Rok 2014

 

Tento rok som mal dojem, že nestíham a že prevažujú veci, ktoré som nespravil. Neprečítal som veľa kníh, z toho veľa dobrých kníh, zhromaždil som množstvo hudby, ktorú som nestihol počúvať. Napriek tomu to bol dobrý rok, pri ktorom sa z odstupu dá povedať: čítal som najmä svetovú beletriu, videl som dosť veľa filmov a trochu som sa túlal po Slovensku.

 

Beletria

Najpríkladnejšie romány: Patrick Süskind: Parfum. Jednoduchý, klasický a dôsledný román, ktorý Süskind založil na jednoduchom a geniálnom námete a potom ho majstrovsky vyrozprával. Páčil sa mi aj Príbeh pána Letka.

Viktor Pelevin: Svatá kniha vlkodlaka, Vladimir Sorokin: Telurie. Títo dvaja Rusi podľa mňa prišli na to, ako písať romány o súčasnosti. Ľahko sa čítajú, dobre sa predávajú a pritom hovoria čosi podstatné. S formou tentoraz viac experimentoval Sorokin: jeho 50 fragmentov ponúka komplexnú mozaiku súčasného a možno i budúceho Ruska. Obe knihy sú, žiaľ, po uplynulom roku ešte aktuálnejšie.

Z ďalších kníh: Andrzejewského Brány do raja tvoria dve vety, tá prvá je možno najdlhšou v literatúre. Podnetné čítanie od kontroverzného autora, rovnako Tma zahaľuje zem. Wiesław Myśliwski: Kameň na kameni. Výnimočný, u mňa už overený rozprávač. Ferenc Sánta: Piata pečať. Ďalší nekomplikovaný, striedmo vyrozprávaný príbeh so silnou témou, ktorý má aj vydarenú filmovú verziu. Filip Florian: Malíčky. Nie zásadný, ale vydarený román mladého rumunského autora. Jan Balabán: Zeptej se táty. Vážny román o vážnych veciach, autorov posledný.

 

Slovenská literatúra

Tento rok som čítal veľmi málo literatúry zo Slovenska (zmeškal som niečo?). Mojou knihou roka je Poker s kockami ľadu, listy ako denníky písané pre iných, mapujúce 40 rokov osamelého, intenzívneho behu. Z poézie Vnútrozem Daniela Heviera, s dodatkom, že poézie som prečítal veľmi málo.

 

Nonfiction

Milan Kundera: Slova, pojmy, situace; Zahradou těch, které mám rád. Veľmi príjemné čítanie.

Sándor Márai: Výber z publicistiky. Som rád, že vyšiel. Zostáva ešte poézia.

Michel Houellebecq: Zostať nažive. Niekoľko silných momentov a originálnych myšlienok, príjemné čítanie, ale Kundera je vyššie.

Aleš Novák. Jeho dve knižky Moc, technika a věda: Martin Heidegger a Ernst Jünger; Být napřed všemu odloučení. Fenomenologická interpretace Elegií z Duina R. M. Rilka som zatiaľ nestihol dôsledne prečítať, ale zatiaľ aspoň body za aktivitu. Inak sa česko-slovenské filozofické vody javia byť dosť stojaté.

 

Rarity, retro, drobnosti majstrov

Takto som si minulý rok pomenoval jeden priečinok a pasuje mi to aj na tento rok.

Klasikou roka je Honoré de Balzac a jeho Šagrénová koža. Z viacerých dôvodov zásadný román, aj pre Balzaca samotného.

Milan Špůrek: Přečtený život. Výnimočný literárny počin, 40 rokov zbieraná, zostavovaná a brúsená mozaika citátov z 1307 kníh, zostavená do formy románu.

Z drobností majstrov vyberám Hermanna Hesseho a jeho Kúpeľného hosťa, malú a múdru knižku poučnej (seba)irónie.

Viacero kníh som čítal opakovane. Najväčším zážitkom bolo čítanie poviedok Bruna Schulza; v Schulzovi si síce stále listujem a nikdy som ho vlastne neprestal čítať, tento rok som si ale kompletne prečítal všetky jeho dostupné poviedky a opätovne sa utvrdil v tom, aký geniálny autor to bol.

 

Filmy

Tento rok sa mi podarilo vidieť takmer stovku dobrých filmov. Výnimočných, v zmysle subjektívneho zážitku, bolo niekoľko. Od overených mien.

Shane Carruth: Upstream Color (2013). Carruth je zaujímavý filmový maximalista, aj preto má za sebou zatiaľ len dva filmy. Ešte je predčasné hodnotiť, ale vo filmovej koncentrovanosti mi Tarkovského pripomína najviac práve on.

Ari Folman: The Congress (2013). Uznávam, že zvláštny, ale na mňa pôsobiaci film. Po Valčíku s Baširom som si nenechal ujsť.

Dva seriály: True DetectiveUtopia. Vo svojom živote som zatiaľ absolvoval len tri seriály, tak tieto dva radím za Mestečko Twin Peaks. Od Utopie som po prvých epizódach očakával len obligátne navnadenie divákov na ďalší a ďalší diel, ale vybralo sa to zaujímavým smerom a svet tohto seriálu má čosi do seba aj sám osebe. Ďalšie série si určite pozriem tiež.

The Zero Theorem (2013): Terry Gilliam je späť. Pre mňa dobrý, zmysluplný, dôkladne prepracovaný film, ktorý na mňa zapôsobil. Áno, bol tu Brazil. Každý môže mať súrodencov.

A teraz niekoľko z tých dobrých filmov. Môžu byť príjemné, môžu zapôsobiť, môžu byť dobré vo svojej kategórii, môžu byť objektívne kvalitné. Výnimočné filmy sú tie, ktoré v divákovi rozvibrujú určité struny – možno vzácne, doposiaľ neobjavené, doposiaľ neprecítené struny – a preto sa tieto filmy stávajú tými, na ktoré neskôr odkazujeme, ktoré si zapamätáme, ktoré majú výsadu vzoru. Záleží to, pochopiteľne, aj na subjektivite diváka a na tom, čo má napozerané. Takže toto je niekoľko filmov, ktoré stoja za zmienku, ale nestali sa mojimi výnimočnými filmami. (Ak vám tu chýbajú niektoré kvalitné novinky, tak možno preto, že k nám na vidiek zatiaľ nedorazili – v tom prípade sa tu objavia neskôr.)

Začnem filmami, ktoré by sa mohli ocitnúť aj vyššie. Interstellar (2014): Nolana a Linklatera mám rád, oboch mám zatriedených vedľa seba. Interstellar nesklamal, mal inšpiratívne momenty, ale Following alebo Memento mám radšej. Coherence (2013): sú filmy, po ktorých si všímame určité veci, alebo čakáme, že niečo vyskočí spoza rohu. Po vzhliadnutí Coherence človek očakáva spoza každého rohu svojho dvojníka. Príklad zmysluplného sci-fi.

Tri filmy, ktoré sú vydarenými adaptáciami literárnych predlôh: Perfume (2006) Toma Tykwera podľa Süskinda; Piata pečať (1976) podľa Sánta a Sunset Limited (2011), to najlepšie, čo od Cormacka McCarthyho poznám. Pridám ešte Locke (2013): jediná postava, jediná scéna; hlavný hrdina sedí v noci vo svojom aute, šoféruje, telefonuje, rozpráva sa so svojim neprítomným otcom a realizuje pritom zásadné rozhodnutie svojho života.

Calvary (2014): netradičný kňaz, ktorý čelí netradičnej výzve. Počas spovede sa dozvie, že o sedem dní bude zavraždený. Only Lovers Left Alive (2013): jarmuschovská neklasická klasika. Za pozretie stojí aj Frank (2014), film o hudbe a strete komerčného a nekomerčného sveta.

Teraz ľahšie žánre. Grandhotel Budapešť (2014): Wes Anderson sa s gráciou pohybuje v ľahšom komediálnom žánri a príjemnejšie a elegantnejšie sa to už asi ani nedá. Odľahčil aj Ken Loach a Angels´ Share (2012) je taktiež elegantná, nenútená komédia. Lunchbox (2013) je indický film, ktorému sa podarilo povedať čosi nesamozrejmé o tých najsamozrejmejších veciach: o každodennom jedle a starnutí. A na záver dve staršie, no sviežo originálne komédie: austrálsky film s výstižným názvom He Died with a Felafel in His Hand (2001) a čierna komédia podľa Etgara Kereta Wristcutters (2006) o tom, kam putujú po smrti samovrahovia.

Zo slovenskej tvorby: Kandidát ma nesklamal, očakávania bývajú horšie. Filmy o reklame a postkomunistickej realite bývajú aj lepšie – viď Generácia P – ale Pelevin nežije na Slovensku. A hudba bola fajn.

 

Hudba

Začnem domácou scénou a koncertmi. David Kollar dal dokopy najambicióznejší tuzemský projekt: trio Ko-Ma-Ra s Patom Mastelottom a Paolom Rainerim a čistú improvizáciu v jedinom sete. Videl som hneď prvý koncert (záznam z 16.11.2014) a dúfam, že z tohto projektu vznikne minimálne CD.

Iva Bittová: sólo, videné v Novom Meste nad Váhom. Bolo potešujúce vidieť a počuť Ivu Bittovú v jej niekdajšej forme (aktuálny Entwine je opäť dobrý album). Ľahké, spontánne, improvizované prechádzanie ľudovou, vážnou, židovskou a inou hudbou. Naboso.

A ešte jeden dávny avantgardný počin s účasťou Vladimíra Václavka: Concept de Ferdinand Richard: Arminius (1993). Znie mi ako dokonalý soundtrack k animovaným filmom bratov Quayovcov.

