Oswald Spengler: Zánik Západu
Untergang des Abendlandes, preložil Milan Váňa, Academia 2011
Obsiahlu esej o Spenglerovom Zániku Západu od Martina C. Putnu nájde čitateľ na konci knihy, ako býva v Academii dobrým zvykom, preto nemá zmysel opakovať napísané a obmedzím sa len na niekoľko čitateľských poznámok.
Spenglerov opus magnum patrí medzi najambicióznejšie a najveľkolepejšie knižné projekty – veľkosťou svojho záberu, erudíciou svojho autora, ale aj svojim štýlom. Chce sa povedať, že dnes sa už takéto knihy nepíšu – ani Fukuyama, ani Huntington, aby sme uviedli aspoň mená najviac príbuzné Spenglerovej oblasti, nedosahujú rozmery Spenglerovej autorskej osobnosti.
Keď Spenglerove dielo v medzivojnovom období vyšlo, stalo sa intelektuálnym bestsellerom a jedným z najvplyvnejších a najkomentovanejších diel, ktoré neobišiel nik z vplyvných intelektuálov vtedajšej doby. Spengler pritom čitateľa nijako nešetrí: 700 strán textu (z toho 50 strán má len poznámkový aparát); dielo začína kapitolou o vyššej matematike a pokračuje pojednaniami o dejinách, architektúre, umení, práve či politike. Napriek názvu a povesti knihy však Zánik Západu nie je dielom, za aké býva považované – teda dobovou pesimistickou víziou zániku našej dekadentnej civilizácie. Spenglerova kniha sa súdobej Európe, jej politickým a mocenským pomerom takmer vôbec nevenuje. Jej autor mal omnoho univerzálnejšie, nadčasovejšie a ambicióznejšie ciele, vďaka ktorým je Zánik Západu zaujímavým čítaním aj dnes. Toto dielo ponúka prinajmenšom dva druhy čítania:
V prvom rade je to suma úvah, komentárov a originálnych analýz na témy myslenia, umenia, filozofie a dejín. Spengler sa pokúsil o nový pohľad na filozofiu dejín a v rámci svojho prístupu sa vyjadruje ku všetkým zásadným otázkam a problémom z dejín myslenia: dotýka sa otázok vnímania času a priestoru, vzniku života, náboženstiev a morálky, vzniku a poslania umenia, pričom nie je tradičným „vedecky objektívnym“ komentátorom, ale nebojí sa „básniť“, využíva intuitívny vhľad, pomenúva pocity a intuitívne impulzy, ktoré ležia hlbšie pod úrovňou pojmov, racionality a tradícií. Z tohto pohľadu je Zánik Západu inšpiratívnym čítaním: fascinujúce je napríklad uvažovanie o farbách v maliarstve (význam jednotlivých farieb a ich použitie v rôznych obdobiach), úvahy o prepojenosti hudby, matematiky a náboženstva (čo sú pre Spenglera len rôzne jazyky na vyslovenie toho istého pocitu danej kultúry), postrehy k nášmu vnímaniu krajiny a jej symbolického obsahu. Takto čítaný Zánik Západu je zdrojom desiatok originálnych a inšpiratívnych postrehov a často len na okraj utrúsených poznámok o umení či filozofii, pričom treba brať do úvahy ich subjektívnosť a skôr inšpiratívny náboj než nárok na vyčerpávajúcu pravdu. Spengler je v tomto ohľade veľmi zaujímavý autor – ráta s náročným čitateľom, svoje poznámky často názorovo a hodnotovo sfarbuje (prevažne s ironicko-pohŕdavým nádychom), nezriedka formuluje autoritatívne tvrdenia a konštatovania faktov, ktoré sú nedokázateľné či neoveriteľné už len pre svoju stručnosť (takmer až žonglovanie s najrôznejšími historickými príkladmi naprieč ríšami a stáročiami).
V druhom rade ide o Zánik Západu ako knihu formulujúcu teóriu dejín, teda určitý globálny pohľad na povahu ľudských kultúr. Z tohto pohľadu ide o kontroverzné, provokatívne dielo so svojimi omylmi, kontroverziami a otvorenými otázkami. Spengler nezakryto vystupuje ako novodobý Machiavelli, uznáva nároky moci, efektívnosti a účelnosti, vo svojej dejinnej teórii má miesto len pre úspešných a mocných, všetko ostatné je podľa neho vecou lacného sentimentu. Zaujímajú ho ríše a víťazi, duchovné či morálne otázky sú podružné, individuálne osudy jednotlivcov sú ničím, ak nejde o osudy víťazov. Zo svojej nad-dejinnej perspektívy si Spengler demokraciu nijako zvlášť necenil a považoval ju len za jeden z prechodných, nie najšťastnejších modelov – v Európe ju mal podľa neho vystriedať silný režim so silným Vodcom. V Nemecku po prvej svetovej vojne patril Spengler k mysliteľom, ktorí hovorili o návrate k uplynulým dobám silného štátu, disciplíny a hrdinstva, k mysliteľom, ktorí spoluvytvárali atmosféru príchodu fašizmu k moci a ktorí sa znechutene stiahli, keď uvideli, že Hitler nie je tým pravým Vodcom silného národa. V Spenglerovom chápaní politiky, vojny, národa a moci však nenájdeme nič, čo by protirečilo nastupujúcemu Hnutiu a jeho Vodcovi.[1]
Spenglerov pohľad na dejiny
