstate (zo vzťahov, dejov či rozhovorov dostávame len fragmenty škrupiny). Takýto šikovný autor by ich dokázal napísať na sto, dvesto, päťsto strán v rovnako brilantnej kvalite; Pravidla směšného chování však majú aj zásadnú dramaturgiu. Tri časti, usporiadané okolo ústredného bodu otcovej smrti ako pred – teraz – po, dávajú zmysel všetkému napísanému. Podstatu pod efektným povrchom si čitateľ musí domyslieť sám. Emil Hakl alias Jan Beneš sa jej úmyselne nedotkol. Akoby z rubu, úmyselne opačnou technikou (akou je napokon aj negatívna teológia) spravil možno to isté, čo vo svojom poslednom románe Zeptej se táty spravil Jan Balabán. Šupka a dužina toho istého jablka.

Ľahko čitateľná, svižná, objavná a tak trochu, svojským spôsobom, bilancujúca knižka.

hakl (2)

Emil Hakl: Let čarodějnice

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: