1.
Žáner fantastiky spravidla predpokladá ľudské ambície dobývať: hranice neznámeho, susedné štáty, iné planéty, ovládať všetko vo sfére poznania, alebo ovládať človeka s jeho psychikou. V rámci klasického sci-fi sa ocitáme vo vzdialenej budúcnosti, vzdialení od prítomnosti dlhou cestou cieľavedomého pokroku: pred sebou máme spravidla dramatický konflikt. Fantastiku možno všeobecne rozdeliť na dva hlavné smery – hoci každé dobré sci-fi predstavuje interakciu oboch nasledujúcich línií: fantastika zaoberajúca sa technologickou líniou pokroku, rozvojom vedy a mimozemskými civilizáciami, a fantastika, ktorej predmetom je človek a ktorá sleduje možný vývin človeka, jeho ideí a spoločnosti. Bolo by zaujímavé venovať trochu pozornosti vývinu oboch línií, ktoré sa od éry osvietenstva vyznačovali značným optimizmom – utópie vyrastali z úprimnej viery v pokrok, až sa postupne zafarbovali pesimizmom, keď sa vynorili environmentálne problémy, dve ničivé vojny a atómová zbraň, a napokon zlyhanie všetkého, čo sme nazývali kultúrou v totalitách Európy dvadsiateho storočia. V renesancii vznikali utópie ideálnej spoločnosti a len ťažko si predstaviť vznik nejakej temnej vízie – dnes sme na tom opačne, a v duchu orwellovskej skepsy je už akákoľvek optimistická utópia nepredstaviteľne naivná. Fantastika ako vízia budúcnosti zaujímavo reaguje na to, ako vnímame seba samých, a teda ako vnímame to, čoho sme schopní – pôvodné chápanie schopnosti ako dokázať niečo naberá skôr svoj druhý význam ako schopnosť dopúšťať sa netušeného zla. Dvadsiate storočie až neuveriteľne otriaslo pohľadom na človeka. Toto po vojne napísal Carl Gustav Jung: „Bol by sa niekto odvážil pred tridsiatimi rokmi predpokladať, že by šiel psychologický vývoj v smere obnovenia stredovekého prenasledovania Židov, že by sa Európa znovu triasla pred liktorskými zväzkami prútov a pred pochodovaním légií, že by sa znovu mohol zaviesť rímsky pozdrav ako pred dvetisíc rokmi a že by namiesto kresťanského kríža mohla milióny vojakov nalákať k pripravenosti položiť život archaická svastika – rozniesli by sme toho človeka ako mystického blázna.“
Je ťažké čokoľvek predpovedať. Predsa len sa mi ale zdá, že proti poňatiu fantastiky s motívom pokroku v akomsi heroickom duchu emancipácie a ambicióznosti možno postaviť ako alternatívu druhé poňatie pokroku, ktoré vychádza zo súčasnosti Západu a jeho vnímania pokroku. Treba si všimnúť to, že v tejto línii pokroku človek uvoľňuje svoju nezrelosť, svoje zábrany a skryté, skôr adolescentné než démonické túžby. Motívom je predovšetkým pohodlnosť: pohodlnosť masy, ktorá zábavným priemyslom ovládla trh a disponuje takým kapitálom, ktorý dokáže významne smerovať pokrok. Pokrok je dnes obťažený banalitou a pohodlnosťou – ešte aj Orwellov Veľký Brat je dnes neškodnou reality show. Infantilnosť sa ako vlastnosť ľudstva objavuje nielen v Dostojevského Veľkom Inkvizítorovi, ale aj v Gassetovej Vzbure más. V tomto zmysle vnáša banalita a pohodlnosť do pojmu pokroku regresiu, limitu. Egoizmus má dve polovice – a tá bezstarostná a banálna dnes zdoláva tú druhú, stelesnenú v Nietzscheho Nadčloveku, ktorý nebol porazený svojimi ideovými protivníkmi na filozofickom poli, ale ignoranciou masy. Je možné, že nás nezaslepia a nepremôžu filozofické utópie, ale televízne seriály. Že medzi Bohom a Diablom si zvolíme Ničotu. Že ľahostajnosť sa stane kľúčovým princípom politickej sféry.
Na druhej strane nie je ťažké všimnúť si postupné odstraňovanie zábran v napĺňaní prízemnej povahy človeka – nejestvuje jediná sféra, kde by k tomu nedošlo. Zábava, umenie, populizmus politiky, pornografia – za prirodzené sa už nepovažuje prekonávanie nízkeho, ale nízke; z hesla „buď tým, kým chceš byť“ sa stalo „buď tým, kým si.“
Preto je dôležité všímať si to, čo leží v nepriznanom vnútri – vedia to reklamní mágovia, lebo dnes je marketing k futurológii najbližšie, a marketing napokon preniká každou oblasťou, od písania románov po politiku. Človek emancipuje istú podobu seba samého. S úžasom sa pýta, prečo by mu niečo nemalo byť dovolené – v osobnej sfére už taký dôvod asi ani nenachádza. Postupná legalizácia potratov, sexuálnych slobôd, uplatňovanie práva na osobný vkus a názor – to všetko svedčí o emancipácii, ale len jednej našej časti.
Nie som nijakým fanúšikom sci-fi – a ak ma nejaké potešilo, potom to bol napríklad film Gattaca, ktorý sa sústredil práve na naše temné túžby, premietnuté do vízie budúcnosti; namiesto technologických efektov veľmi hodnoverná štúdia človeka a spoločenského pokroku, vedúceho k nenápadnej a všeobecne schvaľovanej dehumanizácii.
Istá časť futurológie sa preto môže uberať týmto smerom, smerom zatiaľ temných, sotva priznávaných prianí, ktoré na svetlo vytiahnu a zlegálnia profesionálni emancipátori: od ideologických bojovníkov za rôzne práva po marketingových mágov, ktorí vedia každú túžbu náležite uspokojiť. Je napríklad pravdepodobné, že v budúcnosti neponecháme svoj vzhľad na náhodu, ale budeme o ňom rozhodovať sami – budeme si môcť zvoliť podobu svojho tela i tváre, čo je nepriznaným snom drvivej väčšiny ľudí, predovšetkým v istom veku; a ak by sa prieskum konal už teraz, veľa ľudí by to označilo za svoju túžbu, a množstvo mienkotvorných ľudí priamo za právo rozhodovať o svojom vzhľade, ak sa nám naskytne taká možnosť. A súdiac podľa nepochopiteľnej masovosti módy, nemožno vylúčiť, že po svete budú chodiť tisíce Davidov Backhamov, ak sa Backhamova tvár nestane tovarom len pre niekoľkých najmajetnejších.
2.
Veril by som, že tak ako sme dnes schopní vernej reprodukcie obrazu a zvuku, budeme neskôr schopní zaznamenávať aj vnemy ostatných zmyslov a prostredníctvom akýchsi snímok mozgu reprodukovať komplexné vnemy hmatu, sluchu, emócií a pamäte. Inými slovami, že budeme schopní uchovávať a reprodukovať dojmy a zážitky, azda až v mierke 1:1 k pôvodnému okamihu. Budeme tak môcť zaznamenať najdôležitejšie či najpríjemnejšie okamihy svojho života a opakovane ich prežívať. Budeme môcť reprodukovať okamih, keď sme svoju ženu ešte milovali, alebo možno aj okamih svojho narodenia. A časom prežívať záznamy pocitov iných. Budeme môcť, za slušný poplatok alebo možno v pirátsky voľne stiahnuteľných verziách, prežiť okamih ako slávny X., ako Y. po strelení gólu alebo ako Z. v intímnej chvíľke s W. Géniovia sprístupnia okamihy zo svojho geniálneho života. Zostavia sa cestovné mapy, takže cestovať už nebude nevyhnutné, pretože všetky dojmy ľubovoľného miesta sa prenesú priamo do mozgu. Zostanú dobrodruhovia, ktorí budú prežívať aj naďalej fyzicky a sami za seba (bude ich menej, ak bude virtuálne cestovanie lacnejšie než fyzický presun v priestore); ozvú sa osobnosti, ktoré budú upozorňovať na to, že každý deň by sa mal prežiť autenticky a že život v regresii alebo v zážitkoch niekoho iného nie je tým, čo nám bolo dané žiť. A netreba ani hovoriť, aké riziká budú pri rozvinutí týchto virtuálnych zážitkov hroziť, ak sa ich chopia marketingoví mágovia – riziká úmerné tým, ako by takú technológiu vedeli zneužiť diktátori a diktátorské režimy, ktoré vládli našim temným utópiám pred rozvinutím voľného trhu. Kedysi totiž málokto tušil, že Veľkého Brata si netreba predstavovať v duchu Orwella, ale v duchu televíznej reality show – pričom ich povaha zostáva viac-menej rovnaká. Naše naivné vedomie prenieslo totiž rozprávkovú schému zla, ktoré je poľahky stotožniteľné s ONI, aj do schémy utópií; zlo však omnoho skôr pochopilo, že je životaschopnejšie a efektívnejšie v podobe skrytej a nepriznanej súčasti MY. A teda i v podobe tovaru, ktorý namiesto toho, aby bol nanúteným, stane sa žiadaným. Futurológia by mala rátať s tým, že nové veci budúcnosti sa stretnú s psychologicky takmer rovnako vybaveným ľudstvom, ako ho poznáme dnes.
Dalfar 
Pridaj komentár