Samotné jadro Spenglerovho myslenia dejín možno zhrnúť do pomerne jednoduchého konceptu. Jednotlivé kultúry chápe ako rastlinné organizmy: v ktoromkoľvek časovom okamihu jestvujú vedľa seba rôzne rastlinné druhy v rôznom stupni vývinu. To, čo vidíme pri pohľade do istej doby, tak nie je pohľad na homogénnu epochu s rôznymi kultúrami, ale pohľad na lúku, na ktorej spoluexistujú navzájom rôznorodé rastliny, jedny klíčiace, iné odumierajúce, z ktorých každá však nasleduje svoj vlastný osud a stojí tak voči iným nezávisle a nepodmienene. Každá veľká kultúra má svoj vlastný symbol, ktorý predurčuje jej vývin vo všetkých oblastiach umenia a kultúry. Tieto rastlinné organizmy majú svoj cyklický osud. Západ, čiže faustovská kultúra, dospieva podľa Spenglera k nevyhnutnosti svojej premeny na civilizáciu, k svojej neodvratnej fáze strnulosti, umelosti a k postupnému zániku. Kultúru chápe Spengler ako živé, spontánne vznikanie; civilizácia je neodvratné, strnulé, umelé štádium každej kultúry. Kultúra je organické, civilizácia anorganické štádium; Don Quijote a Sancho Panza; umelec a teoretik; sen a analýza sna. Civilizácii vládne sekulárny duch veľkých miest, umenie sa mení na elitársku záležitosť inteligentných znalcov. To, čo prežíva Západ, už prežili iné kultúry pred nami. Tomuto osudu neujdeme: všetci sa na ňom podieľame a môžeme ho nanajvýš urýchliť. V tomto bode radí Spengler prijať výzvu dejín a spoluvytvárať ich – teda venovať sa politike, nie umeniu; viesť národ a posilňovať ho, neoddávať sa falošnému pacifizmu a kozmopolitizmu; nebyť intelektuálom, teoretikom, filozofom, ale štátnikom a človekom činu.[2] „Toho, kto chce, osud vedie, kto nechce, toho ťahá,“ ako uzatvára svoje dielo.
Poznámky konkrétneho čitateľa
Spengler je individuálnym tvorcom a vyžaduje si individuálneho čitateľa. Jeho postrehy sú inšpiratívne, dokonca aj keď sú často iritujúce; Zánik Západu je v istom zmysle kniha náčrtov a skíc, ktoré možno domýšľať ďalej, rôznymi smermi; je to takisto dielo otvorené iným dielam, s ktorými susedí, prelína sa, alebo polemizuje. Spengler je veľký autor originalitou a dôslednosťou svojho myslenia; svojim dielom vlastne vytvára istý žáner, istý spôsob tvorby. Pre mňa osobne je Spengler veľký svojimi margináliami, nie svojou celkovou koncepciou a hodnotovým ukotvením. Má pravdu, ako každý cynik, a práve preto sa mýli. Je dedičom Hegela, Nietzscheho a Machiavelliho, jeho koncepciu sveta možno považovať za takmer dokonalý opak koncepcie Simone Weilovej (v obrane humanizmu sa mu postavili aj Huizinga či Voegelin). Spengler neráta s osobnou filozofiou, s individuálnym osudom, s Bohom, s dobrom, pravdou či krásou – je čírym materialistom moci. Keď Ernst Jünger vyslovuje svoje podobne fatalistické tézy o technike ako hegemonickej sile, ovládajúcej bytie človeka i sveta, robí to ako pozorovateľ, ktorý si od tejto sily, nadiktovanej dejinami, udržiava chladný odstup. Spengler neľútostnej sile svojho chladného univerza vyjadruje svoju podporu. Podobne zvláštne sú viaceré jeho preferencie: kritizuje napríklad viaceré fyzikálne teórie, vrátane Newtonovej teórie svetla, pred ktorou dáva prednosť teórii Goetheho; Goethe je napokon pre Spenglera asi najobdivovanejšou osobnosťou. Spenglerov štýl, podobne ako ten Canettiho, môže čitateľa iritovať; má v sebe dikciu ironického kazateľa Nietzscheho typu, vo svojich tvrdeniach rozhoduje, súdi a triedi s chladnou a neomylnou rozhodnosťou, zdôrazňovanou hojne využívanými kurzívami. Na druhej strane je jeho „naddejinná“ perspektíva inšpiratívna pri pohľade na mnohé súčasné javy, ktoré umožňuje nazerať z odstupu a v nezvyčajných súvislostiach. V konečnom dôsledku je tak Zánik Západu pre svoje klady i zápory inšpiratívnym dielom, ktoré nemusí nutne vzbudzovať súhlas, ale ktoré vyvoláva potrebu komentovať, polemizovať a rozvíjať svoje tézy a myšlienky. Z tohto hľadiska predstavuje jedno z najveľkolepejších čitateľských podujatí.
[1] Na predposlednej strane pri zhrnutí svojej teórie Spengler formuluje napríklad nasledujúcu myšlienku, ktorú by podľa mňa podpísal každý fašista: „V dějinách se jedná o život a vždy jen o život, o rasu, o triumf vůle k moci, a ne o vítězství pravd, vynálezů nebo peněz. Dějiny světa jsou soudem světa: vždy dávaly právo životu silnějšímu, plnějšímu, sebejistějšímu, totiž právo na existenci, lhostejno, zda před bdělým bytím to bylo správné, a vždy mají pravdu a oprávněnost moci obětovat rase a odsoudit k smrti lidi a národy, jimž byla pravda důležitější než činy, a spravedlnost podstatnější než moc.“
[2] „Když se pod dojmem této knihy lidé nové generace obrátí k technice místo lyriky, k námořnictví místo malířství, k politice místo kritiky poznání, tak udělají, co si přeji, a nelze jim přát nic lepšího.“
Dalfar 
Pridaj komentár