Vážna hudba: Peteris Vasks. Anton Batagov.

Jazz: napríklad Matthew Halsall & The Gondwana Orchestra: When the World Was One (2014) – album, ktorý nadväzuje na tú pokojnú a harmonickú stránku Johna Coltranea. Príjemne prekvapil Ibrahim Maalouf s albumom Illusions (2013). Pre zberateľov Stravinského (kam sa počítam): The Bad Plus: The Rite of Spring (2014), verzia pre jazzové trio. A hudba z toho najpolnočnejšieho baru: Bohren & The Club of Gore: Piano Nights (2014).

Ľahšie žánre: Neneh Cherry: Blank Project (2014). Po spolupráci s freejazzovými The Thing vydala Neneh Cherry (po 20 rokoch) aj sólový album, na ktorom dominuje jej spev, dokonca aj elektronika tu funguje len ako jeden z nástrojov bez aranžérskych komplikácií, takže celý album pôsobí ako akustická nahrávka s dôrazom na tradičný spev a melodiku.

Pink Floyd vydali post scriptum k svojej bohatej diskografii. Najočakávanejší album roka zozbieral rozpačité reakcie, u mňa funguje ako vydarený soundtrack k nejestvujúcemu filmu.

 

Internet

Jednoduchý a pritom zásadný projekt rozbehol Daniel Hevier: ústne svedectvá slovenskej literatúry. Spisovatelia, básnici, kritici rozprávajú: najmä o sebe, o dobe, o kolegoch, o živote. Neobmedzený priestor, čím monologickejšie, tým lepšie. Je to zaujímavá možnosť spoznať autorov (i literatúru) z tej druhej, neverejnej strany. Zostrihy realizovaných svedectiev sa dajú pozrieť na stránke Literárneho centra.

igalerie.cz Sú obdobia, keď sa na dlhšie odmlčí, ale potom sa vždy znova rozbehne. Dá sa tam nájsť množstvo zaujímavých vecí, často pridávaných v kompletných sériách (napríklad česko-slovenský underground).

Anatomy of Norbiton: dôsledné eseje zoskupené okolo neviditeľného stredu, ktorým je ideálne mesto Norbiton. Utkané z tém, ktoré máme radi.

 

Čaje

Yunnan je časť sveta, ktorú poznám len cez chute čajov. Platonický vzťah, dalo by sa povedať. Black Yunnan Oolong – jemný, krásny čaj, líšiaci sa od klasických oolongov; atypickosť je typická yunnanská vlastnosť. Jemnosťou a škálou chute posunutý skôr k zeleným čajom. Golden Jade – zmes zelených a čiernych tipsov, jemný a precízny čaj, ktorý mi pripomenul elegantný Cui Jian. Redmaicha – špecialita na spestrenie chutí: pražená ryža a čierny yunnanský čaj. Black Cloud – pokojný, rozvážny yunnanský čierny čaj, s tradične temnými tónmi, bez hlbokých zemitých či naopak tipsových medových tónov.

Na trhu sa objavujú kórejské čaje. Zaujímavou špecialitou je zelený Hyunmicha-Garucha, čajová zmes lístkov, práškového čaju a praženej ryže.

Darjeelingy či nepály sa pijú najmä čierne, no občas sa vydaria aj zelené verzie. Tento rok sa mi páčil zelený darjeeling zo záhrady Singbulli.

 

Miesta

Prvýkrát som bol v Dánsku. Najviac ma zaujalo spojenie mora (teda niečoho pre nás exotického) s dôverne známou vegetáciou – rozkvitnutý hloh či šípové ruže na morskom brehu.

Cesty po Slovensku bývajú aj cestami v čase. Do gotiky či renesancie sa dá ponoriť na Spiši (Žehra, Bijacovce, Spišská Kapitula, Strážky, Stará Ľubovňa). Zaujímavé boli aj cesty do nostalgických ruín socialistického raja v Santovke, do ospalého Pukanca či charizmatických Brhloviec. Pekné sú konce sveta v Ľubietovej či Povrazníku. Svojským ostrovom v čase je Slanický ostrov, ale aj taká Lednica. Overili sme si skutočný obsah niektorých sviatkov: 1. mája sa na Liptove zemiaky sadia a 29. augusta sa na Kysuciach a Orave vyberajú.

Reklamy

4 komentáre to “Rok 2014”

  1. ujo Ivo Says:

    Prajem Vám všetko dobré v Novom Roku 2015 a teším sa na nové články

  2. J. M. Says:

    Príjemný, inšpiratívny článok…
    Spojenie ciest po Slovensku s cestami v čase (a s mapovaním vlastného životného priestoru) je zaujímavé, sám čosi také praktizujem (skúšam, plánujem).
    Na otázku, či ste niečo v roku 2014 zmeškali zo slovenskej literatúry, by som odpovedal tak, že vyšla kniha Rudolfa Dobiáša Príbehy z prítmia, ktorá si zaslúži pozornosť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: